Kapitola:
Pridaná: 26.1.2012, 06:17:48
Čítaná: 1214×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Marek, Timea, Robert
Stručný dej: Prečítajte uvidíte... :)

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Kapitola: 1 » 1. a 2. kapitola :) 2 » 3. a 4. kapitola :) 3 » 5. a 6. kapitola :) 4 » 7. a 8. kapitola :) 5 » 9. a 10. kapitola :) 6 » 11. a 12. kapitola :) 7 » 13. a 14. kapitola :) 8 » 15., 16. a epilóg :)

Venované tým, ktorých ešte neomrzelo čítať túto poviedku... :)

11.kapitola

Marek sa neozval ani po ďalších smskách. Po ďalšom týždni som zistila, že si zmenil číslo a to ma fakt dostalo. Začínala som pochybovať o tom či ma ľúbi.

Vedela som, kde robí a po práci som na neho čakala.

Keď vyšiel z budovy, zamierila som k nemu. „Marek!“

Otočil sa. Zbadal ma a zastal. Pozrel na moje brucho a potom do mojej tváre. „Áno?“

„Som rada, že ťa vidím.“ Na viac som sa nezmohla.

Ostal ticho, len ma pozoroval.

„Prečo si mi neodpovedal na sms?“ opýtala som sa skleslo.

„Stratil som mobil.“

„Mám dojem, že mi klameš,“ obvinila som ho.

„Neklamem, Timea, je to pravda.“

Skutočne som mu uverila. Veď človek, ktorý ma ľúbi, by mi určite neklamal.

„Ani sa nespýtaš ako sa mám?“

„Vidím, že dobre.“ Rukou ukázal na moje brucho.

„Áno, máme sa fajn, ale bez teba to nie je ono.“

Marek uhol pohľadom. „Vysvetlil som ti, že z môjho manželstva neodídem.“

„A keby si nemal na výber? Keby ťa nechala Andrea a museli by ste sa rozviesť? Prišiel by si ku mne?“

„Možno.“ Marek sa nervózne poobzeral. „Nejdem to preberať tu, poďme si niekam sadnúť.“

„Čo tak môj byt?“ núkala so mu miesto, kde sme mali veľa spoločných spomienok.

„Neviem či je to dobrý nápad,“ váhal Marek.

Pristúpila som k nemu a chytila ho za ruku. „Poď, prosím.“

Podvolil sa. O necelú pol hodinu sme boli na mieste.

Usadili sme sa v kuchyni. Marekovi som urobila kávu, mne čaj.

„Čo mi chceš ešte povedať?“ opýtal sa ma.

„Zaujímalo by ma či ma ešte ľúbiš.“ Potrebovala som počuť kladnú odpoveď. Nič iné som si nevedela predstaviť.

„Áno, ľúbim a bolí ma, že už spolu netrávime tie krásne chvíle.“

„Aj mne chýbajú, strašne.“

„Ale nemôžeme byť spolu, ty máš muža, ja ženu a deti,“ odbil ma znovu.

Pozrela som na neho. „Ale budeš mať ďalšie.“

„Áno, viem, ďalšie dieťa...“

„Deti,“ skočila som mu do reči.

„...ktoré budem... Deti?“ Na chvíľu sa zastavil. „Čože?“ Očividne tomu nechápal.

„Dvojčatá. Budeme mať dve deti.“

„Ach, zlatko, tak to je ešte horšie.“

Vzdychla som si. Nechce ich, ešte stále. Oprela som sa o linku a pila čaj. Len som na neho pozerala.

Vstal a pristúpil ku mne. „Mohli sme si doteraz užívať, keby si brala tabletky, ako si mala.“

„Za to, že som tehotná nechceš byť so mnou?“ hádala som.

„Bohužiaľ.“

Odvrátila som sa od neho a položila pohár na linku. Marek ma otočil späť a hľadel mi do očí. Po chvíli ma pobozkal a mne sa podlomili kolená. Prsty som mu vnorila do vlasov a vychutnávala si kúsok šťastia.

„Nemôžeš sa tváriť, že tie deti máš s tvojím mužom? Budete ich vychovávať spolu a my sa budeme stretávať akoby sa nič nestalo,“ pošepkal mi do ucha.

Odtiahla som sa od neho. „Lenže ja tie deti chcem vychovávať s tebou!“

Znova ma bozkával, len aby ma umlčal. Po lícach mi znova tiekli slzy.

„Prepáč, zlatko, ale rodinu už mám.“

„Máš ženu, ktorú neľúbiš! Rozveď sa, zober deti a budeme bývať spolu,“ snažila som sa ho prehovoriť.

„To nie je jednoduché,“ oponoval mi, „deti môžu pri rozvode rozdeliť a to by nebolo výhodné pre nikoho.“

Smutne som na neho hľadela. Utrela som si líca a posadila som sa na stoličku.

„Prosím ťa, Timea, nepíš mi a nevolaj...“

„Aj tak nemám tvoje nové číslo.“

„To je len dobré. Pokiaľ si nevyberieš moju možnosť, nebude spolu.“

V tej chvíli som si bola istá, že ich manželstvo rozbijem, aj keby ma to malo stáť zdravie alebo život.

12.kapitola

Znova som sedela u Jani a rozprávala jej o udalostiach spred pár dní.

„To je neskutočné!“ povedala a sadla si späť do kresla.

„Aj ja si myslím,“ prikývla som, „nechce o svojich deťom ani počuť.“

„Napíš jej už konečne ten list. Veď ti povedal, že keby sa rozviedol možno by bol s tebou,“ znova mi radila Jana.

„Lenže, ak ten list pošlem, môže ho nájsť Marek skôr, ako jeho žena a bude vedieť, že je odo mňa.“

„Tak tam choď osobne. Aspoň tá ženská uvidí, že si naozaj tehotná.“

Zamyslela som sa. Nebol to zlý nápad. Bol to veľmi super nápad!

„Potvorka, ty máš tie najlepšie nápady.“

Jana kývla rukou. „To nestojí za reč. Snažím sa ti len pomôcť, aby si získala, čo chceš.“

„Ty si už získala toho chlapa so záväzkom?“ podpichovala som ju.

„Ja ho už mám obkrúteného okolo malíčka, ale vydávať sa nechcem, čiže mi táto situácia vyhovuje.“

„Tebe sa žije,“ vzdychla som, „len si daj pozor, aby si neotehotnela,“ vystríhala som ju i keď všetci chlapi nie sú rovnakí.

„Dávam si veľký pozor a ty, vieš, že deti nechcem. Dobre mi je aj takto.“

„Ako sa inak volá ten tvoj fešák?“ opýtala som sa zo zvedavosti.

„Tomáš a jeho syn je Andrej. Syn mu má okolo 12 rokov.“

„V podobnom veku sú aj deti Mareka.“

„Len som nikdy toho Andreja nevidela.“

Spozornela som. „Ani ja som nevidela deti Mareka a dokonca ani jeho ženu, ale tú čoskoro uvidím.“

Jana si prekrížila nohy. „Ja ani nechcem vidieť Tomášove dieťa. Som rada, že sú veci ako sú.“

„Kiežby som aj ja bola so všetkým spokojná. Možno sa časom všetko napraví.“

„Určite mi príď povedať, ako dopadne návšteva, lady.“

„Tým si môžeš byť istá, že prídem.“

***

Večer som sedela na gauči v obývačke. Robert si prisadol ku mne. Snažila som sa ho nevnímať, ale prehodil si cezo mňa ruku.

„Ako sa majú malé?“ opýtal sa ma po chvíli.

„Nie si ich otec.“

„Zaujíma ma, či si v poriadku aj ty.“

Pozrela som naňho. V očiach mal zúfalý pohľad. „Máme sa fajn. Keby mi niečo bolo, určite by si to zistil ako prvý.“

„Nemala by si tak často chodiť za Janou,“ nadhodil.

Pozerala som na neho s prekvapením. „To už prečo?“

„Aby si sa v tejto zime nepošmykla a bolo by po našom dieťatku.“

„Mojich deťoch, nie tvojich,“ schladila som ho.

„Ach, zabudol som, áno dvojičky. Určite nechceš o ne prísť, keď ti budú pripomínať muža, ktorého miluješ,“ rýpal do mňa ďalej.

Postavila som sa a pomaly som prešla do kresla. „Potrebujem si oddýchnuť, ale ty mi v tom nepomáhaš.“

„Môžem ti pomôcť inak,“ núkal sa.

„Nepotrebujem tvoju pomoc.“

„Ale takú sexuálnu by si určite chcela,“ nedal sa odbiť.

„Nechcem s tebou sexovať!“ skríkla som.

„Kto hovorí o sexe? S takou veľkou, by som si to neužil a hlavne by som nechcel ublížiť môjmu budúcemu dieťaťu.“

Zaťala som zuby. To dieťa bude moje a Marekove, ale nech si Robert myslí čokoľvek. Bola som ticho.

Robert znova prehovoril. „Ale máš iné ústroje...“

Skoro som zabudla zavrieť ústa. „Nebudem mať s tebou a tvojím orgánom nič!“

„Keď porodíš a ostaneš tu, nebudeš mať na výber,“ zahlásil.

„Keď porodím, sem už neprídem. Budem mať inú budúcnosť s iným mužom!“

„To sa ešte uvidí. Nezdá sa mi, že by ťa ten chlap ešte chcel. Už sa nekryješ za Janu. Teraz k nej chodíš naozaj.“

„Špehuješ ma?“ opýtala som sa nahnevaná. Tentoraz bol ticho on. „On ma ľúbi! Ty o našom vzťahu nevieš nič!“

„Ale viem dosť o našom,“ zapriadol, „dávaj si pozor na ústa, lebo to môže dopadnúť horšie, ako chceš.“ Vstal a odišiel do kuchyne.

Preklínala som deň, keď som spoznala Roberta.

[ » na začiatok « ]