Kapitola:
Pridaná: 7.5.2011, 18:37:10
Čítaná: 4401×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Angela
Stručný dej: Dovoľte Angele zobrať vás vo svojich spomienkach ďaleko do jej minulosti a ukázať vám deň, keď sa z dievčatka s krídlami stal anjel... „Nebudem vám rozprávať o mojom živote medzi ľuďmi a ani o malom drevenom domčeku za dedinou, kde sme bývali. Nepoviem vám ako ma všetci nenávideli, aj keď som im nič neurobila. Bola som jednoducho iná. Ľudia vždy nenávidia to, čo nemôžu pochopiť alebo to, čoho sa boja. Nechcem spomínať ani na deň, keď moji rodičia kvôly mne zomreli v horiacich troskách, len aby ma zachránili. Musím však niektoré udalosti načrtnúť, pretože úzsko súvisia s nečakanými zvratmi v mojom živote.“

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » 3 4 » 4

Veľká tmavá miestnosť. Okná zastreté hrubými krvavočervenými závesmi. Všade sa mihá krehké svetlo sviečok. Nedokáže však rozptýliť panujúcu temnotu. Prečo? Pretože to nie je obyčajná temnota. Táto temnota nemá nič spoločné s nedostatkom sviec. Aj keby sa ich do miestnosti vošlo tisíc, zostala by nedotknutá. Rovnako ako mole, ktoré priťahuje oheň, je táto tma priťahovaná osobou sediacou vo veľkom kresle za masívnym pracovným stolom...

Milý starý pán sediaci v kresle sa usmieva a niečo si zapisuje. Ofina krátkych sivých vlasov mu padá na vráskami zbrázdené čelo. Niečo ho veľmi potešilo. Niečo, na čo čakal už veľmi dlhý čas. Bol to však čas, ktorý si mohol dovoliť. Ani jedna jeho minúta, ani jediná sekunda, nebola premárnená. Všetko bolo len súčasťou jeho dokonalého finálneho plánu. Už to nebude trvať dlho a sen, ktorý si môžu dovoliť snívať len nesmrteľný, sa mu splní...

Ozýva sa klopanie na dvere. Starec zdvihne hlavu k dverám. Jeho úsmev sa ešte rozšíri. Prichádzajú dobré správy. Tuší to. Vie to. Cíti to...

„Vstúpte!“ povie potešene pevným hlasom, ktorý sa absolútne nehodí k jeho zovňajšku.

„Pane,“ osloví ho mladík otvárajúc dvere.

„Poď ďalej, Stephan, a hovor! Podarilo sa?“

Pekný mladík vstúpi do miestnosti. Svetlo sviec odrážajúce sa v jeho krátkych červených vlasoch vytvára dojem, akoby ho obklopovala aura plápolajúceho ohňa. Ostré rysy a kruté tmavozelené oči vyzerajú ako vytesané do bledého kameňa jeho tváre. Jeho krok je pomalý, unudený a sebavedomí. Dlhý čierny plášť vejúci za ním, čierna košeľa i nohavice dokonale zapadajú do obrazu miestnosti. Len dlhý lesklý strieborný meč s červeným rubínom vsadeným do rukoväte, ktorý mu visí na boku, narúša ponurú atmosféru. Niečo nie je v poriadku. Ten meč sem nepatrí...

„Môj pane,“ oslovil mladík starca a hlboko sa uklonil, „úloha je splnená. Tí Padlí, ktorí ju skrývali, sú mŕtvi. Zabil som ich. Ju si odviedol Rád. Presne tak, ako ste povedali. Sledoval som ich. Odleteli do Hradu.“

„Výborne! Výborne!“ Nadšene zatlieskal starec. „Teraz je všetko už len na tebe. Presvedč ju a priveď ju sem. Potrebujeme, aby prišla dobrovoľne. Potom sa už o ňu postarám.“ Chladné modré oči sa mu zaleskli.

„Áno, môj pane.“

„Choď, Stephan.“

Mladík sa znova hlboko uklonil a odišiel.

Vedel som to! Všetko je na najlepšej ceste. Môj najvernejší služobník privedie to dievča sem a presvedčí ju, aby sa vzdala svojej moci. A keď bude moc jediného anjela, ktorý ma dokáže zabiť moja, nielenže mi nič nehrozí, ale budem môcť bez problémov priviesť svojich démonov a bojovníkov na Zem. A všetky ľudské duše budú konečne moje! Moje a len moje!

[ » na začiatok « ]