Kapitola:
Pridaná: 21.12.2011, 16:56:36
Čítaná: 1745×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Minerva McGonagallová, Albus Dumbledore, duchovia
Stručný dej: Minerva nenávidí Vianoce, a tak sa mŕtvy Albus rozhodne, že to treba napraviť.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, paródia

Kapitola: Prológ » Předzpěw 1 » Zpěw prvňí 2 » Zpěw druhí 3 » Zpěw třetí Epilóg » Záwěr

Minerva a traja duchovia alebo recyklovaný Dickens: Zpěw druhí

,,No, tak poďme. Chcem počuť tie ohováračské reči mojich kolegov a geniálnych študentov.“

Bola som strohá, ale na lakonickosť je Sivá dáma určite zvyknutá, napokon, žije medzi sivými a navyše strohými múrmi už niekoľko storočí.

,,Hoci by som mala rozprávať, veľa toho nenarozprávam, som pomerne tichá. Podľa scenára, ktorý pán Dumbledore krasopisom napísal na takzvaný papier, hoci som o ňom nikdy nepočula, mám byť výrečná a vysmiata, ale nebudem. Ja som tichá...“ hovorila Sivá dáma tichým, dá sa povedať, až sivastým hláskom. Pre ňu to bolo nesmierne príznačné... (nerada opakujem toto interpunkčné znamienko, ale teraz je to, ako uzná každý rozumný literát, nevyhnutné).

Chcela som s ňou ešte niečo prekonverzovať, ale moje túžby som potlačila vzhľadom na jej výstrahu.

,,Teraz sa prenesieme do kabinetu herbológie. Poďte...“

Jej klišéovité tri bodky sú už povestné. Akoby jej melanchólia musela preniknúť do každého v jej prítomnosti. No prv ako som stihla dokončiť svoju úvahu, už som letela skrze steny a múry a dvere, až som pristála v kabinete, na počudovanie, herbológie. Pripadala som si ako v rozprávke, a keďže som sa s Nickom nedostala mimo svoju izbu, aj napriek mojim proklamáciám o netúžbe po magických transportoch, som sa trochu tešila. Čitateľ bude možno sklamaný, ale aj ja mám v sebe dušu a akosi podvedome na mňa predsa táto mašinéria pôsobí. No čo už... !

V herbológii sme sa nezdržali dlho – Pomona sa opájala sentimentom v mysľomise a mladý Longbottom práve kŕmil akési potvory – neidentifikovateľne existujúce objekty. Pospevoval si: ,,Sláávmééé Viaánocééé, Minerváá nechcééé!“ Poburovalo ma to, už som mu chcela jednu (vylepiť) vetu povedať, taký mladý a už si uťahuje zo starších a skúsenejších kolegov. Otrasné, len preto, že vynašiel transmutačný elixír, si myslí, aký je dokonalý, ale čo ja?! Čo moje perfektné kúzlo? Ach, nechajme to tak, mám slabé srdce.

,,Pôjdeme ďalej...“ riekla Sivá dáma, povestne nedokončene a transportovali sme sa do Hagridovej chatrče. Aj ona bola povestne nedokončená, a hoci som tu dlho nebola, okamžite som ju spoznala – poriadok nenarastal, ustálila sa v ňom dynamická rovnováha.

Hagrid popíjal nejaký vývar, a vlastne ani neviem, z čoho bol. Prezeral si staré fotky, ktoré boli také obstarožné, že sa už vôbec nehýbali, len sa občas lenivo usmiali či pozdvihli ruku k neprítomnému pozdravu. Čosi si šepkal, či lepšie povedané šomral.

,,Tá Minérva, to je niečo strašné. Nič nevie robiť poriadne, ani len Vianoce nechce sláviť tuto pekne s nami pokope, ako sa patrí. To je nehorázne!“

Ty si nehorázny! Už som do neho chcela skočiť! Nie dosť, že ma nabrúsil ten tupý Longbottom, dlhozadký holobriadok, ešte aj Hagrid, vždy verný dumbledorovec (pričom sa k nim počítam aj ja), ma bude takto očierňovať!

Neslýchané!

,,Ukončime to!“ rázne som povedala, hoci by bolo možno lepšie napísať okríkla či hlasito zvolala, otočiac pohľad k Sivej dáme. Tá len ticho, už tradične, pokrútila hlavou a preriekla (toto archaické slovo jej verbálny šelest najlepšie vystihuje) toto: ,,Ešte jeden výjav si musíme pozrieť...“

Trojbodkie ma už neprekvapuje, hoci musím zbytočne plytvať atramentom a brko sa celkom bezvýznamne ničí. Ani som sa nepýtala, kto bude ďalším kritikom mojich zvykov, pretože som jasne vedela, že to bude Filius Flitwick... ach, ten môj verný Filius, ten ma určite nezradí a nezraní.

No i majster kat sa utne... vlastne, chcela som povedať, aj majster prútikolámač jeden prútik zlomí istotne zle.

Nebudem sa rozpisovať o rečiach Filiusa Flitwicka, ktoré ma už nerozrušili, lebo som akosi tajomne tušila, že aj napriek môjmu presvedčeniu o jeho láskavosti a milosti ma aj on pohaní – akoby som to priam čakala, len som si to nechcela pripustiť, sama som sa chcela oklamať.

,,A koniec!“ povedala Sivá dáma, pričom by bolo lepšie povedať vykríkla, keďže vzhľadom na jej tichý hlások jej normálny tón hlasiviek znel ako úder do zvonov.

Odišla a ja som sa pobrala do izby, čakajúc na tretieho ducha - a kto iný by to mohol byť než Krvavý barón?!

[ » na začiatok « ]