Kapitola:
Pridaná: 14.10.2011, 21:11:17
Čítaná: 2460×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Denisa Bôčiková, Daniel Sollucsyi
Stručný dej: Denisa práve zmaturovala, ale svoje štúdium odkladá a odchádza do New Yorku, aby sa zdokonaľovala v angličtine. Jej lietadlo sa však pokazí a zrúti sa do mora. Keď sa Denisa preberie, ocitne sa na opustenom ostrove... Ale nie tak celkom. Objaví sa tam aj človek, na ktorého chcela zabudnúť - Daniel Sollucsyi. Ako sa tam dostal? A prečo ho musela stretnúť práve teraz, keď sa jej podarilo ako tak zabudnúť? Prežijú? Spoja ich drsné prekážky džungle? Alebo sa ich cesty znovu rozídu bez možnosti návratu späť?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Zobuď ma bozkom 2 » Zobuď ma bozkom 3 » Zobuď ma bozkom 4 » Zobuď ma bozkom 5 » Zobuď ma bozkom 6 » Zobuď ma bozkom

Pre Lunku Bellatrix Lovegood. Som rýchla, čo? :P

Puma vyskočila, prehla sa a zaprskala. Srsť sa jej zježila a smaragdové očká neustále upierala na dvoch metajúcich sa ľudí vo vode. Chcela počkať, kým odtiaľ vyjdú, aby sa sama nestala potravou pre rýchle pirane, ale zdalo sa, že ten mladý muž o tom ani len neuvažuje.

„Deni, čo sa deje?!“ schytil Daniel svoju bývalú žiačku, no ona sa i naďalej mykala. Po lícach jej stekali slzy.

„Niečo ma hryzie do nohy. Dajte to preč! Prosím vás, dajte to preč!“

„Ale čo?!“ Daniel strčil ruku do vody, šmátral okolo Denisiných nôh, keď tu nahmatal akúsi rybu. Poriadne ňou trhol a vytiahol ju nad hladinu. Obaja prekvapene hľadeli na dva rady ostrých zúbkov sfarbených krvou.

„Pirane?!“ preskočil Denise hlas. „Tu sú pirane?! Ja idem von!“ To už ráznym krokom kráčala smerom k brehu.

„Denisa, nie!“

Puma na brehu sa oblizla, zarevala, keď tu pribehla ďalšia. Denisa zastala a Daniel zmĺkol. Šelmy sa chvíľu obchádzali, prskali a vrhli sa na seba.

„Vau.“ Denisa na ne hľadela takmer s posvätnou úctou. Niečo podobné ešte naživo nikdy nevidela. Mačky sa kotúľali po tráve, keď tu jedna vyskočila a upaľovala medzi stromy. Druhá sa rozbehla za ňou.

V okolí sa rozhostilo ticho, ktoré Denisa využila na dočvachtanie sa k brehu. Pomaly sa štverala hore, keď tu za sebou začula Danielov šokovaný výdych. Obzrela sa: „Čo je?“

Učiteľov pohľad smeroval na jej spodné partie a tak tam upriamila svoj zrak i ona. Nohavice mala pokryté pijavicami.

„Pijavice, prečo pijavice?!“ vrieskala Denisa, ignorujúc Danielove upozornenia, že má byť ticho a agresívne si strhávala úzke živočíchy z nohavíc i z rúk, až kým jej predlaktia nezdobili tenké pramienky krvi.

„Vidíš, čo si dorobila?“ povedal Daniel nahnevane, keď vyšiel z bahnistej vody a opatrne si strhával pijavice i on. Aj jemu vytekala krv z malých rán, ale nie toľko, čo Denise.

„Vidím, nie som slepá. A čo?! Najprv pavúky, potom pumy, pirane, pijavice... Super. Ani do zoo nemusím ísť, všetko mám poruke a zadarmo.“

Daniel prevrátil očami. „Mám ti pomôcť?“ pozrel na jej zúfalé utieranie si krvavých potôčkov.

„Nie, ďakujem. Chceli ste niekam ísť, nie?! Tak poďme, kým sa tá beštia nevráti. Mňa keď tu neporazí, tak už asi nikde,“ šomrala si Denisa a odhodlane vykročila. „Špinavá som ako prasa, ale áno, načo dbať na čistotu, veď tu aj tak nikoho nestretneme, všakže? Kam ste to chceli ísť?! Vy vari nepotrebujete jesť? Kde sú tie banány?!“

„Ale no tak, Deni, upokoj sa. Aj jedlo bude, aj...“

„Moje nervy, melóny!“ zvýskla zrazu Denisa naradostene a rozbehla sa k dyniam ukrytým pod kríkom.

„Nesmieš to jesť, čo ak je to niečo... nejedlé?“

Denisa schytila mohutnú guľu a hodila ju o zem. Šťavnaté kúsky sa rozprskli po zemi, lákali ich, aby ochutnali... „Nejedlé? Prosím vás, pozrite sa na ne. Sú plné vody a vyzerajú úplne normálne. Ak sa chcete hrať na hrdinu, prosím, ja však od hladu ani od smädu umrieť nemienim!“

„Hej!“ plesol ju po ruke a kus melóna spadol do trávy. „Nie je ti divné, že rastú tu, pod stromami?“

„Neviem, čo im chýba,“ zodvihla druhý kúsok, „podľa mňa vyzerajú úplne zdravo. Hmmm... a výborne chutia.“ Labužnícky omieľala tekutinu v ústach a po očku pozorovala Daniela, ktorý sa ešte stále mračil, odolával...

„Dobre, daj aj mne kúsok.“

„Cha!“ Denisa chvíľu hľadela na Daniela, ktorý sa ešte stále tváril ako na pohrebe. „No čo, chutí?!“

„Áno.“

„Vidíte. Berte, kým máme. Možno o pár dní budeme umierať od hladu a zároveň ľutovať, že sme to tu nepojedli.“

„No to mi je teda úvaha,“ odfrkol Daniel a hltavo sa púšťal do ďalších a ďalších kúskov. A ako sa im bránil, krútila Denisa nechápavo hlavou nad Danielovou pažravosťou. Len aby mu potom zle nebolo. „Na chvíľu si odskočím.“

„Nechoď ďaleko.“

Myslím, že teraz by si nevšimol ani len pumu na vlastnom chrbte. Ach... Prečo nemôžem byť chlapcom? Takto aby som si neustále dávala pozor, kam si kvoknem. Hrozné. Mala by som sa dať preoperovať. Bože, Denisa, nad čím to uvažuješ?! Že sa nehanbíš! No pardon, ale aj keď to nevyslovím, i tak si to budem myslieť. Niekedy ma udivuješ. Ja? Pozri sa na Daniela! Vôbec sa v ňom nevyznám! Najskôr sa na mňa usmieva, potom je zas odporný... Čo je divné na tom, že tam rastú dyne?! Mať tak jeho problémy...

„Bože!“ hlesla Denisa, keď spoza stromov vyšiel Daniel. „Toto nerobte, ak nechcete, aby som dostala infarkt.“

„Prepáč, ale dlho si sa nevracala, tak som ťa šiel hľadať. Všetko v poriadku? Pohneme sa ďalej?!“

„Môžeme, ale kam?“

„O pár metrov ďalej je niečo ako cestička, skúsime tú.“

Denisa sa zahľadela na oblohu: „Koľko môže byť hodín?“

„Netuším, moje hodinky zastali. Ale podľa polohy slnka by som usúdil, že... poludnie. Približne.“

„Ja tu nechcem zostať na noc! Nájdime ľudí alebo sa vráťme na pláž! Veď tu nás niečo zožerie skôr, ako povieme Slovensko!“

„Deni... kde je pláž, to neviem, ale určite nás nič nezje, to ti garantujem,“ usmial sa Daniel. „A čo ak nás zastihne noc? Postavíme si nejaký provízorný domček. Dreva i listov je tu viac než dosť, niečo už vymyslíme. Ja predsa nie som žiadne béčko.“

„Začínam mať pocit, že si to užívate!“ obvinila ho Denisa.

„Ak by sme sa poddali panike, môžme sa rozlúčiť so životom.“

Odpoveďou mu bolo znechutené odfrknutie: „Vaša flegmatickosť ma privádza do zúfalstva.“

„Bolí ťa to?“ spýtal sa Daniel, keď si všimol, že jeho bývala žiačka sykla od bolesti po tom, čo sa dotkla svojich doráňaných rúk.

„To je v pohode, už to ani tak nekrváca.“

Slovenčinár sa zatváril pochybovačne, no bez slova zamieril ku chodníčku, ktorý ho predtým zaujal.

„Je len otázkou času, kedy nás niečo zožerie. Moceme sa pomedzi zelené špagáty, v bruchu máme litre červenej šťavy a vy predpokladáte, že si postavíme domček a budeme v ňom žiť šťastne až do smrti.“

Jej učiteľ prehodil ponad plece: „Ty si strašná pesimistka. Čo ťa žerie? Rozumiem, máš strach, ale sme tu dvaja a ŽIJEME. Tak čo viac by si chcela?!“

„Ísť domov, čo asi? Nebaví ma to tu! Som hladná a unavená! Túžim sa zvaliť do mäkkej a hlavne čistej postele! Zbaviť sa špiny na mojom tele!“ A cítim sa dosť nanič, dodala Denisa v duchu značne podráždene.

„Len čo nájdeme nejaký potok, riečku alebo čokoľvek, umyješ sa, dobre?!“

„Nič nie je dobre, všetko je na veľké ho...“

„Pssst!“ zastal Daniel a ostražito sa obzeral po okolí.

„Čo je?“ šepla Denisa.

„Niečo som začul.“

„Pumu?!“

„Nie... len šuchot. Možno to bolo len nejaké neškodné zviera.“

Tmavovláska sa uchechtla: „A čo iné by to mohlo byť? Zombíci?“ Nevšimla si, že Daniel nad ňou pokrútil hlavou a onedlho už znovu kráčala za ním.

„Už ťa to prestalo baviť?“ neodpustil si.

„A čo ako?“

„To čierne vykresľovanie našej budúcnosti.“

„Som len unavená.“

„Chvalabohu.“

„Čože?“

„Ale nič.“ Jej bývalý slovenčinár si nečujne vzdychol. Možno sa mal dať na štúdium žien. Túto absolútne nechápal. V škole to bolo jedno úžasné, milé a slušné dievča, potom odrazu zmizlo a nedalo o sebe nič vedieť. Hoci sa snažil niečo vyzistiť od svojich kolegov, dozvedel sa len toľko, že sa nechala preradiť na inú školu. Ani len dôvod nepoznal.

Spočiatku mu v triede chýbal pár zelených, úprimných očí, ktoré ho vždy so záujmom počúvali. Pravda, ten záujem v triede zostal, ale len povrchný. Denisa Bôčiková bola iná ako jej spolužiačky. A teraz mu ju osud znovu privial do cesty, avšak staršiu, možno zrelšiu no najmä nepochopiteľnú. Zo začiatku sa mu aj zdalo, že niečo vidí v jej očiach, úlomky čohosi, čo si nikdy nechcel pripustiť, no teraz je už len podráždená a sarkastická.

„Au!“ Daniel sa plesol po krku a schytil bezočivého živočícha do dvoch prstov. „Komár jeden, zas budem mať hrču!“

„Ej, ej, komáre sú zlé... Nerobia zle mné,“ chichotala sa Denisa a odháňala dotieravý hmyz.

„Veď teba ten smiech prejde, keď aj teba označkujú.“

„Trochu začínam pochybovať, že nájdeme miesto na prenocovanie...“

„Tu to rozhodne nebude. Tie komáre by nás zožrali zaživa.“

„A ktovie čo všetko ešte,“ zahundrala si Denisa a znovu načas zmĺkla. „Hej! Čakajte! Počujete?! To je voda!“

Naozaj. Z diaľky sa ozýval šum. Denisa sa rozbehla za zvukmi a Daniel v obavách, že sa jej niečo prihodí, za ňou.

„To... je... nádhera,“ vydýchla očarená dievčina, chytajúc sa za prsia. Daniel za ňou len uznanlivo pískol. Stáli pred vysočizným vodopádom, ktorý vrhal chladivé kvapôčky všade navôkol a tesne nad hladinou trblietajúceho sa jazierka vytváral pestrú dúhu. Spenená hladina priam lákala, aby sa v nej okúpali, oddýchli si, načerpali síl... Na ľavom i pravom brehu rástli mohutné stromy a z ich korún sa vďaka hukotu vody ozývalo len vzdialené čvirikanie.

„Zostávam tu.“

„Tak to aj ja.“

„Nechceli ste stavať domček?!“

„Aj budem. Niekde tu na okolí.“

„Chcem spať na brehu.“

„Myslím, že by si si to určite rozmyslela, keby si v noci nemohla od toľkého hluku zaspať.“

„Nerozmyslela,“ priečila sa Denisa, i keď v duchu musela uznať, že má pravdu. „Tak teda poďme. Pomôžem vám pri stavaní a potom sa sem vrátim.“

Daniel s pobaveným úškrnom zamieril ku kríkom a chvíľu sa predieral pomedzi liany, až kým sa mu nezdalo, že práve to miesto je vhodné na táborenie.

„Vynikajúco,“ založil si ruky vbok, „a teraz hľadáme tie najširšie listy, aké tu rastú. Musíme si postaviť nejakú striešku, aby na nás v noci nepozliezali nejaké pavúky.“ Mrkol na Denisu a pokračoval: „No a nejaké listy, na ktorých budeme ležať. Prípadne, ak by sa nám to podarilo, postavíme si aj nejaké steny.“

„No som zvedavá.“

Obaja začali otrhávať listy zo stromov i kríkov, ktoré sa im zdali vhodné, nosili ich na kopu, Daniel sa pokúšal strhnúť niektoré liany z konárov, aby ich použil ako špagát...

„Len si ublížite,“ pokrútila Denisa hlavou pri pohľade na začervenané pásy na jeho dlaniach. „A ak tým privoláte nejakú pumu, tak si ma neželajte.“

„Potrebujeme nejaký kameň s ostrým hrotom. Skúsim ich odrezať.“

„Pohľadám.“ Denisa začala prezerať zem. Vtom zachytila nejaké zvuky. Pripomínalo jej to predieranie sa čohosi pomedzi paprade. S malou dušičkou pozorovala neďaleké zhluky kríkov. Znovu. Nie, toto sa jej nezdalo. Naozaj sa tam niečo pohybovalo. Niekto sa k nim blížil. Alebo niečo?

„Pán učiteľ?“ zašepkala Denisa vystrašene a pomaly cúvala k svojmu spoločníkovi. „Niekto nás pozoruje.“

„Ale čoby, nikto tu nie je.“

„Je! Pozrite sa tam!“ ukázala prstom a chytila Daniela za ruku. Tmavá silueta sa pohla.

„Kto je tam?! Ukážte sa! Sme ozbrojení!“ vyhlásil Daniel a upokojujúco pozrel na Denisu. Zvládneme to. Nech je to čokoľvek. Dúfam...

[ » na začiatok « ]