Poviedka:
Pridaná: 8.12.2013, 16:33:52
Čítaná: 4212×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Zadaním pre 10 finalistov bolo napísať poviedku zo smrťožrútskeho prostredia, kde vystupujú výlučne smrťožrúti. Rozlúčiť sa musíme s jedným finalistom.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Súťažná poviedka: 1 » Pútnička Melanie - Úloha 2 » Peeta Mellark - Dnes neumieram 3 » Jin - Mor 4 » Snapo - Alecto a Amycus 5 » Vi.kt.or - Moja vina 6 » Pán Sova - Boj 7 » Marrko Riccoli - Poker 8 » Lucy Bellatrix - Bulhari 9 » Aliyz - Dar 10 » Bash - Voľba smrti

„Je to jeho veľké prianie! Nič lepšie nevymyslíme!“ vysvetľoval blonďavý chlap svojmu pehavému spoločníkovi.

„Ok, ok. Len som zvedavý, kde ju nájdeme. Už dlho o nej nebolo počuť,“ šomral jeho priateľ.

„Neboj sa, mám jeden tip,“ vypil na jeden dúšok pariacu sa tekutinu a spokojne si pomädlil ruky.

***

O dve hodiny sa dvaja smrťožrúti, zababušení do tmavých, teplých plášťoch, primiestnili na okraj muklovskej dediny. Z tmavej oblohy sa sypali veľké vločky snehu. Ukladali sa, jedna vedľa druhej, na už aj tak dosť vysoké záveje.

Všetky domy vyzerali rovnako, strechy pokryté snehom a zatiahnuté rolety. Len kde tu nejaký detail, ktorý si všimlo len pozorné oko, pomohol okoloidúcim trafiť do toho správneho.

„Myslím, že to bude v hentom!“ ukázal John na dom naľavo od nich.

„Alohomora!“ zamieril prútikom na bezpečnostné červené dvere ozdobené vianočným vencom.

Nehlučne vstúpili do domu. Všade bolo čisto a poriadok. Za zatvorenými dverami bolo počuť vianočné koledy z rádia. John posunkom naznačil spoločníkovi, že idú presne tam.

Jack zabezpečil dom, aby ani najbližší sused nepočul, čo sa bude v dome diať. Dôležité bolo nespôsobiť rozruch. Nechceli, aby sa o nich písalo v novinách. A už vôbec nie, aby sa o tom dozvedel ich pán.

Malo to byť najväčšie vianočné prekvapenie.

„Neklam!“ znechutene mávol prútikom pehavý John.

Starcovi sa na tvári objavila bolestivá grimasa. Trhalo mu rukou od viditeľnej bolesti, ale z jeho úst nevyšiel žiaden bolestivý ston.

Johnovi pomaly dochádzala trpezlivosť. Myslel, že starec pri mučení povolí. Ale on zapiera a zapiera. Celú hodinu.

„Ty všivavý mukel! Dokedy nás budeš klamať? Crucio!“

Frank bolesť viac nevydržal. Domom zaznel jeho ubolený výkrik. Skrútil sa do neprirodzenej polohy a pokračoval v tichom stonaní.

Jack, sediaci na pohodlnej sedačke, sa uškrnul. Miloval pohľad na mučenie. Z vrecka vybral drobný oriešok a pomaly si ho vložil do úst.

V izbe sa ozvalo zavŕzganie dvier starej skrine.

Smrťožrútov myklo do úľaku. Jack vyskočil zo sedačky a John sa od ležiaceho starca presunul do vzdialenejšieho kúta. Prútiky okamžite namierili na prišelca.

V hlavách sa im začali rysovať formulky obranných kúziel. Nečakali, že v dome niekto je. No aj tak boli pripravení sa brániť.

Sotva desaťročné dievčatko, so slzami na tvári prebehlo okolo nich a vrhlo sa do náručia starca. Nevinnými modrými očami sa snažilo odzbrojiť smrťožrútov.

Obaja s úžasom pozerali na bezbranné dieťa, ktoré sa doteraz schovávalo v skrini.

„Ty si počul, ako sme prišli a schoval si ju?“ spýtal sa pobúrene starca Jack.

John prevrátil očami nad otázkou svojho spoločníka. On už v mysli plánoval využiť túto situáciu vo svoj prospech: „Furnunculus!“ zamieril svoj prútik na dievča.

Táto taktika ho nikdy nesklamala. Len myslel, že starec bude dlhšie odolávať. Dieťa už dlho nemučil. Túžil použiť aj iné kúzla. Nemuselo to ísť tak ľahko.

Starec s hrôzou pozeral na svoju vnučku. Neváhal ani chvíľku.

„Už si si to rozmyslel?“ škodoradostne sa usmial Jack.

Frank hladil trpiace telo vnučky a pomaly rozprával o mieste, kde je ukrytá vec, po ktorej smrťožrúti bažili. Vec, ktorá ho stála celú rodinu. Netušil, prečo je tak vzácna. Prečo boli pre ňu ochotní vraždiť najväčší tyrani ľudstva. Preklínal deň, keď sa dozvedel o tom mieste. Vedel však, že nedovolí, aby aj posledný člen jeho rodiny pre ňu trpel.

Ustúpil a rozprával. John a Jack počúvali. Snažili sa zapamätať si každý detail. Nebude jednoduché dostať sa do toho neprístupného lesa a nájsť chalupu zabezpečenú muklovskými a pravdepodobne aj čarodejníckymi ochrannými systémami. Starec im to miesto popísal tak dokonale, že keď odchádzali, John mal v hlave skoro celú mapu lesa za dedinou.

„Niekedy vyzerajú veci zložitejšie, ako v skutočnosti sú,“ ticho, akoby sám pre seba poznamenal John.

„Sectumsempra“ zamrmlal Jack mieriac na starca s dievčaťom v náručí. Zavrel za sebou pevné červené dvere, napravil veniec a nasledoval svojho spoločníka. Pokojne, akoby odchádzali zo zdvorilostnej návštevy priateľa.

***

Vianočné ráno bolo chladné. V kozube horel oheň a do inak chladnej miestnosti vypúšťal hrejivé teplo. Napravo od neho stál nádherne ozdobený stromček.

Lord Voldemort s odporom hľadel na úhľadne zabalené darčeky od svojich služobníkov. Tí boli teraz všetci so svojimi rodinami. Jedine Červochvost sa motal po dome a snažil sa byť nenápadný.

Jemne pohladil Nagini. Jeho jedinú ozajstnú priateľku.

„Vždy dostanem hrozné darčeky,“ posťažoval sa jej.

„Majú jediné šťastie, že tu nie sú!“

„Oh, ponožky,“ povzdychol si pri rozbalení prvého. Dostával ich každý rok od akéhosi domáceho škriatka. Každý rok deravé...

„Odrezaná hlava nejakého mukla?“ so záujmom obzeral ďalší.

„Štamperlíky? To mi bude na čo?“ odhodil poháre za seba. Nedbal na to, že sa rozbili.

„Toto si kto myslel, že sa mi bude páčiť?“ s odporom pozeral na vtáka v klietke.

Rozbaľoval jeden za druhým. Ani tento rok sa netešil. Možno v jednom, či dvoch bolo niečo, čo ho zaujalo. Ale ani v jednom nič, čo by potešilo jeho smutné srdce.

Ostal posledný. Zabalený do jemne ružového papiera. Dlhý obdĺžnik sťa škatuľka na prútik.

„Snáď mi niekto nepodaroval bazový prútik? Ak teda existuje?“ húdol si sám pre seba a obracal darček v rukách. Rástlo v ňom vzrušenie a radosť z očakávania. Neotáľal dlhšie, mávol prútikom a: „Ach, ...“ nezmohol sa na viac...

Škatuľa mu padla na zem pokrytú obalmi z darčekov.

Samotnému lordovi Voldemortovi sa podlomili kolená a klesol na zem.

Na tvári mal blažený, skoro zaľúbený pohľad. V rukách držal svoju vysnívanú, vytúženú, milovanú... Konečne ju mal. Je len jeho a nik mu ju nevezme.

Prvá bábika Barbie, ktorú vyrobila čarodejnica Ruth. Ležala v jeho rukách. Trošku ošúchaná, ale inak celá. Presne taká, akú si ju predstavoval. Nevedel rozumne uvažovať, ale zaumienil si, že veľkoryso odmení darcu.

Teraz bol najšťastnejší na svete. Už len zabiť Harryho Pottera...

Hlasovanie: Hlasovať môžeš min. 1 a max. 20 bodmi do 13.12.2013 23:59.

Body užívateľov: 15,57/20

HODNOTENIE (gramatika – obsah – dodržanie zadania – originalita – rozsah – celkový dojem)

Richio: 3 – 2 – 5 – 3 – 5 – 1; spolu 19

Ako to povedať, záver ma veľmi sklamal. To mučenie bolo vykreslené naozaj úžasne. Vystihla si atmosféru, trpel som spolu s tým starcom. No absolútne zmeniť uhol pohľadu a prejsť do paródie, ak sa to dá tak nazvať, sa mi nežiadalo. Prvá časť dobrá, priemerná, no koniec ma jednoducho sklamal a ostal som s nadvihnutým obočím. Prepáč.

Cuca: 4 – 2 – 5 – 3 – 5 – 1; spolu 20

Podľa začiatku som čakala úplne iný koniec… A ten koniec sa mi veru nepáčil. Ak by to bolo celé písané ako paródia, tak by to bolo v pohode, tak by sa to dalo a celom by to aj pobavilo, ale takýto mix… Barbie? Naozaj sa Temnému Pánovi podlomili kolená z Barbie? Neviem… Inak štýl písania bol dobrý, len… som sa v tom naozaj nevedela nájsť. Zmiešané dve, podľa mňa nemiešateľné veci… Škoda… :(

Kira: 3 – 0 – 5 – 3 – 5 – 0; spolu 16

Poviedka mohla mať aj vyššie hodnotenie, keby nebolo toho konca. Ak to mala byť paródia, prečo v tom duchu nezačala celá poviedka? Všetko pôsobilo tak vážne, až... Nemôžem si pomôcť, ten koniec bol... Trápny. A znechutil mi celkový dojem z poviedky.

Preklepy, opakovanie slov. A trochu ma zaujalo to, že ich myklo "do" úľaku. Nie "od"? No to tiež môže byť preklep.

Body celkom: 70,57

Umiestnenie: 8.

[ » na začiatok « ]