Poviedka:
Pridaná: 1.12.2012, 11:48:25
Čítaná: 2126×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Typ: PI súťaže
Zadanie: V Rozstrele Majstra Poviedkára 2012 mali súťažiaci jednoduchú úlohu - napísať akúkoľvek poviedku. Podmienkou bolo, aby sa v nej vyskytovala jedna z týchto postáv: Harry Potter, Lucius Malfoy, Frank Longbottom, Pani Norrisová, Ginny Weasleyová/Potterová, Severus Snape, Barty Crouch Jr., Filius Flitwick, Lesná víla Solla (pôvodná postava), Chudobná sirota Laura (pôvodná postava), Mimozemšťan Osir (pôvodná postava), Rytier Codington (pôvodná postava), Hokejista Daniel Krman (pôvodná postava), Bohyňa Delta (pôvodná postava), Rudolf Ušatý – zajac obľubujúci mrkvu a kapustu (pôvodná postava), Vodník Buržuj (pôvodná postava)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia, songfic, crossover

Súťažná poviedka: 1 » 12. Dedalus: Šťastné a veselé 2 » 11. Susan Ica: Bohyňa Delta 3 » 10. Aidži: Frankov posledný deň v práci 4 » 9. Marika Scrooge: Môj drahý Snapík 5 » 8. Dado: Najvernejší sluha 6 » 7. Nati Prvosienka Diggory-Fowl: Slepec 7 » 6. Lucy Lestrange: Búrka 8 » 5. Meddy: Nový život (songfic) 9 » 4. ® Lussy Noir Meteur™: Dvojitá výhra 10 » 3. Vi.kt.or: Život je zmena 11 » 2. Jo: Žuvačky Super veľká bublina 12 » 1. Kira: Láska z nás robí slabochov

Na začiatku bolo slovo. Vlastne nie, slovo samo o sebe nič nezmôže. Na začiatku bol skutok. Nie, nie. Hm...čo by tam tak mohlo byť. Na začiatku bol...rozum? Hmota? Svetlo? Nie...to je hlúposť. Moment, mám to! Na začiatku nebolo nič. To vyhovuje. Každý začiatok sa musí nejako začať. Ale aj začiatok začiatku sa musí najskôr začať. A aj ten začiatok začiatku toho ďalšieho začiatku musí mať začiatok. Lenže aj TEN začiatok začiatku začiatku...no proste, chápeš čo tým myslím. Čiže prvé bude vždy nič. Polopate povedané, všetko sa rodí z ničoho. Trochu ťažko sa tomu rozumie. To si zvykneš. Budeme to volať Veľké Nič.

Aj bohovia sa rodia z Ničoho. Hneď potom, ako si to Nič uvedomí, že už viac nechce byť Ničím, chce byť NIEČO. Myšlienky vedú ku skutkom. A to doslova. Z Ničoho je zrazu niečo. Logika vraví, že by sme to niečo mali nazvať Veľké Niečo, lenže toto niečo nie je nikdy rovnaké. Niečo nie je nikdy rovnaké, pretože nič nikdy nevzniká viac krát. Vezmime si taký kameň. Povieš si, na svete je veľa kameňov, a veľa ich je rovnakých. Samozrejme, máš pravdu, ale je tu jedno veľké ALE. Vlastne je to obrovské ALE, ktoré si však nemal odkiaľ vedieť, pretože sa o ňom nevie. Na svete naozaj je veľa rovnakých kameňov, lenže sú to iba bezduché kópie. Všetky vznikli z Kameňa. Nazvime ho Pôvodný Kameň. Ono je to v skutočnosti o niečo komplikovanejšie, ale necháme to radšej tak.

Späť k podstate. Ako som vravel, aj bohovia sa rodia z Ničoho. A čo vlastne rozhoduje o tom, čím sa Nič stane? Rozhoduje o tom to, ako veľmi chce byť Nič niečím. Ak Nič proste už viac nebaví byť ničím, že by mu bodlo byť niečím, stane sa napríklad vyššie spomínaným Pôvodným kameňom (len tak báj d vej, to bolo obzvlášť lenivé Nič). Alebo mravcom. Keď však to Nič z celého svojho ničoho chce byť niečím, stane sa bohom. Alebo, v našom prípade, bohyňou.

Ozvalo sa obrovitánske PRÁSK a Delta bola na svete. A bola bohyňa. Netušila, ako to vie, proste to vedela. Vedela, tiež, že sa zrodila pred malinkou chvíľou. Vedela, že sa nachádza na Zemi. Vedela, že sa vznáša. Vedela, že sa vznáša pod vodou. Jediné, čo nevedela bolo, bohyňou ČOHO vlastne bola. Poobzerala sa okolo seba a začala plávať smerom nahor. Áno, presne tak, vedela aj plávať. Vynorila sa z vody, nadýchla sa čerstvého vzduchu. Niežeby ten vzduch pod vodou nebol dobrý, tento jej proste prišiel čerstvejší. Vyšla na breh a ocitla sa v tieni rozkvitnutej čerešne na nádhernej lúke. Nohami prechádzala po mäkkej tráve. Uvedomila si, že je nahá. Vrátila sa k vode a pozrela sa na svoj odraz. Nemohla mať viac ako pätnásť. Dlhé blond vlasy jej padali na chrbát ako závoj. Pleť mala mierne tmavú a jej oči...jej oči boli veľké a neustále menili farbu.

Pozrela sa znovu na svoje nahé telo v odraze a rozhodla sa, že už viac nechce byť nahá. Tráva, na ktorej stála sa jej zrazu začala šplhať po nohách a po tele, pramienky vody sa jej stáčali okolo krku a rúk a vetvy čerešne sa skláňali, aby jej mohli svoje kvety zapliesť do vlasov. O chvíľu mala na sebe s šaty z trávy a na rukách a na krku mala nádherne ligotavé šperky vytvorené z vody.

A teraz kam? Lúka s jazierkom bola obkolesená hustým lesom kríkov a stromov. Zrazu sa kúsok od našej malej bohyne začal les rozostupovať a vyšlo z neho malé dievčatko. Nemohlo mať viacej, ako sedem. Oblečené malo tmavomodré šatôčky.

„Ahoj,“ pozdravilo ju dievčatko a usmialo sa na ňu.

„Hm, ahoj,“ odzdravila Delta. „Čo robí také malé dievčatko uprostred lesa?“

Malá sa opäť usmiala a začala rozprávať tónom, akoby sa to učila naspamäť.

„Volám sa Mika. Som nymfa a žijem v neďalekej čučoriedke. Poď za mnou.“

Nymfa? Čučoriedka? Nuž, to by vysvetľovalo tie modré šaty, pomyslela si Delta.

„Tak teda dobre,“ zamrmlala a vykročila za Mikou, ktorá zrejme nečakala na odpoveď. Les sa pred nimi rozostupoval a vytváral úzku cestičku. Po ceste sa Delta neustále vypytovala.

„Sú všetky nymfy také malé ako ty? Koľko máš rokov? Kde presne na Zemi sa nachádzame? Už si niekedy videla zrodenie bohyne?“ vychrlila na jeden nádych. Mike očividne jej otázky neprekážali.

„Nie, všetky nymfy nie sú také malé. My starneme pomaly, ako naše stromy a kríky. Ja mám presne päťdesiat tri ľudských rokov, ale pre nás je to chvíľa. Nachádzame sa v lesoch Francúzska, aj keď pochybujem, že ti to pomôže,“ zachechtala sa. „K tvojej ďalšej otázke,“ začala, „videla som zrod piatich bohýň a dvoch bohov. Ty si moja prvá bohyňa, ktorú sprevádzam,“ odmlčala sa. „Z ďalšími otázkami počkaj na Riaditeľa,“ zakončila a pokračovala v ceste.

Kráčali asi hodinu. Delta sa už nič nepýtala, aj keď sa musela veľmi premáhať. Už otvárala ústa, keď im cestu skrížil územčistý chlapík v tvídovom saku a s okuliarmi na nose.

„Zdravím, Riaditeľ,“ poklonila sa Mika. „Priviedla som ju, ako ste žiadali. Môžem ísť?“ spýtala sa.

Riaditeľ prikývol a Mika skočila do najbližšieho stromu.

„Som Doran. Boh všetkých riaditeľov a škôl. Typni si, akú funkciu vykonávam,“ prehovoril veselo.

„Ehm, ste riaditeľ?“ spýtala sa Delta trocha zmätene.

„Presne! Ako to, že to vždy všetci uhádnu?“ pokračoval so smiechom. „Som riaditeľom v našej škole pre bohov.“

„Bohovia potrebujú školu?“ spýtala sa Delta udivene.

„Iste. Kde inde by sa naučili, ako zachádzať so svojim darom? Ale neboj sa, trvá len rok, tri mesiace a päť dní,“ povedal Riaditeľ, akoby to bolo nad slnko jasnejšie. „Vieš, na všetko treba boha alebo bohyňu, avšak nie všetko zatiaľ boha alebo bohyňu má. O tom však neskôr,“ zakončil a teatrálne roztiahol ruky.

Svet okolo sa zavlnil a ocitli sa na obrovskom nádvorí, na ktorom stála sklenená pyramída.

Okolo stál zhromaždený dav plný ľudí v rôznom veku, od malých detí až po úctyhodne vyzerajúcich starčekov a starenky.

„Vitaj v Louvri, v Škole bohov,“ prehovoril Riaditeľ a usmial sa na ňu. Dav zamrmlal na pozdrav, ale inak nejavil záujem o Deltu. To jej vyhovovalo.

„Prineste Prach určenia!“ prikázal Riaditeľ. Dav sa na jednej strane rozostúpil a do polkruhu pred pyramídou vošiel svalnatý muž s čiernymi vlasmi. V ruke niesol malú misku, v ktorej sa leskol čierny prach. Podišiel k Delte, podal jej misku a postavil sa vedľa Riaditeľa.

„Fúkni!“ prikázal svalovec. A tak Delta fúkla. Čakala, že prach sa rozletí na všetky strany, ale ten plynul v rovnej priamke. Potom sa skrútil a obtočil sa okolo Delty ako špirála, no teraz to už bol oheň. Zrazu prudko klesol k zemi, kde sa chvíľu vlnil, no potom vytryskol do vzduchu ako prúd vody. Doslova. Na zem však nepadali kvapky, ale zelené listy stromu, ktorý Delta nepoznala. Miesto toho, aby sa pristáli na zemi, držali sa tesne nad zemou, a keď sa do roviny dostal posledný list, zmenili sa na prúd modrej energie, ktorý narazil do pyramídy. Na chvíľu všetkých oslepilo biele svetlo. A potom nič. Ticho. Všetci sa na Deltu pozerali s novonadobudnutým záujmom.

„To bola...zaujímavá reakcia,“ uznal Riaditeľ. „Pozrime sa na výsledok!“

Pristúpil k pyramíde. Potom sa otočil a zavolal Deltu k sebe. Podišla k pyramíde a všimla si, že čierny prach sa usadil na jej povrchu. Avšak povrch pokrývky prerušovali priesvitné miesta. Boli to písmená a dokopy dávali slovo „Z M E N A“.

„Ja...nerozumiem,“ zamrmlala Delta a so zmätkom v tvári sa otočila k Riaditeľovi. Ten sa opäť usmial, chytil ju za plecia a obrátil čelom k davu.

„Učitelia a študenti,“ zaburácala mocným hlasom. „Je mi cťou predstaviť vám Deltu, bohyňu zmeny.“

„Že zmena...“

„Zaujímalo by ma, či je mocnejšia ako Taros...“

„Bude robiť problémy...“

Delta prechádzala chodbou so sklonenou hlavou a počúvala šepkanie študentov. Bol to jej prvý deň v škole. A prvé dni nikdy nie sú ľahké. Obzvlášť vtedy, ak sú to zároveň prvé dni vášho života. Bola obedová prestávka a študenti si ešte stále šepkali.

Zatiaľ síce absolvovala len jednu hodinu, a to hodinu zázrakov, ale páčilo sa jej tu. Vstávalo sa o pol desiatej a jedna vyučovacia hodina trvala dve a pol hodiny. Každý deň mali dve vyučovacie hodiny, jednu doobeda a jednu poobede. Na jej prvej hodine zázrakov ju učiteľka Persefona, bohyňa jari, vyvolala pred tabuľu a požiadala, aby im predviedla niečo so svojej moci. Delta sa začervenala a začala koktať niečo o tom, že sa zatiaľ nenaučila ovládať ju, keď zrazu Persefona chytila do ruky pero a hodila ho jej. Delta sa ho prekvapene pokúsila chytiť. Na chvíľu cítila jeho povrch a potom jej ruka prešla cez chladnú striebornú hmlu.

„Zaujímavé,“ vyhlásila učiteľka a poslala Deltu sadnúť si ešte zmätenejšiu, ako bola pred tým. Potom žiaci začali predvádzať rôzne triky, ktoré sa so svojou mocou naučili. Po zvonení si všetci začali baliť vecí do tašiek a pomaly sa trúsili na obed.

Zaujatá myšlienkami narazila do chalana stojaceho pred dverami do jedálne. Rozprával sa s dievčaťom s ryšavými vlasmi a veľkými očami. Kniha, ktorú držal v ruke mu spadla na zem.

„Prepáč!“ zhíkla Delta, zohla sa a zdvihla knihu zo zeme. Keď mu ju však podávala, držala zrazu v ruke korytnačku.

„Prepáč, prepáč, prepáč! Ja neviem ako...“ospravedlňovala sa.

„To nič,“ usmial sa chlapec a vzal si korytnačku. „Som Nidar, boh proroctiev.“ Potom sa ozvalo pípnutie a vytiahol z vačku nejaký predmet s obrazovkou a s tlačítkami. Niektoré z nich stlačil a vložil predmet späť do vačku. Delta netušila, čo to je, ale zrazu po niečom takom strašne zatúžila.

„Aj ja chcem...!“ začala, ale Nidar ju prerušil a pozrel sa na ryšavku.

„To by stačilo!“ oboril sa na ňu. Dievča našpúlilo pery.

„Fajn, ak sa ti zdá lepšia ako ja...“ a odišla.

Čím bola ďalej, tým menej cítila hnev na toho chalana za to, že má ten čudný predmet a ona nie.

„Neviem čo to do mňa vošlo. Mrzí ma to. A čo vlastne spravila, že si ju musel zastaviť? Či mi zase niečo ušlo?“ spýtala sa popletene. Chlapec sa len znovu usmial.

„ Tamto? Z toho si nič nerob, nebola to tvoja chyba. To bola Verda, bohyňa závisti.“

„Závisť?“ spýtala sa pobavene.

„Nepodceňuj ju. Zo závisti robia ľudia, i bohovia, hrozné veci. A ona má ešte k tomu takú hlúpu povahu...aj keď, možno ty ju dokážeš zmeniť.“

„Ja? A ako? Čo tým myslíš?“ rapkala nechápavo.

„No, si predsa bohyňa zmeny, nie?“ zasmial sa a žmurkol na ňu.

„Hm, pravda...“ zamyslela sa Delta. „Pôjdem. A ešte raz prepáč za tú vec s korytnačkou.

„Nevadí, aspoň, mám výhovorku, prečo nemám úlohu. Tak neskôr,“ rozlúčil sa a sledoval Deltu, ako odchádza.

Ku Connorovi priskočil chlapec s vlasmi plnými piesku, pričom ďalší piesok sa mu sypal z rukávov.

„Pekná korytnačka. Vidíš niečo o nej?“ spýtal sa so záujmom.

„Hej. Dve budúcnosti. Buď svet zachráni, alebo ho zničí. Tú druhú možnosť som videl jasnejšie.“

[ » na začiatok « ]