Kapitola:
Pridaná: 26.10.2012, 19:43:44
Čítaná: 1829×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Veronika, Martin, Marek, Daniel, Kamila
Stručný dej: Sklamal ju priateľ, jej najbližší človek. Zvládne to?

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Havária 2 » Strach 3 » Chata 4 » Lepšia budúcnosť 5 » Hasič 6 » Rozhovor 7 » Zrada 8 » Mama

„Daniel, prečo ľudia musia zomierať?“

Táto otázka ho zaskočila, aj keď boli na cintoríne. Myslel si, že už dávno prestala premýšľať o smrti, dávno po tom, ako bola na prvej operácii a jej stav bol priaznivý. Keď nepočula odpoveď, pokračovala vo svojej úvahe.

„Pozri, len si vezmi našu milovanú babičku. Bola to od Boha úžasná žena, vždy pre nás mala milé slovo, pohladenie a misu parených buchiet. U nej som hľadala podporu aj útechu. Ona by bola prvá, ku ktorej by som sa šla vyžalovať po tej nehode, keby ešte žila. Ona bola tá, ktorá ma milovala aj s mojimi chybami a nikdy mi nič nevyčítala. Prečo takíto ľudia musia umierať? Prečo nemôžu žiť večne?“

Vtedy Daniel pocítil na líci dotieravú horúcu slzu. Aj jemu babka neskutočne chýbala, aj on za ňou vždy chodil po radu a pohladenie.

„Veronika, neviem prečo je to tak. Ale viem celkom určite, že je to nespravodlivé.“

Na to mu už neodpovedala, len do nebies vyslala tichú modlitbu za spasenie jej čistej duše.

Bože, ty najlepšie vieš, aký bol človek moja babka. Ty najlepšie vieš, kto pri mne vždy stál a kto sa ma zastával. Bože, daj je duši večný odpočinok, aj keby sa v nej nachádzalo nejaké temné zákutie. Pozdravuj ju odo mňa a povedz jej, že mi chýba tak, až ma to fyzicky bolí. Odkáž jej, že ju navždy budem milovať. Vezmi jej dušu k sebe do večného pokoja a daruj jej večný život.

Sama bola veľmi veriaca, pretože pochádzala z takej rodiny. Nedeľné omše pre ňu neboli trestom, skôr čas na odpočinok a oddych a na popremýšľanie o svojej osobe, o sebe samej. Vždy so záujmom počúvala kázne kňaza u nich na dedine, pretože to múdry muž so zdravým názorom na svet.

To, že obidvaja patrili do kresťansky silnej rodiny potvrdzovalo aj to, že keď bola malá a jej otec odchádzal na týždňovky do Čiech, nikdy jej mama nezabudla požehnať ich auto, čo i len malým krížikom nakresleným rukou do vzduchu. A svojho otca ľúbila veľmi a preto bola mame za to vďačná. Ona sama vždy vyslal tichú modlitbu, aby sa Pán o jej otca postaral.

„Pôjdeme, Veronika?“

„Iste, doma ma už čaká Marek...“

Prešli dva týždne od ich rozhovoru o hasičovi, ktorý ju zachránil a dva týždne nad tým neúnavne rozmýšľala. Nevedela kedy, ale raz určite zájde na tú hasičskú stanicu a meno toho človeka si zistí. No teraz sa musela pripraviť na ťažkú operáciu kolena, aby tam mohla prísť po svojich a poďakovať sa tomu človeku dôstojne. V stredu mala ísť na operáciu a dnes bola nedeľa. Zaujímavé však bolo to, že necítila žiadnu nervozitu. Iba dúfala, že všetko konečne dopadne dobre. A zároveň sa na ňu až strašidelne tešila. Nemohla sa dočkať dňa, keď sa postaví na vlastné nohy a keď bude môcť znovu tancovať.

Z ničoho nič sa cestou z cintorína rozosmiala a smiala sa celú cestu až ku autu. Daniel bol z toho síce trošičku zošokovaný, ale zároveň šťastný, že konečne vidí na sestrinej tvári zdravý úsmev a počuje z jej hrdla vychádzať iný zvuk, ako vzlyky. Už si tak zvykol na jej plač, že tento zvuk bol preňho vykúpením a zadosťučinením v jednom. A tak sa rozosmial aj on. Tlačil vozíček so svojou smiacou sa sestrou a sám sa rehotal, až sa prehýbal v páse. Nevedel z čoho, zrejme z tej úľavy a pokoja, ktorý zrazu pocítil. Presne vedel, na čo Veronika myslí. Presne vedel, ako jej chýba tanec.

Ďakujem Ti, Bože, že si jej do duše zoslal svojho Ducha, ktorý ju aspoň na chvíľu urobí šťastnou.

Prišli domov, kde ich čakal Marek.

„Ahoj, zlatko!“ sklonil sa k nej a pobozkal ju.

„Daniel, poď na chvíľu dnu, musím vám niečo povedať.“

Vošli dnu a Marek zobul Veronike topánky, ktoré jej už začínali byť nepríjemné.

„Veronika, volal mi tvoj chirurg, že máš do nemocnice prísť už zajtra, nie v utorok večer. Vraj potrebujú urobiť ešte nejaké vyšetrenia pred operáciou. Takže ťa tam hneď zajtra odveziem, ráno, takže tú návštevu požiarnej zbrojnice asi nestihneš... Veľmi ti to vadí?“ dodal, keď videl, že jej zrazu ovisli kútiky úst.

„Ani nie, len tie vyšetrenia sú na figu. Stále mi niečo robia, v niečom sa vŕtajú...Bodaj by sa ten prekliaty deň nikdy nebol stal...“

S týmito slovami sa otočila a vošla do spálne.

„Tak, ja už pôjdem...“ povedal Daniel a pokynul smerom ku Marekovi. „Poď so mnou na chodbu, musím ti niečo povedať,“ šepol, aby ho nepočula Veronika.

„Čo sa deje? Stalo sa jej niečo o čom neviem?“

„Ešte nie, ale stane, ak jej nezabrániš v tom, aby šla na tú zbrojnicu.“

„Prečo? Hovor jasne!“

Marek začal pociťovať nejasnú nervozitu. Cítil, že to bude mať niečo spoločné s tým hajzlom.

„Ten hasič, ktorý jej vtedy zachránil život, je Martin. Hneď po tom, čo ju z oho auta vytiahol, som došiel na miesto havárie aj ja. Volal mi, hneď ako tam prišli, a keďže som bol neďaleko a tak som tam bol do pätnástich minút. Keď ju vytiahol z auta, zavolal som si ho bokom a povedal mu, nech jej dá pokoj. Samozrejme, s tým nesúhlasil, vraj ju stále miluje a nemôže bez nej žiť. Keď som mu vtedy pozeral do tváre, na chvíľu som mu uveril. Predtým som však nevedel, čo všetko jej urobil. Ako ju klamal a vodil za nos. Keď vtedy prišiel do nemocnice, akurát som bol na vécku, ináč by som ho izby ani nepustil. Bol si jej ošetrujúci lekár a sám si videl, v akom je stave. Že kritický, bolo slabé slovo. Ani mňa ste k nej nechceli pustiť, ale nevedeli ste, ako ma utíšiť, aby som tam nerobil taký cirkus. Sedel som pri nej celý, celučičký čas. Ale on musel prísť a vyvrieskať sa na ňu akurát vtedy, keď ja odídem. Doteraz to vlastne ľutujem, pretože ak by som tam vtedy bol, mohol som mu po tej papuli dať hneď. Ale tak som mu po nej dal až večer. Nenávidím, nenávidím ho za to, čo jej urobil. Marek, v každom prípade jej ale zabráň, aby šla na tú zbrojnicu!“

Marek bol z tohto všetkého v šoku, ale zároveň bol veľmi zvedavý. Veronika mu doteraz nepovedala, čo jej vtedy urobil, čo sa stalo, prečo havarovala. Vraj mu všetko povie, keď nadíde správny čas.

„Čo jej to hovädo urobilo?“

„Marek, na toto nemám právo odpovedať ti. To ti naozaj musí povedať ona. Raz ti to určite povie, ale jej samej musí prejsť bolesť v srdci a musí si dať dokopy svoju rozbitú dušu. ale určite je zabráň v návšteve zbrojnice. Nevieme, čo by to s ňou urobilo a nemienim to zisťovať.“

„Jasné, nepustím ju tam.“

„Marek, poď už, kde si. Nemôžem sa dostať na posteľ!“

Ozvalo sa zo spálne a preto sa chlapci rozlúčili.

„Už idem, Veornika.“

Pomohol jej ľahnúť si a prikryl ju. Stále však premýšľal o tom, čo mu povedal Daniel.

[ » na začiatok « ]