Kapitola:
Pridaná: 13.3.2011, 18:40:51
Čítaná: 2281×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Kinsley Claydenová, Ginny Weasleyová, Draco Malfoy
Stručný dej: Na Rokfort prichádza nová študentka. Pozor na ňu, sebavedomie má veru dosť veľké!

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Senilné klobúky 2 » Ulízané fretky 3 » Roztrhané nohy 4 » 4. kapitola 5 » Prerastené jašterice 6 » Hromobušné prskavky 7 » Severné veže 8 » Dračie praženice 9 » Skryté tajomstvá

Ahojte, pridávam dnes ešte jeden môj počin. Konkrétne novú kapitolu tejto poviedky. :)

Túto kapitolu mám neuveriteľne rada, bola strašná sranda ju písať... myslím, že tu viac pochopíte, akú povahu Kinsey v skutočnosti má.

Príjemné čítanie a komentárom sa poteším.

7. kapitola - Severné veže

Kinsey nahnevane kráčala chodbami hradu a bola len milimetre od toho, aby jej z očí šľahali blesky. Ešte jedna hodina, jedna sekunda v prítomnosti toho arogantného narcistického pokryteckého Slizolinčana a už za seba naozaj nebude môcť ručiť.

Už iba štyri dni, už iba štyri dni, už iba štyri dni... rezonoval jej v hlave hlások, ktorý sa jej snažil dodať optimizmus.

Jasné. Iba, odpovedal ďalší nepríjemne sarkastickým tónom.

Nahnevane zaškrípala zubami. Akoby ju dostatočne nevytáčalo len s ním byť, ešte ju obleje tou hnusnou špinavou vodou z jeho vedra. A ani mu to nemôže vrátiť, lebo Filtch zrazu začne dávať pozor.

Mala chuť od zlosti kričať. Hodila vražedný pohľad po malom Bifľomorčanovi okolo ktorého prechádzala. Čupel na zemi a zbieral si kartičky z čokoládových žabiek, ktoré mu popadali na zem a keď jej pohľad zachytil, vydesene vypískol a z rúk mu vypadli všetky kartičky ktoré zatial zvládol zozbierať.

Kinsey prevrátila očami. Fakt, Bifľomorčania...

Namiesto toho aby dievča na siedmom poschodí odbočilo ku svojej klubovni, pokračovalo po pohyblivom schodisku ďalej, vyššie. Nemala náladu na Chrabromilskú klubovňu, lebo byť v nej znamenalo byť obkolesená spolužiakmi. A byť obkolesený spolužiakmi znamenalo otázky o dnešnom treste. A otázky o dnešnom tresne znamenali iba nervové výbuchy. Aj keď asi o minútu mala končiť večierka, absolútne jej to nevadilo – naozaj si potrebovala od všetkých oddýchnuť.

Keď po schodoch vyšla na najvyššie poschodie, spokojne sa usmiala. Ľudia sem skoro nikdy nechodili a vedela, že Severná veža je na tom podobne. S nadšením a úľavou na tvári zamierila priamo tam.

-----

Vietor prenikal cez zle tesniace okná a občas vydal ten známy piskľavý zvuk. Bol chladnejší ako zvyčajne, jesenné počasie bolo stále studenšie a studenšie. Možno vďaka tomu, či kvôli temným kamenným stenám alebo mesačnému svitu ktorý sem lenivo prenikal, veža pôsobila nehostinne ba priam desivo.

Kinsey sa zatvárila nadmieru spokojne.

Toto bolo presne to, čo potrebovala. Zvalila sa na chladnú zem pri stene a chrbtom sa oprela o múr pod jedným z okien. Rukami si objala kolená a hlavu si oprela o ne. Možno sem začne chodiť pravidelne... mohla by si tu napríklad robiť úlohy alebo čítať alebo sa jednoducho pred všetkými skrývať alebo...

„Chrabromilčan v mojej veži?“

Kinsey prudko zdvihla hlavu z kolien a vzhliadla pred seba.

Oh, Duch.

Skvelé.

Ak bolo niečo, na čo si v čarodejníckom svete zvykala najťažšie, boli to duchovia. Boli tak... priehľadný a nehmotný, až ju to znepokojovalo. Samozrejme, že by si to nikdy nepriznala nahlas. Okrem iného to vyzeralo, že oni s ňou vychádzali dobre. Takmer bezhlavý Nick s ňou vždy rád diskutoval o popravách čarodejníkov a čarodejníc v stredoveku – vždy sa do debaty tak pohrúžil, že sa mu hlava začala nebezpečne kývať.

Poriadne si prehliadla jej priesvitnú spoločnosť, ktorá sa znášala pred ňou. Na tvári s ostrými črtami mal chladný výraz a dlhé vlasy mu splývali dole. Spodnú časť tváre mu zakrývala elegantne zostrihnutá brada. Mal na sebe oblečenie, ktoré prezrádzalo vysoké šľachtické postavenie. Všetku pozornosť na seba však upútavali tmavo-strieborné škvrny v oblasti brucha a na rukách, ktoré kedysi boli krvou.

„Krvavý barón,“ povedala Kinsey zaujato a naklonila hlavu na stranu. Ešte nemala možnosť sa s ním stretnúť, len ho pár krát ledabolo zahliadla na hostine.

„Chrabromilčan,“ povedal Krvavý barón vecne, bez záujmu v hlase. „Čo tu robíte?“

„Skrývam sa pred celým svetom a snažila som sa nabrať silu prežiť ďalšie dni,“ odpovedala Kinsey sucho a ovládla chuť pridať falošne melodramatický tón. Niečo jej hovorilo, že k Barónovi by predsa len mala prejaviť nejakú tú úctu.

„Tak odíďte. Nemám záujem počúvať problémy ktoré majú dospievajúce dievčatá tejto doby so svojím životom.“

Čiernovláska sa kŕčovito usmiala. „Je mi ľúto ak vás fakt, že ja mám život irituje, ale odmietam sa odtiaľto pohnúť. V hrade je príliš veľa potencionálnych objektov na ktoré by som sa mohla nahnevať.“

Krvavý barón si ju premeral kamenne chladným pohľadom a klesol sa o kúsok nižšie. „Neviem, kto ste, ale študenti aj ostatní mi vždy prejavovali, prejavujú a budú prejavovať rešpekt.“

Kinsey si odfrkla. „Ja vám rešpekt prejavujem. Ale nechcem aby ste mi hovorili, kde mám byť a kde nemám. Nemáte na to najmenšiu právomoc – aj keď teraz zniete ako jeden veľmi svojrázny profesor elixírov.“

Barón sa zatváril značne znechutene a nahnevane. Nič však nepovedal a klesol ešte o kúsok bližšie k podlahe. „Máš guráž. Možno až príliš veľkú.“

„Preto ma klobúk zaradil do Chrabromilu... asi,“ neutrálnym hlasom povedala Kinsey. „Až tak nerozumiem jeho voľbe ale budiž.“

Slizolínsky duch na tieto vety nereagoval. Odmietal sa znovu pozrieť na Chrabromilčanku, ktorá sa rozhodla otravovať ho svojou prítomnosťou.

„Pane? Krvavý barón?“ znovu preťal ticho dievčenský hlas.

„Áno?“

„Tá krv na vašich šatách a rukách. Chcela som ešte vedieť, čo sa vám stalo,“ povedala Kinsey s neskrývaným záujmom. Ak bol barón naozaj Slizolinčan, nepremeškal by možnosť, ako sa pred niekým vytiahnuť či povedať hocičo, vďaka čomu si zaslúži obdiv.

Na chvíľu zavládlo ticho, ktoré rušil iba občasný piskot vetra.

„Láska, dievča, láska,“ povedal teatrálnym hlasom a prebodol Kinsey pohľadom. „Nemyslím si, že vy niečomu takému môžete rozumieť, ste príliš mladá. Ale keď milujete, hlavne neopätovane, smrť môže byť jediným východiskom. Pre vás oboch.“

Čiernovláska spýtavo naklonila hlavu na bok. Začínalo to byť zaujímavé. „Čiže ste zabili ženu ktorú ste milovali a potom aj seba?“

Barón sebou podvedome šklbol. „Áno, môžete to povedať aj tak.“

„Ale prečo...“

„Prečo som to urobil? Už som vám to predsa povedal.“

„Nie,“ povedala rýchlo Kinsey podráždene z toho, že jej Barón skočil do reči. „Nemusí ma zaujímať, prečo ste konali hlúpo a impulzívne – so všetkou úctou, samozrejme. Chcela som sa opýtať, prečo ste sa vôbec zamilovali. Prečo ste si to dovolili.“

Výraz slizolínskeho ducha bol skoro nečitateľný. Po chvíli sa mu však začali kútiky úst pomaly zdvíhať. „Ako sa voláte?“

„Kinsey, Claydenová. Ale neodpovedali ste mi na...“

„Claydenová... čistokrvná určite nebudete. To meno mi nič nehovorí,“ prerušil ju Barón a pokračoval: „Vaše myšlienky sú na úrovni Slizolinčana. Aj napriek vášmu pôvodu, ktorý musel byť určite skrížený minimálne s jedným muklom, v mojej fakulte by ste mala budúcnosť.

Láske rozkázať nedokážete, aj keď chcete. Preto sa jej toľko ľudí bojí. Toľko ľudí s rozumom, ktorí vedia, že emócie im prinášajú len útrapy a zahmlia vám úsudok. A aj tak som do tej pasce padol aj ja. Každý z nás do nej raz padne a práve vtedy bude najzraniteľnejší. Myslíte si to aj vy, slečna Claydenová?“

Kinsey strnulo prikývla. „Áno. Z väčšiny... áno. Kebyže vieme jednať bez emócií, vieme ovládnuť každú našu akciu a nemusíme mať výčitky, že sme konali hlúpo. Ovládnuť emócie však dokážu len naozaj silní ľudia a tí, ktorí to nedokážu, si ani nemusia uvedomiť ako zraniteľní sú. Preto mi je tak ľúto, že ja dostatočne silná zjavne nie som,“ povedala s rezignovaným úsmevom. „No niekedy, niekedy nám práve emócie pomáhajú. Niekedy je lepšie, keď človek bude konať na základe hlúpych impulzov. Keby rozmýšľal nad tým, čo urobí, mohol by sa to rozhodnúť neurobiť a práve to by mohla byť chyba. Veľká chyba. Keď je niekto v nebezpečenstve, možno je múdre najprv rozmýšľať čo urobiť... ale keď nezareagujete hneď, môže byť neskoro.“

Slizolínskemu duchovi sa v očiach zalesklo niečo zdanlivo pripomínajúce záujem. „Ste najbizarnejšia kombinácia Slizolinčana a Chrabromilčana, akú som stretol. Bizarnejšia ako Chlapec-ktorý-prežil. Všetky slizolínske vlastnosti sa vo vás premiesili s Chrabromilskými a nedajú sa presne rozoznať.“

„Beriem to ako kompliment, čiže ďakujem,“ povedala Kinsey a po prvý krát za dlhú dobu sa jej na tvári rozhostil úprimný úsmev.

„Nemáte za čo. Chceli by ste ma odprevadiť do mojich žalárov? Aspoň kúsok cesty. Dovolím si predpokladať, že už aj tak máte po večierke.“

Kinsey vstala zo svojho vyhriateho miestečka pod oknom. „Bude mi cťou, pane.“

-----

Lúčili sa na siedmom poschodí, kúsok od vchodu do chrabromilskej klubovne.

„Niekedy môžete prísť ukázať svoju tvár znovu,“ povedal Barón a Kinsey sa znovu usmiala.

„Veľmi rada. Bola by som nerada, keby som s vami už nemala možnosť porozprávať sa. Môcť s niekým komunikovať na úrovni sa mi asi naozaj dostane len pri duchoch,“ čiže si na tú priehľadnosť a nemŕtvosť budem musieť zvyknúť, dodala v hlave.

„Z dávnych čias si stále pamätáme takt a vychovanie, na rozdiel od...“

„Ale, ale!“ preťal posmešný ťahavý hlas Barónov. „Claydenová? Po večierke? Koľko bodov si za toto zaslúži Chrabromil strhnúť?“

Kinsey zaúpela a zažmúrila oči. Prečo Merlin, prečo si len dal tejto prekliatej fretke schopnosť rozprávať a prefektský odznak, prečo...

„Pán Draco. Rád vás znovu vidím,“ prehovoril Krvavý barón skôr ako stihla Kinsey hocičo odseknúť.

Malfoy prekvapene trhol hlavou smerom k duchovi. Zjavne si jeho prítomnosť doteraz vôbec neuvedomil.

„Krvavý barón... čo tu...?“ opýtal sa priškrtene, strieľajúc pohľadom z Chrabromilčanky na ducha ich fakulty.

„Len som slečnu Claydenovú požiadal, nech ma odprevadí do žalárov, ale už sme sa lúčili. Vy dvaja sa už, zjavne, poznáte.“

„Dá sa to tak povedať,“ povedala Kinsey chladne, pohľadom prebodávajúc Malfoya.

„To je dobre, veľmi dobre. Som si istý, že si skutočne rozumiete. Draco, snažte sa slečny Claydenovej držať. Rovnako aj vy,“ otočil sa smerom k čiernovláske a potom obom študentom kývol hlavou na znak rozlúčky.

Kinsey sa tvárila znechutene a prekvapene, akoby jej do tváre vychrstli zhnitý tekvicový džús. Malfoy na tom nebol o nič lepšie a sánku mal jemne povolenú.

Chrabromilčanka sa spamätala ako prvá.

„Zavri si ústa, fretčí ksicht, vyzeráš hlúpejšie ako obyčajne,“ povedala podráždene a otočila sa na odchod.

„Strhávam Chrabromilu sto bodov za porušenie večierky. Ber to rovno aj za tie urážky,“ počula za sebou sipieť Malfoya ale neobťažovala sa otočiť. Nechcela mu urobiť radosť a dovoliť mu vidieť rozhorčenie na jej tvári.

Držať sa ho, jasné... To už radšej tancovať valčík s Trollom.

[ » na začiatok « ]