Kapitola:
Pridaná: 1.1.2012, 15:42:43
Čítaná: 1935×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Dumbledore, McSlade, Aberforth...
Stručný dej: Dumbledoreov denník z jeho života.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, tragédia

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » Konkurz

Ani neviem, prečo som sa rozhodol začať si písať denník. Lebo som už dosť starý na to, aby si po mňa prišla Smrť, a tak si chcem zrekapitulovať pomocou zápiskov svoj život? Nie, tým to určite nebude, smrti som sa nikdy nebál. Alebo preto, lebo sa nudím? To je ešte viac chabý dôvod. Povinnosti rokfortského riaditeľa so sebou prinášajú čokoľvek iné, len nie nudu. Napadol ma ešte jeden dôvod, ale to je zo všetkých spomínaných ten najchabší.

Potrebujem si niečo dokázať. To je pre každého, kto ma aspoň trochu pozná ozajstná hlúposť. Chceli ma za ministra mágie, získal som Merlinov rad, porazil som v boji Grindelwalda, a moja tvár je na kartičkách od čokoládových žabiek.

Dobre, prestanem filozofovať. Určite vás to už prestalo baviť. Ak chcem začať rozprávať o svojom živote, musím rozmýšľať, od akého bodu začnem.

Tak od ktorého? Myslím, že najlepšie bude, ak začnem od momentu, kedy som ukončil štúdium na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej, lebo odvtedy sa môj život začínal stávať zaujímavým. Chcem povedať, že som nebol už len študent. Tak začnem.

Ako každý, kto ukončil štúdium, aj ja som uvažoval, čo budem robiť ďalej. Veľmi ma lákala práca na ministerstve mágie. Nechcel som byť hneď ministrom, to je veľmi veľká zodpovednosť. Ja som sa skôr videl ako nejaký ministerský pracovník, ktorého by často posielali do terénu. Ak si myslíte auror, myslíte si správne.

Hneď, ako som ukončil siedmy a zároveň posledný rok štúdia, som sa vybral domov. Chcel som tam stráviť celé leto, avšak stalo sa...pardon trochu predbieham.

Domov som cestoval vlakom. Cesta trvala štyri hodiny. Cestu som si skrátil len spánkom a pozorovaním krásnej krajiny. Keď vlak zastavoval na stanici, kde som mal vystúpiť, prebudilo ma náhle brzdenie vlaku. Vzal som si svoju batožinu (dva väčšie kufre) a vystúpil z vlaku.

Čerstvý vzduch, ktorý mi naplnil pľúca hneď, ako som vystúpil ma zo spánku kompletne prebral. Vychutnával som si ho celou cestou až domov. Dostal som sa tam pešo. Nevadilo mi ta trištvrte hodinová chôdza, aspoň som si rozhýbal nohy. Keď som došiel k domu, kde som vyrastal zaplavil ma pocit šťastia.

Aberforth sa iste poteší, keď ma uvidí, pomyslel som si a zaklopal na dvere. Po chvíľke sa vo dverách objavila hlava môjho brata Aberfortha.

„Tak si prišiel,“ povedal mi, a otvoril dvere dokorán, aby som mohol vstúpiť.

Ani neviem, či som sa viac tešil na svojho brata, alebo sestru Arianu, ktorá bola...chorá. Nikdy sa nenaučila čarovať. Ale aj tak som ju ľúbil, aj keď si to Aberforth nemyslel.

„Dáš si čaj?“ opýtal sa ma brat.

„Veľmi rád,“ odvtil som a usadil sa do kresla. Kufre som si položil k nohám.

Aberforth medzitým zašiel do kuchyne uvariť čaj. Za tých desať minút, čo tam strávil som si poriadne prezrel miestnosť. Zarazilo ma a zároveň aj pichlo pri srdci, keď som uvidel, že tam nie je ani jedna moja fotka. Všimol som si, že Aberforth nie je nadšený, že ma vidí, ale pripisoval som to tomu, že ma jednoducho nečakal.

„Dúfam, že si nemyslíš, že ti tie kufre hore do izby odnesiem sám!“ ozval sa Aberforth s podnosom v rukách.

Zdanie ma neklamalo. Naozaj nebol rád, že ma vidí.

„Samozrejme, že nie,“ odpovedal som.

„Veď preto. Už som sa bál, že si so mňa spravíš sluhu.“

Jeho chovanie ma absolutne vyviedlo z miery, nuž som sa ho rovno spýtal:

„Ab, čo ti je?“

Pozrel na mňa ako keby som zabil jeho najlepšieho priateľa.

„Tak chlapcovi sa uráčilo prísť po polroku domov, čo?“

„Prepáč, lenž mal som školské povinn...“

„Povinnosti, no jasné!“ Už kričal. „Albus má povinnosti a jeho brat sa musí starať o svoju chorú sestru! Mohol si aspoň napísať, ako sa Ariana má, keď ju máš tak strašne rád, ako mi tvrdíš! Či tam, na Rokforte, nemáte aj niečo také, čomu sa hovorí soviareň?“

Mal pravdu. Vtedy, ako mladík som bol zaslepený povinnosťami.

Aberforth si všimol, že mlčím a využil toho.

„No vidíš. Môžeš pokojne odísť! Ak by ťa Ariana videla len ju rozrušíš a mne veru chýbať nebudeš. Odíď!“

Poslúchol som ho. Mal som v pláne ostať do prázdnin a potom na ministerstve žiadať o post aurora. No nič požiadam oň skôr. Vybral som sa na ministerstvo.

Tu prestanem písať, lebo profesorka Sproutováma žiada, aby som z ňou zašiel do Rokvillu na pohár ďatelinového piva.

-----------------------------------------------------------

Pokračovanie len podľa hodnotení a komentárov.

[ » na začiatok « ]