Kapitola:
Pridaná: 21.5.2011, 21:24:40
Čítaná: 2182×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Záškodníci, Camille Madynsová, Lilly Evansová a i.
Stručný dej: Camille a jej romantické dobrodružstvá s...

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, romantika

Kapitola: 1 » 1. kapitola 2 » 2. kapitola 3 » 3. kapitola 4 » 4. kapitola 5 » 5. kapitola 6 » 6. kapitola 7 » 7. kapitola 8 » 8. kapitola 9 » 9. kapitola 10 » 10. kapitola 11 » 11. kapitola 12 » 12. kapitola 13 » 13. kapitola 14 » 14. kapitola 15 » 15. kapitola 16 » 16. kapitola 17 » 17. kapitola 18 » 18. kapitola 19 » 19. kapitola 20 » 20. kapitola 21 » 21. kapitola 22 » 22. kapitola Epilóg

tak ju pridám ešte dnes :) je to skôr taká divná, nezaujímavá a nejaká kapitola :) nechcem povedať oddychová, lebo... ani neviem prečo ale to slovo sa mi k tejto kapitole jednoducho nehodí :) :)

Nasledujúce ráno ma pustili do školy. Mala som už len dva dni a ja som sa rozhodla ich využiť naplno. Ale čo som mala robiť? Tú istú otázku mi položila Lilly, ktorá nemusela ísť dnes do školy. Nechcela som byť sama a McGonnagalová to povolila.

"Tak po prvé. Chcela by som čo najviac času stráviť s Remusom," rozmýšľala som. "Potom by som chcela napísať ďakovný list Dumbledorovi a navštíviť hrob rodičov. Sama. Neviem či to všetko stihnem, ale chcela by som."

Nad hlavou nám preletel zloduch a skríkol: "Chcieť je pekná vlastnosť! Haha!"

Do očí mi to vohnalo slzy.

"Zloduch je magor. Nevšímaj si ho," šepla mi Lilly. "Mohla by si začať s tým listom. Čo myslíš?"

Prikývla som a vybrali sme sa do knižnice. Ja som si sadla za stôl a Lilly mi odniekiaľ doniesla pergamen a brko. Po chvíli rozmýšľania som začala: Milý profesor Dumbledore... V liste som mu rozpisovala vďaku za to, že ma učil, ako mi pomáhal, a že dovolil Remusovi študovať na tejto škole.

Bolo zvláštne písať osobe, s ktorou som strávila minimum času, ale veľa som jej bola dlžná.

List som následne zapečatila a poprosila som Lilly, či by mu ho potom mohla poslať. Tá prikývla a zobrala si ho. Zrazu som začula, ako niekto ďalší vošiel do knižnice. Otočila som sa a na moje prekvapenie tam stál Ufňukanec. Blížil sa k nám. Ani neviem ako, ale spomenula som si na noc, keď ma zachránil z budúcnosti.

"Lilly," povedal keď prišiel až k nám. "Prepáč mi za všetko. Nechcel som to. Vtedy na mňa bolo toho priveľa. Prosím."

Lilly vytreštila oči a zúfalo na mňa pozrela. Pokrčila som plecami a rozhodla som nechať ich samých. Postavila som sa a odišla som. Nechcela som im tam zavadzať. Vyzeralo to na dosť vážnu debatu.

Prišla som až k triede, kde mal momentálne vyučovanie môj fakultný ročník s McGonnagalovou. Nebola som tam len tak. Túžila som teraz byť len s jednou osobou.

Otvorila som dvere a profesorka prerušila svoju reč. "Áno?" spýtala sa ma.

"Mohli by ste na túto hodinu uvoľniť Remusa?" spýtala som sa dúfajúc, že ho pustí.

Súcitne sa na mňa pozrela a mávnutím ruky poslala Remusa z miestnosti. Rýchlo sa pobalil a prišiel ku mne. Bez slov sme prišli až k jazeru, kde sme si sadli. Oprela som sa o neho, ale to ticho, ktoré medzi nami trvalo bolo až nepríjemné.

"Remus?"

"Hm?"

"Milujem ťa."

"Aj ja teba," povedal akoby nič.

"Nie si smutný z toho čo sa stane?" spýtala som sa, keďže sa v jeho tvári neodzrkadloval žiadny smútok.

"Nie je to tým, že by som nebol smutný. Skôr je to tým, že mi ešte nedošlo, čo sa má stať," pritiahol si ma bližšie k sebe.

"Ale vtedy v Nemocničnom krídle si bol nahnevaný a smutný..."

"Nehnevaj sa, ale to bol prvotný šok. A aj tak si myslím, že by si si mala užívať pokiaľ môžeš," usmial sa na mňa.

Vtom, akoby aj samotné nebo smútilo nad mojím osudom, spustil sa dážď. Už pri prvých pár kvapkách, ktoré mi dopadli na tvár, som mala pocit akoby zo mňa zmyli nejaký pocit ťažoby. Remus mal pravdu. Mala by som si užiť kým ešte žijem. Potom už bude príliš neskoro.

Postavila som sa, nastavila som tvár k nebu a rozprestrela som ruky. Bol to neuveriteľne povznášajúci pocit. Po chvíli som postavila aj Remusa a on sa zasmial. Začal ma naháňať. Nakoniec sme si celý vyčerpaný ľahli na zem. Usmiali sme sa na seba a ja som ho zľahka pobozkala.

"Ďakujem," šepla som.

"Nie. Ja ďakujem tebe."

"Námesačník! Cam!" skríkol niekto zrazu z hradu a my sme sa postavili na nohy. Po bližšom preskúmaní sme zistili, že na nás kričia Záškodníci a Lilly, ktorý boli schovaní tesne za vchodovými dverami.

Usmiali sme sa na nich a prišli sme až k nim.

S Lilly sme sa odtrhli od chalanov v skupinke a povedala mi ako to medzi ňou a Snapom je. Opäť sa stali priateľmi, ale len potajomky. Nikdo o tom nesmel vedieť.

Ostatok dňa na mňa prebehol až priveľmi rýchlo. Behali sme po škole, vyrobili sme veľa problémov, vyjedli sme celú kuchyňu, jednoducho sme mi vylepšili celý život. Večer, keď som si išla ľahnúť, uvedomila som si, že je to už len jeden deň. Zajtrajší deň musel byť výnimočný. S tým pocitom som zaspala.

[ » na začiatok « ]