Kapitola:
Pridaná: 5.4.2011, 15:06:26
Čítaná: 2337×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Kristie, Peter
Stručný dej: Kristie si vždy v triede pripadala ako vyhnanec. Avšak v jeden deň ju pozval Peter na kofolu s priateľmi. Konečne má kamarátov. Konečne sa cíti šťastne. Avšak toto jej šťastie netrvá dlho...

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Kapitola: 1 » Ponuky 2 » Iná cesta osudu 3 » Lebo to je môj život! 4 » Nový domov 5 » Otázky a odpovede 6 » Sranda a vážne veci 7 » Stajne a záľuby 8 » Vodopády, láska a nenávisť 9 » Správa od obra 10 » Nepochopiteľné na svete

Nič neviem. Vôbec nič.

Neviem kto som ja, na čo som tu, načo je tu Peter, prečo ho ľúbim. Neznášam nevedomosť, a neviem čo si o tom mám myslieť.

Ani neviem ako to vysvetliť...

Proste neviem čo si o tom všetkom mám myslieť. Ako sa vtedy Peter zmenil, a ako... To radšej nechajme tak.

Ale nemám ani šajnu o tom, kto som. Prečo vlastne ľúbim Petra? Kto som, kto je on? A mal vlastne pravdu, ako si predstavujem budúcnosť? Kam pôjdem, s kým budem žiť...

Jediné, čo by som chcela vedieť je pravda. Jedno slovo, no predsa tak veľa... Odhalí všetko, kto som ja, kto je on, kto sú oni. Či mi klamú, alebo mi naozaj veria, a majú ma radi. Bolo by to úžasné. Ale nedá sa to, a ja to viem.

Ešte by som dlho rozprávala o tom, že nemám o veľa veciach šajnu, a neviem vôbec kto som, ale radšej to už nechám tak, a nerozmýšľam nad tým. Aj tak by to bolo na nič, a ja to viem.

Preto sú moje rozhodnutia také rýchle, a snažím sa ich nemeniť. Pretože tak by to malo byť. A tak to je.

Som, kto som, nechávam všetko na osud, a prestávam o všetkom rozmýšľať. Je mi to možno jedno, ale nie všetko. Pretože to je môj život, a ja rozhodnem, ako dopadnú moje rozhodnutia. A to sa nezmení. Nikdy.

Dopadla som na vodu.

Rýchlo som sa nadýchla a.. Chrbát sa dotkol vody.

Klesala som nižšie, a nižšie.

Mohla som síce vyplávať hore, a zachrániť sa, ale telo som mala akési kľudné, ani sa mi nechcelo, a ani som nevedela, ale nechcela, či nemohla som.

Bol to veľmi príjemný pocit. Vodopád hučal v diaľke, a voda vydávala príjemný zvuk. Také krásne.

Nevnímala som to, že mi dochádza kyslík. Keď zomrieť, tak úctivo, a takto.

Ešte by som možno stále mohla vyplávať hore, a zachrániť sa. Ale nespravila som to.

Bola som čoraz bližšie pri dne...

Zavrela som oči, a neviem čo sa stalo.

„Kristie, Kristie, prosím,“ triasol mnou niekto.

Vypľula som všetku vodu z pľúc. Bolo to veľmi nepríjemné.

„Och,“ zbadala som Petra nado mnou, ktorý ma držal za plecia. „Je ti dobre?“

Chvíľu som len dýchala, a vnímala som, kde som. Bola som celkom mokrá, pri vodopádoch, a pri mne nebol nikto, iba Peter.

„Áno,“ povedala som pomaly. „Myslím.“

„Dýchaj zhlboka,“ rýchlo mi radil. „Dobre, takto. A teraz poď.“

Pomohol mi vstať, bolo mi to veľmi ťažké, no nakoniec sa podarilo.

Vedela som, že Peter uvažoval, ako ma odvezie do nemocnice.

„Zvládnem to pešo,“ povedala som, no vedela, že Peter ma nepustí. Ale iná možnosť nie je!

Ruku mi položil pod chrbát, a druhú pod kolená. Zdvihol ma, a niesol v rukách.

Začalo mi byť veľmi zle, a mala som pocit, že o chvíľu sa zadusím. Dýchala som tak ticho, aby Peter nepočul, že je mi ťažko. Ale nevedela som, či to zistil, lebo zastal.

***Peter***

Zobral som ju do rúk a jemne ju niesol, ako sa dalo.

Vedel som, že jej nie je práve najlepšie, no viac som jej nevedel pomôcť. V nemocnici jej viac pomôžu.

Zrazu som zacítil, ako keby sa mi niečo stiahlo, a cítil som ťažko v hrudníku. Silno som zakašľal, no nepomohlo to. Nedokázal som sa nadýchnuť no kráčal som ďalej, lebo som videl, že Kristie znova odpadla.

Začal som bežať. A stále som nevedel chytiť dych.

A klesal som, lebo som nevládal. Až som nakoniec spadol, a aj spolu s Kristie klesol na zem.

Potom sme tam spolu takto ležali, a odpadol som aj ja, a nič necítil. Stále sa mi nedalo nadýchnuť, a bolo mi zle.

***Kristie***

Ležala som na mäkkom lôžku v teplej miestnosti.

Bolo mi veľmi príjemne. Nechcelo sa mi otvoriť oči, no bola som zvedavá kde som.

Vedľa mňa, na ďalšom lôžku bol Peter. Čo sa mu stalo?

Chytila som sa za miesto, kde boli pľúca, a nadýchla sa. Bolo to oveľa lepšie, no predtým to bolo ešte ľahšie.

Chvíľu som len tak bezčinne ležala, dýchala, a načúvala.

Potom sa dvere otvorili, a začula som mužský a ženský hlas.

„Takže, to by sme si mali ujasniť,“ povedal muž.

Zavrela som oči, a tvárila sa že spím.

„Ale prosím vás, tu im bude dobre. Pozrite, Peter je už hore!“ skríkla žena.

Bol to zrejme doktor a sestrička, podľa ich výzoru. No neboli sme v nemocnicu, len v akejsi vile.

„Je jej dobre?“ počula som Petrov hlas. Bol taký milý, že sa o mňa zaujíma.

Otvorila som oči, stačilo pretvárky.

Doktor okamžite ku mne pribehol, a spýtal sa ma: „Je ti dobre, Kristie?“

„Áno, oveľa lepšie,“ povedala som váhavo.

Doktor na mňa zazrel. „Kristie, povedz pravdu, ide ti o život.“ Peter na mňa ustarosteno hľadel.

„Mohlo to byť aj lepšie, ale je mi dobre, naozaj,“ vzdychla som si.

„Máte ešte trocha vody v pľúcach,“ povedal. Veľmi som sa zľakla, ale nevedela som, čo to znamená.

„Čo to znamená?" spýtal sa za mňa Peter.

„Musíme ju vybrať.“

„Ako?“ ticho a bojazlivo som sa spýtala. Hádam to nebude bolieť.

„Trubicou, cez krk.“

Striaslo ma od tej predstavy. „Nedá sa to vykašlať?“

„Eh, no vlastne áno. Môžeme vám dať tabletku, a možno to vykašľáte. Ale ak nie, tabletka môže mať iné účinky, a uškodiť.“

„Aké?“ zahľadela som sa naň.

„Ako kedy.“

Rozmýšľala som, a vyriekla náhle rozhodnutie. „Tak dobre.“

O pár dní mi bolo dobre, a tabletka mi veľmi pomohla.

Ethalon ma donútil ešte ležať, a potom som ho donútila ja, že ma prevedie po meste, a ešte mi niečo o ňom povie.

Dozvedela som sa, že vedľa ešte leží mesto obrov, a o týždeň od vyliečenia som sa pobrala tam.

Všetci sa vítali z otvoreným náručím, a dali si záležať, aby ma nepripučili svojimi ozrutnými nohami. Dávala som si pozor aj ja, pretože som si nevedela predstaviť, ako ležím pripučená na chodníku.

Išla som za Irom, obrom ktorý bol ich "starostom", aby mi porozprával všetko.. Bol to veľmi zaujímavý "rozhovor", aj keď som sa do neho zapojila ja iba občas.

Keď sme sa dostali k jednej téme...

„Ty si prišla s Petrom, však?“ spýtal sa ma svojím hrubým hlasom Iro.

„Áno," prikývla som mu.

„Vieš, počul som, že ho už raz napadol démon. Rozprával mi, že..,“ začal, no zastavila som ho.

„On tu bol?“

Iro uvažoval, čo mi odpovie. „Áno. Včera... A povedal mi, že ho niečo posadlo, a nevedel čo robí... Ako by to nebol on. Určite ho posadol démon, chudák.“

Tak teda sa to teda vysvetlilo, fúha! No len dúfam že mi neklame, inak by som sa vážne naštvala.

„No a ešte mi niečo povedal,“ povedal tentoraz ticho, takmer nečujne.

„Čo?“

„Ne, nechcel som ti to hovoriť, ale, nechcem ti klamať. Obri nikdy neklamú, to si pamätaj,“ povedal. Teda o tom, že ho posadol démon neklamal, aspoň že niečo. „On, on ťa neľúbi.“

Čumela som naň. ČOO?

„To nie je pravda!“ zakričala som na neho.

„Ako myslíš, ale nerozkrikuj sa tu na mňa! Aj ostatní obri ti potvrdia že neklamem, ale tvoje rozhodnutia sú na tebe. A teraz ma prosím ospravedlň, mám obedný príhovor.“

„Jasné,“ zamrmlala som, a z hnevom odišla. Ten debil Peter!

___________________________________________

(Takmer inšpirované skutočnosťou)

Takže, teraz takú oddychovku, hm? Takže, ešte jedna kapitolka, a ZISTENIA máme za sebou, čo vy na to?

Kristie mala pôvodne zomrieť, a byť mŕtva, a potom som to dala tak, že sa potom oživí, no nakoniec bude živá. Páči sa vám to tak? :) No, a komentíky :)

[ » na začiatok « ]