|
Login:
Heslo:
Prihlásenie
 
|Nová registrácia|Zabudli ste heslo?
Layouty
HP7/2
Mlok Scamander
Halloween
Vianoce
STRÁNKA
  Denný Prorok
  História stránky
  O nás
  Kontakt
  Naša pesnička
  Credits
  FAQ
  Dekréty
     Veľká Sieň
     Severná Veža
     Zakázaný Les
     Tajomná Komnata
     Astronomická Veža
     Núdzová Miestnosť
     Galéria
     Rokfortský Cintorín
     Sieň Slávy
     Azkaban
     Stretnutia
  Privacy Policy
  Archív noviniek
  Archív ankiet
  Výpomoc stránke
  Autorský zákon
KNIHY
  HP: Kniha 1
  HP: Kniha 2
  HP: Kniha 3
  HP: Kniha 4
  HP: Kniha 5
  HP: Kniha 6
  HP: Kniha 7
  Obrázky z kapitol
  Venovania
  Ďalšie knihy
  Comic Relief
FILMY
  HP1: Kameň mudrcov
  HP2: Tajomná komnata
  HP3: Väzeň z Azkabanu
  HP4: Ohnivá čaša
  HP5: Fénixov rád
  HP6: Polovičný Princ
  HP7: Dary Smrti I
  HP7: Dary Smrti II
  Biografie hercov
  Adresy hercov
J. K. ROWLING
  Biografia
  Kontakt
  Publikácie
  JKRowling.com
INFORMÁCIE
  Rokfort
  Zoznam postáv
  Význam mien
  Slovník pojmov
  Záškodníci
  Kniha kúziel
  Príručka elixírov
  Učebnica herbológie
  Metlobal
  Školy vo svete
  Ministerstvo mágie
  Fénixov rád
  Rod Blackovcov
  Dekréty o vzdelávaní
  Zázračné predmety
  Zázračné zvery
  Škriatkovia
  Predzvesti smrti
  Podobnosti
  Články z novín
ZÁBAVA
  Fan Fiction
  HP testy
  Ako...
  Komiksy
  Čarodejnícke recepty
  Vyber si prútik
  HP vtipy
  Piškvorky
  Puzzle
  Download
     Fonty
     Zvonenia

FAN FICTION

Vitajte vo svete magických literárnych možností!

   Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil, ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
   Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať Sprievodcu Fan Fiction.
Prajeme príjemné čítanie!




Sovička Marika

Pred láskou neutečieš

3. kapitola: Pred láskou neutečieš 3/3


Tak, a konečne je tu záver tejto krátkej kapitolovky, alebo trilógie, alebo neviem, ako sa to vlastne nazýva =D.

Prepáčte, že trvalo tak dlho, kým som ju sem dala, ale jednoducho nebol čas =/. A ak by sa vám zdala táto "kapitola" čudná, verte tomu, že som zažívala dosť veľké psychické rozkolísanie, takže sa to dosť odrazilo aj v tomto závere. Prepáčte, ak sa vám nebude páčiť aj za to, že ste tak dlho čakali =/

Ďakujem ktársne a ľúúúúúúúúúúúúúbim!!!


P. S. Venujem mojej najsamlepšej kamarátke Lívii =).


P. S. 2: Tomuto sa hovorí chorobná láska =D =)


-----------------------------------------------------------


Hľadela som na Snapa a čakala som, čo bude. Takéto chvíle som nenávidela. Takéto nečakané chvíle, kedy sme osameli a ja som sa snažila robiť všetko preto, aby som nemyslela na to, ako blízko je pri mne a na to, ako sa mi svojimi krásnymi, hlbokými očami díva až priamo do duše.

„Povedzte mi, slečna Porterová, nedokážete si odpustiť ani jednu hodinu bez svojich ironických poznámok?“ opýtal sa neutrálne a oprel sa dozadu.

Rezignovane som pokrčila plecami. „Nie. Jednoducho si nemôžem pomôcť,“ odvetila som a zdvihla som hlavu, aby som sa cítila dôstojnejšie.

„Takže vy si nemôžete pomôcť,“ zopakoval zamatovo a obzrel si ma.

Nie, nemôžem, prikývla som v duchu.

„Povedzte mi, slečna Porterová, čo sa s vami stalo?“ spýtal sa pokojne a naklonil sa, takže teraz mi hľadel priamo do očí a ja som cítila, ako sa moja pomyslená anti-snapovská bariéra pomaly rúca ako sa mi od toľkých potláčaných emócií začína točiť hlava.

Sťažka som preglgla a sklopila som zrak. Čo mu mám povedať? Že on bol dôvod, prečo som sa pred tromi rokmi zrútila? Že kedysi, kedysi som ním bola priam posadnutá, až mi všetci hovorili, že je to choré, a nakoniec som na moje očarenie doplatila skutočnou chorobou a braním antidepresív?

„Nič,“ odvetila som chvejúcim sa hlasom a zaťala som päste. Cítila som, ako na mňa prichádzajú mdloby. Netušila som, či to bolo z bolesti, alebo z toho, že som po dlhom čase dala prechod svojim pravým emóciám, no teraz som túžila, viac ako inokedy, aby som sa radšej celú večnosť pozerala do Snapových hlbokých, nádherných čiernych očí, ako sa snažila udržať na stoličke, točil sa so mnou celý svet a pred očami sa mi miešali pestrofarebné škvrny. Radšej čierna, ako ružová, žltá, modrá, alebo fialová.

Na chvíľu sa mi tak zahmlelo pred očami, až som takmer stratila rovnováhu, no keď som zacítila, že padám, rýchlo som sa prebrala a zaklipkala očami, aby som sa trochu spamätala.

„Slečna Porterová, ste bledá, mali by ste ísť do Nemocničného krídla,“ počula som z diaľky ustráchaný, no stále chladný hlas a snažila som sa zaostriť na siluetu muža, ktorý sa akosi čudne približoval.

Asi to bolo len v mojej predstave, teda, aspoň vtedy som si to myslela, pretože nikdy, nikdy v živote by som si nebola bývala pomyslela, že Snape dokáže byť taký starostlivý a milý.

Teda, pomyslela, dúfala som v to, snívala som o tom, no pred tromi rokmi som sa toho definitívne vzdala. Odvtedy som naňho hľadela úplne inak. Teda, aspoň som sa o to snažila.

„Tu máte, toto vás trošku preberie,“ začula som pri uchu a pod nosom som zacítila akýsi ostrý zápach.

Naplo ma a tak som sa rozkašľala, až som sa bála, že si cez kožu vyrazím rebrá.

„Pokojne, len dýchajte,“ počula som Snapov vzdialený hlas, ktorý sa pomaly približoval a pred očami sa mi začalo vyjasňovať.

Na chrbte som zacítila jeho ruku. V tej chvíli akoby mnou preletel elektrický prúd. Vyskočila som zo stoličky a oprela sa o stenu. Bolo mi úplne jedno, že ma bolia rebrá, aj to, že sa mi ešte stále točí hlava, no vedela som, že ak by som to nechala zájsť ďalej, skončilo by to zle. Nie pre Snapa, pre mňa. Veľmi zle. A to som nechcela.

„Ja... musím ísť do Nemocničného krídla,“ vyhabkala som a kolísavo som vykročila k dverám. Rukami som sa opierala o stenu a snažila sa nehľadieť na Snapa, ktorý sa prudko postavil a rázne pokrútil hlavou.

„Nie, slečna, ledva stojíte na nohách,“ povedal jasne a podišiel ku mne, no ja som ustúpila o pár krokov.

Bála som sa. Bála som sa, no nie jeho. Seba. Bála som sa, že ak sa znova nechám uniesť svojimi šialenými túžbami, fantáziami a ilúziami, skončím rovnako, alebo ešte horšie, ako predtým, a to som nechcela. Bála som sa, čo sa môže stať, ak tu strávim čo i len sekundu naviac, čo i len s vedomím, že Snape je trebárs v druhej miestnosti.

„Nie, nechajte ma, prosím,“ zaúpela som a do očí sa mi votreli slzy. Prichádzalo to. Cítila som to. Hysterický záchvat, ktorý som nemala už niekoľko dlhých, dlhočizných mesiacov, keď som sa snažila hľadieť na svet inak, sa vracal v plnej sile. Mala som pocit, že je ako tsunami, ktoré ma olieva najprv zvonka, akoby ma chcelo pripraviť na ten výbuch, ktorý nastane, keď sa dostane až k môjmu zraniteľnému, dávno zlomenému, a nikdy nevyliečenému srdcu.

„Slečna Porterová!“ podišiel ku mne a chytil ma za zápästia.

Celú ma striaslo, až som mala pocit, že sa priamo tu dnu, v Snapovej kancelárii, strhla víchrica.

„Nie, nechajte ma!“ zrúkla som a snažila som sa vymámiť z jeho pevného zovretia. Netušila som, či som bola taká silná, alebo preto, že ho to prekvapilo, no išlo to celkom ľahko.

Kráčala som smerom k dverám tak rýchlo, ako som vedela, triasla som sa na celom tele, mykalo so mnou, akoby do mňa pustili tisíc voltov, v očiach som mala slzy a nohy som mala ako z olova.

„Počkajte, slečna Porterová, ste slabá, vy...“ povedal a schmatol ma za rameno. Prudko mnou trhol a otočil k sebe.

Narazila som doňho a vzápätí som zacítila jeho vôňu.

„Nie!“ skríkla som a začala som sa mykať, no nešlo. „Nie, prosím vás, nechajte ma, ja už nechcem, už nechcem!“ vrieskala som a myseľ som mala prázdnu, jediné, čo som cítila, boli tie strašné návaly úzkosti, z ktorých sa mi chvel hlas, strácal sa kdesi uprostred hrdla a podlamovali sa mi z neho kolená.

Nie, ja už nechcem, už nechcem, prosím... úpela som v duchu a z očí mi tiekli horké slzy. Nikdy by som tak nevrieskala ani neplakala, ani keby ma chceli znásilniť, ako teraz. Toto bolo niečo horšie. Niečo oveľa horšie. Ani násliné zobratie môjho tela by nemohla byť také strašné, bolestivé a ponižujúce, ako toto. Ako znásilňovanie mojej duše každou myšlienkou, každým pocitom, každou bolesťou, ktorú som pri jeho prítomnosti, blízkosti pociťovala.

„Nechajte ma, prosím vás, prosím,“ žiadala som a podlomili sa mi kolená, až som pomaly klesala na zem.

Tvrdo som dopadla kolenami na kamennú podlahu a rýchlo sa od neho odtiahla. Posúvala som sa smerom k dverám a keď som do nich narazila chrbtom, vydesene som sa pozrela na Snapa, ktorý stál nado mnou a vyjavene na mňa hľadel.

V jeho očiach nebola nenávisť, ani pohŕdanie, ani hnev, iba ľútosť a niečo iné, čo som nepoznala. Nepoznala som to preto, pretože som to uňho nikdy nevidela. U nikoho som takúto žiaru v očiach ešte nevidela.

Srdce mi zovrelo a zavzlykala som. Hľadela som na Snapa, ktorý sa týčil priamo nado mnou a modlila som sa, prosila všetkých svätých, aby sa teraz nesklonil a nepomohol mi vstať, pretože by som od citového vypätia zrejme skolabovala.

Sťažka si vzdychol, pozrel na mňa a pomaly si čupol. Natlačila som sa na stenu ešte viac.

„Nechajte ma, prosím,“ zavzlykala som a skrčila som sa. Pri rebrách ma ostro zabolelo, no ignorovala som to. Nechcela som ho vidieť. Nechcela som vidieť jeho oči, jeho hlboké, temné oči, ktoré ma zasahovali priamo do srdca a ktorých pohľad ma bolel viac, než akákoľvek zlomenina.

Snape na mňa dlho hľadel, no ja som ho nechcela vidieť. Hľadela som do zeme a objímala si kolená, cítila som na sebe jeho pohľad, no bála som sa naňho pozrieť.

Po dlhom čase potichu, takmer nečujne povedal: „Vy sa ma bojíte?“

Mala som pocit, že to bolo skôr konštatovanie, no bolo mi to jedno.

„Nechajte ma na pokoji, nechajte ma na pokoji,“ zopakovala som. Mala som pocit, že prichádzam o rozum. Prestávala som si uvedomovať, čo robím, čo si myslím, čo cítim, celé moje vnútro naplnil príšerný strach, ktorý ma celú ovládal, panický strach, ktorý mi zvieral srdce a nedával mi dýchať, strach, ktorý vyplýval z jedného, jediného človeka – samej seba.

Prosím, nechajte ma na pokoji, prosím, prosím vás, prosím, vravela som si v duchu a kývala som sa dopredu a dozadu, aby som sa upokojila. Prosím, musíte ma nechať, musíte ma nechať, prosím vás, ja už nechcem, ja už nechcem, nechcem, nechcem, nechcem... mlelo sa mi hlavou a zarývala som si nechty do kolien, až som cítila, že ma z toho bolia kosti, no bolo mi do jedno.

Netušila som, ako dlho som tam bola, no úplne som sa nechala ovládnuť svojím strachom a hystériou.

„Slečna Porterová,“ ozval sa zrazu, až so mnou trhlo. „Mary...“ vydýchol.

Myklo mnou, až som si udrela hlavu. Preletelo mnou zdesenie. Také hrozné zdesenie, až som nedokázala lapiť dych a nahromadilo sa mi v nohách, až som sa donútila vyskočiť a tvrdo som narazila do dubových dverí.

„Nehovorte moje meno, nevolajte ma po mene,“ zajachtala som a tlačila som sa na kľučku, až ma bolestivo rozbolela chrbtica.

„Mary, počúvajte ma...“ začal, no ja som sa tlačila na dvere, až som mala pocit, že cez ne prerazím dieru.

„NIE!“ zvrieskla som a vydesene som naňho hľadela. „Prosím vás, nechajte ma, nechajte ma, ja nemôžem, ja už nechcem, nechcem sa s vami, nechcem, už viac nechcem, nechcem sa na vás takto pozerať, nie, ja už nemôžem... nemôžem, prosím...“ žobronila som a oči ma štípali od sĺz.

„Mary,“ povedal potichu a začal ku mne naťahovať ruku. Hľadela som na ňu, akoby to bol smrteľný meč, ktorý mi o chvíľu prebodne srdce napoly a vyrve mi ho z hrude.

„Prosím vás, nie,“ zažiadala som a prikryla som si ústa rukou. „Prosím, nie,“ krútila som hlavou vydesene, no on sa ku mne stále načahoval.

Keď sa svojimi chladnými, dlhými prstami dotkol mojej dlane, z hrdla sa mi vydral hlasný výkrik. Nechcela som to. Nechcela som, aby sa na mňa pozeral, aby sa ma dotýkal, aby na mňa čo i len pomyslel, najradšej by som bola, ako by ma vymazal zo svojej mysle navždy, aby som nikdy neexistovala, aby som sa stratila a už nikdy nebola, nebola so svojou bolesťou, strachom, nešťastím a láskou.

„Pokojne, pokojne,“ vravel utišujúco a zovrel mi zápästie.

„Nie!“ vzlykla som a mykla som sa, no nemala som kam ujsť.

„Pššt, slečna Porterová, upokojte sa, upokojte sa,“ pokračoval a načahoval ku mne druhú ruku.

Cítila som, ako mi zviera hrdlo, ako mi v hrudi narastá strašná hrča, ktorá mi nedáva dýchať a z ktorej sa mi točí hlava.

Jemne ma chytil aj za druhé zápästie a prikročil ku mne. „Nebojte sa, ja vám neublížim, nechcem vám ublížiť,“ pokračoval upokojujúco a pomaličky, veľmi pomaličky, tak nečujne, ako to dokázal iba on, ku mne pristupoval.

„Lenže vy mi už ubližujete!“ vybuchla som zrazu a ostro naňho pozrela. „Ubližujete mi vždy, keď sa na vás pozriem, keď na vás myslím, keď sa vy na mňa pozriete, keď sa ku mne ozvete, keď poviete čokoľvek, vždy, keď vás niekde zbadám alebo keď robím úlohu na Elixíry, alebo si precvičujem neverbálne zaklínadlá, myslím na vás stále a ja už nechcem, nechcem, prosím vás, nechajte ma, nechajte ma...“ jachtala som bolestivo a v tej chvíli som pocítila, ako ma tuho objíma.

Netušila som, čo sa vo mne odohráva, ešte stále ma ovládal strach no jeho tuhé objatie, utišujúce slová a nežné hladenie po vlasoch ma akosi čudne upokojovali.

Chvíľu som sa tuho držala jeho plášťa a vzlykala mu ho hrude. Nikdy, nikdy v živote som sa necítila tak bezpečne, tak pokojne.

No keď som si naplno uvedomila, čo sa deje, kto ma objíma a prečo, a čo cítim, opäť ma zaplavila strašná hystéria a celá som sa rozochvela.

„Nechajte ma!“ skríkla som už asi po stý raz a snažila sa ho odtlačiť, no on ma tuho zvieral.

„Prosím vás, nie, nechajte ma, ja už nechcem, aby ste mi ubližovali...“ habkala som a v tej chvíli som pocítila, ako ma pustil.

Rýchlo som odstúpila a hľadela do jeho očí, ktoré boli teraz mäkké ako zamat a hľadeli na mňa so súcitom.

Chvíľu mlčal a potom potichu, takmer nečujne povedal: „Ja som vám nikdy nechcel ublížiť,“ pokrútil hlavou a znova sa ku mne približoval.

Vyjavene som naňho hľadela. Nikdy som vám nechcel ublížiť... premieľalo sa mi hlavou a cítila som, ako zatajujem dych pri pohľade na jeho chvejúcu sa ruku.

„Nikdy som vám nechcel ublížiť. To bolo to posledné, čo som kedy chcel,“ pokračoval jemne a letmo sa mi dotkol tváre.

„Mary, naozaj prisahám. Nikdy, nikdy som ti nechcel ublížiť,“ vydýchol zrazu a podišiel ku mne tak blízko, až sa naše nosy takmer dotýkali.

Pokrútila som hlavou. „Lenže vy ste, celé štyri roky,“ odporovala som mu slabo a hľadela do jeho nežných, čiernych očí, z ktorých sa mi zatočila hlava.

Pokrútil hlavou a pevne si ma privinul k sebe. Horko som sa rozvzlykala. Zarývala som mu nechty do ramena, zmáčala som mu habit svojimi veľkými slzami a všetka tá bolesť, ktorú som toľké roky potajme prežívala, ktorú som toľké roky skrývala a potláčala, pomaly veľmi pomaličky, tu, teraz, v náruči Severusa Snapa, sa vyplavovala na povrch.

Nevravel nič, len ma tuho držal a ja som plakala. Plakala ako nikdy predtým. Ako nikdy, nikdy predtým, od bolesti, zúfalstva, strachu, nešťastia, až som mala pocit, že sme tam stáli celú večnosť a nikdy sa to neskončí.

Trochu som sa od neho odtiahla, no nechcela som naňho vidieť. Hľadela som na jeho hruď a na chrbte som cítila jeho nežné ruky, ako ma tuho zvierali a spôsobovali mi zimomriavky na celom tele.

„Pozri sa na mňa,“ zašepkal mi do vlasov.

Pokrútila som hlavou a tuho som zavrela oči.

„Pozri sa na mňa, Mary,“ zopakoval nežne a chytil ma za bradu.

„Nie!“ odvetila som a prudko som od neho odstúpila. „Ja už nechcem. Láska bolí, a ja už nechcem, nechcem...“ jachtala som a hľadela som do zeme.

Snape bol chvíľu ticho a potom som počula, ako si ťažkopádne vzdychol.

„Ja viem, že bolí,“ povedal potichučky a pozdvihol mi hlavu. Nervózne som si kusla do pery a do očí mi vstúpili ďalšie slzy.

Prebodol ma svojimi nádhernými, temnými, čiernymi očami a chrapľavo dokončil: „Ale ja už nechcem, aby bolela. Ľúbim ťa, nechápeš to? Ľúbim ťa, od chvíle, čo si zmizla na pár mesiacov kvôli tomu, čo sa ti stalo. Netušil som... ak by som vedel, nikdy by som ti nedával tie tresty, ani by som...“ hlas sa mu zlomil.

Nechápala som. Bála som sa, že toto všetko je len sen. Že toto všetko sa mi len sníva, a ja sa o chvíľu prebudím celá spotená, rozochvená, s očami vyštípanými od sĺz a zvyšok noci prevzlykám do vankúša a budem si želať, aby som bola radšej mŕtva, než znova, každú noc a každý deň, prežívať tie isté muky, strašné muky, ktoré ma prenasledujú na každom kroku a nedávajú mi dýchať.

„Ja nechcem, aby ste ma ľutovali,“ pokrútila som hlavou a snažila som sa prehltnúť hrču, ktorá mi ešte stále narastala v hrdle.

Snape sa smutne usmial a pokrútil hlavou. „Ja ťa neľutujem. Ja ťa ľúbim,“ odpovedal nežne a naklonil sa ku mne.

„Lenže...“ zavzlykala som, „ja nemôžem... nemôžem, bojím sa, veľmi sa bojím, ja už nechcem cítiť tú bolesť,“ vyhŕklo zo mňa napokon na jeden dych a v tej chvíli som cítila, že sa vo mne niečo zlomilo. Že sa vo mne zlomilo niečo, čo mi bránilo uveriť tejto chvíli, po ktorej som podvedome túžila, odkedy som prvýkrát zočila Snapa, skôr, než sa mi vôbec chlapci začali páčiť, skôr, než som si vôbec uvedomila, ako veľmi mi na ňom záleží, že to, čo k nemu cítim, nebolo len obyčajné tínedžerské pobláznenie alebo posadnutosť, ale láska. Láska čistá a nevinná, hoci bolestivá, no láska. Láska, pred ktorou sa nedalo ujsť. Pretože nech som utekala, koľko som chcela, provokovala ho, nadávala naňho, vytáčala ho, vždy, vždy som podvedome túžila byť s ním, aj keď len počas trestov. Ešte stále som o ňom snívala, myslela naňho a túžila po tom, aby si ma všimol, aby sa môj vysnívaný príbeh lásky skončil šťastne, hoci som sa tomu bránila.

„Sľubujem ti, že ja ti nikdy neublížim,“ zašepkal slabo a naklonil sa ku mne ešte bližšie. „Sľubujem, už nikdy, Mary. Láska bolí, poznám to. No nechcem, aby tá tvoja bolela. Nechcem, aby bolela tá naša,“ vravel pomaly nežne mi odhrnul z tváre strapaté vlasy.

Prešiel mi palcom po líci a zotrel mi slzy, no bolo to na figu, pretože z očí sa mi od dojatia a šťastia drali ďalšie a ďalšie strieborné kvapôčky, ktoré mi zmáčali tvár.

Cítila som jeho dych na svojich perách a po chvíli ma pobozkal. Nežne a jemne, no zároveň vášnivo, akoby po tom túžil už večnosť.

Nemohla som tomu uveriť. Bozkávam sa so Severusom Snapom, s mužom mojich snov, s mužom, ktorý mi nevedomky zlomil srdce, roztrieštil mi ho na tisíc kúskov a ktorého pohľady, slová a strhnuté body ma tak dlho, celé mesiace, roky, skryto i otvorene mučili. Mučili až do zbláznenia.

Nachvíľu sa odtiahol a zotrel mi z tváre posledné slzy. „Prepáč mi to,“ zašepkal a pozrel mi do očí. „Nechcel som ti ubližovať,“ preglgol a privinul si ma k sebe.

No ja som to už nechcela počuť. Jediné, po čom som túžila, bolo bozkávať ho. Cítiť ho pri sebe, vdychovať jeho krásnu, nádhernú vôňu, cítiť jeho dych na svojich perách, dotyk jeho nežných rúk na svojom chrbte, a bozkávať jeho jemné pery, z ktorých vychádzal ten najzamatovejší hlas, aký som kedy poznala.

Postavila som sa na špičky a pobozkala som ho. „Ľúbim ťa,“ povedala som šťastne a tuho ho objala. „Ľúbim ťa,“ zopakovala som a cítila som, ako si vydýchol. Privinul si ma k sebe ešte bližšie a takto sme tam stáli. A ja som vedela, v tej chvíli som vedela, že láska môže byť aj nádherná, nežná a jemná, nielen bolestivá a mučivá.

Zrazu všetko napätie v mojej hrudi zmizlo. Všetok vzdor, všetok hnev, všetka provokácia aj škodoradosť zmizli a nahradil ich jeden, jediný, prenádherný pocit – nekonečná, večná, šťastná láska, ktorá ma hriala na celom tele a nútila ma po dlhom čase, po veľmi dlhom čase, skutočne, naradostene sa usmiať.

Pretože nech som sa bránila akokoľvek, nech som sa snažila akýmikoľvek spôsobmi, jednu vec vám poviem – pred láskou neutečieme. Jednoducho sa to nedá, aj keby sme skončili na psychiatrii, pokúsili sa o samovraždu, pchali do seba antidepresíva alebo jednoducho provokovali lásku svojho života, láska... tá si vás vždy, vždy nájde. Tak vám prajem, aby do vášho života vstúpila čo najskôr, nie však bolestivo, ale krásne a šťastne, tak, ako sa to stalo mne.

Ľúbim vás! (Ale nehovorte to Severusovi, mohol by žiarliť =D)


[ » na začiatok « ]

« 2. kap.: Pred láskou neutečieš 2/3


© Copyright 2004-24 by Priori-Incantatem.sk. Powered by PI team.
Optimalizované pre Firefox 20.0, rozlíšenie: 1024x600 a vyššie.
Pri iných prehliadačoch môžu nastať chyby v zobrazení.

Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba
sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov.
Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či
už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.

RSS Feed | Optimalizácia PageRank.cz


ANKETA
Aké obdobie by podľa vás mal sledovať plánovaný televízny seriál zo sveta Harryho Pottera?

Normálne, obdobie kníh. Ale tentokrát by sa ich mohli držať viac!
36% (84)

Normálne, obdobie kníh. Ale mohli by sa ich držať ešte menej ako vo filmoch!
3% (7)

Určite obdobie pred knihami. Napríklad pohľad na život Toma Riddla a vznik Voldemorta.
37% (88)

Určite obdobie po knihách. Deti hlavného tria nepochybne zažívajú na Rokforte veľa dobrodružstiev!
24% (57)

Hlasovalo: 236 ľudí
TOP NOVINKA

Z Rokfortu až do kulturáku - Riddikulus!
Dodnes smútite, že vám na 11. narodeniny sova nepriniesla vytúžený list do Rokfortu? Tak už nemusíte! Už čoskoro sa totižto vybrané slovenské centrá kultúry ako mávnutím prútika zmenia na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Mladí divadelníci Katarína Gurová, Kristóf Melecsky a Peter Pavlík, na čele s režisérom Pavlom Viechom, budú v jedinečnom predstavení žonglovať ikonickými postavami všetkých siedmich kníh, aby nám dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Aj keby sa možno mali. Celú tl...

[» celý článok «]
FAKULTY
Počet žiakov:
Chrabromil 19
Bystrohlav 20
Bifľomor 24
Slizolin 15
Spolu: 78
FAKTY
Ollivanderovci vyrábajú čarodejnícke prútiky už od roku 383 pred n.l.
CITÁTY
Toto znamenie vypálil Knieža Temnôt každému smrťožrútovi. Vďaka nemu sa spoznávajú a prostredníctvom neho nás k sebe zvoláva!

prof. Severus Snape
HP4: Ohnivá čaša
(kap. 36, str. 688)
STRÁNKY
Ocenenia:


Partneri:
Kiklop's Dynamic

Spriatelené stránky:
Fantasy-svet.net
Potterweb.cz
Simpsonovci.com
Martin Užák - editor a ghostwriter
DÔLEŽITÉ DÁTUMY
Grindelwaldove zločiny
Slovensko
15. november 2018
UK / USA
16. november 2018