Kapitola:
Pridaná: 24.3.2011, 07:25:24
Čítaná: 4468×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Morana, Severus Snape a i.
Stručný dej: Aké tajomstvá skrýva Morana?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo

Kapitola: Prológ 1 » že znova začínaš 2 » že si ťa pamätá 3 » že ťa zaujal

Nie je to halucinácia, ja ešte žijem :D prepáčte dlhú odmlku, ale mala som perný víkend čiže som vôbec nemala čas písať...a potom škola a tak... :)

Komentár poteší.

Severus a Morana sedeli pri stole na raňajkách a dokončovali si úlohy, ktoré nestihli urobiť ešte včera. Od jej nástupu na školu nejaký ten piatok ubehol a zatiaľ všetko vyzeralo pokojne a prijateľne. So Slizolinčanmi nakoniec vychádzala.

"Aký máš pôvod?" bola prvá otázka, ktorú jej položil Avery hneď po tom, ako sa spoznali.

"Neviem," odpovedala Morana prosto. Severus podráždene zavrčal nad jej nepremyslenou priamočiarosťou. Keď Avery otváral ústa aby niečo povedal, čiernovlások zasiahol.

"Som si istý, že nie je žiadna humusáčka, Avery. Sama nimi opovrhuje. Nemohla by mať tak špinavý pôvod."

Morana prekvapene zdvihla obočie ale potom rezignovane kývla hlavou. "Presne. Keď nemáš v rodine čarodejníka, nemal by si dostať prútik," prehlásila najprecítenejšie, ako vedela.

Avery vyzeral, že ho táto odpoveď dostatočne uspokojila. Ešte ten deň, krytý Snapeom, Mulciberom, Crouchom Juniorom a aj Moranou, preklial Bifľomorčanku, aby sa pred novou hnedovláskou predviedol – chúďaťu dievčaťu sa na nohách a rukách vyhodili nepekné fialové vredy, ktoré ihneď zarástli hustou srsťou . Morene pri tom nepríjemne zovrelo žalúdok, ale nedala na sebe nič poznať. Tvárila sa, že sa na tom zabáva spolu s ostatnými.

V tejto skupinke trávila väčšinu času - často sa k nim pripájal aj Regulus. Možno boli krutí a mali naozaj zvrátený zmysel pre humor, ale Morana si nemohla pomôcť... mala ich rada.

Avery s Mulciberom pôsobili dosť spomalene, ale čo im chýbalo na rozume, vynahrádzali Severus, Regulus a Barty. Severusove znalosti čiernej mágie by mu závideli hocktorý čarodejník. A Regulus a Barty... boli proste rozmaznané deti, ktoré boli radi stredobodom pozornosti. Pôsobili arogantne a namyslene, ale pritom aj úsmevne bezstarostne.

A keď chlapci videli, ako sa Morana zabáva na tom, čo robia, mali ju radi tiež.

„Máš v tom preklade chybu... túto runu nemôžeš preložiť ako zaspať,“ ozval sa Severus pri raňajkách, keď nazeral Morane do jej úlohy na starobylé ruby. Tá sa zasekla v polovici pohybu brka a nedôverčivo pozrela na čiernovlasého mladíka.

„Ty to ako vieš? Veď na runy ani nechodíš...“

Severus pokrčil ramenami a ďalej sa venoval jeho referátu na čarovanie.

Sirius za neďalekým chrabromilským stolom krčil nos a jeho pohľad smeroval k Slizolinčanom.

„Ufňukanec sa znovu baví s ňou!“

Peter začal prekvapene naťahovať krk a Remus prevrátil očami. (James mal plné ruky práce s pokúšaním sa prinútiť Lily Evansovú ísť s ním na rande, tak nemal čas zareagovať.)

„Sirius, vážne prestaň. No a čo, že sa s niekým z nich baví? Je s nimi vo fakulte...“

„Námesačník, neblázni zas!“ vyštekol Sirius. „Ja som od začiatku vravel, že je rovnaká ako oni! A pozri, mal som pravdu! Videl si, ako sa smiala na tom, čo urobili chuderke Annys?! Ešte, že ju dala madam Pomfreyová do poriadku.“

Remus neodpovedal a pretočil stránku v knihe.

„To neboli predsudky, hovorím ti, neboli. Od začiatku som vedel čo bude zač!“ nahnevane pokračoval čiernovlások a odfrkol si. „Ale možno by sme jej pobyt na Rokforte mohli začať trochu spestrovať, nemyslíš?“

Peter vzrušene zhíkol a hnedovlasý chlapec zdvihol pohľad z učebnice. Sirius siahal do vrecka po prútiku.

„To nie! Čo chceš robiť? U Merlina, veď je to dievča!“ prekvapene púlil oči Remus a chcel natiahnuť ruku, nech zastaví svojho kamaráta. Ten však len prevrátil očami a odsunul jeho ruku nabok.

„Neboj sa, nič strašné. Len aspoň trochu zábavy... prípadne potom ešte trochu pritvrdím, ale...“

„SIRIUS!“

„Dobre, dobre,“ uškŕňal sa čiernovlások a namieril prútikom na Moraninu nádobku s atramentom, ktorú mala kvôli úlohám vyloženú. Zašomral nejaké kúzlo a prútik si rýchlo založil naspäť.

Remus ustarostene tekal pohľadom z Moraninho kalamáru späť na Siriusa. Potom si len povzdychol a nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Prepásol som niečo?“ pripojila sa k nim zrazu strapatá hlava s okuliarmi.

„Dohromady nič,“ uškrnul sa Sirius. „Tak ako to šlo? Koľko krát ťa Evansová odmietla tentoraz?“

Morana si znovu zničene premerala jej úlohu a potom ju rýchlo hodila do školskej tašky, spolu s atramentom a brkom.

„Dobre, ponáhľam sa na runy, zatiaľ... vidíme sa na herbológií, že?“

Severus prikývol a vykrivil kútik úst do niečoho pripomínajúceho úsmev. Morana mu úsmev opätovala oveľa širšie a stratila sa v za dverami veľkej siene.

Na starobylé runy dorazila medzi poslednými, no aj tak ešte pár ľudí chýbalo. Sadla si do jednej z lavíc v poslednom rade, ktorá bola ešte prázdna. Už si vyťahovala veci z tašky keď sa nad ňou ozval povedomý hlas.

"Prepáč, máš tu voľné , však?"

Hnedovláska zdvihla hlavu aby uvidela jemne usmievajúceho sa Remusa. Prekvapene prikývla a posunula veci čo mala rozložené na lavici, aby uvoľnila viac miesta. Skôr než mohli začať rozhovor, profesorka Provecsová prišla do triedy.

"Otvorte si učebnicu na strane 127 a začnite s prekladom na rozcvičenie. Pán Abbott, zozbierajte mi, prosím, úlohy," povedala prísnym, no príjemným hlasom, keď si sadla za katedru. Vyšší Bifľomorčan sa nadšene postavil aby poslúchol profesorkinu prosbu.

Celá trieda učebnice otvorila naraz, ako na povel. Hnedovláskine oči zablúdili k úlohe, ktorú im profesorka udelila. Vyzerala na preklad prekvapujúco ľahko...

Zamyslene namočila koniec brka do atramentu a začala písať. V Polovici vety si však všimla, že všetko čo napísala, jej ihneď zmizlo. Zamračila sa na kúsok pergamenu ktorý ležal pod ňou a pokúsila sa pohyby brkom zopakovať. Stále nič.

Mladík vedľa nej si sťažka vzdychol. "Prepáč, to Sirius... použi môj atrament," zašepkal ospravedlňujúcim hlasom a posunul jeho kalamár smerom k Morane.

"Prečo by si ma na to upozorňoval?" opýtala sa Morana nedôverčivo a striedavo pozerala z nádobky s atramentom na Remusa. Ten prekvapene nadvihol obočie.

"Lebo nie každý z nás chce každému z nás zle. Nemali právo sa snažiť si z teba uťahovať. Aj keď..."

"Aj keď som v Slizoline?"

"Nie. Aj keď tebe zjavne ostatných šikanovať nerobí problém," dokončil Remus zachmúrene.

Morana uhla pohľadom do strany a pokúsila sa Remusa ignorovať. "Ja ich nešikanujem," utrúsila ticho. "Nič nikomu nerobím. Videl si ma snáď zdvihnúť prútik?"

"Zatiaľ nie. Ale všetkému sa prizeráš."

"Ale to je presne to isté čo robíš ty!" povedala možno trochu hlasnejšie ako si myslela, lebo si profesorka nebezpečne odkašľala. Morana sa radšej znovu zapozerala do knihy. "Potter a Black si stále doberajú Severusa a ty s tým nič nerobíš."

Hnedovláska by odprisahala, že na Remusových lícach sa objavili červené fľaky. "To je iné. Nepoužívajú čiernu mágiu."

"Ale podľa mňa to človeku ublíži rovnako," povedala Morana úsečne.

„Nemôžeš porovnávať ich nevinné žartíky s tým čoho sú schopný oni!“

„Ty to naozaj nazývaš nevinným?“ opýtala sa hnedovláska ticho a s krivým úsmevom, ktorý neopúšťal jej tvár sa zahľadela na Remusa. Možno sa usmievala, no jej oči tomu nezodpovedali – nebol v nich ani náznak radosti či inej emócie.

Hnedovlasý chlapec smutne pokrútil hlavou a pretrhol očný kontakt. „Nevinné určite nie ale... myslel som si, že predsa len budeš iná ako oni.“

Morana neodpovedala. Vedela, čo tým myslí a rovnako vedela, že sa tým nikam nedostanú - obaja mali rovnakú pravdu a tiež mali aj rovnakú úlohu v žartoch ktoré ich priatelia robili. Odmietala si to však pred Remusom priznať.

Obaja bez slova ďalej prekladali a keď hodina pokračovala, ani jeden z nich sa už neopovážil prerušiť výklad ich profesorky. Ťažko povedať, či to bolo kvôli tomu, že na hodine chceli dávať pozor alebo kvôli náhlej, nie práve príjemnej atmosfére, ktorá medzi nimi zavládla.

„Ten atrament si nechaj,“ povedal Remus na konci hodiny, keď si už všetci balili veci do tašiek.

Morana pokrčila plecami a hodila si ho medzi svoje veci. Síce ich ešte mala v zásobe dosť, ale jeden navyše sa vždy hodil. „Ďakujem,“ povedala a usmiala sa bezvýrazným úsmevom.

Remus si povzdychol a bez slova sa otočil smerom k dverám. Kým si hnedovláska dobalila všetky svoje veci, bol dávno preč. Zamyslene sa pozrela na rám už prázdnych dverí a prehodila si tašku cez plece.

„Severus?“

„Hm?“

„Čo vieš o tom Lupinovi?“

Čiernovlások si Moranu premeral nedôverčivým pohľadom. Stretli sa cestou do skleníkov a tak mali zvyšok cesty spoločný. Kráčali zväčša v tichosti – ani jeden z nich nemal potrebu používať slová na to, aby komunikovali. „Prečo by si sa ma na to pýtala?“

„Len tak... nič presné, proste... len tak.“

Severusov nedôverčivý pohľad nepoľavil. „Viem o ňom len to, čo som ti povedal prvý deň. Ale znovu, radšej sa nesnaž si s ním nič začínať.“

„Veď si ani nechcem. Len som sa pýtala.“

[ » na začiatok « ]