Kapitola:
Pridaná: 17.8.2011, 11:17:13
Čítaná: 2135×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Max
Stručný dej: Maxovi matka zatajila jednu podstatnú vec. Má brata. Dvojča. On sa urazený vydá na cestu za ním...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » 1 2 » Nočné svetlo 3 » Boj sa začína 4 » Sibyla

Pribehol som k Jamesovi.

,,Ahoj,“ pozdravil som, ,,teší ma!“ podal som mu ruku. Jeho ruka bola veľmi, naozaj veľmi chladná.

,, Čauko, ako ide život? O tebe som už počul dosť... Povedal mi to Jack.“ Oslovil ma. Mal poriadne hrubý hlas, nie ako vo filmoch – taký jemný, milý...

S úsmevom som sa naňho pozrel, pričom mi napadlo, že kde budem spať. Mal som z toho strach, ale keď mi už Jack kúpil letenku, nejaká hotelová izba preňho nebude nič...

,,Mám sa dobre, len sa po lete necítim nejako najlepšie... A ty?“ odpovedal som

,,Ja sa mám super, keď ťa už poznám. Jack, môžeme ísť?“ povedal a vzal kufre do rúk.

,,Jasné, poďme.“ Povedal James, ale ja som nevedel že kde ideme.

Pri ceste nás čakalo auto, v ktorom sedel šofér.

,,Odnes nás domov, George.“ Povedal James. Stavím sa, že George bol jeho súkromný šofér. Nevyzeral priateľsky, ale hlas mal celkom milý. Pozrel som na Jamesa.

,,Čo je? Prečo si taký smutný?“ opýtal som sa ho, pretože sa na okno pozeral tak, akoby tam bol niekto mŕtvy.

,,Ale nič... Len premýšľam.“ Povedal mi a hovoril ako človek, ktorý chce spať a niekto ho budí. Od nudy som si začal škrabať hlavu a myslel som na rodinu. Keby mi aspoň moja mama povedala že James je môj... Ale... Nemá to význam... Prečo v jednom kuse na ňu myslím? Pokúsil som sa myslieť na niekoho iného, napríklad na Jacoba. Bol to môj spolužiak a zároveň aj najlepší kamarát. Spolu sme chodili do školy, na prestávky, do kina, vonku a tiež aj na iné, podobné miesta.

Auto spomaľovalo, čo znamená, že sme už pri dome. Nevedel som sa dočkať, keď uvidím Jamesov dom. Iste to bude nejaká vila, ktorá bude zvnútra vyzdobená drahocennosťami, pozláteným nábytkom a bude v nej toľko sladkostí, až sa zbláznim. Pomaly som vystúpil z auta a otvoril som oči. Predo mnou stál veľký, krásny dom, okolo ktorého bol park vyzdobený živým plotom, lavičkami a jedným malým jazierkom, v ktorom plávali labute. James otvoril bránu a potom sme cez ňu prešli. Zacítil som vôňu koláčov, ktoré sa práve piekli v kuchyni.

,,Tak čo hovoríš?“ Opýtal sa ma James.

,,Fíha! Je to tu veľmi pekné.“ Odpovedal som mu, aj keď som ho až priveľmi nevnímal, pretože som obdivoval tento dom a jeho park. Pomaly sme sa presunuli do domu, kde my išli oči vypadnúť z jamiek – bol to taký prepych, aký som ešte nevidel.

,,Poď, ukážem ti tvoju izbu.“

Ja budem mať vlastnú izbu? Bol som taký prekvapený, že som povedal:

,,Tak už poďme, rýchlo.“ Na mojej tvári sa konečne objavil úsmev. Rozbehli sme sa hore po schodoch ako pojašený. Predo mnou som uvidel niekoľko dverí a nevedel som, že ktoré vedú do mojej budúcej izby. Budú to tie biele? Alebo tam tie vľavo? James podišiel k jedným, ktoré bolo ledva vidno. Vzal si z vrecka nejaký kľúč, ktorým odomkol dvere do izby.

,,Tak, tu je tvoja izba,“ povedal, ,,dúfam že sa ti bude páčiť. Posteľ tam je dosť veľká, máš tam skrinku so sladkosťami ale aj malú terasu v podobe balkóna. Je tu pomerne teplo, takže neverím, že ti tu bude zima.“ Dopovedal, a nechal ma v izbe samého. Ruksak som si položil na posteľ a začal som sa vybaľovať.

**************

Ráno som vstal do ružova vyspatý, ale bol som veľmi hladný. Rýchlo som na seba hodil nejaké handry a zbehol som po schodoch dole – do jedálne. James a Jack uź raňajkovali. Jedli sendviče a popíjali čaj. Jack mal na sebe slnečné okuliare, čomu som vôbec nechápal.

,,Jack? Môžem sa ťa na niečo spýtať?“ opýtal som sa so strachom, pretože jediné, v čom som si bol istý bolo, že stále sa dozvedám len kruté pravdy.

,,Ale jasné, pýtaj sa.“

,,Ja len chcem vedieť že prečo máš na sebe stále tie tmavé slnečné okuliare...“

Jack sa bojazlivo pozrel sa Jamesa a James len kývol hlavou.

,,Počúvaj, Max. To čo sa teraz dozvieš, ťa možno trochu vydesí, ale nemusíš sa ma zato báť, neublížim ti.“ A začal dávať slnečné okuliare dole.

Moje srde sa rozbúšilo, ako keď Big Ben odbíja poludnie. Jackovi chýbalo jedno oko, pretože to miesto kde by malo byť mal zarastené kožou.

,,T-ty nemáš oko? Preto nosíš stále okuliare?“ opýta som sa ho vystrašene.

,,Max, prepáč, že som ti dovtedy o tom nič nepovedal, ale mal som na to dôvody... Vieš, ty si v nebezpečenstve.“ Ako náhle to povedal, vyľakal som sa.

,,Ja som v nebezpečenstve? A v akom, ak sa smiem spýtať?“

,,Otvoril si obálku, ktorá patrí elfom. Oni teraz idú po tebe a môžu byť premenený na hocijakého človeka, či už na šoféra autobusu, alebo na čašníčku v reštaurácii. Takže teraz musíš byť silný a hlavne poriadne opatrný...“ povedal Jack.

Vzal som si sendvič a odpil som si z teplého čaju. Popálil som si jazyk.

,,Au, do kelu!“ zakričal som.

,,Čo sa stalo?“ Oslovil ma James.

,,Popálil som si jazyk, poriadne to štípe.“ Povedal som, pri čom som skackal ako divý zajac.

,,Neboj sa, to prejde...“ zahováral James.

Bol som poriadne rozzúrený – na dnešný deň, (a to je ešte len ráno) mám toho na krku priveľa: Svalovku ako po páde atómovej bomby, potom to, že Jackovi chýba jedno oko, no a ešte aj ten jazyk...

Poobede sme sa išli prejsť do parku, ale nemal som na to najlepšiu náladu, pretože ma bolel celý človek. Rozmýšľal som, že sa večer pôjdem poprechádzať do okolitých ulíc, pretože som potreboval byť aspoň chvíľu sám. Opýtal som sa na to Jacka a on súhlasil, takže som sa už na večer nemohol dočkať. Konečne si oddýchnem.

Sadli sme si na lavičku a začali sme sa zhovárať.

,,Akí sú vlastne tí elfovia?“ opýtal som sa a pozrel som na Jacka.

,,Neprajem ti sa s nimi stretnúť. Sú veľmi krutý a dokážu na seba vziať ľudskú podobu.“ O elfoch som čítal v rôznych knihách, ale tam sa prejavovali ako tí dobrý a nie taký, o akých mi teraz Jack povedal.

,,Ale Jack, ja som čítal o takých elfoch ktorý boli...“ nenechal ma dohovoriť.

,,Ja viem, Max, ale v reálnom svete sú iný, nie ako v knihách. Vieš, v niektorých knihách je väčšina deja vymyslená. Ale realitu nezmeníš. Ani ty, ani ja... Nikto.“ Hovoril Jack a v jeho hlase bolo počuť smútok a utrpenie. James ho však počúval, akoby hovoril nejaký pápež.

Chvíľu som sa pozeral na stromy a jazierko, keď som tu začul divné zvuky.

,,Počuli ste to?“ opýtal som sa Jamesa a Jacka.

,,Čo?“ začudovane sa ma opýtal Jack.

,,Ten zvuk, akoby niekoho niečo ťahalo, aj keď to bol len zlomok sekundy.“

,,Ja som nič nepočul,“ povedal James.

,,Ani ja, neviem, podľa mňa sa ti len niečo zazdalo.“ Začudovane povedal Jack.

Pripadal som si ako blázon – totálny blázon. Stále len ja... Ja počujem to, čo ostatný nie, ja cítim to, čo ostatný nie, ja vidím to, čo ostatný nie... A veľa iného, podobného. Napríklad aj ten sen s tou čokoládou, ja viem, bol to len sen, ale bol taký skutočný...

,,Tam je,“ započul som z kríkov, ,,hovorila som vám že bude tu!“ veľmi som sa zľakol. Ten hlas bol taký istý, ako hlas tej sestričky z nemocnice, taký tajomný...

,,Počuli ste to? Ozvalo sa to znova... Ten hlas, prisahám!“ povedal som, ale hneď ako som to začal hovoriť som mal taký pocit, že mi nebudú veriť. A mal som pravdu:

,,Myslím, že by si si mal ísť oddýchnuť.“ Povedal mi Jack s úsmevom.

,,Ale naozaj, ja neklamem, ten hlas bol taký istý ako mala aj sestrička v nemocnici...vtedy keď ma zrazilo auto, fakt!“ dohováral som im, ale oni ma ignorovali

Pomyslel som si, že bude lepšie keď ich poslúchnem – áno, pôjdem si ľahnúť. Postavil som sa.

,,Idete aj vy?“ opýtal som sa ich.

„ Nie, my tu ešte ostaneme,“ usmial sa na mňa Jack, „len pokojne choď, pre mňa – za mňa si aj pospi.“

Hneď, ako som vošiel do izby, otvoril som skriňu so sladkosťami a začal som jesť ako divý.

Ležal som v posteli a pozeral som sa na obraz, ktorý znázorňoval lúku s kvetmi. Cítil som, že zaspávam a že moje oči pomaly klesajú, tak som sa otočil na bok a ruku som si dal pod hlavu – tak som stále vedel pokojne zaspať.

Niekto sa ku mne z oboch strán približoval. Áno, boli to oni. Boli to elfovia, ktorý vydávali čudné zvuky.

Chcel som zakričať na Jamesa a Jacka, ale nešlo to. Pokúsil som sa o to asi aj päť krát, ale akoby sa na to nemal sily. Nie! Teraz určite umriem... Pokúsil som sa vyjsť z izby ale nešlo to – nohy sa mi akoby prilepili o zem. V bruchu som pocítil strašnú bolesť. Jeden z elfov ma pevne uchopil za plece a otočil ma k jeho tvári. Po prvý krát som elfovi videl do tváre – priamo. Bolesť, ktorú som cítil, som cítil po prvý raz vo svojom živote – bola to taká bolesť akú som doteraz nepoznal – bolesť, ktorou som pociťoval že umieram...

*************

,,Nie!“ zakričal som z plného hrdla.

,,Max! Max! Sme tu, už sa neboj, bol to len sen.“ Upokojoval ma Jack. Celý som sa potil a začínal som si uvedomovať že je to len ďalšia obvyklá nočná mora, áno, ďalšia.

,,Jack, James, ja to už nevydržím! V jednom kuse mávam nočné mory a halucinácie... Skúste sa vžiť do mojej kože, čo by ste robili?“

,,No ja by som už asi zbláznil...“ povedal mi James.

,,A predstav si že si na mojom mieste,“ povedal som mu, „Vidíš to, čo ostatný nevidia, počuješ to, čo ostatný nie... Proste je to strašné, až si myslím že ja som sa už zbláznil...“

,,Tak nehovor,“ oslovil ma Jack, „je to len také obdobie, také keď sa ti niečo škaredé sníva, nerob z toho hneď taký chaos... Proste je to len obdobie, drž sa toho slova: obdobie a nebudeš si myslieť to, čo si myslíš, uvidíš. Ja som mal tiež také obdobie, to prejde, neboj.“

,,Myslíš?“ Začínal som sa upokojovať.

,,Jasné. Ináč, poobede si spomínal, že večer sa chceš ísť prejsť, takže keď chceš...“

Pozrel som na okno a od začudovania som takmer onemel. Vonku bola tma.

„ Jasné, pomaly pôjdem. Ešte skôr by som sa radšej napil nejakej minerálky, ak vám to nevadí.“ Povedal som im.

,,Jasné, poď, odvediem ťa do kuchyne.“ Povedal James a otvoril na izbe dvere. Potom ma odviedol dolu schodmi a vošli sme do kuchyne. Boli v nej tri staré dámy a popíjali kávu.

,,Max, toto sú Priscilla, Stefanie a Jessica. Sú to kuchárky, varia skvele.“ Usmial sa James.

,,Teší ma,“ povedal som, ,, ešte som vás tu nevidel.

James podišiel ku kuchynskej linke a nalial do pohára minerálku.

,,Ďakujem.“ Poďakoval som sa a snažil som sa tváriť ako človek z vyššej vrstvy, aj keď som ním nebol.

Potom som si z izby vzal sveter a vyšiel som z domu. Pomaly som sa začal prechádzať a začínal som sa cítiť fakt dobre. Vzduch bol čerstvý a na ulici nebolo vidieť ani jedného jediného človeka.

Prechádzal som sa a pouličná lampa začala blikať. Vyľakal som sa.

Započul som zvuky, ktoré som už dnes raz počul. Bolo to také nepríjemné šušťanie. Išlo myslím od kríkov. Na chrbte sa mi urobili zimomriavky a na líci som zacítil stekajúcu slzu. Zase? Ja nechcem... Nechcem aby to bol len sen... Nech už zomriem, keď to musí byť, ale nie toto, nechcem sa znovu zobudiť a vidieť nad sebou Jamesa a Jacka.

,,K-kto je tam?“ Opýtal som sa bojazlivo.

Žiadna odpoveď. Myslím, že to bola opäť len moja bujná fantázia. Áno, bola to ona, pretože pouličné lampy sa opäť rozsvietili.

Začal som zhlboka dýchať, aby ma ten strach prešiel. Našťastie som prestal plakať a utrel som si slzy na líci. Prešlo to, hurá.

Rýchlo som sa vrátil domov a pribehol som k Jackovi, ktorý akurát dojedal večeru.

,,Radšej som sa vrátil,“ povedal som, ,,pretože začal fúkať vietor.“ Musel som zaklamať.

,,Aha, takže si nebol dlho...“

,,No nie, lebo mi začala byť zima a nerád by som ochorel, potom sa z postele nedokážem ani len pohnúť, proste je to nepríjemné...“ konečne som sa zasmial.

Prisadol som si k Jackovi. Potom som si začal očami prezerať dom a pozrel som na krb. To, čo som uvidel ma vydesilo: Na krbe bola položená malá soška, ktorú som videl v jednom sne (lenže v tom sne bola oveľa väčšia) a v tom sne som ju pomenoval Pes slobody.

,,Kde je James?“ náhle som sa opýtal Jacka.

,,Išiel sa osprchovať, prečo sa pýtaš?“

,,Lebo by som sa s ním chcel pozhovárať – ako brat s bratom.“ Dopovedal som a podišiel som ku krbu. Poriadne som si prezrel toho psa, ale vedel som že je to on.

,,Ahoj vospolok!“ Hlasno nás pozdravil James, ktorý práve vošiel do jedálne.

,, James! Čauko!“ pozdravil som, ,,Mal by si chvíľu času? Vieš, chcel by som sa pozhovárať.“ Pokúšal som šťastie.

,,Ach Max, nestačilo by zajtra? Dnes už nie, prosím...“ James sa tváril akoby bol po nejakom maratóne či čo.

,,V poriadku.“ Súhlasil som, aj keď ma to poriadne naštvalo – to si nevie nájsť nejakých päť minút na obyčajného chlapca?

,,Tak ja si už idem ľahnúť, som už poriadne unavený.“ A odišiel som. Vošiel som do izby a otvoril som skrinku so sladkosťami. Vzal som si cukríky a zapol som si televízor.

Nevysielali nič dobré, čo by ma bavilo, ale bol som nervózny z toho, že som nevedel zaspať. A tak som sa prezliekol do pyžama, vzal som si stoličku, sadol som si vedľa okna a obdivoval som Los Angeles. Bol večer, ale v meste stále premávalo mnoho áut, kamiónov a dokonca som počul aj lietadlá.

Moja izba mala výhľad na Hollywood – mesto slávnych. Pozeral som sa na veĺkú tabuľu, a zrazu som niekde ďaleko v horách uvidel blikajúce svetlo.

Znova som započul tie hlasy, ktorých som dnes mal už plné zuby – hlasy elfov. Išli z diaľky, ale boli také prenikavé, až som ich počul do mojej izby.

,,Zabijeme... Zabijeme... Má tú obálku... Odovzdáme pánovi...“ jediné, čo som počul boli akurát tieto hlasy, ktoré ma desili až až.

Svetlo v horách blikalo čoraz viac a moje srdce tým bylo čoraz rýchlejšie. Rýchlo som vbehol do postele, zakril som sa paplónom a malý vankúš som si položil na hlavu, nech už nepočujem tie strašné zvuky...

[ » na začiatok « ]