Poviedka:
Pridaná: 24.4.2013, 18:25:22
Čítaná: 2362×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Typ: PI súťaže
Zadanie: V tomto kole mali súťažiaci dve úlohy. 1. vybrať si tému (resp. charakteristiku poviedky) a 2. napísať poviedku. Ako sa im to podarilo - to si už prečítajte sami. :)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Súťažná poviedka: 1 » 6. Vi.kt.or - V plameňoch 2 » 5. Dedalus - Dievča mojich spomienok 3 » 4. Marika Scrooge - Kde sa tu vzali? 4 » 3. Dado - Bratia 5 » 2. Lussy Noir Meteur - Prázdny pergamen 6 » 1. Kira - Realita nikdy nebola silnejšia ako moje sny

(poviedka musí byť napísaná retrospektívne)

Poľsko, január 1945

V neveľkej, tmavej miestnosti vládlo ticho. Na jednej strane masívneho stola postaveného v jej strede sedel nehybne čiernovlasý mladík s hlbokými, orieškovohnedými očami, ktoré upieral do zeme. Na druhej strane, pri dverách, stál opretý ďalší muž. Mal na sebe dlhý, hrubý kabát, ktorý sa mierne vydúval na mieste, kde skrýval ťažký samopal. Vyčkával. Čakal, či mladík za stolom neprehovorí a dlhú chvíľu si zatiaľ krátil sledovaním víchrice za oknom. Keď však ticho nepreťal žiadny zvuk okrem pískania vetra, pomaly sa vystrel a sadol si za stôl oproti mladíka.

„Takže, chlapče,“ začal opatrne, lámanou nemčinou so silným, ruským prízvukom. „Nemáme v pláne ti ublížiť. Nikomu z vás,“ vysvetľoval.

Za iných okolností by to bola prostá lož a svojim vojakom by okamžite prikázal, aby bez milosti popravili štvoricu nacistických vojakov, na ktorú náhodou natrafili. Dnes to však bolo iné. To, čoho svedkami bol on a aj jeho muži, mu nedovoľovalo postupovať podľa zaužívaných metód. Tento možno ešte neplnoletý mladík v sebe skrýval objasnenie obrazu, ktorý mal už pár hodín pred očami.

„Čo sa stalo pri tej chate?“ opýtal sa pomaly ruský veliteľ, pričom pohľad nespúšťal z osoby pred sebou. „No tak,“ ozval sa po chvíli opäť a na dôkaz svojich predchádzajúcich slov vytiahol spod kabáta samopal a zahodil ho do kúta. Mladík až vtedy zodvihol pohľad smerom k Rusovi a preglgol.

„Dobre...“ šepol zachrípnutým hlasom. V mysli sa mu začali premietať udalosti posledných dvoch dní.

„No tak, Krüger, zastreľ ich!

Drsný a bezcitný hlas sa ozýval po zasneženej lúke a mrazil horšie ako nepríjemný vietor preháňajúci sa okolo. V snehu pri malej, drevenej chate kľačali traja ľudia. Útly muž, všemožne sa snažiaci dostať ruky z pút, nízka hnedovláska, ktorej po lícach stekali slzy a hneď vedľa nej malé dievčatko, nápadne sa ponášajúce na ňu. Pred nimi sa týčila skupinka šiestich vysokých postáv v uniformách a každá z nich držala v ruke strelnú zbraň.

„Tak už sa zbav tej špiny!“ zreval po chvíli opäť najstarší vojak, vodca pozostatku jedného z mnohých nacistických oddielov operujúcich na území obsadeného Poľska a nešetrne sotil mladého vojaka s hlbokými, hnedými očami do snehu. „Buď ich zastrelíš, alebo sám zdochneš,“ šepol chladne veliteľ, keď sa zohol k mladíkovi a na dôvažok mu priložil k temenu pištoľ.

„Veliteľ Kreutz, myslím, že...“ začal opatrne jeden z vojakov, no veliteľ ho jediným pohľadom chladných, modrých očí umlčal.

„Tak pohyb, Krüger,“ zvolal, vytiahol mladíka za golier uniformy opäť na nohy a namieril mu zbraňou na hlavu. „Buď oni, alebo ty,“ zopakoval podmienku.

Mladík roztrasene vystrel ruky, v ktorých zvieral pušku a namieril ňou na civilistov. Ženin nárek sa vystupňoval a muž začal na vojakov vrieskať nezrozumiteľné prosby v poľštine. Sekundy plynuli, nič sa však nestalo.

„Zradca!“ zaškriekal Kreutz, odhodil pištoľ do snehu a päsťami sa pustil do Krügera. Prestal až potom, čo krv mladíka sfarbila sneh okolo jeho hlavy prenikavou červeňou a ten na chvíľu stratil vedomie.

„Tých troch zavrite naspäť do stodoly a toho smrada hoďte do tej malej búdy vedľa chaty!“ prikázal Kreutz ostatným vojakom. Z hlbokého snehu vytiahol svoju pištoľ a bez ďalších slov zmizol vo dverách drevenej chaty.

Sedemnásťročný Philipp Krüger nemohol zaspať. Na vine nebola tvrdá zem v malej stavbe, kde sa nachádzal len masívny stôl a pri ňom dve stoličky. Aj napriek tomu, že bol ako člen Hitlerjugendu pred niekoľkými mesiacmi poslaný do Poľska, nikdy nemusel na človeka namieriť zbraň, stlačiť spúšť a zahasiť tak plameň jeho života. Nikdy o niečo také ani nestál. Kým mnohí rovesníci, ktorí boli taktiež členmi Hitlerovej mládeže, sa priam fanaticky zapájali do podobnej činnosti, Philipp nemal nikdy sklon k agresivite a pokiaľ sa k nej aj uchýlil, bolo to len preto, aby nespôsobil problémy aj svojim blízkym.

To, čo však od neho žiadal veliteľ ich malej skupiny, nedokázal splniť ani pod nátlakom. Vystrieľať bezbrannú rodinu ukrývajúcu sa pred hrôzami bojov v chatke na okraji lesa, to bolo v očiach pacifistu nemysliteľné. Nezáležalo mu na tom, ako zareaguje Kreutz, keď zajtra takisto odmietne vykonať popravu. Sám radšej zomrie, akoby mal žiť s vedomím, že spôsobil smrť nevinných ľudí.

Philippove myšlienkové pochody odrazu preťalo buchnutie dverí a znásobený piskot severáku. S námahou otočil hlavu smerom k zdroju hluku a zrak mu dopadol na tieň vysokej postavy v uniforme.

„Max...“ dostal s námahou cez vysušené pery.

„Philipp, si v poriadku?“ Maximilian Krüger si kľakol ku svojmu bratovi a chytil ho za rameno. Práve on sa počas popravy snažil neúspešne vzoprieť fanatickému veliteľovi v snahe pomôcť svojmu mladšiemu bratovi.

„Nie,“ stroho odpovedal na bratovu otázku Philipp. Nemal na mysli svoju napuchnutú a doškrabanú tvár. To okamžite pochopil aj Max.

„Kreutz bude chcieť, aby si tú rodinu vyzabíjal,“ začal polohlasne vysvetľovať, aj keď cez vietor preháňajúci sa okolo malej stavby by ho len veľmi ťažko niekto začul.

„Viem. Max, ja... nemôžem,“ Philippovi sa hovorilo veľmi ťažko a preto neváhal a zobral si okamžite hlinený pohár s vodou, ktorý mu brat podal. „Nemôžem ich zabiť.“

„Chápem,“ povzdychol si Max. Videl bratovi do hlavy, veľmi dobre poznal jeho povahu a nič mu nevyčítal. Sám by pociťoval odpor, keby mal niečo podobné vykonať. „Ale mal by si to urobiť,“ preťal ticho po dlhej chvíli opäť Max.

„Čo?“

„Mal by si to urobiť,“ zopakoval Max svojmu bratovi. „Kreutz je úplný magor, fanatik, jeho metódy popravy nepozostávajú len z jednej guľky do hlavy. Pokiaľ ich nepopravíš ty, najprv ťa zabije a potom tú rodinu umučí. Takto ušetríš svoj život a ich zachrániš od trápenia. Nie, Philipp. Pozri na mňa,“ Max pevnejšie zovrel bratovo rameno potom, čo ten odvrátil tvár a po líci mu pomaly stekala slza.

„Ale Max, ja...“ začal roztrasene Philipp, no starší brat ho opäť prerušil.

„Ver mi, keby bola iná možnosť... ale takto... poslúchni ma.“

Max sa na chvíľu zahľadel do bratových očí, akoby sa chcel uistiť, že ho Philipp pochopil. Potom vstal a pobral sa v ústrety snehovej chumelici.

Skoro ráno vytiahli dvaja vojaci Philippa z malej stavby von. Na príkaz veliteľa Kreuza ho opäť postavili pred poľskú rodinu zviazanú a kľačiacu v hlbokom snehu.

„Tak Krüger,“ ozval sa prenikavý hlas veliteľa, pokojný, no o to desivejší. „Dám ti ešte jednu šancu splniť si svoju vlasteneckú povinnosť. Zbav svet týchto potkanov, v opačnom prípade to bude prejav tvojej zbabelosti, ktorú veľkoryso odmením,“ vysvetlil mu s ľadovým pokojom a na vyslovení posledného slova si dal záležať, vychutnal si ho, akoby sa jednalo o posledný kúsok zvlášť chutného pokrmu.

Philipp zodvihol ruku s nabitou pištoľou, ktorú mu podal jeden z vojakov. V hlave sa mu premietali scény nočného rozhovoru s bratom. Sekundy pomaly plynuli. Prst na spúšti sa nehýbal, ruka sa triasla čoraz viac. Napokon ochabla.

Okolím otriasol výstrel. Philippom od ľaku trhlo a hlavu obrátil práve vo chvíli, aby sa mu naskytol hrozivý pohľad. Jeho brat Max, rovnako šokovaný vývojom udalostí, pozrel na svoju uniformu, ktorá sa na hrudi sfarbila jeho vlastnou krvou. Čas akoby na okamih zastal a v ďalšom momente sa Maxovo bezvládne telo zvalilo do snehu. Philipp otvoril ústa, hrôzou takmer vykríkol, no hlasivky mu vypovedali poslušnosť. Prebrala ho až hlaveň pištole, z ktorej sa ešte dymilo a ktorú mu priložil veliteľ ku spánku.

„Teraz mu počúvaj ty špina,“ pošepol mu Kreuz do ucha. Hlas sa mu triasol od zlosti. „Vidíš, čoho som schopný? Hej? Takže pokiaľ nechceš zdochnúť ako tvoj brat, okamžite ich odpraceš. Inak ťa...“

V tej chvíli vzduchom zahrmela ďalšia rana. Za ňou ďalšia a ďalšia. Spolu osem výstrelov roztrhalo pozostatok ticha zasneženej lúky na franforce. Philipp sprvu nevedel, čo sa deje. Situáciu pochopil až potom, čo veliteľova uniforma nasiakla krvou jej majiteľa a z Kreuzových úst sa vyvalili červené pramienky. Veliteľ sa v smrteľnom delíriu snažil udržať na nohách, zakvačil sa na Philippa, no končatiny mu vypovedali poslušnosť a jeho mŕtve telo dopadlo na zem.

Philippovi sa až vtedy naskytol pohľad na vlastného brata. Max aj napriek blížiacej sa smrti našiel v sebe posledné zvyšky síl a vystrieľal do despotického veliteľa celý zásobník svojej pištole.

Čas v tej chvíli pre štyroch preživších vojakov zastal. Zasekol sa po slede neočakávaných udalostí a jeho tok sa pre nich opäť pohol až keď na miesto masakru dorazila skupina vojakov z východného frontu.

„Ušetril si život troch nevinných ľudí,“ zamrmlal popod fúzy ruský veliteľ potom, čo Philipp ukončil svoje rozprávanie. „Zachoval si sa statočne.“

„Nie,“ namietol potichu Philipp. „Bol som zbabelý,“ povedal a pozrel do prekvapenej tváre muža sediaceho pred ním. „To, čo sa odohralo vonku, by sa v ďalšom milióne podobných prípadov stalo úplne inak. V nich by som skončil ja s guľkou v hlave a poľská rodina by bola umučená,“ povzdychol si a pokračoval v rozprávaní. „Môj čin by v tom prípade nebol prejavom statočnosti, ale len hlúpej zbabelosti. Nedokázal som stlačiť spúšť a ukončiť trápenie, ktoré ich takmer s istotou čakalo. Je len dielom náhody, že sa všetko skončilo šťastne... aspoň pre nich.“

Po týchto slovách Philipp opäť pozrel do okrúhlej tváre Rusa. Uvidel na nej uvidel záblesk pochopenia.

„Pokiaľ chcete niekoho nazývať hrdinom, tak potom Maxa. To on sa zachoval rozvážne a následne aj hrdinsky. Môj brat...“

Philipp nedokázal kvôli hrči v hrdle ďalej pokračovať. Pokorne sklonil hlavu a dovolil slzám, aby zaliali jeho líca.

[ » na začiatok « ]