Kapitola:
Pridaná: 31.1.2013, 21:49:27
Čítaná: 2376×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Diana, Antonín, Lucia, Snape,...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » -1- 2 » -2- 2 » -2- 3 » -3- 4 » -4-

„Tak, čo, žije?“ opýtal sa mohutný hlas a ja som nervózne otvorila oči. Prečo by som nemala žiť?

„Samozrejme, Hagrid. A teraz prosím ťa, odíď. Potrebujem sa venovať pacientom,“ počula som príjemný, ale prísny ženský hlas a predpokladala som, že to je madam Pomfreyová, s ktorou som chválamerlinu ešte neprišla do kontaktu.

„Slečna Kaňuchová, ste hore?“ opýtala sa ma jemne a ja som prikývla. Necítila som si hlas, v hrdle ma škriabalo. „Bolí vás niečo?“ rukou som si pošúchala krk a zrejme pochopila, lebo ihneď prikývla a dala mi vypiť akýsi elixír. Hneď ako som dopila akúsi zmes s nádychom mentolu do mňa vyliala priehľadnú, aromatickú tekutinu a upadla som do ničím nerušeného spánku.

„Teraz nám už vysvetlíš, čo sa deje?!“ opýtala sa ma Alicia, keď som vošla do spálne.

„Nie,“ vyšlo zo mňa ticho. „A nepýtajte sa ma na to, bolo to jednoducho zlyhanie nervové.“

„Sľúb mi, že to už neurobíš, vystrašila si nás,“ pousmiala sa na mňa Angelina a ja som im to s vervou sľúbila. Aj tak by sme sa už k sebe nevrátili, na to sme v príliš rozdielnej komunite.

„Samovražedné sklony?“ zašepkal Snape, keď okolo mňa prechádzal na elixíroch.

„Si predstavte.“ Zašomrala som mu a v úplnom pokoji som odstavila kotlík z ohňa.

„Kaňuchová, ste po vyučovaní.“ Oznámil mi a ja som len nadvihla obočie. V poslednej dobe som bola nehorázna flegma, čo sa páčilo najmä dvojičkám, keďže som sa s nimi potulovala po hrade čoraz častejšie a skúšala čoraz krkolomnejšie kúsky. So sestrou som sa stále nerozprávala a už ma to ani vôbec nehnevalo. Vedela som o nej, že žije len preto, že som ju sem-tam stretla na chodbe, kde som sa jej oblúkom vyhla. Na Vianoce ide domov ona, to úplne stačí.

„Slečna Kaňuchová, ako vám mám vysvetliť, že to bolo pre vašu bezpečnosť?“ vybrechol na mňa Snape, len čo som si v jeho pracovni sadla. Hlavu som naklonila mierne na stranu a znova podvihla obočie. Nie, tú radosť by som mu už nedopriala. Mňa už neuvidí zničenú.

„Máte potrebu mi niečo vysvetliť, pane?“ posledné slovo som posmešne zvýraznila.

„Mám. Tak trochu som oľutoval svoj čin,“ prehodil ticho ja a som naňho vyvalila oči. Snape a niečo ľutoval? Ľutoval toho, že ma donútil rozísť sa s Antonínom? „Myslím to vážne.“ Nemyslí. Na to je až príliš vypočítavý, ironický, necitlivý a ktovieaký ešte chumaj. Potter ho dobre odhadol. Smrťožrút z jadra. „Kaňuchová, viem, že vám nie som pochuti, ale myslím, že som jediný, kto vám teraz môže pomôcť,“ a ešte k tomu aj arogantný a povýšenecký. A mne to vyčíta- pche. „Áno vyčítam, ja mám na to svoje dôvody, ktoré vám nebudem vysvetľovať.“

„Má vôbec zmysel pre mňa vás počúvať?“ opýtala som sa ho jasne a naklonila som hlavu mierne doľava. Vážne som uvažovala nad tým, že sa teraz postavím a odídem.

„Myslím, že má, lebo ja sa neopakujem.“ Povedal a ja som mu hlavou pokynula, aby pokračoval.

„Si z Chrabromilu, ale nie si príliš blízko Potterskupinky,“ tá nechuť sa nedala prepočuť,“, aby si bola pre Temného pána dôležitá ako zajatec. Ale mohla by si sa pridať k nemu.“

„Som z Chrabromilu- nám neverí,“ odpovedala som vyrovnane s úplnou samozrejmosťou.

„Môžeš byť dvojitý agent, na Chrabromilčanku by nikto nepovedal, že prejde na zlú stranu,“ zanietene vysvetľoval a moje obočie sa samo od seba posúvalo čoraz vyššie.

„Ale Temný pán mi neuverí,“ zdôraznila som nedbajúc na to, ako som ho pomenovala.

„Máš dôveru jeho verných.“

„Koho?“ opýtala som sa na to, koho myslel. Malfoya? Pche, ten by ma radšej podrezal ako by mi pomohol. Ani jeden z Malfoyovcov. Lestrangová? Tá už vôbec nie, vedela by som si predstaviť s akou radosťou by ma umučila.

„Mňa a Dolohova,“ oznámil a mnou pri jeho mene trhlo.

„Jemu už na mne nezáleží,“ pošepla som zlomene a hneď na to som sa vystrela, aby si nevšimol ako ma to vzalo.

„Nezáleží?!“ Zvýšil hlas a vzápätí ho dramaticky znížil. „Ak by mu na tebe nezáležalo, nepýtal by sa ma každú chvíľku ako sa má jeho tigríča.“ Pri tom oslovení vo mne čosi hrklo. Vždy ma tak volal. Snape do tej vety ani nevložil toľko opovrhnutia ako zvyčajne. „Už mi veríš?“

„Malfoy bude robiť problémy,“ oznámila som ďalšiu možnú prekážku a Snape sa zamračil.

„Priveľmi uvažuješ,“ poznamenal sucho.

„Vám je tak dvakrát jedno, či ma zabije alebo nie,“ mrazivým pohľadom som sa mu zapichla do očí.

„Nie je.“ Vybehlo z neho po chvíli. „Ak by mi to bolo jedno, neposlal by som Hagrida za tebou do lesa!“

„Takže už mi tykáte?“ opýtala som sa ho ignorujúc to, čo mi povedal. Nie jemu vďačná nebudem. Mohlo som byť už dávno na lepšom mieste.

„Nevymýšľajte! Záleží mi na vás ako na každom študentovi. A Dolohovovi som prisahal, že na vás dám pozor.“ Zamrčal podráždene a mňa jeho slová umlčali. Dal ma strážiť. Síce týmto strašiakom, ale to nič. Myslel na mňa.

„Tak kedy?“ opýtala som sa otázku, ktorú by mnohí považovali ako odveci, ale on pochopil.

„Cez Vianočné prázdniny ostávate, však?“ uistil sa nevýrazným hlasom.

„Hej, Lucia ide domov,“ zamrmlala som skoro nečujne.

„Tak potom by sme sa mohli dohodnúť, že vás tam vezmem ja, ale jedno hlavné pravidlo- oklumencia. Ovládate ju?“ opýtal sa ma a ja som si prestavila čiernu látku, ktorou zabaľujem myšlienky a hneď po tom som sa mu spýtavo pozrela do očí. Šepol zaklínadlo a ja som na hlave pocítila otrasný tlak, ale udržala som si plachtu na svojich veciach. „Kde ste sa tak dobre naučili?“

„Dolohov,“ boli moje jediné trpké slová a Snape mi znova vkĺzol do mysle, kde stále nič nevidel.

„Zrejme som ho podcenil.“ Zašomral. „Cez prázdniny vám dám vedieť.“ Na nič viac som nečakala, zvrtla som sa a vyšla z kabinetu. Nezastavovala som, rovnomernými krokmi som sa vybrala hore, ale nezabočila som k Chrabromilskej veži. Postavila som sa pred Bystrohlavské dvere, z ktorých sa spustil hlas:

„Ak by som sa vrátil v čase a zabil svojich predkov, čo by sa stalo?“ Zamračila som sa na ne a po sekunde vysypala:

„Nič. Lebo ak by som ich zabila, nenarodila by som sa a tak by som ich nezabila,“ poduškrnula som sa nad odpoveďou. Keď sme boli s Luciou malé, často mi dávala takéto chytáky a jej obľúbeným bol práve tento. Dvere sa roztvorili a ja som vošla dnu. V klubovni, ktorá bola mimochodom nádherná, už nik nebol a tak som vyšla hore po schodoch na pravo a modlila sa, nech to je dievčenské krídlo. Hneď prvé dvere mi to potvrdili a vydala som sa hľadať Luciino meno na dverách. Našla som ho až na posledných a uškrnula som sa. Keďže sme sestry, mali by sme mať rovnaké priezvisko, ale my sme pri nástupe do fakulty prijali meno predkov, ktorí pochádzali z fakulty. Z jej začiatkov. Som vlastne pra-pra-a ta ďalej-vnučka všetkých zakladateľov, ktorých deti ušli na územie dnešného Slovenska. Na sestriných dverách svietilo:

Lucia Whilová-Chvaštulová

Whilová som vlastne aj ja, ale to len v papieroch pre muklov. Zaklopala som a po chvíli sa po dverách zjavila práve Luciina hlava.

„Čo tu chceš?“ zavrčala, keď ma zbadala.

„Poď dole, potrebujem sa porozprávať.“ Na moje prekvapenie išla. Sadla si do kresla pri kozube a kývla mi, nech si sadnem tiež.

„Tak?“

„Lucia, uvedomujem si, že krv nie je voda, ale ja sa domov už nevrátim. Nikdy. Rodičom odkáž, že budem používať úplne iné meno, nebudú sa za mňa hanbiť,“ povedala som jej a čakala na reakciu. Svaly na jej tvári boli nepohnuté, len oči ukazovali, že žije a horúčkovito premýšľa.

„Máš to dobre premyslené?“ premerala si ma po otázke. Vedela som, že na tvári mi videla odhodlanie a rozhodnosť. „Zrejme máš,“ poznamenala. „Čo mám odkázať bratom?“

„Že ich ľúbim,“ vyhŕklo zo mňa.

„Tak, nech sa ti darí,“ poznamenala a objala ma. Silno som ju stisla a obe sme naraz pocítili slzy tej druhej. „Budeš mi chýbať, ale asi ťa nepresvedčím. A tu máš zrkadlo, stačí povedať moje meno a budem tu.“ Usmiala sa na mňa pomedzi slzy a podávala mi okrúhle zrkadlo.

„Ďakujem,“ zamrmlala som. „Ale nepresvedčíš ma. Budeš mi hrozne chýbať!“ Ešte raz- naposledy- som ju stisla a vyšla von.

„Ale, ale, slečna Kaňuchová. Tak neskoro? Poďte za mnou,“ ozvala sa Umbridgeová a mňa striaslo. Prečo som, dočerta, nesplynula? Otočila som sa k tej strige osvetlenej prútikom.

„Pani profesorka, bola som po škole u profesora Snapa,“ zatiahla som vtierajúcim sa tónom, ale ona bola obozretnejšia než predtým.

„Tu pri Bystrohlavskej veži?“ premerala si ma.

„Bola som aj so sestrou a bola som ju vyprevadiť,“ vypadlo zo mňa a ja som v tme zašepkala Luciino meno do zrkadla pod rukávom. Vzápätí, keď som počula, že začína niečo hovoriť som šepla: „Ticho počúvaj.“

„Kto je tvoja sestra? Na škole inej Kaňuchovej niet,“ pochybovala.

„Chvaštulová je moja sestra. Boli sme u profesora Snapa po škole, pokojne sa ho na to choďte spýtať,“ povedala som a Lucia určite musela zadržať zhíknutie.

„Veru pôjdem a ty so mnou. Tvoju sestru som nikde neprichytila, čiže, ideme!“ vyhlásila, zdrapila ma za druhú ruku a ja som si zasunula ruku aj so zrkadlom do vrecka. Nechcelo sa mi tam ísť, ale verila som, že Snape zabezpečí, aby som s ňou neostala po škole. Už som raz bola a skončila som krvavá ako po bitke s vlkolakom. V ruke som mala vraj nedostatok krvi, preto sa mi veta: Netúlam sa po večierke, neodvrávam profesorke a neklamem zaryla hlboko na rôznych častiach tela. Keď ma takto uvidel Antonín, skoro vletel do školy a tú ropuchu zabil, lenže to by sa odhalil. Už na druhý deň som počula ako sa Snape háda s ropuchou a bolo jasne vidno, že vyhráva. Zachytila som len to, že niektorí študenti sú na tom zdravotne horšie a mohlo by to pre nich znamenať smrť. Pri pohľade na mňa mi pokynul aby som sa zatvárila choro a až tak okolo nich prešla. Len teraz spätne mi dochádzalo, ako sa o mňa Antonín staral. A o chvíľku budeme spolu!

V myšlienkach sme došli až pred Snapov kabinet a ja som zadržala dych. Bolo už neskoro, takmer jedna ráno, mal by spať. Ale u Snape nik nevie. Umbridgeová rázne zaklopala na dvere. Podvedome som stŕpla. O páru minút sme začuli náhlivé kroky. Rozrazili sa dve a nazúrený profesor sa najprv zadíval na mňa, kde videl hrôzu s prosbou a potom na profesorku, kde zaručene videl víťazstvo.

„Severus, prosím ťa, bola dneska u teba po škole?“ opýtala sa afektovaným hlasom a ukázala na mňa rukou. Mierne som sa zamračila a v duchu zanadávala a dúfala, že sa mi raz dostane pod ruku.

„Áno,“ zavrčal a prepálil ju pohľadom. Ak by sa tak niekedy pozrel na mňa, asi by som zdrhla rýchlosťou zvuku, ak nie svetla. Umbridgka sa iba usmiala.

„A bol tu niekto s ňou?“ vypytovala sa ďalej. Snape sa na mňa uprene pozrel a v hlave som pocítila tlak. Odhalila som mu myšlienku na sestru a on nebadane prikývol.

„Slečna Chvaštulová,“ odpovedal so stále zlostným podtónom. „Máte niečo proti?“ podozrievavo dodal.

„Myslím, že by som vás mala upozorniť na primeranú dĺžku trestov, Severus.“ V duchu som nešetrila nadávkami. Na ňu. Dokonca aj Snapove tresty bývajú kratšie ako jej.

„Ďakujem za upozornenie, ale slečny si to zaslúžili,“ pripomenul chladne. Samozrejme, čo iné som mala čakať?

„Myslím, že by sme mali ísť, slečna Kaňuchová. Profesor zrejme nestojí o našu spoločnosť,“ zašvitorila ropucha a pobrala sa predo mňa. Mala som chuť jej povedať, že to o jej spoločnosť tu stojí jedine Filch, ale zahryzla som si do jazyka.

„Slečna Kaňuchová,“ počula som Snapa, akurát keď som sa pohla. „Zabudli ste si tu brká.“ Vošla som do kabinetu a Snape za mnou zavrel dvere. „Prečo ste urobili takú blbosť?“ opýtal sa ma bezvýrazne, len pri slove blbosť mal divný prízvuk. To slovo k nemu nesedelo.

„Ja viem, že vy na také nie ste, ale bola som sa rozlúčiť s rodinou,“ hrdo som vyhlásila. Jasné, že som bola na svoj rod hrdá.

„Sentimentálnosť by som u vás nečakal. Najmä po tej hádke...“

„Je tu niečo, čo neviete?“ opýtala som sa drzo. Snape mi podivne zdvihol náladu.

„No... nejaké veci by sa našli,“ uškrnul sa a ja som buchla do rehotu. Jeho úškrn sa roztiahol do úsmevu a keď som si to všimla, rozrehotala som sa ešte viac. „ Och, nesmejte sa toľko! Niekto tu príde, že čo sa robí,“ poznamenal s pobavením. Pridusila som smiech, aj keď ma to stálo nadľudské úsilie.

„Okej, beriem brká a letím.“ Schmatla som dve Snapove brká, na čo sa uškrnul a trielila do svojej veže. Ten deň bol brutálne dlhý a keď som vošla do izby, padla som na posteľ tak, ako som bola.

[ » na začiatok « ]