Poviedka:
Pridaná: 24.4.2013, 18:26:42
Čítaná: 2968×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Typ: PI súťaže
Zadanie: V tomto kole mali súťažiaci dve úlohy. 1. vybrať si tému (resp. charakteristiku poviedky) a 2. napísať poviedku. Ako sa im to podarilo - to si už prečítajte sami. :)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Súťažná poviedka: 1 » 6. Vi.kt.or - V plameňoch 2 » 5. Dedalus - Dievča mojich spomienok 3 » 4. Marika Scrooge - Kde sa tu vzali? 4 » 3. Dado - Bratia 5 » 2. Lussy Noir Meteur - Prázdny pergamen 6 » 1. Kira - Realita nikdy nebola silnejšia ako moje sny

(poviedka musí obsahovať minimálne jednu 6 veršovú báseň)

„Vitajte na dnešnej hodine, študenti,“ zapišťal profesor Flitwick a spoza stola mu trčala len hlava. „Pred vami sa, rovnako ako na minulej hodine, nachádza pierko. Ako ste už istotne mnohí uhádli, aj dnes budeme precvičovať zaklínadlo Vingardium Leviosa. Minule to nebola žiadna sláva, tak dúfam, že ste trénovali. A nezabudnite, najprv náprah a potom švih,“ vysvetľoval profesor a svoje slová následne znázornil pohybom prútika. Pierko, ktoré mu ležalo na stole, sa ladne zodvihlo a vyletelo pod plafón. „Náprah a švih.“

George sa zamračil na kus peria pred sebou a nervózne sa obzrel ku dverám. Fred meškal. Triedou sa začali ozývať desiatky hlasov vykrikujúcich Vingardium Leviosa a profesor Flitwick pobehoval okolo aby im pomáhal.

„Lee,“ zavolal na chlapca sediaceho pred sebou, „Lee, nevidel si cestou Freda?“ opýtal sa ho a tváril sa, že si precvičuje náprah a švih. Lee sa obzrel na prázdnu stoličku vedľa Georga a pokrútil hlavou.

„Nešli ste náhodou spolu?“

„Hej šli, len Fred mi pred učebňou povedal, že niečo zabudol a zmizol na...“

„Nejaký problém, chlapci?“ zapišťal im pri lakťoch profesor Flitwick až obaja nadskočili. „Weasley, predveďte mi, čo dokážete,“ vyzval ho profesor a ruky si založil na prsiach. Lee sa na Georga škodoradostne uškrnul a rukou mu naznačil aby začal.

„Iste, pán profesor. Takže, ehm, Vingardium Leviosa,“ povedal George nahlas a pokúsil sa napodobniť profesorov pohyb rukou. Pierko sa jemne zachvelo. „Vingardium Leviosa,“ zopakoval po druhýkrát a pierko sa zodvihlo o niekoľko palcov. Tam zastalo a následne poskočilo o kúsok vyššie. Takýmto spôsobom sa dostalo až nad jeho hlavu, kde sa len zatriaslo a spadlo späť na stôl.

Profesor len pokrútil hlavou nad Georgovým výkonom. „Slečne Johnsonovej sa už podarilo plynulo zodvihnúť kus pergamenu, no vaše pierko sa len vystrašene trasie. Nabudúce skúste menej rozprávať a viac trénovať,“ varoval ich a odkráčal ku svojmu stolu. Dvere učebne sa potichu otvorili a dnu vkĺzol zadychčaný Fred. Ponáhľal sa ku svojmu miestu vedľa brata a zvalil sa na stoličku.

„Zloduch,“ zašepkal skôr, než sa stihol niečo opýtať, „zdržal ma cestou.“

„Kde si, pre Merlina, bol?“ oboril na naňho George mávajúc prútikom, no pierko sa ani nepohlo.

„Počkaj, keď uvidíš čo som zohnal,“ zašepkal Fred tajomne a rukou ukázal na svoju tašku. „Čo vlastne skúšame?“ opýtal sa a obzrel sa po triede.

„Vingardium“ zašomralo jeho dvojča a zamračilo sa na kúsok peria pred sebou.

„Zase?“ zívol Fred unudene a o chvíľu sa pod stropom vznášalo aj jeho pierko.

„Ako to robíš?“ zavrčal naňho George, no on len pokrútil plecami.

„Ja neviem, ono to ide nejako samo,“ uškrnul sa a rozosmial sa nad bratovým trasúcim sa pierkom.

Čarovanie bolo ich poslednou hodinou. Keď konečne zazvonilo, George vyletel z triedy a náhlil sa na najbližšie chlapčenské záchody. Jeho brat ho o chvíľu dobehol.

„Tak hovor, pre Merlina. Čo to tam máš?“ George sa opieral o umývadla a nervózne klopal nohou o kamennú podlahu. Fred siahol rukou do tašky a vytiahol odtiaľ hnedé papierové vrecko. „Hnojové bomby,“ zašepkal slávnostne a na tvári sa mu objavil blažený úsmev.

„Kde si ich zohnal?“ žasol George nad bratovým úlovkom a zvedavo nakukol do vrecka.

„Charlie ich mal ukryté v kufri. Včera som počul, ako sa o tom vrecku zhovára s nejakým šiestakom, tak som to šiel skontrolovať.“ Fred sa zatváril nanajvýš nevinne a sáčok ukryl späť do tašky. Rozhliadol sa po prázdnych záchodoch a natešene tleskol rukami. „Tak čo, kde to odpálime?“

George sa na chvíľu zamyslel. „Práve skončila posledná hodina dnešného vyučovania,“ uvažoval nahlas, „o chvíľu je večera a všetci študenti budú vo Veľkej sieni.“ Na tvári sa mu zjavil ten typ úsmevu, ktorý neveštil nič dobré. „Čo tak na treťom? Ukryli by sme sa za to veľké brnenie.“ Fred po chvíli ticha prikývol a obaja sa vybrali na dohodnuté miesto.

Bombu odpálili za dverami do Siene slávy. Chodbou sa ozvala hlasná rana, ktorú nasledoval ešte nápaditejší zápach. Fred a George sa skryli na dohodnutom mieste a napäto čakali, čo sa bude diať. Po pár mučivých minútach sa spoza rohu vyrútil školník a celou cestou k miestu činu si niečo nahnevane hundral. Prešiel popred brnenie, no ukryté dvojičky si nevšimol. Práve si šli potichu tľapnúť, keď sa im pri nohách ozvalo hlasné zamňaukanie. Filch ich možno prehliadol, no jeho mačke neunikli.

„Pani Norrisová?“ obzrel sa školník prekvapene a za brnením spozoroval pohyb. Fred sa ešte pokúsil mačku kopnúť, no tá pred ním uskočila a nahlas zaprskala.

„Koho to tu máme, moja milá?“ prihovoril sa sladkým hlasom svojej mačke a na tvári sa mu zjavil víťazoslávny úsmev. „Vy dvaja,“ ukázal na nich prstom, „pôjdete so mnou. Ó veru áno.“ Vykročil smerom k podzemným žalárom a dvojičky ho so zvesenými hlavami neochotne nasledovali.

Vo Filchovej pracovni boli po prvýkrát. Doposiaľ sa mu ich nepodarilo chytiť za menšie výstrelky, ako vytopenie záchodov alebo zabarikádovanie niektorých učební. Malá miestnosť bez okien bola zaprataná hromadou drevených skriniek a pôsobila rovnako nevľúdne, ako jej majiteľ. Zásuvky na skrinkách boli označené menami výtržníkov.

Filch si zo skriniek vyberal potrebné papiere, keď Georgovi padol zrak na malú pootvorenú zásuvku v strede miestnosti. Namiesto mena na nej bolo napísané „Skonfiškované a veľmi nebezpečné“. Nenápadne sa nahol k Fredovi a rýchlo mu pošepkal:

„Odpáľ na chodbe druhú bombu. Ja ho zatiaľ zdržím.“ Ten naňho prekvapene pozrel, no George len pokrútil hlavou a pristúpil k Filchovi, aby mu zakryl výhľad na brata.

„Fakulta?“ vyštekol naňho školník, keď sa k nemu priblížil a namočil brko do atramentu.

„Myslíte moju fakultu?“ opýtal sa George nevinne.

„Samozrejme, že tvoju,“ zagánil naňho Filch nahnevane a prezrel si znak fakulty, ktorý mal prišitý na ľavej strane habitu. „Takže Chrabromil,“ zahundral a hneď to aj zapísal na kúsok pergamenu. „Meno?“ pozrel naňho podozrievavo.

„Predpokladám, že chcete vedieť moje meno,“ zamyslel sa George, načo Filch nahnevane prikývol.

„George... George Arthur Septimus Weasley,“ vyhlásil hrdo a kútikmi úst mu nebezpečne mykalo.

„Strieľaš si zo mňa?“ zahrmel školník a ruka, v ktorej držal brko, sa mu nebezpečne zatriasla.

„To by som si nikdy nedovolil, pán školník. Nemôžem predsa za to, aké meno mi vybrali rodičia,“ bránil sa so zdvihnutými rukami a začal mu svoje meno diktovať po písmenách.

Fred medzitým vybral z tašky druhú hnojovú bombu a pomocou Vingardium Leviosa sa ju snažil nasmerovať do stredu chodby. Chvíľu ju nechal vznášať sa nad podlahou a potom ňou prudko udrel o zem.

„A-r-t-h-u-r... nie, tam je ešte aj H. Áno, presne tam,“ opravoval George chyby vo svojom mene, keď sa na chodbe smerom do Filchovej pracovne ozvala rovnaká rana ako predtým na treťom poschodí. Školník vyskočil zo stoličky a splašene sa obzeral okolo seba.

„Čo si to urobil?!“ zareval na Freda, ktorý čupel v strede miestností a zaväzoval si šnúrky na topánke.

„Ja? Nič, veď tu len čakám, kedy zapíšete aj moje meno,“ bránil sa urazene. Filch sa zahľadel sa privreté dvere, potom na nedopísaný protokol a opäť na dvere.

„Ako ste to spravili?!“

„My sme nič nespravili, pane. Celý čas sme tu boli s vami zatvorený. Ako by sme mohli?“ vyhlásil Fred rozhodne načo Filch zneistel.

„Tu počkajte, kým sa nevrátim,“ zavelil rozčúlene a vybehol z pracovne. Len čo sa za ním zavreli dvere, George sa natiahol ku skrinke s veľmi nebezpečnými vecami a vytiahol odtiaľ prázdny štvorcový pergamen. Rýchlo si ho ukryl do vnútorného vrecka habitu a žmurkol na brata.

„Toto nahlásim riaditeľovi, Zloduch, to si môžeš byť istý,“ hundral si Filch, keď sa vrátil do pracovne. Dvojičky stáli v strede miestnosti a nevinne sa obzerali. Keď si školník sadol, pristúpil pred neho Fred a s pohľadom zapichnutým do zeme povedal:

„Tú bombu na treťom poschodí som odpálil ja, pán školník, a veľmi ma to mrzí. Som z Chrabromilu a volám sa Fred Weasley. Už to nikdy viac nezopakujem a očakávam trest.“ Filch sa naňho podozrievavo zahľadel a údaje si rýchlo zapísal.

„Tento mesiac mi budete každý večer pomáhať čistiť trofeje v Sieni slávy, aby ste si nabudúce rozmysleli, či na chodbe odpálite bombu alebo nie,“ vyhlásil so zdvihnutým krivým prstom a obom sa im zahľadel do očí. Keď obaja prikývli, vyhnal ich zo svojej pracovne a na chodbe ešte začuli, ako sa nimi kričí niečo o žalároch a reťaziach.

V ten večer sedeli dvojičky v rohu klubovne až do neskorého večera a žiaden z nich nepovedal ani slovo. Na stolíku pred sebou mali rozprestretý ošúchaný, štvorcový pergamen a zamyslene naň hľadeli.

Fred sa odvážil prehovoriť, až keď v miestnosti neostal nikto iný.

„Celé to bolo zbytočné. Veď je to len starý prázdny pergamen,“ zahundral sklamane.

„Ak je to niečo nebezpečné, určite to nebude napísané normálnym atramentom,“ pokrútil George hlavou. Nespustil pohľad z pergamenu, akoby čakal, že sa tam každú chvíľu objaví tajná správa.

„Čo myslíš, že by to mohlo byť?“ opýtal sa Fred brata a už po tisíci raz skontroloval opačnú stranu pergamenu. Aj tá však bola prázdna.

„Niečo dôležité,“ tipol George a vytiahol z tašky prútik. „Odpovede na nejaké testy, alebo možno recept k nejakému tajnému elixíru.“

„Skutočný vek Dumbledora,“ poznamenal Fred a obaja sa rozosmiali. George namieril prútik na pergamen.

„Aparecium,“ povedal nahlas, no nič sa nestalo. „Tatko to kúzlo používal na odhalenie neviditeľného atramentu,“ pokrčil plecami keď zbadal bratov nechápavý pohľad.

„Skús niečo iné,“ povzbudil ho Fred a aj on namieril prútik na starý pergamen.

„Ja neviem, nič iné okrem toho nepoznám,“ zamračil sa George a trikrát poťukal prútikom po pergamene. Opäť sa nič nestalo.

„Ukáž, čo skrývaš,“ zahundral Fred a dotkol sa pergamenu. Nič. „Čo, pre Merlina, je v tebe ukryté?“ zaúpel a pri každej slabike udrel prútikom o pergamen. Akoby práve tá veta bola zaklínadlom. Hneď ako to Fred dopovedal sa po pergamene začal rozlievať atrament a spájať sa do súvislých viet.

Páni Námesačník, Červochvost, Tichošľap a Paroháč Vás žiadajú, aby ste viac neprepichovali tento vzácny pergamen svojim prútikom a radšej použili mozog.

Pán Námesačník by rád dodal,

Predtým, než vypichneš si oko,

nepanikár, uvedom si toľko,

že v rukách držíš poklad nevídaný,

a dobrodružstvám otvoril si brány.

Ak za lubom nič dobre nemáš,

a odhaľovať hrad si trúfaš,

ak nočných výletov sa ti nikdy nemálilo,

slávnostne prisahaj, že darebáctvo sa podarilo.

Fred s Georgom hľadeli na pergamen, akoby práve zbadali šesťmetrového trola.

„Freddie,“ zašepkal George neveriaco. „Freddie, vidíš to čo ja?“

„Vidím, braček,“ prikývol a opakovane si čítal riadky, ktoré sa im objavili na pergamene. „V tej básni je zaklínadlo,“ vyhlásil rozhodne a zahľadel sa do vyhasínajúceho ohňa.

„Slávnostne prisahám...“ začal váhavo, no potom istým hlasom dodal, „že nemám za lubom nič dobré.“ Pomaly priložil prútik k čistému rohu pergamenu a slová, ktoré sa tam predtým objavili začali miznúť. Namiesto nich sa začali objavovať tenké atramentové čiary, ktoré spolu vytvárali množstvo obrazcov a tvarov.

„To je mapa,“ vydýchol George užasnuto, keď sa posledné čiary spojili a vytvorili názov Chrabromilská klubovňa.

„Braček, myslím, že sme práve objavili tajnú prísadu k životu plnému dobrodružstiev,“ zašepkal Fred a oči mu zažiarili od šťastia.

[ » na začiatok « ]