Kapitola:
Pridaná: 3.6.2011, 15:41:24
Čítaná: 1897×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Lussy, Mary, Jimmy, Cam
Stručný dej: Lussy sa spamätáva z ťažkého rozchodu a s kamarátkou sa chystajú do letného tábora, kde ich očakáva veľa zábavy a pekných chlapcov. Nedokončená poviedka.

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » 3 4 » 4 5 » 5 6 » 6 7 » 7 8 » 8 9 » 9 10 » 10 11 » 11 12 » 12 13 » 13 14 » 14 15 » 15 16 » 16 17 » 17 18 » 18 19 » 19 20 » 20 21 » 21 22 » 22 23 » 23

Za všetky komentáre vopred ďakujem :)

Snáď sa bude páčiť :)

Venujem Evelyn teda Kajke, a ďakujem jej za betareading(pardon, neviem ako sa to presne píše) Kajke, ktorá dnes oslavuje meninky :)

Za 25 minút za oknom ubehlo veľa kilometrov. Väčšinou to boli lúky a lesy, ktoré sa vynímali za oknom, no Lussy ani jej kamarátka to nesledovali. Čas im tak rýchlo ubehol, že ostali prekvapené po tom, čo si Kate zobrala do ruky mikrofón: „Tákže, decká, ja viem, že vás týmito príhovormi otravujem, ale toto je posledný, lebo o päť minút vystupujeme," povedala a následne sa v autobuse rozľahol obrovský potlesk a pískanie.

„Áno, áno, aj ja som rada, že už budeme na mieste, takže teraz zopár informácii: Keď tam prídeme, v prvom rade si zoberte svoje kufre a počkáte, až vám nepovieme číslo izby alebo chatky, v ktorej budete ubytovaní.. Keď si odložíte na izbu kufre, tak v dohodnutý čas prídete pred hlavný hotel, kde vás zadelíme do oddielov. Všetci rozumiete? Dobre. Takže to by sme mali. Teraz sa môžete pomaly začať baliť, o chvíľu tam budeme." A v autobuse bolo počuť iba rozprávanie, šušťanie, búchanie, ako si všetci balili svoje veci rozložené v autobuse.

Kým sa všetci iba balili, Mary pokojne prežúvala syrový kreker Tuc. Lussy sa na ňu obrátila: „Nemyslíš, že by si sa mala baliť?"

„Nie, nemyslím," flegmaticky jej odvetila Mary a opäť si siahla po ďalší kreker.

„Však ty potom budeš zmätkovať." Mary na to iba mykla plecom.

A tak si Lussy zbalila všetko, čo mala vyložené, a v pokoji čakala, kým nebudú na mieste.

„Mary, ale ozaj by si sa mala baliť, všetci už pomaly stoja v uličkách," upozornila ju.

Tá sa otočila a keď to videla, zanadávala: „Do riti! To si mi nevedela povedať skôr?"

„Ale veď ja som ti to hovorila!" smiala sa Lussy. „No počkaj, pomôžem ti," a pomohla Mary nahádzať všetok odpad do sáčku, ktorý potom dala do kabelky.

„Tak mládež, sme na mieste, vystupovať!" zavelila Kate a všetci sa začali tisnúť cez uličku ku dverám. Lussy sa pozrela cez okno a v diaľke uvidela dvojposchodový hotel bledožltej farby. Ešte pred hotelom bolo parkovisko, na ktorom už čakal jeden prázdny autobus a asi sedem áut. Okolo nich bolo plno ľudí, dospelých, detí, vedúcich (ako Lussy uznala tým, že majú na sebe biele tričká s príslušným nápisom)...Okolo hotela bol krásny zelený trávnik a vedľa hotela väčší bazén, ktorého voda sa krásne leskla pod slnečnými lúčmi, a akoby lákal slovami: Poď! Skoč do mňa! Zaplávaj si vo mne! Lussy zazrela v za hotelom menšie drevené chatky s dlhou strechou takmer až po zem. Celý areál pôsobil lepšie, než dievčatá čakali, a tak ani nečakali, kým všetci vystúpia, a hneď sa začali tlačiť medzi ostatných táborníkov pripravených vystúpiť z autobusu. Keď vyšli von, letná horúčava ich prekvapila a dala im "facku", keď sa rozlúčili s autobusovou klimatizáciou. Vonku ich už čakalo kopec ľudí a veľa ľudí s tričkami Lazy Fun, takže hneď vedeli, za kým majú ísť.

Vtom bolo počuť pískanie a všetci sa otočili smerom odkiaľ vyšiel zvuk. Pred nimi stál na nejakej drevenej debne pán asi vo veku 30 rokov s nakrátko ostrihanými vlasmi a s rovnakým táborovým tričkom ako Kate. V ruke držal notes s perom a na krku mu visel zväzok kľúčov a píšťalka, ktorou zjavne zapískal. „Vítam vás v našom tábore Lazy Fun!" zakričal svojím nie hrubým, ale zato výrazným hlasom. „Som vedúci celého táboru a volám sa Mike! Takže pokiaľ mám správne informácie, sme tu všetci až na dvoch, čo ochoreli, takže sa môžeme ubytovať. Bude to prebiehať tým spôsobom, že prídete k nejakému ujovi alebo tete, samozrejme spoznáte ich podľa nášho trička," ukázal si na tričko, „ a vy mu poviete meno a on vám na revanš povie, kde ste ubytovaní, to znamená hotel alebo chatka a číslo izby. V chatkách zvykneme ubytovávať starších chlapcov, takže deti tam rozhodne nebudú. Takže keď už budete vedieť, kde máte izbu, opýtate sa, kde to je a zložíte si na izbu kufre. Keďže teraz je 17:42 tak dáme si, že o 18:15 tu všetci budete stáť pred týmto hotelom, kde si dáme večeru a potom sa rozdelíme do oddielov. Tak, má niekto z vás nejaké otázky?"

Prihlásilo sa dievčatko vo veku asi 12 rokov: „A keď budeme chcieť byť na izbe s niekým, s kým nebudeme?"

Mike odvetil: „Tak v tom prípade to budeme riešiť, ako sa len bude dať. Ešte niekto? Nie? Oukej, tak vám prajem príjemné ubytovávanie a dúfam, že sa vám izby budú páčiť. Tak." dokončil a zostúpil z debne.

Lussy a Mary sa na seba pozreli a potom Mary povedala: „No čo čumíš, poďme sa niekoho teda opýtať na tú izbu, nie?"

„No ale ja dúfam, že s tebou budem na izbe." strachovala sa Lussy.

„Čo bojíš, to je už vybavené," povedala Mary ako samozrejmú vec. A tak išli za dievčinou s plavými vlasmi stiahnutými vo chvoste, ktorá bola asi najbližšie a mala úsmev od ucha k uchu.

„Ahojte," milo ich pozdravila, „Takže mená..."

„Lussy Dafnerová a Mary Booterová," povedala Lussy a dievčina s menovkou Risel už usilovne hľadala v zozname. „Dafnerová....Booterová...áno tu to mám. Ste v hoteli, to máte šťastie," povedala akoby mimochodom, „a ste na prvom poschodí, izba číslo dvadsaťjeden," prečítala a usmiala sa na ne ponad notes. Keďže už dievčatá vedeli, kde majú izbu, plné očakávania ťahajúcza sebou kufre mierili k hotelu. Museli sa popasovať s piatimi schodíkmi, kým vošli do hotela. Vnútro bolo celé ladené do červených farieb. Koberec červený, stena červená s bielymi ornamentmi, tmavé záclony a to toho všetkého svietili tlmené svetlá. V rohu stála recepcia, za ktorom stála pani, čo práve telefonovala, a na ľavo viedli sklenené dvere do jedálne a v pravo do baru a herne. Lussy tam nevidela detaily, iba čo-to preniklo cez biele rolety na oboch dverách.

„Takže prvé poschodie, 21. No do riti," skonštatovala Mary keď sa ona aj Lussy zahľadeli na schodisko pozostávajúce s približne desiatich schodoch a potom ešte jedno, ktoré viedlo na medziposchodia.

„Pán Boh nám pomáhaj pri výstupe na Mount Everest!" so sebavedomím prekonala prvý schod Lussy.

„Dámy, som vám plne k dispozícii," ozval sa za nimi veľmi povedomý hlas, ktorý patril, ako inak, Camovi. Nelenil, do každej ruky zobral jeden kufor a kráčal po schodisku. Dievčatá stúpali za ním, iba s kabelkami na pleci.

„A ty si si stihol aj kufor odniesť?" vyzvedala Lussy. Neverila, že by to tak rýchlo dokázal.

„Ale niééé, brat mi ho odniesol," akoby nič prehodil Cam. To dievčatá radšej nekomentovali. Prešli medziposchodie s dvoma bielymi kožnými sedačkami a troma kvetináčmi s nejakým stromčekom a prišli na poschodie znova, s červeným kobercom a červenými stenami.

„Ták, tuto to máte," povedal a položil kufre. Lussy si až teraz všimla jeho bicepsy.

„Ďakujeme," poďakovala Mary.

„Áno, veľmi si nám pomohol," poďakovala Lussy.

„A pusu nedostanem?" opýtal sa Cam a nadstavil pery. Lussy mu mala chuť niečo štipľavé odvrknúť, ale potom si to rozmyslela. Nahla sa k nemu a dala mu pusu na líce. Na Camovej tvári sa roztiahol úsmev: „Ó, aká sladká." Potom sa k nej nahol, že ju pobozká na ústa, ale Lussy sa mu šikovne vyhla, otočila sa mu chrbtom a zakričala: „Bye bye, Cam vidíme sa pred hotelom!" a vykročila vpred čítajúc ceduľky na dverách. 18,19,20,21. Tu je to! Všimla si, že na dverách ich izby sú aj mená ďalších dvoch osôb, ale našťastie jej neboli povedomé. A tak s Mary v pätách opatrne otvorila dvere izby číslo dvadsaťjeden.

[ » na začiatok « ]