Kapitola:
Pridaná: 31.7.2012, 21:43:37
Čítaná: 2500×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Andrea, Sofia, Andrein otec a iné.
Stručný dej: Andrea je 17 ročná tínedžerka, ktorá sa rozhodla ísť študovať na rok do Francúzska... Andrea je zvyknutá na štandardné podmienky žitia, a preto bude pre ňu veľmi ťažké sa adaptovať v novej francúzskej rodine.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Zbytočné stresy 2 » Letím, letíš, letíme 3 » Myšlienky 4 » Školské prekvapenie 5 » Nádych, výdych 6 » Dnes bude asi naozaj Halloween

Všetci si posadali za jeden stôl a Christine im začala nakladať pravú francúzsku cibuľovú polievku. Andrea sa pozrela do taniera a zvraštila obočie. Uhm, ako im len povedať, že nenávidím cibuľu. Do piče už povedať nemôžem, mysleli by si, že je to super. Vyliať to taktiež nemôžem, nemajú tu kvetináč, do ktorého by to šlo vyliať a taktiež by mi asi neskočili na to, že je to akýsi slovenský zvyk. Zjesť či nezjesť? Viedla vnútorný boj, nakoniec si však vzala lyžičku a ponorila ju do hnedo sfarbenej polievky.

„Bon appétit!“ Popriala všetkým Christine a tým vytrhla Andreu od zamyslenia.

„Merci...“ Povedala Andrea s mierne nakyslým úsmevom a vytiahla lyžičku z polievky. Na okraji lyžičky sa húpal kúsok cibule. Aj ty by si najradšej opustila loď, čo? Pomyslela si, keď videla ako chce cibuľa opustiť lyžičku. Opatrne si lyžičku vložila do úst a čakala, kým jej chuťové poháriky dostanú infarkt.

„Je chutné?“ Spýtala sa Pierrette Andrey. Tá len s kyslým úsmevom naznačila, že moc nie. Pierrette sa zasmiala, načo zdvihol hlavu Thibault, ktorý už pomaly dojedal.

„Pourquoi riez-suis?“ Spýtal sa Pierretty, prečo sa Andrea smeje, keďže nepočul od nikoho nič vtipné. Pierretta len kývla rukou a odsunula od seba prázdny tanier. Andrei to moc z taniera neubúdalo, preto sa jej Christine spýtala, prečo neje. Lebo sa to nedá žrať. Pomyslela si a hneď nato s hraným milým úsmevom povedala Pierrette.

„Povedz mame, že je to super.“ Pobádala Pierrette, aby to povedala Christine. Pierrette sa zoširoka usmiala a povedala.

„Do pičééé.“

Christine sa takisto zoširoka usmiala, pretože si myslela, že to Andrei chutí. Andrea si čapla rukou do čela a pretočila očami. Odsunula od seba tanier na náznak, že už s večerou skončila a odišla do svojej „novej“ izby. Sadla si na posteľ, vytiahla si svoj malý netbook a zapla si skype. Nikto nebol online. To ju prinútilo k smutnému povzdychu, pretože sa cítila osamelo a navyše aj ďaleko od civilizácie. Nemala takéto predstavy. Určite nie. Onedlho prišla do izby aj Pierrette, ktorá jej stihla oznámiť, že zajtra je potreba o siedmej vstať, pretože o trištvrte na osem začína prvý školský deň. Ona len kývla rukou, pretože mala pocit, že to bude rovnaké ako na Slovensku – totálny holubník.

„Kde je tu kúpeľňa?“ Spýtala sa Andrea Pierretty a začala si chystať zubnú kefku a pyžamo. Pierretta ani nestihla odpovedať a už sa do ich izby prirútila Antoinetta a v ruke držala šachovnicu.

„Aimeriez-vous jouer aux échecs?“ Spýtala sa a zatriasla so šachovnicou. Nie, nechcem si zahrať šach. Sa to decko zbláznilo? Hrať šach? To je tá najtrápnejšia a najnudnejšia hra akú som kedy hrala. Aj to s fotríkom pred sto rokmi a z donútenia. Myslela si Andrea a následne odpovedala Antoinette.

„Non, merci.“

Antoinetta sa sklamane pobrala naspäť do svojej izby. Dúfala, že si s ňou Andrea zahrá. Pierretta počkala, kým Antoinetta za sebou zavrela dvere a povedala Andrei potichu.

„To nevšímala, ona potieraná.“

„Chcela si povedať, že je vtieravá...“ Opravila Pierrettu a potom sa krátko zasmiala, pretože jej slovenčina bola vtipná. Pierretta sa len uškrnula a sadla si na posteľ. Andrea si vzala pyžamo a zubnú kefku a odišla sa do kúpeľne obriadiť. Na hygienu nedala dopustiť. Hlavne, čo sa týkalo zubov, bola detailná. Dokonca v jej výbave nechýbala ani dentálna niť. Keď si tak nerušene umývala zuby, detailne si prehliadala kúpeľňu. V plastovom bielom pohári boli štyri kefky, každá inej farby. Boli už vyšúchané a staré. Znechutene odvrátila pohľad, pretože ona menila kefku už po dvoch týždňoch. Po chvíli si vypláchla ústa ústnou vodou, očistila si kefku a prezliekla sa do pyžama. Kefku si vzala so sebou, nechcela ju tam nechávať napospas ostatným a vrátila sa do izby. Keď vstúpila, bolo už zhasnuté. Pierrette spala ako batoľa a odfukovala do perín. „Dúfam, že nebude chrápať, už len to by mi chýbalo.“ Zašomrala si potichu a ľahla si do svojej postele, ktorá trochu zavŕzgala. Opatrne sa otočila na bok, pretože si myslela, že tá posteľ sa pod ňou prepadne. Noc bola prekvapivo pokojná. Až prišlo ráno.

„Vstávala, išla do školy. Vstávala inak zaspala!“ Pierretta štuchala do Andrey a na perách mala široký, prihlúply úsmev.

„Čo je?! Veď nehorí. A apropo, keď prídeme o pár minút neskôr, nič sa nestane!“ Mumlala Andrea ešte v polospánku a prevrátila sa na druhý bok. Pierrettu to pohoršilo a štuchla do nej silnejšie. „Veď je to len prvý školský deň! Zbytočne stresuješ!“ Posadila sa na posteľ a konečne rozlepila svoje spánkom ošľahané oči.

„To učniaci nemala rada!“ Namietala neodbytná Pierretta.

A koho to zaujíma, že to tí tupci nemajú radi. Ja zas nemám rada keď ma do niečoho naháňajú. „Dobre, dobre, už idem.“ Postavila sa z postele a poriadne si zívla. Keď toto poviem Saši, tak mi nebude veriť, že ja prídem načas na prvý školský deň. Vošla do kúpeľne a onedlho vyšla už obriadená a pripravená na odchod. Pierrette už čakala pred vstupnými dverami, netrpezlivo si dupkala s nohou a pozerala na hodinky. Víťazoslávny úsmev sa jej zjavil na perách až vtedy, keď zbadala Andreu schádzať dole oblečenú v školskej uniforme.Ona je snáď celá nadržaná. Pomyslela si Andrea a prevrátila oči v stĺp. Obe vyšli von a vykročili. Išli po dlhej rovnej ulici, domy boli pekne do radu posadené a aj napriek tomu, že to vyzeralo jednotvárne, pestré záhrady tomu dávali značný nádych originality. Andrea sa každým krokom ošívala a frflala na každý kúsok svojej novej uniformy. Toto je týranie! Do tohto by som nenavliekla ani svojho psa. Hryzie to a vyzerám v tom ako nejaká slušná bifľoška.

„Ešte išla po druhá ulica a bola v škola,“ Povedala so širokým úsmevom Pierrette a potom sa zarazila, keď zbadala, že Andrea nemá so sebou žiadne pero ani diár na poznámky. „kde mala veci?“

„Na sebe.“ Rozhodila rukami už rozzúrená Andrea.

„Tak nemyslela. Mala písatko a poznámkovač?“

„Nie, nič také som si so sebou nezobrala. Načo mi to bude v prvý školský deň?“

„Hí, to nebola dobrá! Musela mať písatko a poznámkovač. Kam bola písala, keď toto nemala?“

„Ja si to zapamätám, nestresuj!“ Ohriakla ju Andrea a mierne si povolila kravatu.

„Tak to mala dobrá hlava,“ Uškrnula sa Pierrette a potom ukázala na jednu veľkú budovu. „Škola.“

„Uhm... ani táto nevyzerá dobre. Ako každá iná.“

Obe vošli do budovy, kde sa už rozľahol šum prechádzajúcich sa žiakov, ktorí to mali namierené do svojich učební. V šepote bola počuť francúzština a vyzeralo to tam ako na úrade práce. Pierrette zaviedla Andreu do učebne a tá sa chcela posadiť niekam do zadných lavíc, no Pierrette ju zastavila a posadila ju dopredu. Toto je snáď zlý sen? Veď ja ani neviem aké to je sedieť vpredu! Sa zbláznila? Byť na očiach nonstop celý deň?! Nieee!

Trieda sa začala plniť žiakmi, ktorí si Andreu nenápadne skúmali pohľadom. Do triedy prišla aj ich triedna profesorka, ktorá vyzerala tak, akoby vyliezla zo Slušňákova. Mala uhladené vlasy, bola decentne namaľovaná a oblečený mala luxusný a opäť veľmi decentný kostýmček. Tak ani samotná riaditeľka na slovenských školách nechodí oblečená. A toto bola len obyčajná učiteľka.

„Bonjour, mon nom est Angela Parfait et je serai votre professeur de maths.“ Predstavila sa žiakom a vysvetlila im, že ich bude učiť matematiku. Andrea len pretočila očami a Angela ďalej pokračovala. Začala im hovoriť školský poriadok a Andrei sa pomaly ale isto otvárali ústa nemým úžasom. Nielen, že museli byť v škole už po dobu riadneho školského dňa, ale Andreu najviac zarážalo, že Francúzi nemôžu v škole desiatovať, ale musia rovno počkať do obeda. Vraj, aby sa tým zabránilo obezite vo Francúzsku. Taká sprostosť. A dokonca ani bufet tam nemajú. Čo však dokonale prevetralo Andreinu ústnu dutinu bolo, že všetci si písali každé Angeline slovo do akéhosi riadneho diára a tvárili sa ako nejakí právnici pri skladaní doktorátu. A dokonca tam museli stvrdnúť všetci do piatej hodiny. A čo tu akože budem do piatej robiť? A čo budem jesť? Veď už teraz tu môžem obhrýzať tie lavice! Toto čo je za systém?! Na Slovensku by som už dávno bola aj päťkrát doma!

Blížila sa piata hodina a s ňou aj koniec „vyučovania.“ Andrea už na pokraji svojich síl ledva opustila svoju lavicu. Pierrette bola vysmiata od ucha k uchu a bola celá šťastná, že si všetko zapísala. Obe opustili budovu a namierili si to domov.

„Páčilo sa tebe?“ Spýtala sa po chvíli chôdzi ešte stále vysmiata Pierrette.

„Som nadšená...“ Zamrmlala Andrea so značným sarkazmom v hlase a v hlave sa jej vírilo veľa myšlienok.

[ » na začiatok « ]