Kapitola:
Pridaná: 8.10.2010, 18:39:33
Čítaná: 1372×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Remus Lupin, Sirius Black, Severus Snape, James Potter
Stručný dej: Krehké fragmenty z detstva Remusa, Siriusa, Severusa a Jamesa. (Ako vyslovene nezaujatý člen upratovacej čaty FF musím poznamenať, že táto poviedka naozaj stojí za to :))

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Kapitola: 1 » Prechádzka 2 » Pokračovanie 3 » Nový člen rodiny 4 » Koniec začiatku 5 » Piata kapitola 6 » Odchod na Rokfort

„Neboj sa, John.“ Povedal Dumbledore a John Lupin sa zachvel. Pregĺgal ostošesť a cítil, ako mu na líca vystupujú veľké červené fľaky, za ktoré sa hanbil už v škole, a oblieva ho studený pot – napriek tomu, že v miestnosti bolo až priveľké teplo. V kozube blčal oheň a jeho jazyky nenásytne olizovali suché drevá. John sa ta pozrel, akoby hľadel na čosi zaujímavé, a Dumbledore sa na krb zadíval tiež. Ruky mal pokojne položené na stole a oči prižmúrené. Hlavu naklonil do strany, nadýchol sa a potom pohľad od ohňa, ktorý dovtedy priťahoval všetku jeho pozornosť, odvrátil. John sa na neho previnilo pozrel. Cítil iracionálnu túžbu skočiť do toho krbu alebo niekde inde, možno do hlbokej vody, a zomrieť tragickou smrťou. Po čele by mu tiekol pot a každučká kvapka, každučký výkrik, by bol posledným morbídnym darom synovi. Prejav účasti.

„Všetko som zariadil,“ pokračoval Dumbledore bodro a tón jeho hlasu pretrhol niť Johnových pochmúrnych myšlienok. Vzdychom sa vrátil späť do reality. Kútiky úst mu vyleteli nahor v mimoriadne nepresvedčivom úsmeve, ktorý Dumbledore oveľa úprimnejšie opätoval.

„Na... Naozaj?“ opýtal sa John nesmelo. Habkal. Potom si uvedomil, že jeho vlastný hlas znie akosi čudne, a len čo zistil, že premáha plač, spodná pera sa mu zatriasla, akoby bol záchev vstupenkou pre slzy. „A ako?“

„Jednoducho. Na Rokforte mám dosť veľkú autoritu a i keď so mnou mnohí nesúhlasia,“ jemne sa pousmial, „presadil som, aby váš syn mohol študovať na Rokforte. Remus bude ako akýkoľvek iný žiak s menšími odchýlkami počas splnu.“ John zatajil dych. Dumbledore rozprával povzbudzujúco a John sa na sekundu stratil v myšlienkach a predstavách v nádeji, že to predsa len pôjde... No potom sa s tvrdým žuchnutím vrátil späť na zem. Zostával skeptický. Jeho syn je vlkolak, jeho vinou, a ak to prežije, čo ešte stále nie je isté, bude mať obrovitánske problémy. Bude z neho vydedenec spoločnosti. Odpad.

„Viete, že to nepôjde,“ zamumlal John a pohľad uprel na dosku stola.

„Prečo by to nešlo?“ Dumbledore zvýšil hlas. John sa nechcel hádať, tak len odovzdane mykol plecami a oprel sa.

„Jeho postihnutie je trvalé. Nezvrátiteľné. Ani vy ho z toho nevyliečite, Dumbledore, a ak som si aj myslel čosi iné, bol som hlupák.“ Kolosálny hlupák. „Dúfal som, že to bude inak, no vy len... klamete seba.“ Posledné slová priam zašepkal.

„Netvrdím, že to dokážem zvrátiť, John. Kiežby to šlo. My však musíme hrať, poviem to metaforicky, s kartami, ktoré máme, a v Remových chýbajú esá, no to neznamená, že ich nemôžme nahradiť. Rokfort je na Rema pripravený. Každý spln prečká na bezpečnom mieste, ďaleko od ostatných, a bude to bezpečné pre Remusa i pre ostatných študentov.“

„Dumbledore, čo tým chcete povedať?“ John privrel oči. Vari Dumbledore nechápe, aká to bude pre jeho syna, keď bude pre všetkých „ten vlkolak“? Vari to nevie? Neuvedomuje si, že... „Dumbledore, ale... čo škola? Čo ostatní? Myslíte, že deti nebudú zvedavé, prečo ho každý mesiac odvádzate do izolovanej miestnosti? Budú na neho ukazovať prstom a vysmievať sa mu, lebo bude vlkolak, a to všetko pre mňa!“

Dumbledore si okuliare posunul bližšie ku koreňu nosa. Celkom nezúčastnene sa na Johna zadíval, no potom sa mu tvár rozjasnila a na pery sa mu usadil víťazoslávny úsmev.

„Kto hovoril o izolovanej miestnosti, John? Bude to nenápadné... Nik okrem profesorského zboru nebude nič vedieť. Spoľahnite sa.“ John sa už nepýtal. Nemal sily – posledné vyprchali spolu so slzami, ktoré mu pomaly vytekali z očí, tiekli po zmučenej tvári a nahlas ako hrachy kvapkali na stôl, aby vyústili do veľkej mláčky číreho zúfalstva. John Lupin bol obyčajným otcom už pridlho, teraz je čas na zmenu.

Osud je hrozný. Rozdá vám trápne karty v momente, keď ich neviete správne uchopiť, a keď potom zaostríte a pozorne si ich prezriete, uvedomíte si, že sú zlé a že nemáte šancu vyhrať. Do hry vás šmarí za letku, a vy tápate v tme, no čoskoro si uvedomíte, že listiny a zápisky pravidiel skončili a zredukovali sa na jediné – silnejší vyhráva, a buď sa ním budete riadiť, alebo umriete.

Zmeny sú hrozné. Občas máte pocit, že je všetko fajn, a vtom sa začne čosi rúcať. Jedna úbohá slzička spustí lavínu a vy zbadáte všetko, čo vám dovtedy unikalo, v šokujúcej a krutej nádhere. Zrak vám zastierali malicherné problémy, no všetky sú v istom momente nepodstatné, a zrazu na ničom nezáleží. A chcete vrátiť čas, no hodinky tikajú a tikajú, a odmeriavajú čas, ktorý vám ešte ostáva, a keď si uvedomíte, že ste stratili priveľa času, je už definitívne neskoro.

Albus Dumbledore kráčal hore schodmi. Boli vratké a tak hrozilo, že sa preborí, no on nejavil známky strachu ani úzkosti, kráčal suverénne a dôstojne, plášť sa triasol v jemnom vánku, ktorý rozvíril baldachýny prachu. Zdalo sa, že už čoskoro dorazí do cieľa, a naozaj, o malú chvíľku zastal pred vratkými dvierkami, z ktorých sa ozývali tlmené zvuky. Dumbledore sa zamračil. Nemusel pritisnúť ucho na dvere, aby mu bol jasný ich pôvodca, počul ich celkom dobre, a keď usúdil, že jeho prítomnosť v izbe nie je vítaná, ticho vzdychol.

Remus ležal na posteli, obložený všetkými vankúšmi, ktoré našiel, a hoci sa snažil slzy potlačiť, vynakladal všetky detské a žalostne slabé sily, neúčinkovalo to. Otriasal sa potláčanými vzlykmi a peru, do ktorej si hrýzol, mal už celkom krvavú. Preglgol. Tá chuť, chuť krvi, nebola nepríjemná, to si uvedomil v okamihu, no potom si vybavil jej vôňu a teplo, ktoré vtedy cítil na zakrvavenej tvári, a opäť sa rozplakal. Vzlyk striedal vzlyk, a potom ďalší, a Remus padal a padal do zúfalstva, do krvavého mora, ktorého vlny ho k sebe pojmú a ukolísajú do večného spánku... Prial by si to. Remus nebol hlúpy. Vedel, že ho pohrýzol vlkolak, hoci mu všetci tvrdili čosi iné, a vedel i to, že o chvíľu príde ktosi, kto ho premiestni do akejsi nemocnice, kde ho budú liečiť. Remus nechcel ísť do nemocnice, no tušil, že by odporoval márne, a ani sa nepokúšal protestovať, keď mu to mama oznámila.

Katherine za synom chodila často, a na tvári mala pohŕdavo ustráchaný výraz, ktorý nevedela dešifrovať ani ona sama, pod očami kruhy hodné matky vlkolaka a vlasy večne rozostrapatené. Pri synovi trávila všetok čas, ktorý mohla, a nedostatok spánku na jej vizáži zanechával mnoho stôp, Katherine ich vnímala periférnym videním vždy, keď sa pozrela do masívneho zrkadla v Removej izbe, a trápili ju, oveľa viac jej však prekážali vážnejšie veci a tak vačky pod očami nechala plávať. Bola nazúrená, pod pokojnou maskou, ktorou sa snažila všetkých oklamať, to vrelo a bublalo a žalúdok mala neustále skrútený v bolestnom kŕči, ktorý však už ani nevnímala, zvykla si naň a stal sa jej neoddeliteľnou súčasťou... Rovnako ako hnev, ktorý z nej sálal a prebíjal všetku tú pretvárku, ktorú pestovala celý život. Ak by nebola v zakrývaní právd tak dobrá, dni po útoku by nevydržala, no cvik pomáha vždy, a Katherine pomohol i v tomto prípade. Nevedela, na čo konkrétne sa hnevá, no v nenávisti sa strácala, nedokázala jej vzdorovať, a občas mala pocit, že si ju priam vychutnáva. S obludnou radosťou vnímala strach svojho manžela a zazerala na neho vždy, keď sa to dalo... Uskakoval pred ňou a bočil pohľadom, zbabelé šteňa, nehodné jej pozornosti, nehodné jej záujmu... Chcela, aby sa bál, a keď si večer ľahla, na sekundu si predstavila záplavu krvi a mŕtveho Johna, ležiaceho na studenej zemi. Mŕtvola v nechutnom štádiu rozkladu. Nechty pomaly odhnívali, telo zelenelo a život z neho vyprchával a vyprchával a vyprchával...

Keď si uvedomila, čo sa stalo z jej manželstva a že stojí uprostred trosiek, ktoré nie a nie poskladať dokopy, boli totiž oveľa obludnejšie ako puzzle, rozplakala sa, a hoci to boli prvé slzy od synovej nehody, nevyplakala všetok žiaľ, akoby očakávala, po pár slaných kvapkách a vzlykoch precitla do bolestivej reality a stisla vankúš, akoby on mohol za všetko, čo sa v jej živote pokazilo. Zaspala až nadránom, zmietaná mučivou bolesťou, ktorú tlmila pretvárka, a spánok jej úľavu nepriniesol... Séria nočných môr vyvrcholila hrozivým výkrikom.

Ešte nadránom nevedela, či si ho len predstavovala, a z mužovej tváre sa nedalo nič vyčítať. Celé dni mal rovnaký výraz, poblednutý a nezdravý, a Katherine sa mu pozdravila chladným a vznešeným kývnutím.

Z Remusovho tela vyprchal posledný vzlyk. Zažmurkal a zavrel oči, snažiac sa zotrieť z viečok ten obraz, no on tam bol a preč neodišiel, hoci ho úpenlivo prosil. Ktosi zaklopal na dvere. Remus neodpovedal, bolo to celkom zbytočné a dal by tým najavo záujem, mysleli by si, že sa zotavuje... Ale oni si to myslieť nesmú, lebo by sa im uľavilo, a boli by šťastní napriek Removmu nešťastiu.

Čím to je, že nedoprajeme iným, keď sme sami v núdzi? Keď sme smutní, chceme, aby boli smutní i ostatní. Remus sa tiež nevoľky podvolil tomuto modelu, a Albus to vedel.

Vkročil do izby, až keď si bol istý, že neraní Rema a nestane sa svedkom jeho zármutku, a vkročil pomaly a váhavo. Remus na neho nepriateľsky zazeral. Celé telo ho bolelo a modriny a sinky boli jasným dôkazom utrpenia, ktorému bol vystavený počas onej noci, a mal plné právo na kľud a chmúrne myšlienky. Albus to vedel. Prešiel k posteli a veľmi opatrne si sadol na peľasť.

„Dobrý deň,“ pozdravil potichu. Remus zavrčal. „Ja som Albus Dumbledore.“ Remus zamrčal. „Viem, že chceš, aby som šiel preč, a o chvíľu i pôjdem no najprv ti musím povedať, čo ti je. Remus, vravia ti, že ťa pohrýzol pes, no ty nie si hlúpy a vieš, že to tak nebolo. Dlžím ti pravdu, Remus. Bol to vlkolak.“ Dumbledore hovoril súcitne a vážne a to Rema neskutočne dráždilo. Napochoduje mu tu pajác a správa sa k nemu ako k mentálne postihnutému decku. Mal chuť povedať, že vie, že počul ten šepot a počul, čo si ostatní vraveli, keď márne predstieral spánok a bojoval s otrasnými nočnými morami, no nevládal otvoriť ústa, a tak bol ticho. Ticho bolo dusné a prelomil ho až Dumbledorov melodický hlas. Remus hladeľ na jeho striebornú bradu, akoby ho neskutočne fascinovala, a v očiach ho pálili slzy.

„Remus, hovorím ti to preto, aby si pochopil. Nevedomosť je zlá, a ty máš právo vedieť. Ver však i tomu, že sa uzdravíš, a urobíš prvý krok, aby sa tak naozaj stalo.“

Dumbledore ešte stále hovoril. Jeho hlas pichal. Remus zavrel oči a bez toho, aby si to uvedomoval, začal potichu plakať. Nezbedná slza mu vykĺzla spod viečka a prebíjala si cestu jeho tváričkou. Stekala až na vankúš, a tak Dumbledore stisol Removu ruku a potom odišiel.

Bude to ťažký boj.

[ » na začiatok « ]