Kapitola:
Pridaná: 17.12.2013, 17:55:37
Čítaná: 2358×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Kathleen M. Kleypasová, Jonathan N. Savage
Stručný dej: Čo sa stane, keď svojhlavá a nespútaná dáma z dobrej spoločnosti nájde seberovného v príťažlivom, veľmi nevyspytateľnom vojvodovi? /aneb veľmi neautentický pokus o príbeh odohrávajúci sa vo viktoriánskom Anglicku. ak sa tu nájde niekto čítajúci knihy Lisy Kleypasovej, čakám sovku ;) /

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Kapitola: 1 » Prípravy na cestu 2 » Veľkolepý príchod 3 » Nedorozumenie? 4 » Štvorlístok 5 » Raňajky 6 » Zmätený 7 » Vypočuté 8 » V raji 9 » Nie je hra ako hra

Kathleen pripomínala jednu veľkú farebnú šmuhu, ktorá sa hnala chodbami. Bolo niečo málo po obede, takže pochopiteľne, sídlo zase trochu stíchlo a väčšina hostí sa utiahla do svojich izieb odpočinúť si.

Mladá dáma si v nevyhnutných situáciách mohla trochu nadvihnúť sukne, pár centimetrov od zeme, ak to bolo naozaj potrebné, ale Kathleen si hrče látky po oboch stranách držala v pästiach, lýtka v pančuškách jej trčali spod sukní.

Nemalo ju čo zastaviť. Až na osobu s menom Jonathan Savage.

Vrazila mu hlavou rovno do hrude, náraz ju odsotil späť, našťastie a bohužiaľ ju šikovne zachytil, aby nespadla na zadok.

„Dávajte pozor, prepána!“

„To vy tu pripomínate malé modré tornádo!“

Modrá látka šiat sa spustila ku podlahe, aj keď bola už nezvratne pokrkvaná. Ak sa mala potom ešte niekomu ukázať na oči, jednoznačne by sa musela ísť prezliecť do uhladenejších šiat.

Tvrdohlavo naňho pozrela, ale potom zacmukala, akoby nemala čas zaoberať sa ním. Pozrela na strop, potom späť naňho a rozhodla sa ho obísť, ale rukou ju prinútil zastať.

„Má toto vaše šalenie nejaké odôvodnenie?“ spýtal sa mierne pobavene, očami mapoval jej tvár.

Naozaj na toto nemala čas, preto sa ani nesnažila byť milá.

„A mám ja nejakú povinnosť odôvodniť vám ho?“ odvrkla a znova si chytila sukne.

Neuhol rukou. Vystrčila teda bradu dohora a vystrela chrbát.

„Pane, upozorňujem vás, že zdržiavať ženu, ktorá sa teší na stretnutie s blízkou osobou, je naozaj nebezpečné. A hoci ja som dáma...“

Prerušil ju jeho smiech. Prižmúrila oči. On sa z nej skutočne smeje! Nevychovanec! Premohla nutkanie udrieť ho, bez toho, aby sa musela postaviť na špičky, sa trochu natiahla.

„Je mi jedno, čo si myslíte. Verte mi však, že mi nerobí absolútne žiadny problém fyzicky vám ublížiť. Čomu by ste sa asi rád vyhli, tak teda... s dovolením,“ posledné slovko zavrčala.

Vzdal sa a odstúpil bokom, aby jej umožnil prechod. Sotva naňho pozrela a vykročila, po troch metroch už znova bežala.

Nech si myslí, čo chce. Je jej to fuk. Zbehla jedno poschodie, prebehla do úplne inej časti sídla a rozrazila dvere na súkromnom salóne, do ktorého mali prístup naozaj len tí najbližší Westcliffovi priatelia.

„Evangeline!“ skríkla s úsmevom, prebehla cez miestnosť, pričom dvakrát nechtiac vrazila do stolíka a pohovky, a objala priateľku. „Nečakali sme, že prídeš tak skoro!“

Možno to bol jej defekt, ale keď bola šťastná, naozaj šťastná, kričala. Zvyšovala hlas, ktorý v tých výškach znel viac zachrípnuto ako obyčajne, niekedy tak preskočil, až ľudia museli privrieť oči, aby to vydržali. Ale väčšina si zvykla.

Usadili sa na pohovku, oproti nim si už urobili pohodlie Annabelle, Daisy a Lillian, ktorá na rukách držala bábätko v perinke. To bol pre Kathleen popud, aby znova vyskočila na nohy a išla obdivovať najmladší prírastok do rodiny.

„Je taká krásna! Ten prštek! Ó! Bože, musím pripomenúť St. Vincentovi, aby sa rýchlo snažil o ďalšie! A aj vy tri! Chcem tu o 5 rokov sedieť a sledovať, ako okolo mňa pobehuje minimálne 10 detí! Daisy, už si mala mať brucho!“

Annabelle, síce pobavená jej výstupom, ale presvedčená o tom, že to išlo aj tichšie, zazvonila na slúžku. Tá o niekoľko minút priviedla opatrovateľku, ktorej Lillian dievčatko opatrne podala, aby ho odniesla do izby.

Kathleen sa zatvárila nechápavo. Ešte sa na ňu nevynadívala a už jej ju berú preč.

„Zlatko, St. Vincent by ťa obesil, keby kvôli tebe prišila jeho prvorodená o sluch,“ nežne jej pripomenula Lillian.

Kathleen sklamane klesla na pohovku a chvíľku sa tvárila urazene, ale potom sa nedočkalo zamrvila.

„Tak! Čo podnikneme, dievčatá?“ spýtavo na ne pozrela.

„Simon chce ísť hrať bejzbal,“ zašomrala nenadšene Annabelle.

Tváre sestier sa rozžiarili nad týmto nápadom, Kathleen by sa takému niečomu určite nebránila, preto sa len otočili na Evie. Keby povedala nie, bolo by to 3:2 a aj keď by vyhrávali, bolo zbytočné ísť, ak by dve z nich nešli dobrovoľne.

„Ani si neviete predstaviť...“ začala Evie s úsmevom, „ako veľmi som sa práve na bejzbal tešila.“

Všetky okrem Annabelle sa veselo rozosmiali, ona si stále niečo sama pre seba šomrala. Vedeli však, že vyhrali, stačilo sa pripraviť a mohli ísť. Annabelle nebola z tých, čo kazia zábavu. A samozrejme bolo isté, že po pár minútach tomu aj ona príde na chuť.

Pomaly sa rozišli, aby sa išli pripraviť na poobedňajšiu zábavku, Kathleen bola nanešťastie ubytovaná na chodbe s inými mladými, slobodnými dámami, takže sa vracala sama. Na perách jej pohrával úsmev, v mysli si už opakovala všetky pravidlá ku bejzbalu a rozmýšľala, v ktorom kufri si nechala oblečenie, keď si prekvapene uvedomila, že začula svoje meno. Pricupkala ku otvoreným dverám malého salónika, poobzerala sa po prázdnej chodbe a naťahovala uši, aby niečo počula.

Nejaké staré tetky, ktoré jej určite závideli jej mladosť, ju sprosto ohovárali. Aká je bohatá, akoby za to ona mohla, a nevychovaná, za čo samozrejme zase mohli jej rodičia, a vyslovovali predpoklady, ako to s jej rodinou dopadne. Neboli to príjemné slová, hlavne keď si uvedomovala svoju situáciu. Boli na tom naozaj zle.

Pritískala sa ku stene, keď sa na chodbe objavil muž a zamieril jej smerom. Rozbehnúť sa nemohla, tak len čakala, kým prišiel a zastal na opačnom konci dverí. Zdvihol obočie, aby mu objasnila situáciu, zatiaľ čo ona len tŕpla a dúfala, že sa neozve nahlas.

Našťastie, kto by to bol povedal, bol Jonathan Savage mimoriadne inteligentný muž. Pochopil, čo sa deje, a spokojne sa uškrnul, keď si uvedomil, že má nad ňou triumf.

„Je to naozaj hrozné dievčisko.“

„Súhlasím, drahá. Som si istá, že žiadny slušný gentleman o ňu nikdy neprejaví vážny záujem.“

Ako keby ona mala záujem o nejakého slušného gentlemana! Staré matróny! Mala chuť tam vbehnúť a nadať im, ale ich ďalšie slová ju ohromili.

„Pri našom veľkom šťastí urobí taký veľký škandál, ako kedysi terajší vojvoda zo Somersetu, a budeme mať od nej na niekoľko rokov pokoj.“

„Mohli by ten škandál urobiť spolu a celkom by sme si vydýchli, všakže, drahá.“

Odtrhla pohľad od steny, s vypúlenými očami pozrela na vojvodu zo Somersetu, ktorý stále stál oproti nej a na tvári mal tentoraz nečitateľný výraz.

Napriek tomu, čo sa v spoločenských kruhoch najviac cenilo - postavenie, bohatstvo a atraktivita – boli obaja na čiernej listine. Dalo sa povedať, že úplne prví.

Trochu sklamane zvesila plecia a istá si tým, že teraz už môže bez obáv odísť, sa otočila, jej šaty sa ani nedovážili zašuchotať na koberci, a odkráčala preč.

Keď na konci chodby zabáčala za roh a pozrela späť, Savage tam už nestál.

[ » na začiatok « ]