Kapitola:
Pridaná: 15.8.2011, 11:47:40
Čítaná: 3102×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: slečna Griffithová

Literárna forma: próza
Žáner: horor

Kapitola: 1 » Izba I. 2 » Izba II. 3 » Izba III. 4 » Izba IV. 5 » Izba V. 6 » Izba VI. 7 » Izba VII. 8 » Izba VIII. 9 » Izba IX. 10 » Izba - Epilóg

Venujem Sally, veď ty vieš, prečo =). Ďakujem =)

----------------------------------------------------------------------

„Povedali ste...?“ spýtala som sa neisto.

„Ďalšiu hodinu? Áno,“ pokrčil plecami neutrálne. „A ďalšiu. Až na večnosť. No poznám ju pridobre na to, aby som vedel, že sa odtiaľto nedostanete. Ešte chvíľu vydržte. A nikdy, nikdy nespochybňujte to, čo ste tu prežili. Nenechajte sa ňou mátať v snoch. Táto hodina vám úplne stačila. A hlavne,“ priblížil sa ku mne, „nestrácajte nádej. Za žiadnych okolností.“

Vzdychla som si. Nestrácať nádej. Chcela som vyhrať. Musela som vyhrať.

„Dobre,“ prikývla som. Pozrela som sa na hodinky. 04:02.

Na ramene som zrazu zacítila čosi veľké a chlpaté. Hýbalo sa to. Pomaly a lenivo. Otočila som hlavu doprava.

Na ramene sa mi týčil obrovský, čierny, chlpatý pavúk. Zrevala som, až sa zatriasli steny a znechutene som švihla rukou. Keď sa moja dlaň dotkla pavúka, zajačala som. Dúfala som, že padol na zem, no mýlila som sa. Pozrela som sa na svoju ruku. Bol na nej. Skríkla som a začala sa rukami rozháňať ako šialená. Pavúk sa ma držal ako kliešť. Pomaly sa šplhal smerom ku mne a pri každom dotyku jeho dlhých, tenkých nôh ma striaslo. „Vypadni!“ zvýskla som a ustupovala som dozadu. Zrazu som sa potkla o čosi na zemi, stratila som rovnováhu a padla som dozadu. Tvrdo som narazila na parapetu. Preboha, okno! prebleslo mi mysľou a zachytila som sa steny. Hodilo ma dozadu, na tvári som zacítila silný vietor a takmer som sa prekotila dozadu. Zaryla som nechty medzi tehly a pomaly sa vytiahla späť hore. Pozrela som sa na ľavú ruku. Pavúk zmizol.

„Musíš byť naozaj zúfalá, ak sa znižuješ k takýmto obyčajným fóbiám,“ začula som smiech z rohu obývačky. Opatrne som sa tam pozrela. Znova tam bol Enslin. S úškrnom blúdil zrakom po izbe, až sa zastavil na mne. „Mali ste šťastie. Keď vás nevie donútiť spáchať samovraždu, pokúsi sa vás zabiť. Má na to už len... koľko?“ kývol na mňa hlavou. Pozrela som sa na mobil. 01:03.

„Menej než minútu,“ zašepkala som a vystrašene som pozrela na Enslina. Stuhol, pozrel na dvere a ukázal mi, aby som tam išla. Počúvla som.

„Neprestávajte veriť. Chyťte kľučku a nepúšťajte ju. Nepočúvajte ani nehľaďte na nič, čo vám chce ukázať. Pokúsim sa vám pomôcť najviac, ako môžem. Nestrácajte nádej,“ naliehal a ja som cítila, ako sa mi začínajú potiť ruky.

„Nepotrestá vás?“ vyletelo zo mňa ustarostene. Enslin sa usmial. „Čo horšie by mi už mohla urobiť?“

Pokrčila som plecami a pozrela som na hodinky. 00:29... 28... 27... 26...

„Cam, nechoď tam! Mami, nezabíjaj ma! Bude to dobré. Je mi to ľúto, ale zomrel, nevedeli sme ho zachrániť... Pomóc! Pomôžte mi!... Si len vrahyňa, obyčajná vrahyňa! Áno, som...“

Tých posledných pár sekúnd bolo najhorších v mojom živote. Počula som a videla som veci, na ktoré nikdy nechcem spomínať. V hlave sa mi premietali obrazy ľudí, ktorí tu zahynuli, toho, ako umreli a prečo umreli. Videla som ženu, ktorá si podrezala žily rozbitým pohárom, muža, ktorý sa zastrelil vlastným revolverom, upratovačku, ktorá si vypichla oči, pretože videla, ako jej zabíjajú deti, muža, ktorý sa utopil v polievke, pretože Izba mu zabránila zomrieť akokoľvek inak, aj paniu, ktorá skočila z okna, pretože ako mladá utopila svoje novonarodené dieťa.

„Tri... dva... jeden!“ zreval Enslin a ja som trhla kľučkou. Dvere sa otvorili. Dovnútra sa vovalil zatuchnutý vzduch hotelovej chodby, nadhygienická čistota a sladké ticho. Pozrela som sa na miesto, kde stál Enslin, no už tam nebol. Nestrácajte nádej, znelo mi v hlave. Na chvíľu ma pichol osteň podozrenia. Čo ak je to len ďalší z jej trikov? Čo ak sa ma snaží oklamať? Nie, nesmiem strácať nádej, presviedčala som samú seba a opatrne som vykročila von. Vo chvíli, keď sa moja noha dotkla mäkkého koberca, ovanul ma akýsi vánok pokoja. Obrovského pokoja a úľavy, aké som necítila už niekoľko rokov. Akoby ma Izba očistila od všetkých bolestí a otázok minulosti a zanechala vo mne len to najlepšie. V mysli sa mi vynorila spomienka na malú Emily. Zachvela som sa. Nie, nemysli na to! prikázala som si v duchu a bleskovo vyskočila na chodbu. Zatresla som za sebou dvere, zamkla ich a rozbehla sa po chodbe. S tou izbou som už nechcela mať nič spoločné. Nikdy.

Zahla som za roh. Pri výťahu som zbadala Olina. Prirútila som sa k nemu. Vyzeral byť vystrašený.

„Máte, čo ste chceli?“ opýtal sa.

Prikývla som a vbehla som do výťahu. „Len... poďme odtiaľto preč...“ zajachtala som. Olin ma vypočul.

Celou cestou dole sme mlčali. Keď výťah cinkol a dvere sa otvorili, navrhol mi pohár škótskej, no ja som odmietla. Poďakovala som mu za ochotu a vyšla som von pred Dolphin. Nadýchla som sa čerstvého nočného vzduchu, oprášila zo seba zvyšky prachu a vykročila na chodník. Ešte stále som sa chvela, no bola som vonku. Teda, aspoň som v to dúfala.

[ » na začiatok « ]