Kapitola:
Pridaná: 5.1.2011, 23:55:46
Čítaná: 3376×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Loreleine Camran, Harry Potter, Rossan
Stručný dej: m

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, paródia

Kapitola: Prológ 1 » Škrek prvý 2 » Vzdych druhý 3 » Zaúpenie tretie

Jednu vec - neviem písať dlhé kapitoly :)

...

„Ako to bolo? Dobro vždy víťazí nad zlom?“

„Áno, pane.“

„Trocha otrepané... napíšeme iný príbeh! Kde bolo tam bolo – nič nebolo. Nič nie je a nič nebude.“

„Máme problém.“

„Veľký?“

„Veľký.“

„Veľmi veľký?“

„Obrovský.“

„Tak vrav.“

„Zmizol.“

„Kto?“

„Prútik.“

„Ktorý?“

„Môj.“

„Ale ktorý?!“

„Bazový.“

„No pekne...“

„Fíha... zaujímavý prútik. Kde si ho nabrala?“ spýtal sa Rossan, prevracajúc v rukách bazový prútik.

„Kúpila. Od Vietnamcov,“ uškrnula sa Loreleine, mrviac si medzi prstami prameň modrých vlasov. „Tak, koľko zaň dáš?“

„Nekecaj. Nedám ti ani cent,“ odfrkol si a hodil jej prútik do nosa.

Loreleine vstala a hodila mu do tváre najnovší výtlačok časopisu Pocco - dobrá veštica a odkráčala. Zastrčila si prútik za šaty a namosúrene sa rozbehla ulicou tak ako jej to topánky bez podrážok dovoľovali. Občas jednoducho galeóny nezvýšia na základné veci.

Kým mala chvíľu neoslepenú vešteckými zábleskami, rozhodla sa rozmýšľať, čo s tým prútikom urobiť. Mala svoj vlastný s jadrom z akéhosi peria pochybnej vtáčej existencie, ktorý jej prinášal mentálne i magické uspokojenie.

Napokon sa rozhodla, že sa poradí so svojou vešteckou guľou. Bola to posledná nádej, že sa jej podarí urobiť to, čo od nej vyššie astrálne mocnosti žiadajú. Úprimne – dosť chabá.

„To je problém Harry, fakt.“ Ron sa škriabal po hlave a očividne sa snažil prísť na nejaké jednoduché riešenie. Očividne si ale stále neuvedomoval vážnosť situácie.

„Budeme na to musieť nasadiť tím aurorov, taký magický nástroj ako je bazový prútik sa nesmie dostať do nesprávnych rúk, aj keď ja ako jeho posledný majiteľ som nebol porazený,“ vyhlásil Harry, ktorý konečne nadobudol stratenú dôstojnosť a začal sa správať primerane svojmu veku.

„Dobre. Ale Hermione to zatiaľ nebudeme hovoriť, bola by hysterická,“ povedal Ron pošepky. Zmieňovaná osoba sa takmer s určitosťou nachádzala v dome a jej uši boli citlivejšie než akéhokoľvek zvieracieho tvora.

„Dobre. Idem na ministerstvo.“

Harry vstal, unavene si prešiel rukou po tvári a vyšiel z domu.

Na posteli ležali roztrúsené sendviče, sladkosti, časopisy a Loreleine. V negližé. Skôr ako mužské obecenstvo začne slintať, tak treba povedať na rovinu, že vzhľadom na stav prádla to nebola ktovieaká sláva.

Prútik ležal vedľa Loreleine a tváril sa nevinne tak, ako sa len prútik môže. A darilo sa mu. V tej chvíli by nikto nepovedal, že vedľa vešteckej maniačky leží najsmrtonosnejší prútik na svete, pre ktorého silu zhynul aj najväčší sliziak, aký kedy roznášal svoj sliz po britskej lokalite.

Loreleine ho po chvíli vzala do ruky a začala sa ním škriabať na chrbte.

„Skupina jeden ešte raz prehľadá dom Jorasa Forda. Skupina dva prejde celú Šikmú uličku. Skupina tri diskrétne oboznámi so situáciou potrebné osoby. Netreba snáď pripomínať, že si pomáhate prútikmi,“ Harry na chvíľu zmĺkol a potom vážnym hlasom dodal „je možné, že prútik sa už dostal do rúk temným mágom. Buďte preto opatrní a do nezabezpečených budov vstupujte aspoň v trojiciach. To je všetko.“

Klesol na stoličku. Po toľkých rokoch, čo vlastnil bazový prútik, chránil pred ním ostatných, práve teraz musí urobiť takú fatálnu chybu. A za všetko môže Ginny! Už tri týždne jej hovoril, aby mu zašila to vrecko na nohaviciach...

Už tri hodiny Loreleine upreným pohľadom hypnotizovala krištáľovú guľu, uloženú pohodlne v jej lone. Už tri hodiny z nej nedostala nič podstatnejšie ako predpoveď počasia na najbližší týždeň. Pre Káhiru.

„Nebaví ma to,“ zamrmlala Lor. Štuchla do gule v očakávaní, že z nej dostane niečo rozumnejšie. Tentoraz sa v nej zjavila predpoveď pre strednú Európu, konkrétne jeden nepodstatný zapadákov menom Slovensko.

Bez akéhokoľvek súcitu Lor odvrhla poznatky o tomto stredoeurópskom štáte, ktorý v podstate nezaujímal veľké miesto ani v povedomí západného sveta, pokiaľ im nerobil bordel s peniazmi pre trojnásobne viac zarábajúcich Grékov. Lor nahnevane štuchla do gule, v ktorej sa vplyvom zlého zaobchádzania prejavila pomstychtivá povaha a zaostrila na postavu istého Mikuláša, ťahajúceho v pozadí za nitky.

Dezilúzia bola zavŕšená. Bohovia odmietli vyzradiť svoju vôľu. Krištáľová guľa, uvrhnutá do nemilosti, skončila v tmavej truhlici. Zmienili sme sa o tom, že je klaustrofobička?

„Je rozhodnuté!“ vyhlásila Lor.

O čom je rozhodnuté, to je nejasné. Je nepravdepodobné, že by to dokonca vedela sama Loreleine.

Isté je, že vyšla z izby s oboma prútikmi v ruke, prebehla cez hotel ako bohyňa skazy a zápachu a pred vchodom sa odmiestnila.

„Si si tým úplne istý?“ spýtal sa hlas, ktorý pôsobil v tom šere ako bez tela. Vzduch v miestnosti pomaly hustol, ako narastalo vzrušenie a záujem osoby, ktorá ho už dlhšie obývala.

„Áno, moja pani. Môj zdroj potvrdil, že ho už hľadajú,“ odvetil podlízavý hlas. Znel ako vystrašený pes, stále sa obtierajúci o nohy svojho trýzniteľa, čakajúc koniec svojho trápenia.

„Výborne. Musíme ho nájsť skôr ako ministerstvo. Ak sa nám to podarí...“

Miestnosťou sa ozval smiech. Vysoký, neúprimný, mraziaci.

[ » na začiatok « ]