Kapitola:
Pridaná: 15.3.2011, 15:23:31
Čítaná: 3752×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Morana, Severus Snape a i.
Stručný dej: Aké tajomstvá skrýva Morana?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo

Kapitola: Prológ 1 » že znova začínaš 2 » že si ťa pamätá 3 » že ťa zaujal

Ahojte, ďalšiu kapitolu sem pridávam skôr ako som myslela - akosi som zabudla, že ju už mám dlhšiu dobu dopredu napísanú :DD Je vcelku krátka, ale je v nej všetko čo pre tento celok treba.

Taktiež, asi to bude znieť dosť divne a kruto, ale... ďalšiu kapitolu pridám, keď budem mať aspoň 3 či 4 reakcie. Chcela by som vedieť, či sa to sem pre vás vlastne "oplatí" hádzať... :)

Aj keď si Morana slizolínsku klubovňu pamätala len matne, chladná a mihotavá žiara, ktorá vychádzala z kozubu jej utkvela v pamäti. Na kamenných stenách splývali k zemi okrasné zelené závesy z lesklej látky, pripomínajúcej hodváb. Pohodlie dodávali čierne kožené pohovky a gauče, tróniace na zeleno-sivom perzskom koberci.

A nie len vďaka výzdobe a nábytku bola atmosféra v klubovni tak pochmúrna – študenti pôsobili odťažito. Vyzeralo to, že dobre vedia, čo je pre nich dobré a podľa toho sa držali ľudí. Klubovňa bola plná väčších či menších skupiniek, ktoré sa jasne točili okolo jedného človeka.

Morana chvíľu váhala, či má nenápadne odísť do spální alebo začať byť nejakým spôsobom sociálne aktívna. Cez hostinu sa jej prihovorilo pár ľudí, no nikto nebol v dohľade. Keby aj, nemyslela, že by sa niekomu z nich prihovorila. Namiesto toho jednoducho zaliezla do jedného z odľahlých kresiel a sledovala všetko dianie naokolo – potrebovala predsa zistiť, s kým má byť vo fakulte a toto bola jednoduchá cesta. Vždy ľudí rada sledovala. Z ich chovania sa dalo prečítať viac, ako by si bežný človek všimol.

„Hej,“ ozval sa za Moranou hlboký hlas, ktorý v nej oživoval spomienky. Prudko sa otočila aby uvidela čiernovlasého čarodejníka s veľkým nosom, ktorého si pamätala z prvého ročníku.

„Severus?“ opýtala sa prekvapene.

„Eh... áno. Ty si ma pamätáš?“ reagoval mladík neisto.

„Samozrejme,“ usmiala sa Morana a vzpriamila sa na kresle, o ktoré sa opierala.

„Super...teda...ty si to dievča, ktoré sa rozprávalo s...?“

„Áno,“ skočila mu hnedovláska rýchlo do reči. Predsa len bolo všade príliš veľa zvedavých uší.

Severus prikývol.

„A keby niečo, volám sa Morana, dobre? Nečakala som, že by si si pamätal aj meno,“ uškrnula sa dievčina a aj napriek obsahu viet, jej hlas vôbec neznel obviňujúco či posmešne. Potľapkala miesto na kresle vedľa nej. „Nechcel by si tu so mnou chvíľku ostať?“ opýtala sa s úsmevom. Deja vú. Kto vie, či si pamätá aj on.

Chlapec ju chvíľu nedôverčivo sledoval. Vyzeralo to, že zvádza neľahký vnútorný boj. Chvíľu ostal stáť bez pohnutia, no potom sa uškrnul a pozvanie prijal. Čiže si možno pamätal...?

„Sinistra si ťa pamätá,“ hovorila Morana ďalej, nedávajúc Severusovi šancu nadviazať konverzáciu ako prvému. „Občas sa na teba pýtala. Mala ťa rada.“

Severus len znovu prikývol. Nezmenil sa... prebleslo Morane hlavou.

„Prečo si vtedy vlastne odišla?“ opýtal sa po chvíli.

„No... asi som bola príliš chorá, aby som tu mohla ostať.“

Mladík sa zatváril nedôverčivo. „Prečo ťa Dumbledore alebo Pomfreyová nevyliečili? Oni by to určite dokázali...alebo u svätého Munga? Prečo si bola preč päť rokov?“

Morana pokrčila plecami. „Neviem. A je to jedno, čo bolo, to bolo... radšej mi povedz niečo o tejto škole... čo sa zmenilo... akí sú tu ľudia a profesori... Nič si poriadne nepamätám.“

A tak Severus začal rozprávať.

"...a so Slizolinčanmi si budeš rozumieť," prehlásil Severus isto po chvíli rozhovoru. "A rozumela by si si viac, kebyže tú vec netajíš."

Morana pokrútila hlavou. "Ešte nie. Ale som rada, že si to myslíš. Snáď to bude pravda."

"Hej, asi bude. A aby som nezabudol, Chrabromilčania sú idioti," dodal vecným tónom, akoby oznamoval, že si kúpil nové ponožky.

"No, z časti som už zistila," povedala Morana sucho. "Bola som s nimi vo vlaku... Potter, Black sa tuším volali...teda, dvaja z nich..."

Čiernovláska trhlo. "Keď uvidíš nabudúce, tak ich radšej prekľaj... ani sa s nimi nedávaj do reči."

Morana prekvapene naklonila hlavu na stranu. "Prečo? Teda, neboli práve milí, ale..."

"Sú to arogantný bastardi, " skočil jej Severus do reči. "Hlavne Potter. Bol by som najradšej, keby ich vyhodili. A viem, že niečo taja... keď sa mi podarí zistiť čo, som si istý, že odtiaľto poletia."

DIevčina chápavo prikývla. "Hej, chápem... pôsobili dosť... nepríjemne. Dvaja príliš arogantný, jeden sa správal ako zakríknutá cvičená čivava s nadváhou ale...ale ten tretí nevyzeral až tak nepríjemne. Správal sa vcelku slušne..."

"Asi myslíš Lupina... ale nikto z nich nie je slušný. Chodím s nimi do ročníku viac ako päť rokov, viem, o čom hovorím."

Morana rezignovane pokrčila ramenami. Nechcela sa nechať Severusom ovplyvniť - aj keď jej bolo jasné, že práve o to mu išlo. Musel týchto štyroch Chrabromilčanov naozaj nenávidieť.

Veď sa časom určite uvidí, akí sú naozaj.

"...ale Black tu má mladšieho brata," pokračoval Severus. "Regulusa. Ešte neodišiel, je o rok pod nami. Aspoň on nerobí svojmu menu hanbu... mal by byť ešte v klubovni.... tam, vidíš?"

Hnedovláska sa pozrela smerom, kam chlapec ukazoval. Uvidela pätnásť ročného čiernovláska, ktorý sedel v obklopení iných Slizolinčanov. Dlhšie vlasy mu spadali do tváre podobným spôsobom, ako jeho staršiemu bratovi. Rovnako prenikavé sivé oči mu žiarili hrdosťou.

"Podobajú sa."

Sverus si osfrkol. "Možno tak výzorom. Ten druhý, chrabromilský Black, je čierna ovca rodiny. A potom je tu ešte ... napríklad Crouch Junior."

Morana znovu pohľadom nasledovala jeho prst, ktorý teraz ukazoval na chlapca s hnedými očami a špinavo-blonďavými vlasmi. Sedel vedľa Regulusa a na niečom sa hlasne smial. Z jeho ostrých čŕt zvláštnym spôsobom vyžarovala krutosť - predtým by Moranu ani nenapadlo, že by sa zdanlivá povaha mohla tak odrážať na tvári.

"Hej, vyzerá... zaujímavo."

"Aj tak to môžeš povedať. On je dva roky pod nami, ale aj tak tu má dosť veľký vplyv."

Morana zase raz bez slova prikývla. Už začínala mať o Slizolinčanoch akú-takú predstavu – hlavne z toho, ako často Severus používal slovo ‚vplyv‘.

"Avery, Sharapov a Mulciber tu už nie sú. Ale s nimi sa dá tiež dobre vychádzať. Hlavne keď sa zabávajú na nejakých humusákoch, vtedy je naozaj zábava," povedal Severus so širokým úškrnom. Hnedovlásku jemne striaslo.

"A čo keď som humusák aj ja? Neviem nič o mojom pôvodne... to musí byť ešte horšie, nie som vlastne nič."

Čiernovlasý mladík vyzeral týmto náhlym prejavom emócií zaskočený. "Určite nie si humusáčka," povedal isto po chvíli. "Nepôsobíš tak a... nikto, kto ovláda Parselčinu, nemôže byť humusák. To nie je niečo, s čím sa len tak rodíš. Dar Parselčiny sa dedí. Nehľadala si niekedy, kto je tvoja rodina?"

Morana Severusovi venovala veľmi skeptický a podráždený pohľad. "Ako som mala? Nemám prístup k archívom... a duplom som ho nemala, keď som bola celý život zavretá v sirotinci."

"Jasné, jasné...prepáč. Ale teraz už môžeš začať pátrať, nie?"

"Neviem, či chcem. Keď sa ma vzdali, tak ma nechceli. Nechcem zisťovať, kto mnou takto opovrhol. Vieš, čo znamená moje meno? Morana? Smrť. A toto je jediné, čo mi rodina zanechala. Museli byť milujúci, všakže? Čiže ešte raz, nie."

"Naozaj nechceš zistiť, kto vlastne si?" opýtal sa Severus neveriacky.

"Nie. Chcem začať niekým byť.“

[ » na začiatok « ]