Kapitola:
Pridaná: 22.8.2011, 20:47:33
Čítaná: 2012×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Bellatrix, Narcissa, Andromeda, Ted Tonks, Lucius Malfoy, Sirius Black, Rodolphus, Rabaston

Literárna forma: próza
Žáner: komédia

Kapitola: 1 » Šikmá ulička 2 » Andromeda 3 » Rodina pohromade :) 4 » Ako nezabiť škriatka 5 » Rokfort

Pondelok 19.8.1968

Tá Andromeda si už fakt nevedela nájsť nikoho lepšieho, čo? Pch! Že Ted Tonks! Keby si videl, ako na ňu včera mama navrieskala... Ale však môže si zato sama! Dúfam, že sa s ním už vôbec nebude stretávať a že naňho zabudne. Lepšie by bolo, keby sa kamarátila s niekým normálnym (čiže čistokrvným)! Ale ona s tými jej kamarátmi z Bifľomoru a Chrabromilu... Niekedy ma dokáže fakt vytočiť. Viem si predstaviť, ako včera naštvala Narcissu. Sľúbila jej, že spolu pôjdu lietať. No samozrejme, sľub nedodržala a odišla k tomu humusákovi. Nakoniec som išla s Cissy ja. Vieš, čo mi povedala? Vraj sa chce dostať do metlobalového týmu. Prečo? Nepovedala. To je celá ona! Nikdy nemá na nič poriadny dôvod. Podľa mňa je to preto, lebo chce byť slávna a chce, aby ju všetci obdivovali. Aj tak, mám podozrenie, že za tým je niekto iný... Ale kto? Porozmýšľam nad tým neskôr, práve tu na dvere vyklopkáva naša rodina. Rýchlo musím vypadnúť k Rodolphusovi, aby ma ešte mama nezamestnala staraním sa o tých dvoch sopľošov. Na to tu má Andromedu!

Tak dovi o dva dni,

Bellatrix

Milý, najdrahší denníček,

keby si vedel, ako strašne sa cítim! Včera ma sestry načapali s Tedom vonku. Keby si videl tie ich tváre! Cissy nepovedala nič, len odletela do izby (vedela som, ako sa asi cíti – má pocit, že som ju zradila), no Bella sa nekontrolovala (však Bella). Zdrapila ma za ruku a celú cestu domov na mňa vrieskala a kričala, prečo sa musím kamarátiť s takým humusákom (správala sa, akoby to Ted nepočul – podľa mňa si vôbec neuvedomovala, že sa môže, chudáčik, uraziť!). A keď sme prišli domov... Ani to sem opisovať nebudem. Bol to asi môj najhorší zážitok v celom živote! Keby sa len tí moji fotrovci prestali do všetkého tak starať! To, že ich trinásť-ročná dcéra ide po nejakom bľonďavom športovcovi, o ktorom mimochodom nevedia, či je čistokrvný a bohatý, to im nevadí! Bože, nervy mám na nich. Všetci sa postavili proti mne! Od včera som sa pokúšala nerozprávať s Bellou, lebo by som všetko ešte zhoršila. Chvalabohu, ani ona sa do toho nejako moc nehrnula – a teraz voľakam zmizla (určite preto, lebo prišli Sirius a Regulus – neviem, čo proti nim má), asi sa zavrela v izbe. Najbližšie dva dni od nej budem mať, chvalabohu, pokoj – tí krpci dávajú riadne zabrať. Ale čo potom? Bože, mama ma volá – vraj sa hrať s tými malinkými. Má pravdu, odkedy prišli, moc som sa im nevenovala (sú tu už desať minúť).

Tvoja najvernejšia,

Andromeda

Drahý denníček,

ty kokos, vieš, čo sa včera stalo? Načapali sme Andromedu s tým susedom (tuším sa volá Tom Tonks). Pokúšala som sa Bellu upokojiť, no ona ma akoby nepočúvala! Len vrieskala a pišťala a kričala a nadávala... To bolo strašné! A dnešný deň je ešte horší! Prišli tí dvaja krpci a mama chce, aby sme sa im venovali! :-( Teda, Andromeda sa im začala venovať. Neviem, či je to preto, že chce ukázať mame, aká je zodpovedná, alebo ich má naozaj rada. Hlasujem za prvú možnosť – ich v skutočnosti nemôže mať nikto rád! Proste, nemôžem ísť teda lietať s Andromedou (niežeby som chcela ísť s ňou, ale nejako sa predsa zdokonaľovať musím!). Išla by som s Bellou, no tá sa niekam vytratila. Bože môj, nech sa čoskoro objaví, inak ma asi porazí z tých upišťaných sopľošov!

Napíšem čo najskôr (hovadsky sa nudím),

Narcissa

„Glacius!“ začula som pohoršený, no zároveň vyľakaný hlas. Vybehla som na chodbu – čo sa tam deje? Na moje veľké prekvapenie som zbadala Andromedu, ako hasí nejaký obraz. Ach, to nebol len-taký, nejaký, obraz!

„Andromeda!“ vykríkla som zhrozene. „Mamin obraz z talianska?“

Ona, aj s tými malými sopľošmi, sa na mňa otočili. Bratranci mali anjelsky výraz na tvárach, ale dobre som vedela, že to zapálili oni.

„Ak sa to mama dozvie, máte po chlebe,“ varovala som ich a pritom som podišla k obrazu. Pravá strana bola čierna – to tým ohňom.

„Ktorý z vás to bol?“ obrátila som sa na chalanov (neviem, prečo som neobvinila Andromedu – ale však tá bude ďalšia).

„Sirius,“ uškrnul sa Regulus a ukázal na brata.

„Ale ja som nechceeel...!“ Do očí sa mu tlačili slzy a začal fňukať.

„Ale no tak, Sirius, veď ťa nikto neobviňuje,“ priskočila k nemu Andromeda a objala ho, podávajúc mu vreckovku. Fuj, ako mohla! Sople lietali všade naokolo! Zhnusene som sa odtiahla a radšej som sa pozrela späť na obraz – toto tak ľahko opraviť nepôjde.

„Andromeda, máte riadny prúser, si si toho vedomá?“ spýtala som sa zamyslene.

„Máte? Skôr máme, nie?“ vyskočila na mňa. Čože? Mňa z toho ešte bude obviňovať?

„Máme? Ja som nič nespravila!“ obraňovala som sa. „To ty...!“

„Keby nebolo mňa, celý obraz zhorí!“ zvreskla.

„Ty si na nich nedávala pozor!“

„Lebo ty si dávala!“

„Nehádajte saaa!“ zapišťal Sirius. Prevrátila som oči – on si myslí, že takýmto fňukaním pomôže. No Andromeda na to ihneď reagovala:

„Prepáč, Sirius, my...“

Nedokončila. Dvere na kuchyni (v ktorej teraz sedeli všetci rodičia) sa otvorili a von vyšla naša mama. Dokelu! Teraz to nájde...

„Čo robíte na tých schodoch, decká?“ vykríkla. Za ňou sa už zberali ostatní – otec, teta Walburga, strýko Orion. No zbohom! Prečo som nezostala v izbe?

Mamin pohľad zrazu spočinul na obraze. Otvorila ústa dokorán, no nevydala z nich ani hláska. Privrela som oči. Skvelé!

„Mami... To Sirius,“ začala som sa obraňovať – vedela som, že je zle.

„Ja som nechceeel,“ plakal sopľoš. A tu sa strhla prudká vrava:

„Ach, nie, váš obraz!“ zhíkla teta Walburga.

„Nie je to až také strašné...“

„Ale keby si to urobil...“

„Nedá sa to už opraviť...“

„Pozri, on zato nemôže...“

„Je ešte malý...“

Prekĺzla som popri všetkých dospelých a vošla som do kuchyne, uchmatnúť si niečo pod zub. Prekvapilo ma, že tam Bella nie je. Kam potom zmizla? Pokrčila som plecami a práve som otvorila jeden šuplík (mňam, fazuľky každej chuti!), keď som začula spoza mňa hlas:

„Narcissa?“

Foter. Skvelé. Čo chce?

„Uhm...?“ spýtala som sa, prežúvajúc prvú fazuľku.

„Nevidela si Bellatrix?“

„Um-um,“ pokrútila som hlavou.

„Je hore v izbe?“

„Hm...“ pokrčila som plecami.

„Preboha, Narcissa, rýchlo to zjedz sa rozprávaj sa so mnou normálne!“

Nespokojne som sa otočila – vedela som, že sa tejto konverzácii nevyhnem. Postavila som sa zoči-voči otcovi a sklopila som zrak, zatvárajúc šuplík so sladkosťami za mojím chrbtom.

„Takže?“ spýtal sa. „Kde je Bellatrix?“

„Neviem,“ pokrčila som plecami druhý krát.

„Od rána som ju nevidel!“ nahneval sa, akoby si myslel, že to pomôže.

„Ani ja,“ zašepkala som, pokúšajúc sa okolo neho prepchať späť do izby.

„Nespomínala ti, kam ide?“

„Nie,“ zavrtela som hlavou, až moje rovné blond vlasy lietali zo strany na stranu.

„Kedy si ju naposledy videla?“ Toto už začínalo pripomínať výsluch!

„Včera večer,“ odvetila som.

„Tak ale to budeme musieť vyriešiť!“ vzdychol si a otočil sa smerom do chodby. Ach, nie, pomyslela som si. Rodinná debata, po ktorej sa aj tak (ako vždy) len všetci pohádame a dostaneme sa k záveru, že najlepšie bude ísť si ľahnúť.

„Druella, miláčik!“ zakričal na mamu. „Walburga! Orion! Decká!“

Trma-vrma na schodoch ustala. Všetci stíchli a otočili sa smerom k nám. Ja som sa s hlbokým povzdychom otočila a vysadla som si na svoju stoličku, znudene čakajúc – a teraz to príde. Prečo som sa vôbec do tohto všetkého zapájala? Mohla som zostať v izbe a mala by som pokoj.

„Čo sa deje?“ spýtala sa mama a spolu s ostatnými (ach, kde je teta Walburga?) vpochodovala do kuchyne.

„Bella zmizla,“ povzdychol si otec. „Nevie niekto, kde je?“

To už všetci sedeli za stolom a pokúšali sa udržať vážnu tvár. Samozrejme, to by nebol Sirius, keby nebol výnimkou! Krútil sa na stoličke a s veselým „Juchuchú!“ rozhadzoval rukami naokolo. Prevrátila som oči k oblohe a pozrela som sa na Andromedu, aby som videla, že aspoň niekto so mnou súhlasí. Ale kdeže! Veselo sa smiala a v očiach sa jej blýskali iskričky šťastia. Otvorila som ústa do veľkého O. Tak ona takto? Jej pripadá ten malý sopľoš vtipný?

„Sirius, prestaň s tým,“ upozornil ho ujo Orion pošepky. Sopľoš ihneď prestal a tentokrát začal pre zmenu vyklepkávať prstami na stôl. S povzdychmi sme sa od neho otočili, pokúšajúc sa ho ignorovať – jeho to raz prestane baviť!

„Naposledy včera večer,“ odvetila mama a ustarostene sa pozrela na otca. Potom sa zadívala na mňa s Andromedou ostrým pohľadom a podozrievavým tónom povedala:

„Nevie niektorá z vás, kde je?“

„Nie,“ povedali sme naraz a pokrútili sme hlavami. Zdalo sa, že nám moc neverí, no predsa len sa zvrtla a pozrela sa naspäť na otca.

„Heéj!“ začuli sme zrazu z chodby prekvapený hlas tety Walburgy. Vyskočila som na nohy a bola som jedna z prvých, ktorý sa k nej dostali. Stála pred dverami zo záchoda, čiže rovno pri vchodových dverách, a s neschovaným zmätením sa pozerala na náš stolík. Postavila som sa k nej. Až vtedy som videla, na čo hľadí! Na čiernom okrúhlom stolíku z dreva ležal malý biely papierik, na ktorom bolo v rýchlostí Belliným písmom načarbané:

Som u Rodolphusa, nič sa nebojte. Vidíme sa v stredu večer. Dúfam, že sa moc nehneváte,

Bellatrix

Hups! pomyslela som si. Tentokrát to moja sestra vážne prehnala! Pozrela som sa na tváre mojich rodičov, ktoré v zlomku sekundy očerveneli, zbledli, zozeleneli, zmodreli, zružoveli a urobili aj niečo iné, ak to už vôbec šlo. Videla som, ako sa môj otec snaží nevybuchnúť uprostred chodby a mama sa nesnaží byť hysterická. Privrela som oči – no skvelé, Bella. Toto si prehnala. A dosť! Už som si ju vedela predstaviť, ako triumfálne sa bude vracať v stredu večer domov. Dúfala som, že tu vtedy ešte budú sopľoši s ich fotrovcami. Lebo ak nie... Ach, to bude kriku! Je jej to treba? Teraz? Po tom šoku, čo zažila mama z Andromedy? No, aspoňže som ja dokonalá!

Hlavu som vztýčila vysoko hore a zrazu som zacítila nevýslovnú hrdosť – ach, aká som ja len milá dcéra! So mnou jedinou nemajú rodičia problémy. Milo som sa usmiala – proste, som ich malá Cissy. Aké to mám len nezodpovedné sestry!

„Toto slečinka vážne prehnala,“ zasipel otec strašidelne pokojným hlasom. Toto nebol dobrý znak! Pozrela som sa na Andromedu, v snahe nájsť u nej pomoc (ani neviem, prečo práve na ňu, v posledných dňoch ma dosť naštvala – no, asi to bol inštinkt). Ona však tiež nevedela, čo robiť, a trpko sa obzerala na okolí. Chcela som sa dostať preč, preč, preč, a ponadávať si na Bellatrix. Otec sa otočil a zhlboka sa nadýchol. Videla som, ako strašne sa snaží neurobiť pred Walburgou a Orionom scénu. Urobil pár kľudných krokov dopredu. Na zlomok sekundy som si pomyslela, že bude všetko dobre. Že bude kľudný, až do stredy, keď príde Bellatrix domov. Viacej som sa ani mýliť nemohla. A vlastne, možno by to tak bolo. Lenže to by sa stalo len v tom prípade, keby tu nebol Sirius. Keby tu nebol ten hnusný, malý, otrasný sopľoš Sirius, ktorý musí vždy vytŕčať z radu a ktorý musí vždy povedať to najmenej vhodné.

„Jupí! Dva dni bez Belly!“ vykríkol a nadšene zatlieskal.

V živote som toho zažila už veľa, ale toto bol asi najstrašnejší okamih. Keď sme to večer diskutovali s Andromedou v mojej izbe, aj ona priznala, že sa cítila rovnako.

„Mala som pocit, že oco začne vraždiť všetkých naokolo,“ vzdychla si.

„Hej, aj ja,“ súhlasila som. „Ten Sirius... To je strašný blbec!“

„Ach!“ Andromedu som tým trochu prekvapila – a ani neviem prečo? No nie je ten Black blbec? Nemám pravdu? Čo jej zase je?

„Čo?“ spýtala som sa, mierne zaskočená.

„Sirius je milý chlapec,“ povedala.

„Nie je!“ protirečila som jej. „Je to malý ufňukaný rozmaznaný sopľoš.“

„Nehovor tak! Je to tvoj bratranec!“ hádala sa so mnou sestra.

„To síce je, no varujem ťa, Andromeda,“ urobila som chvíľkovú pauzu (ktorou som sa pokúšala dosiahnuť aspoň nejaké napätie v izbe), „Sirius nás ešte viackrát prekvapí. A nie milo.“

Ani neviem, prečo som to povedala, no, ako som si neskôr uvedomila, mala som pravdu (ako vždy). Sirius nás prekvapil ešte veľa krát. Najviac asi o tri roky, keď si nasadil na hlavu Triediaci klobúk. No nehovorila som len o tom...

[ » na začiatok « ]