Kapitola:
Pridaná: 27.8.2011, 18:30:49
Čítaná: 3458×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Karen, Sarah, Záškodníci

Literárna forma: próza
Žáner: komédia

Kapitola: 1 » Otrtavná cesta Rokfortským Expresom 2 » Záchrana toho odporného Blacka

Ďakujem Morrigan, bez ktorej by som tu túto poviedku asi tak skoro neuverejnila :)) Vďaka

Ps. Dúfam, že mi čo najrýchlejšie odpíšeš na mail =D

_______________________________________________

„... a potom môjho otca popŕhlila obrovská medúza...“

Prerušil ma hlasný smiech ozývajúci sa spoza dverí nášho kupé. Nahnevane som vyšla von a poobzerala sa po tých vagabundoch, ktorí ma prerušili pri rozprávaní môjho super zábavného prázdninového príbehu.

„Hej! Vy tam! Tichšie!“

No jasné. Nebol to nik iný ako James Potter s Lily Evansovou po boku a za nimi tá ich banda tupcov. A ani sa neobzreli, ktorý nahnevaný človek to na nich kričí. Drzosť! Ďalej si vykračujú po chodbe vlaku akoby nič.

„ Karen, sadni si spať a nekrič, prosím ľa, na celý vlak,“ napomenula ma Sarah.

„Dobre, dobre,“ rezignovala som. Oni mi nestáli za moje drahocenné hlasivky, že?

„Takže, kde si to skončila?“ Sarah sa na mňa usmiala a chcela zmeniť tému.

Ale kdeže. Ja sa nedám.

„Už sa mi nechce,“ ofučane som sa zvalila spať na miesto.

Ale jasné, že sa mi chcelo. To som robila len z trucu. Všetko kvôli tým Záškodníkom! Vraj Záškodníci! Ja by som ich nazvala Zadubenci. Tvária sa ako stredobod vesmíru. A všetko sa rapídne zhoršilo keď Potter začal chodiť s tou namyslenou Evansovou. Kto by to bol čakal, že sa oni dvaja dajú niekedy do kopy, všakže? Samoľúby James Potter a namyslená Evansová. To mi je ale pár. Ale veď po šiestich rokoch otravného a hlavne hlučného Potterovho dobiedzania by sa už aj patrilo.

„Pf,“ odfrkla som si, keď som znova zazrela Zadubencov prechádzajúcich sa po vlaku. Kde to sme? Na módnej prehliadke?

Najmenej z tých všetkých mi vadí Pettigrew, pretože na ňom vidno, že je veľmi hlúpy na to aby prestal Pottera obdivovať. Potom tu je Lupin, ktorý mi lezie na nervy trošku viac. Všetci si myslia aký je ten Remus múdry a poslušný, ale ak by bol , tak by sa nevláčil s tou bandou. A to najlepšie (srandujem, to najhoršie) nakoniec- Black. S ním nevydržím ani dýchať jeden vzduch. Veď to je len jeden hlúpy, nevychovaný a sám- sebou- posadnutý sukničkár podobajúci sa domácemu škriatkovi.

„Ale no tak, Karen, pokračuj. Už to začínalo byť napínavé,“ nedala sa odbiť Sarah a vrhla na mňa brutálne prosebný pohľad. A tomu sa veru nedá odolať. Ja som pokračovala v tom prázdninovom príbehu, Sarah sa spokojne usalašila na sedadle oproti mne a počúvala ma oboma ušami nastraženými.

So Sarah som sa zoznámila ešte predtým ako sme vôbec pred šiestimi rokmi nastúpila na Rokfortský Expres. Nebolo to ani tak zoznámenie ako narazenie mňa do jej batožiny.

Sarah bola v mojom ročníku aj v mojej fakulte. Bola priemerne vysoká, mala priemernú dĺžku priemerne blonďavých vlasov a aj vážila ako priemerná sedemnásťročná študentka. Z toho asi vyplýva, že Sarah bola priemerné dievča. Ale nie, ona nebola.

Sarah bola dobrák od kosti. A takých sa veru nahľadáte. Bola až neuveriteľne citlivá a chápavá. Mala zmysel pre humor, ktorý využívala pri každej, vhodnej aj nevhodnej, príležitosti. Sarah bola inteligentná a dôvtipná. Nikdy ju nič neprekvapilo. V ľuďoch čítala ako v knihách. Takúto kamarátku som si ja našla. Vďaka ti, Merlin.

No, vyzerá to akoby Sarah nemala ani jedinú zlú vlastnosť. Ale to zas nie. Mala stále na krku mňa. Úbohá Sarah, stále ma musela trpieť. A ja som bola skoro jej presný opak.

Bola som z muklovskej rodiny zatiaľ, čo Sarah si celý život užíva u čarodejníkov.

Ja som mala dlhé čierne vlasy, hnedé až čierne oči. Bola som od Sarah o trošku nižšia, ale našťastie nie oveľa. (Viete, ono to zvykievalo byť naopak.)

A bola som roztržitá, zábudlivá, občas lenivá a nepríjemná. Neudržala som nikdy jazyk za zubami a stále som povedala to, čo som mala na srdci. Nikoho som nešetrila. No na druhej strane som bola odvážna a nič ma nedokázalo vystrašiť natoľko, aby som jačala ako tie baby v muklovských hororových filmoch. (Niekto by to možno nazval hlúposťou, ale ja to nazývam odvážnosťou)

Takáto som bola ja, Karen Laffaetová.

„... ale nakoniec všetko dobre skončilo.“

„To bol riadne dlhý príbeh,“ zasmiala sa Sarah.

„Možno bol, ale teraz si na rade ty a celú noc mi budeš rozprávať o koncerte Sudičiek.“

„Celú noc?“ opýtala sa zhrozená Sarah.

Ale už som jej nestihla odpovedať nič trefné, keďže Expres sa zastavil.

Horko- ťažko som zdvihla svoj 20 kilový kufor a, čo najrýchlejšie som sa chcela dostať ku kočom, kým ma ten môj kufor zavalí. A tiež ma poháňala myšlienka na večeru vo Veľkej Sieni. To je naozaj zážitok, keď sa na jednom stole objavia všetky vaše obľúbené jedlá. No, aspoň pre mňa to zážitok je.

„Rýchlo, Sarah. Nastupuj. Na ďalší koč budeme musieť čakať asi hodinu,“ poháňala som svoju priateľku aj keď ja so svojím kufrom som sa valila asi štyri metre od nej.

„Ale nemali by sme pustiť tých malých druhákov?“

„Si normálna? Veď ten kufor ma zavalí.“ Naozaj. Pod jeho ťarchou som mala kolená už pomaly na zemi.

„Pomôžeme vám s niečím, dámy?“ ozvalo sa mi za chrbtom.

Prudko som sa otočila a zahliadla som asi najväčšieho idiota na škole. Ak by ste nevedeli, tak to bol Sirius Black.

„Nie, ďakujeme,“ otočila som sa a všimla som si, že tá malí druháci už odišli s naším kočom. Výborne! Chcela som sa od tejto bandy vzdialiť aspoň o trochu, ale moje nohy to už očividne nezvládali. Spadla som na zem a samozrejme aj s kufrom.

„Ukáž, ja ti pomôžem,“ pribehol ku mne Black.

„Nie, ja to mám pod kontrolou. Nechaj tak,“ bránila som sa a statočne. Ale nie na dlho. Keď som tú hlúpu, ťažkú batožinu znovu dvíhala, tak som zas a znova spadla. Niekto tam hore sa musel ale fákt veľmi dobre na mne zabávať. Mne to ale veľmi smiešne nebolo.

Našťastie koč prišiel skôr ako som očakávala. Schytila som rúčku kufra a naštvane som ho ťahala za sebou. Vidíš? Mne netreba pomáhať.

Ale dosť veľký problém, ktorý Sarah určite predpovedala, ale nič mi nepovedala a len nepodarene skrývala smiech, nastal, keď som chcela kufor vytiahnuť do koča. To už pri mne stál ten nepodarený Black, prihlúplo sa usmieval a pomáhal mi naložiť kufor.

„Ty sa mi smeješ?“ opýtala som sa podráždene.

„Nie, kdeže.“

„Ale nevyzerá to tak.“ Keďže sa smial podobne ako Sarah za mojím chrbtom s kufrom už naloženým. Nechápem, prečo mi nepomohla. Ale očividne mala veľmi príjemnú zábavu.

No čo? Moja hrdosť je dôležitá. Ale dnes večer som ju stratila asi až na dva krát. Zatiaľ.

„Vďaka, ale toto nebolo nutné,“ poďakovala som stále so vztýčenou hlavou.

„Nemáš zač,“ vycerila na mňa Black zuby,“ ale nemohli by sme sa s vami zviezť?“

Zviezť? To hádam nemyslí vážne. Nie! Ani v tom najhoršom prípade.

„Jasné. Nastupujte.“ To za mňa odpovedala Sarah, aby ste si nemysleli. Nadhodila svoj najsympatickejší úsmev a pomkla sa až do rohu koča.

„Karen, uvoľni miesto spolucestujúcim.“

Ah, Sarah! Prečo mi to robíš? A to už sa pri mne ocitol kufor Lily Evansovej.

[ » na začiatok « ]