Kapitola:
Pridaná: 28.12.2010, 19:11:54
Čítaná: 2347×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Lilly Potter, James Potter
Stručný dej: Lilly ponúknu miesto na Rokforte...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Zúfalstvo 2 » Domov je tam, kde je láska 3 » 3 4 » 4

Venujem Ritchee - mu a Vala Mal Doran :) za to, že sa im chcelo komentovať predchádzajúcu kapitolku v tomto vianočnom ruchu :*

Ďakujem!

Domov je tam, kde je láska

Remus zostal v ich dome ešte týždeň a hoci sa tvárili, že je teraz ich čestným hosťom, v kútiku duše všetci vedeli, že ešte vždy dáva na nich pozor, keby sa niečo zvrtlo. Pre Remusa to však znamenalo, že konečne - a veľmi vďačne - opustil gauč a nasťahoval sa do hosťovskej izby, čo si predtým nedovolil, pretože im chcel dopriať súkromie.

Lily vstala až na piaty deň. Vošla za Remusom do kúpeľne, kde sa holil a objala ho. „Ďakujem, že si prišiel, Rem... Aj za všetko, čo si urobil. Si proste úžasný.“

Opatrne odložil holiaci strojček a pošúchal jej plecia. „Za málo. Som rád, že vám je lepšie.“

Pustila ho a konečne sa usmievala, aj keď v tom úsmeve bola stále jasne badateľná tichá bolesť. Dúfal, že aj tá sa raz načisto statí, no to chce ešte čas.

„Nemala si ma objať,“ povedal zrazu vyčítavo. „Teraz máš penu na vlasoch.“

Lily si siahla na vrch hlavy. Mal pravdu. Naozaj sa jej na vlasoch zachytila pena z jeho brady.

„Vyzerá to ako šľahačka,“ podotkol, keď jej ju uterákom začal dávať dolu. „Nemáš chuť na šľahačku? Ja celkom aj hej.“

„Nie,“ odvetila stroho. „Ale dala by som si zmrzlinu.“

Vo dverách sa objavil James. „Dobre som počul? Moje zlatíčko má chuť na zmrzlinu? Nie je to len nejaký úžasný sen?“

„Áno,“ usmieval sa Remus. Konečne ju zbavil všetkej peny a začal sa zbavovať svojho porastu na brade. „Ja si prosím so šľahačkou.“

James sa zasmial a vzal ju za ruku. „To je úžasné! Vrátila sa ti chuť do jedla?“

„Nie, to nemôžem tvrdiť,“ odporovala, keď ju viedol chodbou. „Ale vrátila sa mi chuť na zmrzlinu... Možno aj so šľahačkou.“

James vytiahol z chladničky smotanu a začal sa realizovať pri výrobe šľahačky, zatiaľ čo Remus sa vybral do dediny zohnať nejakú zmrzlinu.

Bol to nádherný septembrový deň. Vonku hrialo slnko a tak sa rozhodli zjesť obrovské zmrzlinové poháre, ktoré napokon z toho všetkého vzišli, na záhrade.

„Sirius sa ešte neozval?“ spýtal sa James, ktorý kŕmil svoju polovičku ovocím so šľahačkou zo svojho vlastného pohára.

„Ešte nie, asi nemal čas,“ škeril sa Remus. „Som na neho veľmi zvedavý.“

„Podľa mňa to zvládne,“ povedala Lily a pre zmenu pchala ona plnú lyžicu dobrôt do úst Jamesovi. „Je predsa veľmi šikovný... a inteligentný.“

„Ale je to Sirius,“ poznamenal James vecne, akoby to meno bolo samo o sebe diagnózou.

„Podľa mňa to zobral veľmi vážne,“ zastávala sa ho Lily. „Určite bude na nich prísny, lebo to majú v rodine, ale dokáže ich pozitívne motivovať.“

„Ako?“ pochybovačne sa spýtal Remus.

„No... Sirius niečo vymyslí.“

Či sa Sirius skutočne aj zaoberal metodikou výučby je otázne, no hneď ako vošiel do triedy a zamieril ku katedre, bolo mu to akosi jedno.

Prvú hodinu mal so siedmakmi. Dievčatá od neho nedokázali odtrhnúť zrak, keď prešiel dopredu a otočil sa tvárou k nim.

„Čaute,“ zaškeril sa a dievčatá sa zachichotali. „Takže ja vás mám učiť obranu. Neskutočné. Hej ty, ako sa voláš?“

„Leo Jones,“ znudene odvetil chalan, na ktorého Sirius ukázal.

„Sedíš na mojom mieste, Leo,“ Sirius si ho premeral a uškrnul sa. „No, nevadí. Hmm... takže čím začneme? Siedmaci?“

Poobzeral sa po triede, akoby čakal, že mu skrsne niečo na um. Keďže však nič také nezaregistroval, upriamil pozornosť na jedno dievča. „Slečna... ?“

„Greenová,“ odvetila Mikayla a jemne podvihla obočie.

„Tak teda čím ste skončili minulý ročník, Slečna Greenová?“ spýtal sa.

„Prebrali sme všetko učivo, predsa,“ odvetila prakticky. „Prepáčte, pane, ale nevyštudovali ste zase tak dávno, aby ste si to nepamätali.“

Zasmial sa. „Správny postreh. Chcel som sa iba uistiť, že ste prebrali naozaj všetko a môžeme teda... začať opakovať?“

Mikayla sa pousmiala. „Áno, môžeme.“

„Výborne, tak...“ chytil do ruky učebnicu z jej lavice a nalistoval prvú stranu.

V triede zavládlo napäté ticho. Všetci boli zvedaví, čo tento „profesor“ vymyslí.

„Pán profesor?“

Nereagoval.

„Hm... pane?“ Mikayla si vymenila pochybovačný pohľad so Sidney. „Pán profesor Black?“

Sirius si až vtedy uvedomil, že niekto hovorí s ním. „Čo? Teda, slečna Greenová?“

„Asi by sme si mali začať opakovať na MLOK-y najdôležitejšie poznatky od prvého ročníku, až po dnešok. Ako prváci sme mali profesora Holmera, zrejme si ho tiež pamätáte a teda viete, že nebol veľmi schopný v praktizácii naučených zaklínadiel. Môžeme to skúsiť dohnať.“

Zabuchol učebnicu a položil jej ju na stôl. „Dnes ešte nebudeme nič praktizovať.“

Trieda nespokojne zašumela.

„Vaša domáca úloha bude vypísať všetky zaklínadlá a učebné látky, ktoré ste prebrali v prvom ročníku. Nechcem nič obsiahle, stačí mi heslovité zhrnutie. Na dnešnej hodine sa vzájomne bližšie spoznáme. Napríklad - slečna Greenová, predstavte sa mi trochu.“

Mikayla bola celkom zmätená. Vyvaľovala sovej veľké čierne oči na toho úžasne neskutočného a zároveň tak šarmantne neskúseného. „Volám sa Mikayla Greenová a...“

„Mikayla,“ zopakoval a natrčil k nej ruku. „Sirius Black.“

Niekto zo zadnej lavice sa pohŕdavo zasmial, keď mu letmo potriasla rukou. Pozrel tam a neubránil sa úsmevu od ucha k uchu. „Ayva Danielsová, teba si pamätám.“

„Zarážajúce,“ povedala ironicky a vstala. „Keď sa rozhodneš niečo nás skutočne naučiť, daj vedieť, Sirius. Ja sa dovtedy budem venovať niečomu užitočnejšiemu.“

Vyšla z triedy, pričom buchla dverami. Niekto sa zasmial. Ozvalo sa posmešné húkanie.

„Na dnes končíme, máte voľnú hodinu,“ povedal Sirius, no kým sa študenti balili, ešte raz pozrel na Mikaylu. „Stretneme sa zase zajtra.“

Remus sa vrátil domov až po Lilinom prísažnom vyhlásení, že bude v poriadku a pokiaľ sa niečo stane, bude o tom vedieť ako prvý.

James práve vymieňal vypálenú žiarovku lampy v obývačke, keď sa z plameňov zval známy hlas.

„Zase makáš?“ škeril sa Sirius, ktorého hlava sa zjavila medzi plameňmi. „Ako to u vás vyzerá?“

„Čím ďalej lepšie,“ odvetil James a úplne zabudol na žiarovku. Rýchlo sa spustil na kolená, aby bol s kamarátom na jednej úrovni. „Máme teraz síce zaujímavú diétu, pretože Lily si chce vyčistiť telo od otravy, keby náhodou zase zostala tehotná. Všetko jedlo teraz ovoniava a prezerá zo všetkých strán a odmieta jesť jedlo, ktoré nepripravila sama. Ale čo ty? Sme na teba nesmierne zvedaví. Evansová takmer ani nezaspala, stále čakala, že napíšeš.“

„Je to hrozné,“ zamračil sa Sirius. „Tie decká sú nevychovaná banda tupcov. Nedokážu sa päť minút sústrediť, nič nevedia a keď sa vrátim do kabinetu, som taký zničený, že nemám chuť ani nič písať... My sme takí určite neboli. Niektorí sú naozaj ako zaostalí alebo čo.“

„Závidím,“ ironicky podotkol James. „Kde máš kabinet?“

„Na štvrtom. Je to veľmi útulné. A niektoré študentky... Poviem ti, tie dievčatá sú čím ďalej krajšie, ale keby boli aj také múdre, bol by som úplne unesený. Cez víkend pozriem naše staré cestičky. Niektoré, čo som už stihol omrknúť sú naozaj v hroznom stave. Neveril by si ako môže spustnúť chodba!“

James sa zasmial. „Vieš vôbec čo s deckami robiť?“

„Snažím sa na to prísť. V podstate som ich nechal, nech mi na úlohu vypíšu čo máme prebrať. A takmer vždy sa nájde nejaká šikovnejšia osoba, ktorá v podstate vedie hodinu za mňa,“ uškrnul sa. „Idem si prečítať nejakú tú úlohu, nech viem čo budem mať zajtra na pláne. Nechcem vyzerať ako úplný blbec.“

Rozlúčili sa a Siriusova hlava zmizla spolu s purpurovými plameňmi.

James vstal, aby dokončil opravu lampy. „Lily! Hádaj, s kým som práve hovoril!“

Netrvalo dlho a Lily sa zjavila vo dverách. „S kým?“

„Mala si hádať, ale že si to ty... Sirius sa ozval,“ uškrnul sa.

„Sirius? Ty si hovoril so Siriusom a vôbec si ma nezavolal?!“ nahnevala sa, no bolo jej jasné, že takto sa nič nedozvie. Vydýchla si teda a trochu pokojnejšie sa spýtala: „A čo hovoril? Ako sa mu darí?“

„Vraj je všetko tak, ako si predstavoval, decká sú trochu lenivé, ale zvláda to výborne,“ zaklamal. Nechcel jej pridávať ešte ďalšie starosti.

„Len či sa mu dá veriť. A James...“ náhle stíchla.

„Áno?“

„Myslela som... Nechcelo by sa ti niekam vypadnúť? Na pár dní... Môžeme ísť navštíviť Remusa, alebo... Petuniu,“ zasmiala sa tomu nápadu.

James sa uškrnul. Naozaj musela chcieť odísť, keď brala ako možnosť niekoľkodňovú návštevu svojej sestry. „Môžeš zbaliť kufre. Remus sa určite poteší.“

Bystrohlavská klubovňa praskala vo švíkoch. O tomto čase tu bolo vždy plno. Na chodbách už bola večierka, no spať sa ešte nikomu nechcelo. Po malých stolíkoch boli porozkladané knihy a rozrobené domáce úlohy tak, ako by ste to v Chrabromilskej veži nikdy nemali možnosť vidieť, usilovnosť a túžba po vzdelaní, to bolo základným kameňom ich fakulty.

Len kúsok pod obrovskou sochou Bystrohlavovej sedela v kresle Mikayla, zahĺbená do učebnice OPČM pre prvý ročník, ktorú si požičala od jednej prváčky.

„Keby si mi radšej pomohla s dejinami,“ podpichla ju Sidney. Jej ryšavé vlasy sa krásne leskli vo svetle plameňov sviečok. „Ale profesor Black na teba urobil dojem, čo?“

Mikayla zaklipkala mihalnicami. „Som z neho unesená! Ale nie, čo blaznieš? Je úplne nemožný, čo sa týka jeho vyučovacích metód, takže sa snažím niečo naučiť sama. Nemienim prepadnúť na MLOK-och len kvôli jeho hlúposti. A ty by si sa mala tiež učiť sama, lebo inak nemáme šancu!“

Sidney sa uškrnula. „Je k tebe naozaj veľmi milý. Keby sa tak správal ku mne, bolo by mi úplne jedno, že prepadnem na skúške.“

„Nebuď hlúpa,“

„Veď práve, že som,“ vzdychla si. „Niekedy nechápem, čo robím v Bystrohlave... Asi preto si ma profesor Black nevšíma.“

„Sidney,“ prosebne na ňu pozrela a vzala jej z rúk dejiny mágie. „Hneď ti dokážem, že nie si hlúpa. Možno nemáš práve najlepšiu pamäť na tieto hlúposti,“ zamávala učebnicou a zasmiala sa. „Ale si vynikajúci stratég, nie? A ak chceš urobiť dojem na profesora Blacka, som si istá, že sa ti to podarí, lebo ty so svojou geniálnou hlavou niečo vymyslíš a ten chlap z teba padne na zadok!“

Rozosmiali sa.

„Z teba už padol, však?“ ozval sa znudený chlapčenský hlas.

John, mieriaci do svojej izby, sa pri nich zastavil, keď začul útržok ich rozhovoru.

„Máš problém? Ja za to nemôžem, že profesor Black nedokáže viesť hodinu a preto sa vždy obracia na mňa,“ odvetila.

„Nemyslel som to,“ odsudzujúco sa zamračil a odišiel.

Sidney a Mikayla sa za ním pozerali, kým nezmizol za dverami.

„Ten chalan chytil nejaký bratský ochranársky syndróm či čo? Možno by mal navštíviť Nemocničné krídlo,“ nechápala Mikayla jeho počínanie. Poznali sa už od detstva a John sa nikdy nesprával tak nemožne ako tento rok. Vyrastali spolu ako brat so sestrou, hoci ich nespájalo žiadne pokrvné puto. Ich matky sa poznali zo školy a navštevovali sa tak často, že Mikayla sa nikdy necítila ako jedináčik a Johnovi takmer nechýbal jeho brat, ktorý študoval v zahraničí.

„Možno sa nakoniec do teba zamiloval,“ podotkla Sidney s úškrnom.

„Obávam sa, že to by bolo až nezákonné,“ zasmiala sa, no hneď stíchla. John sa na konci minulého roka rozišiel so svojou priateľkou a odvtedy nejavil záujem o žiadne iné dievča. „To by bolo naozaj hlúpe.“

Konečne prišiel víkend. Sirius sa cítil ako v siedmom nebi. Nevedel sa dočkať noci ako malý chlapček na Vianoce, keď očakáva kopu darčekov. Úplne zabudol na domáce úlohy, podľa ktorých mal zostaviť učebný plán na ďalší týždeň a namiesto toho osnoval kam sa v noci zatúla. Určite bude musieť navštíviť kuchyňu, domáci škriatkovia mu priam chýbali a potom... potom musí zájsť do Chrabromilskej veže. Túžil po tom, znovu sa tam vrátiť a trochu si pošpásovať s Tučnou pani. Pri tej predstave sa nahlas zasmial a rozvalil sa v kresle.

Nečakal, že život na Rokforte môže byť tak nudný. Jeho kabinet bol takmer prázdny. Na stole stálo len zopár hárkov papiera s domácimi úlohami a knihy, ktoré si požičal, no ešte ich ani neotvoril. V kozube pukotal oheň a na stene visel akýsi starý obraz, ktorý tu zabudol, alebo skôr zanechal, niekto z predošlých profesorov.

Sirius sa snažil rozpamätať koľko krát tu sedel po škole, no nemal dostatok prstov na rukách, aby sa mu tam všetky tresty zmestili a bol priveľmi znudený, aby počítal také veľké čísla. Pamätal si však, že to tu nikdy nebolo také prázdne. Rozhodol sa, že hneď zajtra si zoženie niečo, čo ho zabaví vo voľnom čase, ale teraz sa mu nechcelo premýšľať nad tým, čo presne by to mohlo byť.

Keď nastala noc, dostatočne hlboká, aby všetci spali a tmavá, aby ho nikto nevidel, Sirius vykĺzol z pracovne na chodbu. Zakrádajúc sa prešiel zopár tajných chodieb. Potešilo ho, že cíti opäť to staré vzrušenie v žalúdku. Čo ak ho niekto pristihne?

Začul tiché kroky. Zastal a prilepil sa k zatienenej stene. Nebol sám, kto sa tejto noci vybral na nočné potulky, alebo to je školník Filch so svojou hnusnou gučou chlpov nazvanou pani Norrisová? Neodvažoval sa pohnúť, kým neuvidí s kým má dočinenia. Nečakal dlho a z tmy na neho zasvietili dva drobné žlté lampáše. Bola to školníkova mačka. Zaškrečala a naježila chlpy.

„Mrcha,“ zavrčal Sirius a odolal pokušeniu zmeniť sa na veľkého čierneho psa a trochu ju ponaháňať.

„Už idem!“ zahučal Filch a zrýchlil krok. „Koho tam máte, pani Norrisová?“

Sirius sa zasmial a rozbehol sa chodbou. Tak ľahko sa chytiť nenechá. Počul za sebou Filchov prerývaný dych, keď sa rozbehol na dlhých tenkých stareckých nohách. Na takého starého pána bol až príliš rýchly a Siriusa prekvapilo, keď ho bez zaváhania prenasledoval tajnými chodbami, ktoré pred dvoma rokmi určite ešte nepoznal. Záškodníci si vždy dávali záležať na tom, aby tajné chodby zostávali tajnými, pretože keď ich Filch odhalil, úplne strácali svoje opodstatnenie rovnako, ako v tomto prípade.

Prešmykol sa úzkou spojovacou chodbou a vrazil do Siene slávy. Koľko ráz to tu len leštili a čistili? Musí nachytať nejakých Slizolinčanov, aby ich tu mohol potom týrať.

„A mám ťa!“

Sirius pozrel naľavo. Filch sa so zubatým úškrnom blížil rýchlo k nemu. Musel použiť druhú chodbu, ale ako tam stihol tak rýchlo prebehnúť?

„Zdravím,“ zaškeril sa Sirius a v duchu rátal koľko bodov sa za toto bežne strháva.

Filch prišiel až celkom k nemu, keď jeho úškrn zmizol. Brada sa mu roztriasla hnevom a staré zažltnuté očiská vypliešťal na Siriusovu tvár.

„P... profesor Black?!“ zaškrípal zubami od zlosti. „Myslel som, že to je nejaký študent!“

Muselo prejsť niekoľko sekúnd, kým si Sirius uvedomil, že Filch mu nijaké body nestrhne, ani ho nenechá po škole drhnúť mosadzné tabuľky. Bol predsa profesor.

„Smola,“ potľapkal školníka po pleci. „Možno nabudúce.“

Zasmial sa na naježenej mačke a popiskujúc si odkráčal chodbou preč. Len čo sa však dostal zo školníkovho dohľadu, zastal. To vzrušenie v žalúdku niekam zmizlo. Vôbec nie je vzrušujúce zakrádať sa hradom, keď to má povolené. Úporne premýšľal nad miestom, kde je zakázaný vstup aj pre profesorov, no vôbec si také nevedel vybaviť. Všetko stratilo svoje čaro. Všetko bolo inak.

Dúfam, že máte pekné sviatky a prajem

Šťastný nový rok!!

Cmuk :*

[ » na začiatok « ]