Kapitola:
Pridaná: 22.9.2013, 13:28:14
Čítaná: 2741×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Austin, Amanda, Morghat, Vasaki
Stručný dej: Austin je sedemnásťročný chalan, ktorý žije vo svojom svete kníh a fantázie. Keď bol iba malým chlapcom, opustil ho otec za veľmi zvláštnych okolností. Po presťahovaní sa do Paríža stretne dievča, ktoré mu narobí kopu problémov. Austin ani len netuší, čo všetko si spôsobí, keď otvorí knihu, ktorú mu Amanda podstrčí. Zistí, že fantázia existuje aj za hranicami jeho predstavivosti - dostane sa do celkom nového sveta, ktorý je okupovaný zlým a mocným vládcom, ktorý chce Austina zabiť.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Rozhľad 2 » Pod prachom 3 » Smaragd 4 » Hrad 5 » Stretnutie 6 » Putovanie

Hrad za ďalekými kopcami pozostával z troch hlavných častí. Prvá stála na hranici rodu Vugenotov, ostýchavých, za to inteligentných bojovníkov.

Druhá bola najhonosnejšia.

Na samom vrchu hradnej veže bol postavený prepychový trón, ktorý stál na konci rozľahlej siene, vykladanej studeným čiernym mramorom, obsypaným drobnými smaragdami. Po bokoch boli v stenách nastoknuté pochodne, ktoré dotvárali temný vzhľad tejto deprimujúcej miestnosti. Ani stráže sa neodvážili bez príkazu vojsť cez masívne dubové dvere, ktoré za sebou ukrývali spleť hrôzostrašných pocitov.

Tretia časť sa týčila vysoko nad všetkými ostatnými. Z jej vrchu bol ideálny výhľad na širokú a ďalekú krajinu, ktorá sa od hradu rozprestierala smerom na východ. Oproti tejto časti obýval krajinu, stovky míľ odtiaľ, rod Deenayov.

Deenayovia a Vugenoti spolu súperili už od pradávnych čias, keď ich zastúpenie ešte nebolo také rozsiahle ako v neskorších dobách. Každé desaťročie medzi sebou vyvolávali vojny. Vugenoti ich ako cvičení bojovníci dostali vždy pod kontrolu, no ich súper prelial vždy až priveľa čistej krvi.

Nakoniec sa staršina rozhodla skoncovať s nezmyselnými bitkami o malé územia krajiny, a tak spolu uzatvorili mier. Spoločne sa podelili o dovtedy vyhraté územia. Tie prinavrátili svojim rodom bez opätovného nároku.

Oba rody si však boli vedomé, že po bitkách už dlho nevydržia. Ženy boli až príliš zoslabnuté na to, aby mohli rodiť deti, muži zase nevedeli nazbierať sily, aby ich mohli plodiť. Všetci muži chodievali šesťkrát do týždňa pracovať na polia a následne odvádzať daň z úrody, keďže všetka pôda v krajine patrila vládcovi. Fungovali na princípe chrámového hospodárstva. V lete, keď bola úroda, ju vládca uskladnil v chladnom prostredí svojho hradného paláca, v zime ju potom rozdelil medzi obyvateľov.

Nech sa však akokoľvek snažili navrátiť zničenú krajinu do pôvodného stavu, do toľkého rozmachu, v akom bola pri stvorení, nikdy sa im to nepodarilo. Krajina upadala tak, ako aj hlavný vládca krajiny, ktorý po strate svojich všetkých síl náhle zomrel.

Jeho posledným prianím bolo, aby sa krajina zapísala do histórie všetkých susedných svetov. Aby sa nikdy nezabudlo na útrapy a bolesť žien a mužov, na krv, ktorá sa prelievala v bojoch a na mier, ktorý sa uzavrieť nakoniec dokázal.

A tak sa raz jeden člen rady z rodu Vugenotov rozhodol napísať kroniku, kde popísal všetky dôležité dátumy, zapísal všetkých panovníkov aj členov rady a správy krajiny, písal o priebehu bojov, o prímerí, o spojení dvoch najvýznamnejších rodov – Vugenotov a Deenayov a o smrti ich najudatnejšieho a najspravodlivejšieho vládcu.

Staršina na zasadaní v jeden sychravý večer rozhodol, že táto kronika musí byť dobre zabezpečená a že bude ukrytá v bezpečí ľudského sveta.

To však netušili, že kniha je nabitá tajnou mágiou, o ktorej pisateľ nikdy nič neprezradil. Kúzla boli jeho najväčším tajomstvom. Bol na ne hrdý, no neuvedomoval si nebezpečenstvo, ktoré hrozilo jeho svetu. Knihu nezabezpečil ochranným zaklínadlom, ktoré by knihu chránilo od odhalenia v ľudskom svete. No vedel, aký má na to dôvod. Tento úkon však zatajil pred ostatnými z jeho krajiny.

Prišiel deň, kedy túto kroniku našiel jeden človek. Dobre ju preskúmal. Keďže to bol človek veľmi vzdelaný, s nadpriemernou ľudskou inteligenciou, rozlúštil šifry, ktoré kniha ukrývala. Odhalil mágiu, ktorú obsahovala a zrazu sa ocitol vo svete, ktorá bola jej pôvodcom.

Volal sa Morghat.

V novoobjavenom svete mu hneď všetko začalo dávať väčší zmysel. Porozumel jazyku osadníkov, ktorých po ceste krajinou postretával. Pýtal sa ich, či mu nevedia pomôcť. Osadníkom sa zdal tento prívetivý muž len stratený a naozaj mu chceli pomôcť. Ani oni však nevedeli, že kniha ukrývala mágiu a bola odložená v ľudskom svete. Poslali ho teda za Vasakim, autorom kroniky.

Morghat však veľmi prefíkane zatajil, že sa niekedy s takouto knihou stretol. Mal ju dobre ukrytú vo svojom batohu. Bol si vedomý, že tento svet je najúžasnejšie miesto, aké ho kedy postretlo.

Morghat bol v ľudskom svete týraným dieťaťom, rodičia ho odvrhli, no nikdy sa nikomu nepomstil. Nemal na to dostatok síl. Nakoniec bol odchovaný v pestúnskej starostlivosti. A potom našiel zvláštnu, pračudesnú knihu, z ktorej sršala mágia. Zlákala ho dúha, ktorá sa odrážala od svetla lámp. Zlákala ho každučká jedna strana, ktorú si vďaka svojmu vzdelaniu vedel preložiť. Keď zistil, že okrem jeho sveta existujú aj ďalšie iné a oveľa tajuplnejšie a silnejšie krajiny, rozhodol sa žiarivému zelenému svetlu poddať, a tak sa ocitol v novom svete. Vo svete, kde sa vie stať vládcom. Konečne by sa splnili jeho sny – už by nebol týraný, nebol by nulou, mal by podmanených ľudí, ktorí by mu slúžili.

Vasaki, vtedy už starý čarodej vylúčený z rady, žijúci uprostred lesa vo svojej chalupe, Morghata privítal s otvorenou náručou. Ani ho veľmi neprekvapovalo, že Morghat sa už dozvedel o tomto svete všetko.

„Som veľmi rád, že ste tu, vaše veličenstvo,“ povedal Vasaki.

To Morghata ešte viac posmelilo.

Vasaki mu vysvetlil, že knihu písal hlavne za tým účelom, aby do krajiny nalákal nového panovníka z inej sorty. Knihu zabezpečil tak, aby sa objavila človeku, ktorý je na zasadnutie na trón právom hoden – je inteligentný, silný a nebojácny.

Vasaki veril, že ďalším panovníkom nebude nikto z jeho rodu. Posledný vládca mal síce svojho syna, ten sa však pred smrťou svojho otca rozhodol rod Deenayov navždy opustiť a ísť svojou vlastnou cestou v ľudskom svete. Chudák Vasaki – vtedy ešte nevedel, že to bude najväčšia chyba, ktorú kedy dopustil.

Modlil sa však, že na trón zasadne niekto z ľudského sveta. Všetci muži už boli príliš vyhladovaní a bez síl na to, aby mohli postaviť krajinu opäť na nohy. Táto ideológia sa naplnila, keď prišiel človek, práve včas, aby krajinu viedol správnym smerom a vrátil ju do rozmachu, v akom bola pred roztržkami medzi dvomi rodmi, ktoré ako jediné obývali tento magický svet.

Odkedy Vasaki pomohol Morghatovi dostať sa do strednej časti hradu a nasadil mu korunu vládcu, svet sa zmenil. Nebol lepším. Bol ešte hrozivejším.

Tak ako veľmi Vasaki dúfal v mierumilovný svet, teraz boli všetky vzťahy o to katastrofálnejšie.

Morghat svojím silným temperamentom nahuckal rod Vugenotov proti Deenayom. Nový panovník použil všetky prostriedky prvého rodu, preňho dominantného pre ich silné zbrane a mocných bojovníkov, aby si podmanil Deenayov. Všetkých podplatil, dodával im zásoby kráľovského jedla, udeľoval im milosť, nevypálil ich osady len s podmienkou, že zaútočia na Deenayov. Vugenoti boli pre tú milosť ochotní zaútočiť aj na rod, s ktorým pred rokmi uzatvorili mier.

Deenayovia sa pre ich slabosť a celkovú vyčerpanosť z prebiehajúcich udalostí novému krutovládcovi museli podmaniť a dostali sa do otroctva. Vugenoti sa už nikdy na svojich susedov nemohli pozrieť. Zvlášť potom, čo si ich Morghat podmanil tiež. Po dobytí Deenayov im odobral všetku milosť. Svet ostával plný strachu, trýznenia a hrôzy. Aj príroda vytušila, že sa niečo deje. Odo dňa zasadnutia Morghata na trón v Hrade nebolo vidieť slnko.

Krajinu pohltila hmla.

Morghat sedel na svojom tróne tak ako obvykle. Vychutnával si chlad vyžarujúci zo stien hradnej siene, na ktorých boli povešané portréty jeho veličenstva. Keď v tom sa jeden zo stráží musel odvážiť pootvoriť masívne dubové dvere a ocitnúť sa zoči-voči krutému vládcovi.

„Čo je?“ zrúkol naňho svojím tenorom a dal pocítiť svoj odpor voči poddanému otrokovi.

„Pane,“ uklonil sa otrok tak, ako mu bolo vždy po vstupe prikázané, „máme... problém!“

Morghatovi sa napli žily na silných drsných rukách, zaprel sa o operadlo trónu a v návale zúrivosti ostal stáť, čím otrokovi ukázal svoju majestátnosť.

„Človek?“ zahrmel na otroka a prižmúril oči.

„Dedič,“ slabým hláskom odpovedal otrok a skrčil sa, vediac, čo bude nasledovať.

Morghat si prehodil svoj čierny zamatový plášť cez plece, cvakol zubami, pomaly prešiel ku stolíku s jeho jedlom a celý ho od zúrivosti prevrátil. V rohu miestnosti bolo veľa pozostatkov podobných stolíkov, ktoré rozmlátil zakaždým, keď prišiel niekto s takýmito správami.

„Ako ďaleko?“ zvrieskol, teraz už aj na ostatných členov jeho stráže, ktorí sa neopatrne prizerali na scénu spoza dverí.

„Len pri močiaroch, môj pane. Tridsať míľ od začiatku hranice Deenayov,“ povedal otrok trpko. Deenayovia boli totiž jeho pôvodným rodom. Do tej doby, čo bol násilne odvlečený na Hrad slúžiť novému vládcovi.

Odkaz, ktorý práve otrok odovzdal svojmu pánovi, pochádzal z mysle vzácneho kartára, ktorý bol poverený Morghatom veštiť a prezrádzať udalosti, ktoré by mohli ohroziť jeho svet. Kartár po nekonečnom premiešavaní svojich kariet prišiel na pozoruhodnú zmenu prebiehajúcich udalostí, ktoré bol nútený odovzdať pánovi. Morghatovi sa potvrdili vízie kartára. Neklamal.

„Priveďte mi ju,“ povedal Morghat teraz už o niečo pokojnejším hlasom. Stále však z neho sršala zlosť.

Strážnik prikývol, vedel, o kom hovorí, ešte raz sa pomaly uklonil svojmu vládcovi, ktorý si ho už nevšímal a zmizol za dubovým drevom.

O pár minút neskôr sa vstup do Morghatovej siene opäť otvoril. Tento raz v nich stálo dievča, ktoré čoskoro prekročí prah dospelosti. Jej pôvodne krásna tvár bola zafúľaná od väzenského prachu. Morghat ju ako jednu z mnohých väznil vo svojom chladnom žalári, ktorý bol v druhej časti Hradu, presne pod jeho vládcom. Tam držal v zajatí utečencov, vzbúrencov a nadpriemerne inteligentných, ktorí ho svojimi vedomosťami a schopnosťami ohrozovali. Nebolo ich však spútaných viac ako bolo potrebné, pretože Morghat si musel udržať dostatok poddaných pre robotu na poliach a tých, ktorí mu mali slúžiť v Hrade.

Dievča bolo zajaté len v onen deň. Utiekla do ľudského sveta s presvedčením nájsť spôsob, ako oslobodiť zem od krutovlády.

O kronike jej sveta sa dozvedela od Vasakiho. Často sa k nemu chodievala vyplakávať, pretože jej otec mohol už z vyčerpania každú chvíľku umrieť. Bol totiž členom rady rodu Deenayov, novo podmaneného územia.

„Vieš prečo si tu, zradca. Mala si byť už dávno mŕtva. Ako sa tak zdá, v ľudskom svete si sa naučila orientovať celkom dobre, nemám pravdu?“ Morghat prižmúril jedno oko. Rebelov neznášal.

Len prikývla. Nedopustila vzdať úctu tomuto vládcovi.

Morghat na ňu zazrel svojím spaľujúcim pohľadom. Väzenkyňa klesla na kolená a v mukách prosila o milosť. Morghatovou výhodou bola manipulácia s bolesťou a aj inými pocitmi svojich poddaných. Vedel im spôsobiť muky rovnajúce sa smrti. Naučil sa ju používať krátko po jeho korunovácii. Stačilo tak málo, aby svoj adrenalín vedel preniesť do mysle jeho nepriateľov. Veľa trénoval, zúčastnil sa starovekých magických rituálov a podarilo sa mu moc ešte viac ukotviť aj vo svojej mysli. Zneužíval ju.

„Tak. To len aby si vedela, že k svojmu pánovi sa treba správať slušne,“ pousmial sa. Jej trýznivý výkrik ho rozveselil. Rád počúval bolestivé kvílenie, ktoré by bežnému smrteľníkovi trhalo srdce.

Dievča si utrelo horúce slzy stekajúce po lícach a hlavu sklonilo k zemi.

„Takto sa mi to páči, ty odporný smradľavý červ. A teraz mi povedz. Čo všetko si robila v ľudskom svete?“ Chvíľu čakal. „Tak odpovedz mi, zradca!“ Zaostril na to krásne dievča a tomu neostávalo nič iné, len sa opäť zvíjať v kŕčoch bolesti.

„Dobre, dobre, poviem to! Len dosť, už dosť!“

Keď bolesť ustala, vyrozprávala všetky svoje zámery.

Dostala sa do ľudského sveta cez tajný vchod v kronike s cieľom priviesť človeka, ktorého v tomto svete označovala rada ako ‚Vhodného‘, s cieľom poraziť svojho krutovládcu. Ukradla kroniku, ktorú podstrčila radou vopred určenému chlapcovi, aby sa mohol dostať do tohto sveta. Vkradla sa do jeho izby, kde kroniku našla a späť sa dostala aj ona. Morghat už od kartára vedel, čo sa deje. Poslal strážcov ihneď, ako sa objavila na čistine.

„Keďže ja viem byť ku svojim poddaným aj milosrdný,“ zavrčal, „môžeme uzavrieť dohodu. Ty mi privedieš až sem k mojim nohám toho človeka z ľudského sveta a ja ti sľúbim milosť pre celú tvoju rodinu. Navyše, tvojmu otcovi prinavrátim zdravie a predĺžim mu tak o pár dlhých rokov jeho život,“ hovoril Morghat a z dievčiska nespúšťal svoje oči, pripravený použiť svoju moc. „A ty vieš, aký dlhý život to byť môže, pokiaľ si bola aj v ľudskom smradľavom svete, kde sekundy plynú tisícnásobne pomalšie ako tu, však, zradca?“ ironicky sa pousmial. Vedel, že ju zahnal do slepej cesty.

Najskôr neodpovedala. Predstava slobodnej rodiny ju veľmi lákala, na druhej strane nechcela ublížiť tomu chlapcovi, ktorý teraz nič netušiac blúdi po šírom svete. Podľa nej bol taký nezrelý, až ľutovala, že pristala na rozhodnutie rady a to nevinné chlapča priviedla až sem, do krajiny, kde zomrie.

Uvedomila si, že ak by nesúhlasila s návrhom, Morghat ju rovno zabije a rovnako dá vyvraždiť aj celú jej rodinu. Povedala si, že jej nezáleží na tom chlapcovi, a tak sa zhlboka nadýchla, zdvihla hlavu a prvý raz sa pozrela do tých ohavných spaľujúcich očí.

„Súhlasím,“ prikývla.

[ » na začiatok « ]