Kapitola:
Pridaná: 18.4.2011, 20:32:41
Čítaná: 2765×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Mary, Snape, Thoreau, Lívia ...

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Pred láskou neutečieš 1/3 2 » Pred láskou neutečieš 2/3 3 » Pred láskou neutečieš 3/3

Venujem svojej najsamlepšej kamarátke Lívii, ktorá sa za mňa vždy postaví (tak ako dnes), bojuje za to, v čo verí a naučila ma, čo je to skutočné priateľstvo. Ďakujem, Lívi, prajem veľa šťastia na práve a ľúúúúúúbim!!! =)

-------------------------------------------------------------------

„Porterová, nezabudnite, dnes večer, o siedmej, a neopovážte sa meškať,“ zavrčal Snape a prebodol ma pohľadom.

„Nebojte sa, pán profesor, veď viete, ako milujem tie naše spoločné tresty,“ odvetila som veselo a vybehla som von z triedy.

„Ty si fakt bláznivá,“ zamrmlala Livča a pridala do kroku. „Ako chceš znova nazbierať tie body? Zbláznila si sa? Keď toto uvidia ostatní, tak ťa ukameňujú,“ hnevala sa.

Hľadela som za ňou a rýchlo som ju dobehla. „Ale, no tak Lívi, prepáč mi, to ja som to tak nemyslela. Ja len... nemôžem si pomôcť, musím ho provokovať, ide to nejako prirodzene,“ pokrčila som plecami.

Neklamala som. Naozaj som si nemohla pomôcť, akonáhle som zbadala Snapa, neodpustila som si nejakú uštipačnú poznámku. Jednoducho to nešlo.

„Sto dvadsať päť bodov dole? Kto zase?!“ rozčuľoval sa Logan pri tabuľke a rozčúlene hľadal vinníka.

„Môžem sa za teba skryť?“ zašepkala som Livči a skrčila som sa za ňou, no hoci bola oveľa vyššia než ja, nebola som dosť rýchla.

„Porterová!“ zrúkol a nazúrene podišiel ku mne.

„Áno?“ zažmurkala som a snažila som sa tváriť, že o ničom neviem.

„Zase ste mali Elixíry, čo?“ vybrechol a sklonil sa ku mne tak blízko, až som cítila jeho dych na svojich perách, no narozdiel od chvíľ, keď takto robil Snape, aby mi vynadal, toto nebolo nič príjemné.

„Choď ďalej, Logan, snáď ma nechceš znásilniť!“ zvolala som rozčúlene a odsotila ho.

„Možno by sa ti to zišlo! Aspoň by si nám prestala míňať body! Nie dosť, že sme už pár rokov po sebe nevyhrali Školský pohár, ale ty si ešte nechávaš strhávať body Slizolinským vedúcim! Si ty normálna? Ani Potter za celé svoje doterajšie štúdium nestratil pri Snapovi toľko bodov, ako ty za posledný mesiac!“ čistil mi žalúdok a tváril sa pri tom, akoby mu práve dali prečítať jednu z Lockhartových kníh.

To, že nadával na moja strácanie bodov, prosím, to by mi nevadilo, bola to všeobecne známa pravda, s ktorou sa, okrem mňa a Lívie, občas, nedokázal zmieriť nikto. Ale to, že mi povedal, že by ma chcel znásilniť, sa ma dotklo. Cítila som, ako som očervenela. Po dlhom čase sa ma niečo naozaj dotklo. Mohli mi nadávať, že som neporiadna, že som lenivá, že strácam body – to všetko bola pravda, ale toto – toto ma dostalo.

„Čo si to dovoľuješ?!“ zrúkla Livča a prebodla Logana pohľadom. „Ty nie si normálny! Ako jej také niečo môžeš povedať?!“

„Ále, ty buď ticho, Tomková, koľkokrát som ťa počul, ako si jej vravela, aby si našla chlapa, že je na nevydržanie!“ odvrkol a vrátil jej vražedný pohľad.

Cítila som, ako sa vo mne hromadí hnev, ľútosť a bolesť. Mal pravdu. No ja som vždy vedela, že Livča mi to hovorí zo srandy, a myslí to v dobrom. No z Loganových úst to vyznelo tak... tak kruto a chladne, až ma to zabolelo.

„Lenže to bolo zo srandy, ty idiot!“

Sťažka som preglgla a snažila som sa potlačiť slzy, ktoré sa mi drali z očí. „Pokiaľ viem, Stewart, ani ty si už poriadne dlho nemal priateľku, ale za to ma nemusíš urážať,“ odfrkla som najnenávistnejšie, ako som mohla, a rýchlo som dodala: „A pokiaľ viem, ty si za sedem rokov nášho štúdia nazbieral... počkajme...“ pozrela som do vzduchu a tvárila som sa, že premýšľam, „desať – pätnásť bodov?“ pozrela som naňho posmešne, hoci oči som mala ešte stále vlhké.

Logan chvíľu mlčal a potom si rozčúlene odfrkol a otočil sa späť k tabuľke. „Som zvedavý, kedy to chceš nazbierať naspäť,“ zasyčal a tváril sa, akoby som tam ani nebola.

„Určite skôr, než ty,“ odsekla Livča a chytila ma za rameno. „Poď, ideme do Siene. Tento idiot ti za to nestojí,“ povedala ľútostivo a pomaly sme kráčali do Veľkej Siene. To som však ešte netušila, čo príde.

Zrazu ma zozadu zasiahlo zaklínadlo. Udrelo ma do chrbta tak silno, až ma hodilo do jedného zo stolov a zošuchla som sa na zem.

Takmer mi vyrazilo dych a na chvíľu som mala pocit, že sa mi nalomili všetky rebrá.

„TY SVIŇA!“ začula som Livčin krik a došlo mi, čo sa stalo. Nie nadarmo som predsa v Bystrohlave, či nie?

Prudko som sa otočila a zbadala som, že Lívia práve vyťahuje na Logana prútik. Nervózne som si kusla do pery. Nie, Lívi, nerob to, prosím, zaúpela som v duchu. V OPČM nikdy nebola dobrá. Nechcela som, aby skončila zle, pretože ak sa Logan naštve, dokáže byť veľmi nebezpečný. Matku mal Slizolinčanku a všetci sme sa čudovali, ako sa mohol dostať k nám, no otcovské gény, teda, aspoň tie inteligenčné, zrejme prevážili. A možno sa Klobúk pomýlil. A v Loganovom prípade to bolo naozaj dosť pravdepodobné.

„Livča, prestaň!“ skríkla som a rýchlo som sa postavila, no už bolo neskoro. Livča vyslala prvé zaklínadlo, ktoré jej napadlo – Expelliarmus - a ďakovala som všetkým nebesám, že to bolo práve toto, pretože ho ovládala asi najlepšie. Jasne si spomínam, ako ju ho Lockhart v Klube duelantov osobne učil, a ak sa mu v živote niečo podarilo, bolo to to, ako naučil Livču zvládať toto zaklínadlo.

Logan kúzlo odrazil a Livču hodilo dozadu, až spadla na podlahu a udrela si hlavu.

Vtedy do mňa vošiel taký hnev, že som mala pocit, že ho roztrhnem vlastnými rukami.

„TAK TOTO SI UŽ PREHNAL, STEWART!“ zrevala som a videla som, ako sa všetci okolo nás rozostúpili, aby nám uvoľnili cestu.

Mňa môže urážať, koľko chce, nadávať mi, dávať mi oplzlé návrhy, ale mojich priateľov sa nikdy, nikdy nedotkne!

„Niečo sa ti nepáči?“ spýtal sa a rozhodil rukami. „Chceš ešte jedno? Nestačilo ti?“ spýtal sa s úškrnom. „Vieš veľmi dobre, že na mňa nemáš,“ zasipel a vyslal na mňa neverbálne kúzlo, ktoré som šmahom ruky odrazila. Vďaka nebesám za Snapov prísny prístup pri učení, prebleslo mi mysľou.

Kašľala som na neverbálne zaklínadlá, bola som taká rozčúlená, že som švihla prútikom a zrevala: „Incarcerous!“

Logan sa uhol a zaklínadlo zasiahlo stenu tesne vedľa malého Colina Creeveyho.

„Choď nabok!“ skríkla som, na čo odbehol za svojím bratom.

Nanešťastie, nevšimla som si, že na mňa letí ďalšie zaklínadlo a tvrdo ma zasiahlo do ruky. Zacítila som pálenie, akoby mi do ramena vpálili žeravý drôt a zrevala som od bolesti. Prútik mi takmer vypadol z ruky, no udržala som ho a úkosom pozrela na spolužiakov, ktorým sa zračil na tvári šok.

Nečudovala som sa im. Nikdy, nikdy, za celých sedem rokov, som sa nebila. Provokovať, to áno, ale biť sa? Nikdy. Mnohí ma za to považovali za zbabelca, no ja som súboje nemala rada, ani priateľské. Bála som sa, že niekomu ublížim. A práve takáto chvíľa teraz nastala. Žiaľ, nie vždy mi došlo, že slová dokážu niekedy ublížiť viac, ako akékoľvek, aj to najhoršie kúzlo. Ako slová, ktoré mi povedal Logan pred vstupom do Veľkej Siene, alebo ktoré sa mi chystal povedať.

„Tak, čo povieš na toto?“ spýtal sa blažene a vyslal na mňa ďalšie zaklínadlo, no ja som ho odklonila a jeho hodilo dozadu.

„Ty jedna hnusná, špinavá humusáčka!“ zrúkol a namieril na mňa prútik, no zrazu odniekiaľ vyletelo zaklínadlo a vyrazilo mu prútik z ruky. Rada by som sa pochválila, že som to ja, ale aby sa nepovedalo – bol to Snape.

Stál pri vchode do Veľkej Siene a zúrivo kĺzal pohľadom zo mňa na Logana a naspäť. Netušila som, čo sa chystá urobiť, ani to, či nás rovno teraz oboch neprekľaje, ale vyzeral naozaj hrozivo. Nečudovala som sa mu. Po toľkých provokáciách, čo som mu na dnešnej hodine uštedrila a tejto bitke by som na jeho mieste asi vyletela z kože.

Pomaly vykročil k Loganovi, ktorému tiekol z pery pramienok krvi a hoci mi v tej chvíli nebolo všetko jedno, vidieť Logana, aký je zo Snapa vydesený, bolo vcelku príjemné.

Naklonil sa k nemu a hrozivo zašepkal: „Dávajte si pozor na to, čo hovoríte, Stewart, mohlo by vás to stáť veľmi veľa,“ zasyčal takmer nečujne, no nebolo možné ho nepočuť. Jeho zamatový hlas sa odrážal od všetkých stien a doliehal späť k nám. Hľadela som na Snapa a na Logana a už som sa chystala podísť k Livči a spýtať sa jej, či je v poriadku, keď sa zrazu Snape otočil ku mne a prebodol ma očami.

„Porterová!“ zavrčal a obzrel si ma, akoby som bola novým prírastkom v Múzeu Madame Thousseaud.

Hľadela som naňho a nevedela som, či sa mám usmievať, hnevať sa, plakať alebo sa báť. Zrejme som pocítila to všetko dokopy, pretože som cítila, že moja tvár je dosť čudne vykrivená v akomsi polo úsmeve – polo grimase.

Tromi krokmi podišiel ku mne a mala som pocit, že je najmenej o dva metre vyšší, ako inokedy. A možno to bolo len tým, že keď nado mnou stál, väčšinou som sedela. Alebo preto, že keď sa na mňa pozrel, pomaličky som sa scvrkávala na veľkosť chrústa?

„Vám tých sto strhnutých bodov na dnes nestačilo?“ zasyčal a hľadel na mňa, akoby ma chcel zabiť pohľadom. Mala som neodbytný pocit, že ak by som sa proti nemu nenaučila odbrňovať, už by som tu ležala s vypúlenými očami, mŕtvejšia než Merlin.

„Mne áno, ale Stewartovi zrejme nie,“ odvrkla som mu rozčúlene a úkosom pozrela na Logana, ktorý nehybne stál a na tvári sa mu zračilo čosi podobné škodoradostnému úškrnu. Netušila som, či je to presne toto, no ako som ho poznala, určite nadobúdal pocit, že preňho sa všetko skončí dobre a znova to bude v poriadku.

Nie som škodoradostná, ale teraz to musím povedať – tak veľmi sa mýlil!!!

Snape na mňa dlho hľadel, akoby premýšľal, či hovorím pravdu, no ja som mu nikdy neklamala – hoci on to možno nevedel – všetko, čo som mu kedy povedala, bola svätá pravda, svedomie som mala čisté, a ak by boli naši veriaci, kňaz by ma po spovedi vyhlásil za svätú, hoci som bola protestantka.

Nakoniec sa prudko otočil a zrejme sa pozrel na Logana, pretože aj odtiaľto som videla, ako ním myklo.

„Stewart, za mnou!“ zasipel a vykročil. Fascinovane som hľadela, ako za ním veje jeho dlhý, čierny plášť, na ktorý mu mnoho študentov túžilo na schodoch stúpiť, aby sa skotúľal niekde až pod zem, no ja som tento pohľad milovala. Taký ladný, ako jeho chôdza, ako jeho hlboký, zamatový hlas, ktorý nemal na svete páru...

Ale, no tak, Porterová, spamätaj sa! Už to dávno skončilo! strelila som si v duchu facku a vzápätí som skoro dostala infarkt, keď na mňa z druhého konca Siene zavolal: „Aj vy, Porterová!“

Mierne som nadskočila a nasledovala som ho von.

Až vtedy som si uvedomila, ako veľmi ma bolia rebrá. Akoby mi na nich tlačila neviditeľná ruka a spôsobovala mi nimi obrovské modriny. Vždy som bola na svoje rebrá nadmerne citlivá, bola to časť môjho tela, ktorého sa nesmel nik dotýkať, pretože som aukala už len pri najmenšom štuchnutí, a teraz som nimi celou silou narazila do rohu stola.

Opatrne som sa otočila dozadu. Livča sedela na lavici, držala sa za hlavu a zmučene na mňa hľadela. Myslím, že predpokladala to, čo aj všetci ostatní, možno okrem mňa – strhnutie bodov, hrozný, ale hrozný trest a návrh, ak nie rovno vylúčenie zo školy.

Krívala som za Snapom do jeho žalárov a pri každom jednom nádychu ma pichalo, akoby som bežala olympiádu. Logan išiel vedľa mňa, mračil sa, akoby mu strčili pod nos hipogrifí trus a občas na mňa žmurkol na znak toho, ako sa teší, že keďže ja som mala dnes problémov už dosť, môj trest bude určite oveľa horší než ten jeho. Ignorovala som ho.

Radšej som sa sústredila na Snapov dlhý čierny plášť, no ani to mi veľmi nepomáhalo. Nielenže som nedokázala dýchať z toho, ako ma boleli rebrá, ale aj z toho, ako sa mi zatajoval dych pri myšlienke, že predo mnou kráča Snape a ten jeho dlhý plášť... pevná chôdza a...

Merlinove gate! Porterová! Spamätaj sa! Nechceš dopadnúť tak, ako pred troma rokmi, či áno? povedala som si a vzápätí pevne zaťala päste, až sa mi nechty vryli hlboko do kože.

Nie, nechcela som skončiť tak ako pred tromi rokmi, keď som sa kvôli problémom doma, sestrinej nehode a Snapovi, hlavne Snapovi, psychicky zrútila a odvtedy som sa dávkovala liekmi proti depresii, len aby som to tu všetko zvládala. Myslím, že práve preto som voči Snapovi zaujala takýto postoj a udržiavala som si ho posledné dva roky. No ak by sa to teraz malo vrátiť... Nie, Porterová, to nikdy, povedala som si v duchu a hľadela priamo pred seba.

„Dnu!“ zavelil a pustil nás dopredu. Netušila som, čo s nami chce riešiť, ani ako, no bolo mi jasné, že to nebude nič príjemné.

„Sadnite si!“ prikázal a ukázal na stoličku oproti sebe.

Logan sa na ňu zvalil, na čo som sa naho zamračila. Idiot! Vždy bol nevychovaný, ale až tak!

„Povedzte mi, Logan, máte otca?“ spýtal sa Snape chladne a prebodol ho očami.

„Mám, prečo?“ opýtal sa potichu.

Snape nadvihol obočie a obzrel si ho od hlavy až po päty. „A neučil vás slušnej výchove? Nevie, že dámy majú prednosť?“ odvrkol a pozrel na mňa.

Ak by som od napätia nemala tak zaťaté zuby, tak by moja sánka skončila na chladnej podlahe.

Logan nepovedal nič, len sa bleskovo postavil a odskočil ku stene, akoby ho chcel uhryznúť drak.

"Ďakujem,“ zamrmlala som a a ťažkopádne si sadla.

„Ste zranená, Porterová?“ opýtal sa podozrievavo a pozrel na moju ruku a bok, ktorý som si pevne stískala, aby som utlmila bolesť.

„Nie viac ako Stewartova hrdosť,“ odvetila som slabo a kývla hlavou smerom k Loganovi, ktorý na mňa zúrivo blysol očami.

„Keď skončíme, okamžite pôjdete do Nemocničného krídla,“ povedal Snape potichu a mala som pocit, že po dlhom čase sa správa ako človek. Netušila som, aká môže byť príčina, no neriešila som to. Moje myšlienky o Snapovi začínali a končili pri spôsoboch, ako by som ho mohla čo najviac vytočiť a teraz som sa snažila myslieť naňho najmenej, ako sa dalo.

Meravo som prikývla a čakala, čo bude.

Snape dlho, veľmi dlho mlčal, akoby nevedel, ako má začať, a nakoniec zasipel: „Povedzte mi, Stewart, aký problém máte tuto so slečnou Porterovou?“ spýtal sa hrozivo, akoby chcel počuť len jednu, jedinú odpoveď, a ak začuje inú, Logan má po chlebe.

Logan bol chvíľu ticho a nakoniec vybuchol: „Taký, že stále nám stráca body! Sto dvadsaťpäť bodov za jednu jedinú hodinu, no povedzte mi, je toto normálne?!“

Snape si ho neutrálne obzeral, a ak by mi nebolo tak zle, asi by som sa nad jeho výrazom aj zasmiala, no rebrá ma boleli, akoby mi ich zlámali na tisíc márnych kúskov a nevládala som sa ani poriadne nadýchnuť.

Snape pomaly nadvihol jedno obočie a zamatovo odvetil: „Pokiaľ viem, u nej je to v norme, tak aký s tým máte problém?“

Teraz som si nemohla pomôcť. Musela som sa zachichotať. V tej chvíli som však pocítila ostrú bolesť a hneď som prestala. Snape na mňa nevraživo pozrel a potom mu pohľad skĺzol na Logana.

„Povedzte mi, Stewart, kto začal, a neklamte mi, ja na to prídem,“ dodal nevraživo, keď sa Logan rýchlo nadýchol, že mu odpovie.

Rýchlo zavrel ústa a pozrel na mňa. Mlčal.

Snapovi sa na tvári objavil zlomyseľný úškrn. „Takže okrem toho, že ste vulgárny, osočujete a urážate dievčatá, útočíte na nich od chrbta a nazývate ich ´humusáčkami´“ – to slovo vypľul, akoby to bol jed – „ste ešte aj zbabelec. Mohol som si to myslieť,“ uškrnul sa a spokojne si vzdychol.

„Strhávam Bystrohlavu sto bodov za drzosť, osočovanie, nedovolený útok a odvrávanie. A píšte si, že o tomto sa riaditeľ dozvie a dostanete nepekný trest. Možno sa porozprávam so školníkom, určite rád prevetrá staré prostriedky na nadmerne hyperaktívnych žiakov,“ vravel ľadovo a ja som nevedela, či sa mám smiať, alebo sa báť.

Pohľad na Logana, keď Snape povedal, že sa porozpráva s Filchom, bol na nezaplatenie. Ani keby som mala všetko zlato Gringottbanky a Wall Streetu, nevymenila by som ho za tú kratučkú chvíľku, keď Logan zbledol ako stena a zakymácal sa.

„Teraz choďte na vyučovanie,“ zavrčal Snape, mávol prútikom a dvere sa s treskotom otvorili.

Logan rýchlo vybehol von a dvere sa za ním zavreli.

[ » na začiatok « ]