Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 13.3.2012, 13:05:17
Čítaná: 1851×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Severus Snape, Iris
Stručný dej: Severus Snape prežil útok Nagini a niekoľko týždňov po páde Voldemorta mu profesorka McGonagallová oznámi, že sa musí postarať o dieťa - dievčatko, ktoré bolo nájdené v jednom z hlavných stanov smrťožrútov. Čo sa rozhodne Snape urobiť? Ako ho prijme malá deväťročná Iris, to najzvláštnejšie dieťa, aké kedy obávaný profesor elixírov videl?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Ďakujem za vaše predošlé komentáre a čítanie, veľmi ma to potešilo! Chcem vám len povedať, že toto NIE JE príbeh o Severusovi Snapovi, hoci v ňom hrá dosť dôležitú rolu. Toto je príbeh najmä o Iris, ktorá bude postupne rásť pod výchovou tohto profesora a neskôr zistí, čo všetko sa v nej skrýva :). Dúfam, že sa vám dnešná kapitola bude páčiť a potešia ma aj vaše prípadné komentáre, ktoré sú vždy dobrou motiváciou.

SPOILER: V ďalšej časti pôjde Iris na návštevu ku Weasleyovcom, takže si to určite nenechajte ujsť, kto vie, koho všetkého tam stretne :)

Iris sa to ráno prebudila veľmi skoro, cez hrubé , tmavé závesy jej do izby prešlo niekoľko lúčov slnečného svetla, ktoré miestnosť trochu rozveselili. Dievča si už zvyklo na tichý život na Priadarskej ulici. Stalo sa zvykom, že pri jedle takmer nikdy nerozprávali, no Iris vždy Severusovi popriala dobré ráno a on zas večer dobrú noc. Pre nezaujatého pozorovateľa by táto scéna mohla pripadať chladná až nepríjemná, ale Iris vedela, že sa čosi od jej príchodu zmenilo.

Snapov dom bol tmavý a nevľúdny, takmer každá stena bola pokrytá policami naplnenými knihami. Miestnosti vyzerali, akoby v nich nikto dlho nebýval, aj preto Iris každý deň spolu s Mitzi utierala prach, keď Severus odišiel preč, hoci nikdy nepovedal kam, no ona to rešpektovala. Stále si opakovala, že keď bude chcieť, určite jej to povie.

V dome platilo niekoľko pravidiel. Nikdy sa nesmela pýtať zbytočné otázky, nesmela vstupovať do jeho kancelárie, bez jeho vedomia nemohla vyjsť na záhradu.

Rýchlo sa prezliekla do nepekných sivých šiat, vlasy si prešla kefou a potom zišla do malej tmavej jedálne, kde už sedel Snape a potichu si čítal Denného proroka. Keď si ju všimol, pokynul jej, aby sa posadila.

„Dobré ráno,“ žiarivo sa na neho usmiala, sadla si na miesto a pozrela na jedlo pred sebou. Dnes jej Mitzi prichystala ovsenú kašu. Pomaly začala prežúvať jedlo, no od rána jej vŕtala v hlave otázka.

„Severus, kde sú moji rodičia?“ opýtala sa potichu, ruky si založila k telu a prestala jesť. Snapea táto otázka prekvapila, no vedel, že raz príde. Od posledného stretnutia s Dumbledorom a Minervou sa o malej dozvedel viac, akoby túžil vedieť, pretože teraz jej musel odpovedať.

Čo? Predsa jej nemusel vôbec odpovedať, pripomenul si a pozrel na ňu mrazivým pohľadom, no Iris sa ani nemykla, veľkými očami sústredene hľadela do tých jeho.

„Dozvieš sa to, keď bude na to vhodný čas,“ povedal napokon a pokračoval v jedení, čo znamenalo, že sa o tejto téme viac nemienil baviť.

„Dnes pôjdeme do Šikmej uličky, musím tam ísť niečo vybaviť a ty zatiaľ môžeš ostať v kníhkupectve,“ oznámil po chvíli ticha a Iris sa zoširoka usmiala.

„Naozaj?“ vyzerala veľmi vzrušene pri predstave, že bude môcť byť sama v Šikmej uličke.

„Iba ak sa budeš slušne správať,“ dodal napokon, každý kto poznal Snapea by si určite všimol jeho mäkkého pohľadu.

„Samozrejme!“ vyhŕkla Iris pričom vyskočila zo stoličky a rozbehla sa k Severusovi, rukami mu objala nohu. Snape zostal taký zaskočený, že sa nezmohol na viac, ako jemné odstrčenie. Iris to však nevadilo.

Neskôr ten deň stála Iris v Šikmej uličke pred vchodom ku Flourishovi a Blottsovi, no na polceste ju zaujal celkom iný obchod. Bol farebný, so všelijakými hýbajúcimi sa figúrkami nad vchodom s velikánskym nápisom Vydarené výmysly Weasleyovcov. Iris na neho chvíľu hľadela, no napokon ju prekonala jej zvedavosť a ona vošla do oného obchodu. Nachvíľu zabudla zavrieť ústa, takým prekvapením bolo pre ňu toto doslova magické miesto. Pohybovalo sa tam plno detí, všetci čosi skúšali, jednému chlapcovi odrazu z nosa vyrazili veľké chlpy, ktoré sa začali skrúcať do lokničiek. Na druhom konci obrovskej miestnosti boli stojany s nejakými sladkosťami, nad ktorými behal nápis Ulievačky. Iris sa prechádzala po obchode, snažila sa vyhýbať druhým ľuďom, avšak vzhľadom na preplnenosť tohto miesta to nebolo vôbec jednoduché. Práve si na hlavu so záujmom nasadila členku s motýlími tykadlami, ktoré menili farbu a spievali, keď odrazu pocítila, ako sa pod ňou stratila zem.

„Ahoj drobček,“ hľadela do usmiatej tváre ryšavého muža, ktorému chýbala hodná časť jedného ucha. Podozrivo jej pripomínal tvár figúrky, ktorá bola nad vchodom do obchodu.

„Vy ste pán Weasley?“ až teraz si George Weasley poriadne všimol oči malého dievčatka. Jedno bolo jasno modré a druhé zelené.

„Vidím, že si veľmi bystré dievča,“ znovu sa usmial a postrapatil jej vlasy, pričom sa jej z hlavy trochu zošuchla čelenka s tykadlami. „Kde máš mamu alebo ocka?“

„Neviem, ale Severus bude kdesi po blízku, povedal mi, že mám ostať u Flourisha a Blootsa, ale váš obchod bol veľmi pekný,“ jej odpoveď bola taká úprimná a jasná, až takmer George prehliadol meno, ktoré dievča vyslovilo.

„Uhm,“ prikývla Iris krátko. Za oknom si všimla čierny plášť, ktorý určite patril jej opatrovateľovi.

„No to ma podrž,“ muž vyzeral byť vyvedený z miery, celý čas sa prihlúplo uškŕňal, vôbec si nevšimol nového návštevníka, ktorý vošiel do obchodu a netváril sa práve šťastne.

„Pán Weasley,“ odrazu mal George pocit, že sa vrátil na Rokfort a teraz je na hodine elixírov. Striaslo ho, no malé dievča na jeho rukách ani okom nemyklo. „Ako vidím, celkom sa vám darí,“ jeho zlomyseľný hlas ešte Iris nepoznala, preto sa zháčila a v tom momente by najradšej zmizla. „Zaujímalo by ma však, čo vás oprávňuje na to ,aby ste sa dotýkali toho, čo nie je vaše,“ dievčatko hodilo na ryšavého muža ospravedlňujúci pohľad a zoskočila mu z rúk. Pribehla k Severusovi a zahanbene si z hlavy zložila čelenku. Cítila sa previnilo, akoby ju prichytili pri niečom nekalom.

„A s tebou si to vydiskutujem neskôr,“ vrhol na drobnú dievčinku ľadový pohľad a bez slova odišiel z miestnosti. To neostalo bez povšimnutia, teraz bolo v obchode celkom ticho až na malé trúbky, ktoré na krátkych nohách behali po zábradlí ku schodom.

„Prepáčte,“ rýchlo sa ospravedlnila, čelenku položila späť k ostatným a potom dohnala Snapa. Premiestnili sa späť na Priadarsku ulicu a vošli do tmavého domu, ktorý bol studený, hoci vonku boli celý deň vysoké teploty.

„Choď do svojej izby a nevychádzaj z nej, kým ťa nezavolám,“ rozkázal jej nevrlým hlasom, Iris hneď poslúchla, hoci jej do očí vybehli slzy. Dobre vedela, že spravila čosi, čo nemala, no bolo jej to ľúto.

Severus sa posadil za stôl vo svojej pracovni a pretrel si oči. Tá malá ho asi pripraví o nervy. Keď v to popoludnie vošiel ku Flourishovi a Blootsovi a zistil, že tam malé dievčatko ani len nevideli, zalial ho studený pot a nevýslovný strach. Keď ju konečne zbadal v tom primitívnom obchode Weasleyovcov, kypel v ňom hnev, ale aj ohromná úľava. Bude na ňu musieť dávať väčší pozor, to je jednoznačné.

Práve dnes sa stretol s Minervou, pretože mala pre neho nové správy o chode školy a ministerstva. Po porazení Voldemorta ešte stále v čarosvete vládol akýsi nepokoj, no ľudia s postupne začali dostávať do normálu.

Minerva sa rozhodla, že bude vhodné, ak ostane vo funkcií riaditeľky a preto na nasledujúci školský rok zháňala novú profesorku transfigurácie. Pri jej novej práci by jej neostalo príliš veľa času na učenie, no zdalo sa, že je v istom ohľade tomu i rada.

„Starnem Severus, o tom niet pochýb,“ vysvetlila mu s láskavým úsmevom. „Ale vidím, že ty si o čosi živší. Aké je to dieťa?“

„Je...“ chvíľu nevedel nájsť slová, akým by tú drobnú bytosť opísal. „Veľmi bystrá...a nezvyčajne pokojná. Neviem si to vysvetliť.“

„Myslím, že vie, že je v dobrých rukách a preto je pokojná,“ uistila ho profesorka McGonagallová.

Na Irisinej izbe zaznelo zaklopanie na dvere, následne vošla Mitzi, domáci škriatok.

„Slečna Iris, pán Severus si želá aby ste zišli do jedálne, slečna,“ ozvala sa vysokým hláskom, pričom jej oči behali zo steny na stenu, zdala sa byť nesvoja.

„Ďakujem ti Mitzi, už idem,“ Iris si ešte rýchlo opláchla tvár studenou vodou a rukávy na šatách si zrolovala ku zápästiam, zakrývajúc drobné ružové jazvy. Nechcela, aby sa niekto kvôli ním trápil. Po schodoch už zišla svižnejšie, dúfajúc, že Severus jej odpustil a všetko bude tak ako predtým. Keď však vošla do jedálne, kde už bola prestretá večera, Severus sa na ňu nepozrel, namiesto toho vytrvalo hľadel do akejsi knihy.

„Prepáčte mi, že som vám narobila problémy,“ vyhŕklo dievčatko s trochu roztraseným, no jasným hlasom. Až teraz sa Snape na ňu unúval pozrieť, všimol si, že má trochu červené a opuchnuté oči. Nevedel, či mu je ľúto, že na ňu kričal, alebo či sa na seba hnevá, že ju zbytočne rozplakal.

„Nech sa to už viac nestane,“ povedal napokon neutrálnym tónom a prikázal jej, aby sa usadila.

Neskôr po večeri, keď už Iris zaspala nad knihou Nadprirodzené bytosti a ich výskyt, sa v sne ocitla v tej strašnej pivnici, v ktorej bola ešte pred pár týždňami. Naokolo nej bola úplná tma a zima, okrem svojho roztraseného dychu počula iba ťukanie drobných nožičiek myší a potkanov, dokonca sa jej zazdalo, že začula i jemnú chôdzu pavúka. Toto miesto nenávidela z celej svojej duše, od strachu však svoju nenávisť nedokázala ďalej živiť.

Odrazu začula ťažké, hlučné kroky, ktoré sa blížili ku jej dverám. Ešte viac si k sebe pritisla kolená, túžila sa stať neviditeľnou. Do miestnosti sa vkradol lúč svetla prútika a ona zistila, že pri nej stojí vysoký, strhaný čarodejník, s maskou smrťožrúta a dlhými, takmer bielymi vlasmi. Tohto muža už videla viac krát, vždy tam bol, keď sa z nej snažili dostať nejakú informáciu, žiadali od nej nemožné.

„Nič...nič neviem,“ jej hlas bol vyšší ako vtáčí, od strachu jej preskakoval.

„Ale vieš, maličká, len si to ešte neuvedomuješ,“ jeho hlas bol slizký a hladký, miestami uštipačný. „Možno by som ťa k tomu mohol trochu postrčiť, čo povieš?“ hoci mu nevidela tvár za maskou, určite sa usmieval.

„Nie, prosím...nič mi nerobte,“ triasla sa po celom tele, do očí jej vyhŕkli slzy. Nechcela tú bolesť prežiť znova.

„Ale no tak, Temný pán nebude s tebou spokojný,“ na konci sa trochu zasmial a prútik namieril priamo na jej zápästia. „Crucio!“

Telom jej prebehla strašná bolesť, sústreďujúca sa v jej zápästiach. Kričala tak hlasno, až ju z toho rozbolelo hrdlo. Odrazu pocítila silné zatrasenie a začula hlas.

„Slečna Iris, prebuďte sa, slečna!“ nijako sa jej nehodil k hlasu plavovlasého smrťožrúta.

„Uhni, Mitzi,“ ďalší hlas, ktorý sa do sna vôbec nehodil. „Ennervate.“

Iris zaklipkala očami a uvedomila si, že v nich má slzy, zápästia ju nevýslovne pálili a celá sa triasla. Bol to taký živý sen, akoby bola opäť v tej pivnici...Nechcela plakať, nie pred Severusom, no odrazu to všetko na drobné dieťa doľahlo a ona sa rozplakala ako malé bábätko.

„Už tam nechcem ísť, Severus, nechcem,“ plakala, pričom si hlavu zaborila do dlaní, hoci by sa najradšej skryla v jeho objatí, tak ako každé dieťa, ktoré chce cítiť istotu bezpečia.

Severus nachvíľu nevedel, čo má s plačúcim dievčaťom robiť. V takýchto veciach nebol jednoducho dobrý. Chcel ju objať, ale bál sa, že tým by padli všetky jeho bariéry, ktoré si okolo seba postavil. Nie, to jednoducho nesmel dovoliť.

Namiesto toho sa na chvíľu vyparil z miestnosti a po pár minútach sa vrátil so šálkou kakaa, do ktorého pridal trochu upokojujúceho elixíru a podal ho plačúcej Iris.

„Už sa tam nevrátiš, neboj sa,“ ubezpečil ju potichu a pohladil jej vlásky. Na viac sa v tom momente nezmohol. Vedel však, že nedokáže dlho odolávať tej malej, nevinnej dušičke...

Iba pre ňu