Kapitola:
Pridaná: 2.12.2010, 15:15:49
Čítaná: 2154×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Lily, James, Remus, Bett, Amy, Sirius, Violett, Bridget, Severus,...
Stručný dej: Poviedka z doby záškodníkov, nielen o záškodníkoch...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Rozchod 2 » Bozk 3 » Rozhovor 4 » Si jediný komu som to povedala 5 » Nevypytuj sa! 6 » Si v nebezpečenstve 7 » Hlas 8 » Bridget Worgrendová 9 » Klubovňa 10 » Denník 11 » Ticho 12 » Nová schopnosť a spomienky 13 » Slová: ľúbim ťa 14 » Bol to iba sen...

„Dúfam, že sa cez prázdniny z toho dostaneš. Lebo ak nie, jedna z nás ťa určite zabije.“ vravela Bridget Amy a zasmiala sa.

Amy chytila Bridget za ruku, chvíľu mala neprítomný pohľad a potom prehovorila: „Ty to určite nebudeš.“

„Och, nemám rada keď to robíš!“

„Len kľud. Ja sa z toho dostanem.“ Povedala Amy a za chrbtom si prekrížila prsty. Už teraz vedela, že nemá šancu. Aspoň si to myslela.

Lúčenie je vždy najťažšie. Amy sa tak nerada lúčila. Vždy mala pocit, akoby to už bolo naposledy čo vidí svojich najlepších priateľov.

„Budeš mi chýbať Amy.“ Lúčila sa s ňou Lilly a objala ju.

„Aj mne.“ Objala ju Bridget.

„Ja by som rada povedala, že mi budeš chýbať, Amy, ale akosi to nedokážem vysloviť.“ Povedala Bett no aj tak ju objala.

„Mne bude chýbať to tvoje zlostné fučanie vždy, keď som ťa nevnímala.“ Zasmiala sa Amy a s ňou aj ostatné baby. „A keď stretnete Vi, tak že ju pozdravujem.“

Ešte raz sa poobjímali a každá šla svojou cestou.

„Remus?“

„Oh, ahoj Amy.“

„Je mi ľúto čo všetko sa za tento rok stalo. Ty a Bett, všetko je to moja vina. Nechcela som aby to všetko takto skončilo.“

„Amy, ty za to nemôžeš. Nesmieš sa takto ničiť!“ Zahľadel sa do jej krásne temných očí. Chcel ju pobozkať. No vedel, že by to nebolo správne. Vedel, že by to bola veľká chyba, ktorú nemôže spraviť.

„Remus,“ objala ho, „Jediné čo ma ničí je vidieť ťa ako trpíš! A trpíš kvôli mne. Ale to ja nechcem. Nechcem aby si kvôli mne trpel. Ja...“ Urobil to... Umlčal ju bozkom. V tom bozku bolo toľko lásky, toľko vášne, toľko nehy. Chcel, aby ich pery ostali navždy spojené. Nechcel ju pustiť, no vedel, že musí. Veľmi ťažko sa od nej odtrhol. Ani ona ho nechcela pustiť. Držala sa ho ako kliešť.

„Ďakujem.“ Pošepkal jej. Vtisol jej posledný bozk do vlasov, posledný pohľad do jej očí a odišiel.

„Ľúbim ťa, Remus, ľúbim ťa.“ Nepočul. Maličká slzička sa skotúľala z jej líca. Nechala kotúľať sa aj ďalšie, nezastavila ich v ceste. Pokračovali ďalej. Aspoň niekto.

Vždy je tu náznak, že niekto odchádza a už sa nevráti. Vždy je tu cítiť bolesť z toho, že už niekoho nikdy neuvidíme. Aj v tom bozku bolo cítiť lúčenie. Lúčenie navždy. Ešte chvíľu tam stála a pozerala sa za Remusom. Ten bozk bolo to najkrajšie za celý jej život. Ako mohla byť taká slepá. Ako mohla celé tie roky v sebe dusiť city k Remusovi? Teraz je už neskoro. Cítila to. Videla to... Odchádza a ona mu to už nepovie. Je to akoby v jej živote zhaslo slnko a už nikdy nezasvietilo... Bola tu už len tma...

„Ahoj mamy, ahoj oci.“ Pozdravila ich a kráčala k autu.

„Amy?!“ zvolala za ňou prekvapená mama.

„Áno mamy?“

„Čo sa deje? Ani si sa na mňa nepozrela. A povedala si „Ahoj oci“. Čo sa to s tebou porobilo?“ vyľakane na ňu pozerala.

„No áno, veď stojí vedľa teba. Čo si slepá?“

„Och, zlatko!“ pribehla ku nej a objala ju. „Aj mne ocko chýba, ale si už predsa dosť stará, Amy, aby si chápala čo sa s ockom stalo. Ocko je mŕtvy a nestojí vedľa nás!“

„Pre Merlina! Čo ťa to napadlo?! Hovoriť niečo také svojej matke?!“

„Ty mi nebudeš hovoriť čo mám robiť! Si iba v mojej mysli!“

„Č-čo?“ vyvalila na ňu oči. „Zlatko, myslím, že tá škola, ten Rokfort, ti nerobí dobre. Asi... Asi by si tam už... nemala chodiť.“

„Otec hovorí, že iba tam som v bezpečí...“ odvetila Amy pokojne.

„Ale Amy! Otec tu nie je! Ocko už nežije! Je mi ľúto Amy, že ti to takto hovorím, ale musíš sa vzchopiť, zlatko! Ja... Ja mám kamarátku, ktorej dcéra sa... zbláznila. Ona... určite nám odporučí nejakého dobrého lekára.“

Amy sa na ňu spýtavo zahľadela. Po chvíľke sa Amy pozrela na otca.

„Prečo ťa mama nevidí?“ povedala potichu a oči sa jej naplnili slzami.

„Amy, zlatko, musíš počúvať mamu. Vidíš ma len ty, je to tvoja nová schopnosť. Ak chceš niekoho, kto už nežije,“ prstom ukázal na seba, „vidieť, stačí ak si naň ho pomyslíš a ak je blízko teba, uvidíš ho.“ Sladko sa na ňu usmial. Amy naňho tupo hľadela. Otvorila ústa, že sa niečo opýta, no prerušil ju. „Nie, Amy, nesmieš sa so mnou rozprávať ak je tu aj niekto iný. Mysleli by si, že si sa zbláznila. Teraz musíš mame povedať, že si unavená alebo niečo tak... Že je to len únavou.“ Amy mierne prikývla.

„Prepáč mami, som len... unavená.“ Vravela no pohľadom sa neodtrhla od oca.

Mama na ňu chvíľu neveriacky hľadela, ale keď si Amy zívla tak, že by ju mohla zjesť aj s topánkami, uverila.

Amy mala na otca milióny otázok. Už sa nevedela dočkať kedy prídu domov...

Cesta bola dlhá, no vydržala to. Vedela, že keď príde domov, otec tam bude. Tento krát si mohla byť istá. Nebolo to už tak, ako keď bola malá, keď vedela ale dúfala...

Teraz už mohla. Už sú konečne doma a ona je v bezpečí svojej izby. Zamkla sa a myslela... Veľmi myslela na otca. Chcela ho už mať pri sebe, chcela aby jej vynahradil všetky tie roky samoty. Všetky tie roky bez neho. Ako by sa jej rozsvietilo slnko uprostred tmavej noci.

Stále naň ho myslela, no on... neprišiel. Neobjavil sa jej ako na stanici. Znova dúfala, že príde. Ako malá, a znova sa sklamala.

Ľahké zaklopanie na dvere ju prebudilo zo zamyslenia nad tým, ako naivne znova dúfala.

„Zlatko?“

„Áno mami?“ odpovedala zvláštne zastretým hlasom. Akoby to ani nebol jej hlas.

„Si v poriadku?“ opýtala sa, no odpoveď neprichádzala. „No ja... Teda... Poď von Amy... večera je hotová.“ Prosila ju.

Amy pomaličky vstala z postele. Prešla do kúpeľne a pozrela na seba do zrkadla. Pozerala na seba a vo svojej tvári videla... Nič... Jej tvár bola ako kus dreva. Nevyžarovali z nej žiadne emócie. Proste nič... Len v jej očiach bolo vidieť bolesť...

Pokúsila sa usmiať, no vyšla z toho len pokrivená grimasa. Pokúsila sa o úsmev ešte raz a bolo to už o niečo lepšie. Zhlboka sa nadýchla, otvorila dvere a vyšla z izby.

Po večeri sa znova zavrela do izby. Zavŕtala sa pod paplón a slzami vypustila všetko čo pri večeri zadržiavala. Bolo tam sklamanie, bolesť a mnoho iného... Plakala celý večer a celú noc.

Ráno... Chcela... Chcela ho znova vidieť. Chcela, aby bol tu. No nemohla. Nechcela znova to sklamanie. No aj tak by to prišlo. Tak aký to má zmysel? Skúsila to. Znova myslela na otca a oči mala pevne zavreté.

„Amy, prepáč.“

Rýchlo otvorila oči a prišlo to. Sklamanie. Otec tam nebol. Jej pohľad sa zachytil o niečo, alebo skôr niekoho, kto vyzeral ako jej stará mama. Dlho sa na ňu dívala a nechápala. Veď myslela na otca. Myslela na to ako by trávili Vianoce u... u starej mamy.

Tiché zaklopanie ju prinútilo odvrátiť pohľad.

„Amy? Prišiel ti list od Lily.“

List od Lily. Celá natešená vyskočila z postele a prudko otvorila dvere. Mama sa na ňu usmiala. Bola rada, keď videla svoje jediné dieťa šťastné. Podala jej list a čakala, že ho otvorí hneď, no Amy jej zavrela dvere rovno pred nosom.

List položila na nočný stolík a pozrela na starú mamu.

„Prečo? Prečo neprišiel?“ spýtala sa so slzami v očiach.

„Nemohol.“

„Ako to, že nemohol? Nemá čas, alebo čo?!“opýtala sa ironicky.

„Amy, raz to pochopíš.“ To boli posledné slová starej mamy aj pred smrťou. Keď to povedala zmizla. A nech sa Amy akokoľvek snažila, už sa nevrátila.

„Idem von!“ zakričala mame do kuchyne a už jej nebolo.

„Zlatko!... Čo sa to s tou dnešnou mládežou deje?!“ založila ruky v bok jej mama.

Už je toho priveľa aj na Amy. Na to aká dokáže byť silná, no pomaly jej tie sily vypovedajú službu. Desať mesiacov už uplynulo odkedy sa tadeto prechádzala naposledy. Malé jazierko pri malom lesíku. Vychodený chodníček k domčeku na strome. Pamätala si ako ho stavali chlapci z vedľajšej dediny. Stále sa na nich chodila pozerať. Hlavne sa svojho idola. Idola so zvláštnym menom, Sumer. /Kto vie či tu ešte býva. Možno keby som si spravila menšiu prechádzku do vedľajšej dediny... Ale nie, to je blbosť! Je to už šesť rokov dozadu čo som ho videla naposledy. Spoznala by som ho vôbec? Určite nie. Určite je z neho poriadny chlap a baby ho obletujú na každom kroku. Už keď mal jedenásť ich musel od seba odháňať. Keby sa to všetko vrátilo. Tie krásne časy, keď sme boli deti a nemuselo nás nič trápiť./

„Čo chceš týmto dosiahnuť?“

„No, myslela som si, že si trochu zaspomínam a budem konečne chvíľu sama, ale keďže si tu ty tak asi nie!“

„Ale no... A nemysli si, že sa ma tak ľahko zbavíš. V podstate ty sa ma už nezbavíš.“

/Možno po smrti./

„Nie ani po smrti...“

„Začínam mať zo seba pocit, že som už totálny blázon. Rozprávam sa sama so sebou, vidím duchov... Som príbuzná so Severusom, je to môj brat, a pri tom sa ani nerozprávame. Toto je jeden zlý sen, ktorý nemá konca.“

„A ja som dúfala, že si si už zvykla. Prestaň kvôli tomu toľko vystrájať! So Severusom si sa nikdy nerozprávala dlhšie ako 5 minút a nevadilo ti to. Teraz zrazu áno? Nechce sa mi veriť. A bola som ti dobrou spoločníčkou keď ťa už tvoj Sirius nechcel, však? A zrazu ti vadím?“

„Ahoj.“ Pozdravil sa jej vysoký, svalnatý, modrooký blonďák.

„Buď ticho!“

„Prepáč. Nechcel som ťa vyrušiť.“ Otočil sa a chcel odísť.

„Nie, to nebolo na teba.“

Trochu sa poobzeral, no okrem nich dvoch tam nik nebol. „Aha.“ Nadvihol pravé obočie.

Zahľadela sa mu do očí a snažila sa z nich niečo vyčítať. Ako tak pozerala na tie zafírovo-modré oči, pichla ju spomienka na Sumera. Tie blond vlasy, a nadvihnuté pravé obočie. Týmto si vždy získal každú babu v okolí, už aj ako jedenásťročný chlapček.

„Sumer? Si to naozaj ty?“ Oči sa jej rozžiarili radosťou.

„Áno. Som to ja.“ Sladko sa na ňu usmial. „A ty, kráska, si kto?“

„No kráska určite nie.“ Jemne sa zapýrila. „Ja som Amy, Stepfordová.“

„Amy? Tá malá Amy, čo sa na nás pozerala ako staviame domček na strome? Tá Amy, čo sa s nami každú zimu chodila sánkovať k jazierku? To je neuveriteľné. Ako si vyrástla. Koľko že to už máš rokov?“ Oči mu žiarili ako tomu malému chlapčekovi z pred niekoľkých rokov.

„O týždeň budem mať šestnásť.“

„Pánečku! To je už doba čo sme sa videli naposledy. Keď si spomeniem na to, ako si spadla do toho jazierka. A keď si...“ Prestala ho počúvať.

„Je taký nádherný, však?“

„Och, vidíš tie svaly! O môj bože! A ten zadok. Ten by stál za hriech.“

Pohľadom sa zastavila na jeho ramenách.

„Och! Mala si pravdu.“ Rozplývala sa nad jeho svalmi.

„A pozri sa na ten zadok!“

Spustila pohľad nižšie.

„Pánečku!“ Pootvorila ústa.

„Zavri si ústa, ešte začneš slintať.“

„Amy? Počúvaš ma vôbec?“ Znova ten sladký úsmev, pri ktorom odhalil radu krásne bielych zúbkov.

„Prepáč. Ale vyzeráš úžasne!“

Zasmial sa, tak krásne sa zasmial. „Ďakujem, Amy, aj ty!“ dodal s úsmevom.

„Máš dievča?“ Opýtala sa na rovinu. Sumer na ňu pozrel so zdvihnutým obočím a miernym úškrnom. „Och, prepáč, nechápem čo mi to napadá.“ Zapýrila sa.

„To nič. Nemám dievča. Čakám na tú pravú.“ Keď to dopovedal, veľavýznamne sa pozrel na Amy.

„Neverím, že sa ti ešte tá pravá nepriplietla do cesty.“

„No, možno áno, len o tom ešte nevieme.“ Sladko sa na ňu usmial. „A ty si voľná?“

„No, áno.“ Povedala a sklopila zrak.

„Neverím, že také krásne dievča nemá chlapca.“ Pokrútil hlavou.

„No, vidíš to. Lebo som hlúpa. Bola som zaslepená láskou k niekomu, kto ma ani neľúbil a ignorovala som lásku, ktorú mi dával niekto iný.“

„Oh... Aha... A je teraz niekto, komu dávaš lásku a on ju neberie?“

„On by ju aj bral, ale už je neskoro. Pokiaľ som si uvedomila čo mi dáva Remus, už bolo neskoro.“

„Remus?“ zasmial sa.

„Áno, Remus.“

„Remus Lupin?“

„Áno... Ty ho poznáš?“

„No, a ešte ako, haha, Remus je môj bratranec.“

„Och, super!“

„Niečo zle?“ ustarane na ňu pozrel.

„Ale nie, nič.“ Usmiala sa. „Na akú školu chodíš?“

„Durmstrang.“

„Čože?! Ty si čarodejník?“ šokovane naňho zostala hľadieť. „A ja že kam si vtedy zmizol.“ zasmiala sa.

„Áno a tento rok prestupujem na Rokfort.“

„Oh.. No to je skvelé aj ja chodím na Rokfort.“ /Počuješ to? On pôjde na Rokfort. Waaaaaaa!! /

„No len sa z toho nezblázni... A čo Remus? Naňho si už zabudla?“

„Ako to že prestupuješ?“ ignorovala hlas v svojej hlave.

„Lebo sa sťahujeme naspäť domov, a keďže Londýn mám bližšie, tak som sa rozhodol dokončiť štúdium na Rokforte.“ znova ten sladký úsmev.

„Nemôžem uveriť. Znova spolu ako tie malé detičky pri stromčeku.“ nedokázala sa prestať usmievať. Predstava, že bude mať na Rokforte niekoho koho pozná už od malička ju neskutočne tešila.

Ale čo bude s Remusom? Stále nad ním premýšľala, nedokázala prestať, aj keď bol pri nej Sumer. Bála sa toho ako zareaguje keď ju uvidí so Sumerom. A keby si nevšímala Sumera a bola by s Remusom, čo by na to povedala Lily a čo Bett? Je to ťažká dilema.

„A inak, čo máš s Remusom?“ vyzvedal.

„Nič.“ smer, ktorý sa uberala ich debata sa jej vôbec nepáčil. Svojím výrazom to dávala jasne najavo. No on pokračoval.

„A mali ste spolu niečo?“

„Nie. Nemali.“ sklopila zrak. Cítila sa strašne. Spomenula si na ten bozk na stanici. Spomienky naňho ju ničili. V spominkach naňho ho videla skľúčeného, ublíženého, v jeho očiach videla len bolesť a smútok, videla ho ako odchádza so zvesenými ramenami... Preč od nej.

„A čo tvoja mamka? Ako sa má?“ rýchlo zmenila tému.

„Minulý rok zomrela.“

„Och, prepáč. To mi je ľúto.“ povedala úprimne a zahľadela sa mu do očí. Podišla k nemu a objala ho. Z nepochopiteľného dôvodu ho objala. Sumer prekvapený jej prítulnosťou sa zasmial a ruky jej položil na chrbát a ona si uložila hlavu na jeho ramene. Pobozkal ju do vlasov, zdvihla hlavu, zaklipkala očami a už boli ich pery v sladkom spojení.

„Čo to robíš?“ spýtala sa omámená z jeho bozku.

„Pobozkal som ťa, prepáč, už...“ prerušil ho jej prst na jeho perách.

„Pokračuj...“ šepla mu.

[ » na začiatok « ]