Kapitola:
Pridaná: 6.5.2007, 00:35:30
Čítaná: 3000×
Hodnotenie: (počet hlasov: 25)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Fred Weasley, George Weasley
Stručný dej: Myslím, že názov hovorí za všetko.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » 3 4 » 4 5 » 5 6 » 6 7 » 7 8 » 8 9 » 9 10 » 10

SANDRA

Odvtedy ako sa rady rokfortských študentov rozšírili o Ivana Kestera, ktorý tu prestúpil z Durmstrangu uplynuli už dva týždne. Za tento čas sa medzi žiakmi šírili rôzne teórie a klebety, jeho dôvodu prestupu na Rokfort. Témou číslo jedna bol aj medzi duchmi. Azda najbláznivejšie znela práve tá Myrtina teória. „Určite cítil, že tu stretne také úžasné dievča ako som ja, hihi, samozrejme sa do mňa zaľúbi, a budeme sa spolu deliť o záchody“ znelo z jej záchodov, vždy keď tam vošla nejaká neskúsená prváčka (nakoľko staršie žiačky tieto záchody nenavštevovali... jedine v súrnych prípadoch). Hlúčik štrvrtáčok saa zase rozprával o tom, že Ivana sem poslal Karkarov ako špióna.

George v každej chvíľke voľna sledoval jeho kroky na záškodníckej mape. Na nič prevratné neprišiel. Javil sa ako celkom bežný študent, navštevoval celkom bežné miesta, stretával sa s celkom bežnými ľuďmi. Ale, asi najviac času trávil v knižnici. Fred s ním na hodine Obrany proti čiernej mágii stihol prehodiť pár slov, ale rovnako... nič čudné na ňom nespozoroval

„A možno sa len robí taký nekonfliktný, lebo vie, že momentálne je stredobodom pozornosti“

„Hej, tiež si myslím... kebyže ne ňom nič zlé nie je, tak by ho klobúk určite nezaradil do slizolinu.“ Nový študent rezonoval aj v rozhovoroch Freda a Georgea. Tí ho podozrievali z rôznych nekalých úmyslov (aj napriek tomu, že ešte nič zlé nespravil). „Ale veď ho nechajte, pozrite sa na seba, ste tu tri mesiace, a už ste stihli byť v školníkovej kancelárii, a náhodou, mne pripadá celkom zlatý, napríklad dnes mi pomohol pozbierať knihy, keď sa mi rozsypali na schodoch“ zastala sa ho Verity. Považovala ho za celkom bežného a obyčajného človeka, a vôbec sa nezaoberala teóriami jeho prestupu. „Ale ja by som ti pomohol tiež“ dôležito a hrdinsky sa ozval Lee, ktorý akurát zývajúc vychádzal zo spální. Verity na neho hodili opovržlivý pohľad vraviaci „jasné, a mne nad hlavou svieti svätožiara.“ Nakoniec zmenila svoj výraz tváre na priateľský úsmev. „Dobré sobotné ráno, Lee“ sladkým hlasom, ale npriek tomu znela presvedčivo. „Aj tebe milá Verity, ehm, dnes nemáš to tajné stretnutie? Posledné slovo vyslovil akýmsi zvláštnym prízvukom. Lee (rovnako ako Fred s Georgeom) nebol nadšený, že mu zatajuje takú vážnu vec, akou jej záhadné stretnutia pravdepodobne boli. „Heh, predstav si, že mám, vari ma už odtiaľto vyháňaš?“ podozrievavo sa na neho pozrela. Bola presvedčená o tom, že o svojich stretnutiach nepovie nikomu... aspoň zatiaľ. „na čo by som im to vešala na nos?“ pomyslela si. A mala pravdu, veď svojich vlastných problémov mal každý dosť. Lee, sa tri mesiace vopred pripravuje na komentovanie metlobalu, a aby toho nemal málo, musel sa vysporadúvať s uštipačnými poznámkami profesora Quierrella. George mal plnú hlavu Záškodníckej mapy, stále objavoval nové a nové tajné chodby, ktoré ho vždy doviedli na nejaké zaujímavé a tajuplné zákutie na Rokforte. Ani Fred toho nemal málo. Jeho brat mu po neprestajnom dobiedzaní umožnil, že sa môže zapájať do metlobalových tréningov chrabromilského tímu. Na prváka mu šlo lietanie naozaj dobre. „Je z neho skutočný talent, aspoň nemusíme mať strach, že po Billovom odchode nebudeme mať odrážača“ zhodli sa na jeho schopnostiach aj Billovi spoluhráči...

Sobota pomaly ale isto plynula ďalej. Verity sa hneď po obede vkradla do klubovne, a následne aj do svojej izby. Leeho doslova zožierala zvedavosť, na aké stretnutia to vlastne chodí, keď ju nie je vidno ani na mape. „Poďme ju sledovať“ navrhol tesno po tom, ako začul buchnutie dverí Veritinej spálne. „Mňa to už tiež napadlo, ale...“ zareagoval Fred. „Ale nemáme neviditeľný plášť ani nič podobné na to, aby sme to mohli uskutočniť“ zamyslel sa George. Túžba zistiť kam Verity chodí bola silná, ale ani v takých hlavách ako bola tá Fredova a Georgeova sa nezrodil žiaden dobrý nápad. „Tak... môžeme ju sledovať na mape, aspoň do toho miesta, kde z nej zmizne“

„Spomeň čerta a čert tu“ zasmial sa George, keď do klubovne vošla Verity. Očividne mala dobrú náladu, lebo si pospevovala akúsi muklovskú pesničku. Hneď za ňou vyšla aj Angelina s jej typickým flegmatickým výrazom. „Zas ma ohovárate?“povedala s určitým zveličením. „ Ale kdeže, to by nás nikdy nenapadlo“ vtieravo sa ozval Lee. „Ešteže tak, nuž ja vás spolu s Angelinou opustím, pekné sobotné popoludnie prajeme, a nech vás nenapadne sledovať nás“ Rozlúčila sa s nimi, a dala si záležať aby vyzerala tajomne. Potiahla Angelinu a zmizli v rokfortských chodbách. „A myslíš že je to dobrý nápad?“ neisto zašepkala. , keď sa pomaly približovali ku gobelínu kde nejaký starší čudný čarodejník učí balet ešte čudnejšie tvory. „Jasné, neboj sa Sophia je skvelá, uvidíš“ ubezpečovala ju, a robila to naozaj presvedčivo, hoci ona sama voči Sophii nemala najväčšiu dôveru. Pred gobelínom, už postávali štyri bifľomorčanky. „Ahojte, vediem nám novú členku“ pozdravila ich. Tá najvyššia zamumlala niečo v zmysle „čav“ a začala sa smiať spolu s kamoškami. „Ehm, ja som Angelina... Angelina Johnsonová“ neisto zo seba vysypala a vystrela pravú ruku. „Jessica Rookwoodová“ zahundrala, a ruku jej neopätovala, namiesto toho sa naďalej smiala. Verity sa k nim pridala, a smiala sa aj ona. Síce nevedela čomu, ale smiala sa. Angelina ju nenápadne štuchla lakťom do brucha. „Au“ zvolala. Odtiahla ju na opačnú stranu chodby, a zašepkala: „to s týmito tu mám vydržať celú jednu hodinu?“ mračila sa, a hľadela pri tom na tri očividne baviace sa bifľomorčanky. „Pozri, ešte ich nepoznáš a už ich odsudzuješ, prosím, urob to pre mňa, a skús to tu vydržať, uvidíš že to dopadne skvelo“ prosebne sa jej zahľadela do tváre. Išlo jej to tak dobre, že Angelina síce prevrátila očami, ale prikývla. „Á, tu ste, vidím, že máme novú členku“ spoza rohu chodby vyšla pôvadbná slizolinčanka. Mala dlhé blond vlasy, nádhernú pleť, a zvláštny miestami až prisladký úsmev. Bolo vidno, že sa o seba stará. „Och, ahoj, Sophi, vravela si, že môžeme niekoho diskrétneho priviesť, toto je Angelina“ teraz jej Verity vrátila štuchnutie. „Eh, teší ma.“ Spohia si ju premeriavala od hlavy až k pätám. „Môžeš sa otočiť?“ požiadala ju. Angelina, nechápajúc čo sa deje, poslúchla. Sophia si ju prezerala aj zo zadu. „Tak, s tebou bude teda veľa práce...“ povedala, povýšeneckým, a arogantným tónom. „Tak, slečny, začneme čo vy na to?“ prikázala, a vytiahla si spod vyžehleného hodvábneho habitu prútik. Zamávala ním na gobelín. Verity ostala len nemo stáť, keď čarodejník na gobelíne žmurkol. V čarodejníckom svete bolo bežné, že sa postavy na obrazoch pohybovali, no pri sochách a gobelínoch, to tak celkom bežné nebolo. Sophia otvorila dvere oproti gobelínu. Pohľadom prechádzala po miestnosti z jednej strany na druhú. „Hmm, môže byť“povedala zamyslene, a vstúpila dovnútra. Rozchichotené bifľomorčanky vstúpili hneď po nej. Napokon ich nasledovala aj Verity s Angelinou. Bola to štvorcová, nie zrovna najväčšia miestnosť. Namiesto klasického dreveného obkladu, boli na stenách samé zrkadlá. Uprostred stál malý, za to vysoký stolík, ktorý bol obklopený pohodlne vyzerajúcimi kreslami. Sophia zatvorila dvere, opäť siahla pod habit, a vytiahla pomerne hrubú, starú a ošúchanú knihu so zlatým zdobeným nápisom SANDRA Položila ju na stolík, upravila si vlasy, a privítala ostatné dievčatá. „Tak, vítam vás na jedenástom stretnutí nášho klubu Sandra...“ Verity v tej chvíli pošepkala Angeline do ucha: „Salón Najkrajších Dievčat Rokfortskej Akadémie"

„...ospravedlňte prosím Jasmine, Lucy, Hildu a Maryjane, majú dnes iné povinnosti. Takže, dnes by som navrhovala vyskúšať kúzlo Tenebrio , pre bezbolestnú úpravu obočia, súhlasíte?“ Sophia, sa rozhliadla na všetky prítomné dievčatá, žiadna z nich nenamietala, tak začala listovať v knihe. Verity bola celá vzrušená, za to Angelina vyzerala, že každú chvíľu odíde. „Bude to ešte dlho trvať?“ potichu šepkala Verity do ucha. Tá sa na ňu zamračila a začala si v jednom z mnohých zrkadiel upravovať účes. „Mám to!“ zvolala Sophia, a prst mala položený na stránku v knihe. Začala čítať:

"STAROSTLIVOSŤ O OBOČIE

bezbolestne upraviť obočie možné je jednoduchým zaklínadlom. Švihnúť prútikom nahor a doprava potrebné k tomu bude. Zabudnúť však nesmie sa na obočie mieriť.

Vrhač kúzla zreteľne formulku Tenebrio musí vysloviť... tak, ktorá to chce vyskúšať?“ Nastalo trápne ticho, ktoré značilo, že žiadna z dievčat sa nechce ako prvá zúčastniť toho kúzla. „Tak, myslím, že Angeline by toto zaklínadlo prišlo celkom vhod.“ Sophia sa pozrela na Angelino, nie zrovna najkrajšie obočie. Vo chvíli keď to dopovedala, stúpla jej do tváre červeň. „Ja?“ spýtala sa nesmelo, a zároveň vystrašene. Sophia už dvíhala ruku, v ktorej mala prútik. Namierila na Angelinio obočie, zamávala ním, ako bolo napísané v knihe, a zvolala „Tenebrio“ vykríkla, a z prútika vyšľahlo silné, ružovo-biele svetlo. Zaznel podivný zvuk a svetlo zhaslo. Všetky oči v smerovali na Angelinu. Ostali v šoku. Obočie, ktoré sa malo pôvodne len jemne upraviťzmizlo do posledného chĺpku. Všimla si Veritin pohľad. Práve ten ju prinútil vstať a pozrieť sa do zrkadla. Jej tvár ešte väčšmi sčervenela. „JA JU ZABIJEM!“ skríkla. Sophia sa však netvárila ani trochu previnilo. „Nezjap na mňa a ukľudni sa, nájdem protikúzlo“ chopila sa knihy, a lisovala v nej. „NEOBŤAŽUJ SA!“ zvrieskla, a vyšla von z miestnosti, pridržiavajúc si časť tváre nad pravým okom. Nezabudla poriadne tresknúť dvermi.Smerovala dolu po schodoch veľmi rýchlym tempom. Bez povšimnutia prešla okolo chrabromilskej klubovne. „Angelina!“ zvolal na ňu známy hlas. „Fred?“ otočila sa. Bol to naozaj Fred, ktorý práve vyšiel z klubovne. „Ehm, nechýba ti niečo?“nesmelo sa jej spýtal. „No jasné, chýba mi obočie, ale inak som úplne vporiadku.“ Povedala s bezstarostným výrazom na tvári, pod ktorým sa stále skrýval hnev na Sophiu. „A teraz čo?“

„Idem za McGonagallkou“odpovedala. Pomaly pokračovala v ceste ďalej. „Počkaj, pôjdeme s tebou“ zakričal Fred, a vbehol do klubovne po ostatných. Bola to pre nich jedinečná príležitosť odhaliť Veritino, a teraz už aj Angelinino tajomstvo... „A čo sa tam vlastne stalo?“ „A Verity je kde?“ „A čo ideš povedať McGonagallke?“ Na Angelinu sa hrnula lavína otázok. „Poznáte Sophiu? Tú slizolinčanku, blond vlasy, hmm?“začala svoje rozprávanie. „Hej, taká... nadutá“ chápavo prikývol. „No, tak to je vedúca toho klubu, kde podľa mňa na prváčkach skúšajú všeijaké skrášľovacie zaklínadlá, a takto som dopadla“ povzdychla si, „bez obočia.“

„Sila“ užasnuto zvolal George. „Počkajtee!“začuli Veritin hlas. Otočili sa a tam naozaj stála zadychčaná Verity. „Počkajte, Angelina, prosím ťa, nepovedz o tom nikomu“ chytila ju za rameno. Úprimne jej pri tom hľadela do očí. „Už sa stalo“ vystatovačne povedal Fred. „Myslela som, nikomu z učiteľov“

„Prepáč Verity, a čo im poviem keď ma zajtra stretnú a spýtajú sa slečna Johnosnová, kde máte obočie?... Musím to povedať McGonagalovej, nechápeš to? Oni nás len využívajú,, ako pokusných králikov, ale ak chceš nabudúce skončiť s ušami ako slon, nech sa páči“ vysvetľovala, a bolo cítiť, že je pevne rozhodnutá spraviť to, čo si zaumienila, „ale veď, čoho sa bojíš, McGonagallová to isto pochopí.“

„Nemám sa čoho báť? Pravdaže, iba jednej rozzúrenej slizolinskej piatačky menom Sophia.“ Verity z nej mala strach, nechcela sa počas ďalších troch rokov na rokforte skrývať tajných chodbách. „Je mi to ľúto Verity, už som sa rozhodla, a myslím že je to správne, chceš ísť so mnou?“ Verity jej stále hľadela do očí. Premýšľala ktorá cesta je správna. „Vporiadku, asi máš pravdu.“súhlasila, a vykročili ďalej po chodbe. „To toto si nám vtedy nemohla prezradiť?“spýtal sa jej Lee. „Nie, a pravdupovediac, ani teraz keď už to viete nie som tým príliš nadšená... viete, si teraz o mne myslíte, aká som hlúpa, keď som sa na to dala nahovoriť.“ Povedala so sklonenou hlavou. Prišlo jej ľúto, že to muselo takto dopadnúť. Dávala všetko za vinu sebe. „Ale len trochu“ George si neodpustil túto uštipačnú poznámku. „Aký si hnusný“ Angelina naňho hodila vyčítavý pohľad, „vôbec si nemyslím, že si hlúpa, všetci robíme chyby“ povzbudila ju. „Tak, sme tu“ Lee, ktorý šiel celú cestu vpred. Angelina zaklopala, a vstúpila. Hneď za ňou vošli ostatní. Mali šťastie, profesorka sedela za stolom a niečo zapisovala. Zdvihla pohľad smerom na prichádzajúcich. „Slečna Johnosonová“ vystrašene vykríkla, postavila sa od stola, a podišla ku nej bližšie, „čo sa vám stalo?“

„Práve preto sme tu“ odpovedala jej pokojným hlasom. „tak, posaďte sa“ navrhla, a stále jej z tváre nezmizol vystrašený výraz.“ Rozprávať začala Verity. Hovorila o tom, ako jej Sophia vo Veľkej Sieni ponúkla že sa môže stať krásnou... O tom, ako jej na prvom stretnutí jednoduchým mávnutím prútika prefarbili vlasy... O všetkých členkách klubu... Potom sa do rozprávania zapojila aj Angelina, a pridala zážitky z dnešného dňa. Po vypočutí profesorka McGonagallová vstala, a podišla k oknu. Z hlboka sa nadýchla. „Vedela som, že sa tá kniha znovu objaví. Zaklínadlá, ktoré sú rovnako nebezpečné, ako neodpustiteľné kliatby. Ja sama som sa vo Vašom veku stala členkou toho klubu.A spomienku naň mám na tele dodnes. Bolo to od vás nezodpovedné, ale na druhej strane, dokážem vás pochopiť, okamžite zájdem za riaditeľom.“ Dohovorila, a až teraz si všimla, že v miestnosti sú aj Fred a George. „ a s vami to má čo spoločné?“ Znovu to bola tá profesorka s prísnym pohľadom. „Ehm, my sme ich priatelia, a... mali sme o ne strach“ Fred povedal prvé čo mu prišlo na um. „Pekné od vás, môžete sa vrátiť naspäť do klubovne“

A tak teda všetci vstali. „A pani profesorka? Čo najhoršie sa môže stať Sophii?“ potichu sa spýtala Verity. „To uvidím, keď sa poradím s riaditeľom... No choďte už, nie!, vy slečna Johnsonová pôjdete so mnou, do nemocničného krídla“ vyhlásila a hnala ich na von z učebne. Zavrela dvere, chytila Angelinu za rameno, a viedla ju smerom k Madam Pomfreyovej. Ostatní šli presne opačným smerom. „Ja pôjdem ešte do knižnice, tak sa zatiaľ majte“ Verity sa od nich odpojila.“Počkaj pôjdem s tebou“ zvolal za ňou Lee. Prevrátila očami, no, síce neochotne, ale počkala ho. Odišli doprava, zatiaľ čo Fred s Georgeom postupovali rovno. Približovali sa k Sieni slávy. Fredovi napadlo, že sa tam môže ísť pozrieť, nakoniec, aj tak bude v klubovni nuda, keď sú všetci preč. Otvorili veľké starodávne vyrezávané dvere. Sieň slávy bola o niečo menšia ako Veľká Sieň, za to oveľa zaujímavejšia. Bolo v nej plno sklenených vytrín s pohármi, habitmi, medailami, aj rôznymi diplomami. Na stenách zase bili do očí štyri obrovské portréty štyroch zakladateľov Rokfortu. „AHA!“ skríkol Fred. Ukázal prstom na portrét spiaceho Richarda Chrabromila. „Páni, kto to mohol spraviť?“ hlesol. Chrabromil mal na tvári čiernym atramentom dokreslené fúzy, ba pod pravým okom mal monokel...

ˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇ

heh, noo, som sa jaksi rozpísal, jááj, a aby som nezabudol, lebo som jej to sľúúbil, tááákže: TÚTO KAPITOLU VENUJEM ŠPECIÁLNE BELLATRIX SNAPE-ovej,aa, ďakujem za sovky od Nicci( abo nicce), potom zuzicke, a ZÁŠKODNÍCKEJ MAPE... a zas môžte niečo napísať, heh, a pozoor, TO TU EŠTE NEBOLO!!!

nabudúce budú Vianoce, a s nimi súvisiaca prvá návšteva Rokvillu

ale nabudúce bude, jednoznačne až po MS v Hokeji:D:D:D...majte saa

[ » na začiatok « ]