Poviedka:
Pridaná: 30.8.2010, 14:09:43
Čítaná: 2881×
Hodnotenie: (počet hlasov: 12)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Nadviazanie na citát Porotcovia si zvolili jeden citát. Úlohou autorov je inšpirovať sa vybraným citátom a napísať k nemu poviedku. V poviedke musia vystupovať postavy z Harryho Pottera. 1. Draco Malfoy: Slávny Harry Potter. Ani do kníhkupectva nevojde bez toho, aby vzápätí nebol vycapený na titulnej strane. (vybrala Alyiz) 2. Hermiona: Snáď si nemyslíš, že dokážeš všetky horcruxy nájsť sám. Potrebuješ nás, Harry. (micho) 3. Pán Weasley: "Nikdy never ničomu, čo vie samo myslieť, pokiaľ sa nepresvedčíš, kde to má mozog." (Sedo) 4. Quirinus Quirrell : Dobro ani zlo neexistuje, existuje len moc a tí, čo sú príliš slabí, aby ju získali... (Mei) 5. Edmund Burke: Na to, aby zlo zvíťazilo, stačí málo: aby dobrí ľudia nerobili nič. (náš špeciálny a extratajný porotca)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, paródia, dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Súťažná poviedka: 1 » 1. Lussy - Príbeh Berty Jorkinsovej 2 » 2. Peterka - Netvor 3 » 3. Draco Malfoy - Havrania krv

Autor: Vianočná hviezdička Lussy

Vek: 16 rokov

0. kolo: Pomsta - 3. miesto

1. kolo: Moodyho vyriešený problém (aspoň jeden z mnohých) - 6. miesto

2. kolo: Pokus o sabotáž? – 3. miesto

3.kolo: Môj úžasný život – 1. miesto

Bodovanie

Kiwwi Elliard: 7 bodov

Alyiz: 8

micho: 10

Sedo: 9

Mei: 9

Spolu: 43 bodov

Umiestnenie: 1.

Príbeh Berty Jorkinsovej

Neisto som zaklopala na honosné dvere. Nikto sa neozýval. Nevzdávala som to a zaklopala ešte raz. Niekto tam predsa musí byť. Dvere sa poodchýlili na šírku palca a ozval sa tichý tenký hlas: „Kto ste a čo si prajete?“

„Dobrý deň, som Berta Jorkinsová, asistentka pána Croucha. Mám tu dôležité papiere, ktoré musia byť dnes podpísané.“ Skontrolovala som kabelku, či som ich náhodou nezabudla, no boli tam.

„Pán Crouch momentálne nie je doma, ale môžete ho tu počkať. Mal by sa vrátiť o pár minút,“ odznela odpoveď a dvere sa otvorili. Rýchlo som vstúpila do domu a zavrela ich za sebou.

„Môcť vám zobrať plášť, pani?“ Okamžite som spoznala hlas domáceho škriatka, ktorý sa však líšil od toho predošlého. Za mnou stálo drobné stvorenie s veľkými hnedými očami a okrúhlym nosom.

Najskôr to bolo nejaké kúzlo. pomyslela som si a zobliekla si kabát, ktorý mi škriatok ihneď zobral.

„Tadiaľto, pani. Vy môcť počkať v obývačke.“

Už pri prvom pohľade bolo jasné, že tu žije vysoko postavený čarodejník. Veci na policiach boli úhľadne poukladané, najskôr podľa nejakého pravidla. Nábytok pozostával výlučne z ebenového dreva, podlahu zakrývali veľké mäkké koberce, na stenách viseli obrazy v zlatých rámoch no len niektoré sa hýbali.

„Ak vy niečo potrebovať, madam, stačí zavolať a Winky hneď prísť,“ zapišťal škriatok a v úklone vycúval z miestnosti.

„Ehm, ďakujem,“ zašepkala som v už prázdnej izbe. Rozhliadla som sa okolo a sadla si do veľkého kresla s tmavým zamatovým poťahom. Po chvíli som začula, ako sa vo vedľajšej miestnosti ozývajú hlasy a stŕpla som na mieste. Nechápavo som hľadela na dvere, za ktorými zmizol škriatok Winky.

Čo sa ten škriatok načisto pomiatol a rozpráva sa sám so sebou? zasmiala som sa pre seba a zvedavo počúvala ďalej. Určite som počula piskľavý hlas Winky, no ten druhý bol stopercentne mužský. Berta, spamätaj sa! Klebety ťa už dávno nezaujímajú. Už nie si tá stará Berta zo školy, ktorá stále vedela čo sa deje. napomínala som sa no aj napriek tomu som pomaly vstala a po špičkách prešla k pootvoreným dverám. Zvedavosť vie byť pekne zákerná.

„Ako sa dnes cítite, pán Barty?“ zašepkala Winky.

„Ach Winky, keby som tak mohol ísť na vzduch, trochu sa poprechádzať. Stále musím byť zavretý v tomto dome,“ ozval sa mužský hlas potichu, no nie natoľko aby som to nepočula.

„Winky vedieť, pán Barty. Winky prosiť pána Croucha, aby vás pustil von, no pán Crouch byť tvrdohlavý. Vraj vy nemôcť ísť von, vy musíte byť dnu, vám to prospieva. Winky vedieť, že to nie je pravda.“ Dlho bolo ticho, ktoré prerušilo iba občasné smrkanie, najskôr Winky.

Pán Barty a pán Crouch? Čo to ma všetko pre Merlina znamenať? Veď tá Winky mi povedala, že Crouch nie je doma. Alebo žeby? Nie! To nie je možné! napadlo mi zrazu a tá myšlienka ma úplne zarazila.

„Ach Winky, ani nevieš, ako mi to všetko uľahčuješ,“ pokračoval muž divne podliezavým tónom.

„Pán Barty, ach pán Barty. Winky nabudúce zopakovať pánovi Crouchovi, aby vás pustiť von. Vaša pani matka vás nezachrániť a nezomrieť len preto, aby ste boli zavretý doma. To teda nie. Nebohá pani Crouchova pre vás chcieť vždy len to najlepšie.“

Preboha! To je mladý Barty Crouch! Ale veď on mal byť v Azkabane! Preboha! Merlin, upokoj ma! Už som počula dosť.

Pomaly som sa dotackala späť ku kreslu a sadla som si. Ruky sa mi triasli ako bláznivé a v hlave mi vírilo tisíc otázok. Vo vedľajšej miestnosti sa ešte stále ozývali hlasy, no ja som už premýšľala o tom, čo poviem Crouchovi. Ako si to predstavuje, pustiť na slobodu Smrťožrúta? Syn, nesyn, to ho neospravedlňuje. Z myšlienok ma vytrhli kroky na chodbe a vo dverách sa zjavil Crouch starší.

„Berta?“ nechápavo na mňa hľadel, „Čo vy tu robíte?“

„HA! Pán Crouch, vy ste ale pekný klamár! Ako ste mohli? Ako? Čo ste načisto potratili rozum? Veď ten chlapec je stúpenec Veď-viete-koho!“ zvreskla som tie slová prekvapenému Crouchovi rovno do tváre. Nezaujímalo ma či je môj nadriadený. To čo som počula vo vedľajšej miestnosti ma načisto vykoľajilo. „A nemyslite si, že o tom pomlčím len preto, že ste môj šéf.“ Rýchlo som vypochodovala z miestnosti. S rukou na kľučke od vchodových dverí som sa zarazila a vrátila sa. „Mimochodom, tu máte papiere, ktoré musia byť dnes podpísané a odoslané pánovi Hauserovi do Rakúska. Dovidenia.“ Hodila som papiere na vyleštený stôl v strede izby a zvrtla sa, no zastavil ma žiarivý lúč vystrelený z Crouchovho prútika.

„Prepáč Berta, musím to urobiť,“ povedal pomaly a prútik s rukou sa mu triasol. „Vieš toho priveľa.“ Zaklínadlo, ktoré na mňa uvalil mi nedovoľovalo pohnúť sa, tak som sa mohla len nečinne prizerať ako na mňa mieri prútikom a čakať, čo sa bude diať.

„Confundo, obliviate...“ začal si mrmlať Crouch a po chvíli som stratila pojem o všetkom.

_________

Nasledujúce mesiace môjho života boli jedny z najzvláštnejších. Nepamätala som si väčšinu udalostí z detstva, školy ani z kariéry. Už som viac nepracovala na Oddelení medzinárodnej čarodejníckej spolupráce pre pána Croucha. Presunuli ma na Oddelenie čarodejníckych hier a športov. Na ministerstve som pracovala na viacerých oddeleniach, no to posledné som si obľúbila najviac. Pán Bagman je veľmi vtipný človek. Hneď na začiatku ma zoznámil so všetkými pracovníkmi z oddelenia a prikázal mi, aby som ho volala Ludo.

Moja práca na oddelení hier a športov bola až prekvapujúco jednoduchá. V podstate spočívala len v občasnom vyplňovaní formulárov pre nové metly, lopty a pálky pre národný metlobalový tím. Väčšinu času som len sedela v kancelárii a nemala nič na práci. Veľakrát som sa snažila spomenúť si na niektoré obdobia, ktoré mi opisovali kamaráti alebo rodina no mne to vôbec nič nehovorilo. Mohla som si len predstavovať, čo sa udialo v piatom ročníku ako mi to opisovala Clarisol, alebo prečo som spadla zo schodov pred pár mesiacmi, keď som stratila pamäť. Opäť som z tašky vybrala list od sesternice.

Ahoj Berta,

Dúfam, že na budúci piatok prídeš, ako si sľúbila. Veľmi sa teším, máme si toho toľko čo povedať. V Albánsku je veľmi pekne, neboj sa, rýchlo si to tu obľúbiš. Čakám ťa, Jane.

Jane. Sesternica Jane. Ktorá je pre Merlina Jane? Pokúšala som sa spomenúť si na Jane a na nejaké zážitky s ňou, no namiesto spomienok som mala len prázdne miesta. Nič. Niekto zaklopal na dvere a ja som až nadskočila na mieste.

„Berta? Och tu si, všade som ťa hľadal,“ povedal Ludo a vydýchol si. „Napísala si už tú objednávku pre metlobal?“ opýtal sa milo. Všetci sa ku mne správali akosi milo.

„Áno, pán Bag... Ludo,“ opravila som sa rýchlo.

„Tak sa mi to páči, Berta,“ usmial sa a odchádzal, keď som naňho v poslednej chvíli zakričala: „Počkajte chvíľu, prosím.“

„Chcela si niečo, Berta?“

„Mohla by som vás poprosiť o dva týždne... nie radšej tri. O tri týždne voľna?“ vyhŕkla som.

„Akože dovolenku?“ prekvapene zažmurkal a poškrabal sa na brade. „Prečo nie? Kedy by mala začať?“ Pristúpil ku môjmu stolu a načahoval sa za pergamenom, keď sa zrazu zarazil.

„Môžem?“ opýtal sa s rukou na polceste od papierov.

„Samozrejme. No, na budúci piatok idem za sesternicou do Albánska a potom by som chcela navštíviť tetu,“ prepočítavala som dni a Bagman to všetko rýchlo zapisoval. Po chvíli mi podal kúsok pergamenu s potvrdením dovolenky.

„Ďakujem.“ Bagman len kývol rukou a vyšiel s miestnosti. Rýchlo som si pozbierala veci zo stola a nahádzala ich do kabelky. Už len obed a môžem ísť domov. povzdychla som si s úľavou a náhlila sa k výťahom.

„...Áno, úplne nič si nepamätá. Podľa mňa sa len snaží byť zaujímavá, aby si ju niekto všimol,“ zašepkala vyššia čarodejnica pri výťahu a spolu s ďalšou sa na tom zachichotali. Nemohli byť staršie odo mňa a veselo pokračovali v rozhovore. Najskôr si ma nevšimli.

„Celé oddelenie sa k nej správa milo, vraj to nemá v hlave kompletné. Ani u Munga nevedeli, čo jej vlastne je.“

„Všetko je to nejaké divné. Ja som ju nikdy nemala veľmi rada. Najskôr nie som sama, veď bola každý mesiac na inom oddelení,“ povedala druhá čarodejnica.

Zaujímavé, čo sa o sebe človek nedozvie. Hnev sa mi musel vylievať cez uši no aj tak som pristúpila k tej milej dvojici a veselo sa zapojila: „Ahojte, aj vy čakáte na výťahy?“ Bola to úplne zbytočná otázka, pretože nič iné tam robiť nemohli, no netrápilo ma to. Vlastne mohli. Ohovárať kolegov, ktorí im stoja za chrbtom.

„Ááá, ahoj. Ty si Berta, však?“ nadskočila vyššia čarodejnica a hnedé oči jej išli vyskočiť z jamiek. Zmätene pozrela na svoju spoločníčku pričom jej ústami naznačila: No nehovorila som?

„Áno.“ Mala som v pláne byť nepríjemná. „Ou prepáčte, asi som vás vyrušila. Kľudne pokračujte v rozhovore, naozaj som nechcela.“ Tie dve na seba nervózne pozreli a začali koktať.

„Nie, my sme vlastne ani nič dôležité nerozoberali. Len sme sa tak rozprávali.“

Jasné, klebety vôbec nie sú dôležité. Ich úlohou nie je povedať to komu sa len dá, pomyslela som si ironicky. Mali šťastie, že v tej chvíli prišli výťahy. Hneď som do jedného nastúpila a otočila sa im tvárou. „Vy nejdete?“ milo som sa usmiala a ukázala na výťah akoby som hovorila cudzou rečou.

„Ale áno. Hej, ideme,“ ozvala sa tá nižšia a vykročila smerom ku mne, no jej kamarátka ju pohotovo zdrapila za habit a postrčila k druhému výťahu.

„Babizne odporné,“ zašomrala som, no moje slová zanikli v škrípaní mreží výťahu, ktoré sa zatvárali.

_________

„Alebo pamätáš, ako sme vtedy našli prútik tvojho otca na stole a rýchlo sme sa ho ujali?“ opýtala sa Jane veselo, keď sme sedeli u nej na terase.

„Myslíš vtedy, čo sme nechtiac podpálili tú drevenú lavičku na záhrade?“ snažila som doplniť príbeh možným koncom, pretože som vôbec nemala potuchy, o čom to Jane rozpráva.

„Ehm, na to som už asi zabudla. Ale áno,“ snažila sa zaklamať.

Dopekla, radšej už nebudem dokončovať príbehy podľa vlastných predstáv, aby som vyzerala, že si to pamätám, nadávala som si v duchu a odpila si z pohára bazové víno.

U Jane som si konečne poriadne oddýchla. Albánsky vidiek bol k prekvapeniu celkom pokojný. Celé dni sme sa len rozprávali a občas sme si išli prezrieť čarodejnícke ulice Albánska. Šikmú uličku mám aj tak radšej. Po týždni u Jane som ešte chcela navštíviť tetu Elizabeth, ktorá bývala neďaleko.

Prechádzka mi len prospeje. pomyslela som si pri odchode a zakývala Jane na rozlúčku. Cestou som sa zastavila v rôznych čarodejníckych obchodoch, kde som strávila oveľa viac času, ako som plánovala. Nakoniec som sa musela ubytovať na noc v jednom blízkom hostinci.

„To tie blbé slávnostné habity. Keby som sa vtedy nezarozprávala s majiteľkou obchodu, už dávno som mohla byť u tety,“ šomrala som nad podivne vyzerajúcou večerou. Sedela som v rohu hostinca a zvedavo si premeriavala návštevníkov. Za pultom stál veľmi milý mladý barman, ktorý po mne zvedavo pokukoval a obsluhoval skupinku mladých ľudí pri bare. Blízko pri mne sedeli traja mohutní čarodejníci, ktorí sa o niečom hádali v cudzom jazyku a v tmavej časti hostinca sedeli dve veľmi bledé osoby, ktoré popíjali podozrivo červenú tekutinu. Dvere hostinca sa pomaly otvorili a dnu vošla nízka postava zahalená v tmavom plášti. Cez hlavu mala prehodenú kapucňu, takže sa nedalo vôbec zistiť, kto to je. Jednu ruku mala ukrytú v záhybe plášťa a druhou – na ktorej chýbal prst – sa opierala o palicu. Dotyčný sa rozhliadol po hostinci a jeho modrosivé oči sa stretli s mojimi. Prekvapene na mňa hľadel a ešte raz sa okolo seba poobzeral. Mladý barman ho po celý ten čas, ako kráčal k môjmu stolu sledoval zúženými zreničkami.

„Ahoj, Berta, dlho sme sa nevideli, však?“ zachrapčal mužský hlas rovno predo mnou.

„Kto ste?“ opýtala som sa nechápavo, „My sa poznáme?“

„Pre tvoje nešťastie áno, poznáme.“ Postava zaváhala a sadli si chrbtom k baru. Palicu oprela o stôl, no pravú ruku ešte stále držala pod plášťom. „Nespomínaš si na mňa, mám pravdu?“

„Nemám ani potuchy, kto ste, no bola by som rada keby ste odišli od môjho stola.“ Snažila som sa hovoriť rozhodne, no hlas ma sklamal a v polovici vety mi vyskočil o oktávu vyššie. Namrzene som si odkašľala.

„Keď som ťa o to prosil ja, tiež si ma neposlúchla,“ zašomral si pre seba. Vôbec som nerozumela čo odo mňa chce. Z ničoho nič sa mu zaleskli oči a ruka pod plášťom sa mu mierne pohla. „Imperio,“ zašepkal takmer nečujne. Ten pokoj, ktorý ma ovládol bol úžasný. Mala som pocit, akoby som sa vznášala aj so stoličkou a nič ma netrápilo.

Som Peter Pettingrew. zahrmel hlas v mojej hlave, až som nadskočila. Skutočnosť, že môj spoločník je muž, ktorý mal byť už trinásť rokov mŕtvy ma kvôli neodpustiteľnej kliatbe vôbec neprekvapila. Pri našom stole sa z ničoho nič objavil barman.

„Dáte si ešte niečo, slečna?“ opýtal sa ma, no po celý čas nedôverčivo hľadel na Pettigrewa vedľa mňa.

Nič už nechceš, poďakuj a povedz mu nech odíde! pokračoval hlas v hlave. UROB TO!

„Nie ďakujem, môžete ísť,“ zopakovala som príkaz neprítomne a pokúsila sa o úsmev. Podaril sa mi však len nejaký nesúrodý úškrn.

„A vy, pane?“ zavrčal barman na môjho prísediaceho.

„Nie, ani ja si nič nedám. Choďte už,“ dodal Pettigrew a kývol mu rukou so štyrmi prstami.

Teraz sa ťa spýtam, či so mnou nepôjdeš na prechádzku do lesa a ty budeš súhlasiť! zaznel mi jeho hlas v hlave. Spravíš presne to, čo ti kážem!

„Rád by som vás pozval na prechádzku tuto blízko,“ zopakoval Peter nahlas a milo. „Išli by ste?“

„Ale samozrejme,“ odpovedala som ako v tranze a vyšla z hostinca. Pettigrew ma viedol pomedzi stromy čoraz hlbšie a hlbšie do lesa, až sme zastali na kraji odľahlej čistinke pokrytej kostrami malých zvierat.

Tu zostaň! prikázal opäť a ja som len prikývla. Pomaly sa odtackal do stredu, kde bolo najviac kostí a zložil si z tváre kapucňu. Vôbec sa nepodobal, na toho Petra, ktorého som si pamätala zo školy. Tvár mal poznačenú vráskami, vlasy mu v skrútených chuchvalcoch viseli okolo hlavy a oči mali belší nádych.

„Môj pane. Temný pán?“ zvolal do tmy a priestorom medzi stromami sa prehnal studený vietor.

„Červochvost,“ zasyčalo niečo v tme až mi vlasy vstávali dupkom.

Čo tu dofrasa robím? Nemala by som byť v hostinci? uvedomila som si náhle, no než som nad tým začala uvažovať, primrazili ma na miesto ďalšie Pettigrewové slová: Zostaň, kde si! Ani sa nepohni!

„Môj pane, ja som to vedel,“ koktal Peter pomaly a tackavo kráčal hlbšie do tmy.

„Kto je s tebou? Koho si sem priviedol, Červochvost?“ Slová zasvišťali vzduchom ako plesknutie biča.

„To je Berta Jorkinsová, môj pane,“ začula som svoje meno. „Pracuje na ministerstve. Myslel som, že by vám mohla byť užitočná, ak by som vás našiel.“

„KLAMEŠ!“ vyštekol hlas a jeho ozvena sa ešte dlho odrážala od stromov.

„Temný pán, ona má informácie. Informácie, ktoré by sme mohli využiť v náš... teda váš prospech,“ zašepkal Pettigrew a trhavo sa uklonil do tmy. Dlho bolo ticho a Peter sa celý ten čas triasol.

„Štyri roky som musel čakať... najvernejší... a predsa... ale ty, Červochvost?“ Útržky viet boli chaotické, no aj napriek tomu som tušila s kým sa Pettigrew rozpráva. Opäť som začínala uvažovať nad tým, čo tu robím. V tej chvíli, ako sa moje vedomie začalo brániť mi v hlave zasyčal chladný hlas Toho-koho-netreba-menovať.

Vitaj Berta, rád ťa vidím. prehovoril milo a mňa prekvapila náhla zmena v jeho hlase.

„No, Červochvost, aj keď si sa opäť raz zachoval ako neschopný hlupák, tentoraz to pre teba skončí dobre. Nabudúce mi však daj vedieť dopredu,“ zdôrazňoval posledné slová, „koho sa rozhodneš priviesť za svojím pánom.“

Odpusť Berta, opäť ten hlas v mojej hlave. Prestávala som sa cítiť tak úžasne ako zo začiatku, pocit prázdnoty pomaly prechádzal, no aj tak som stála na mieste primrazená zaklínadlom.

Vieš, som aj celkom zvedavý. Keď ťa tu už mám, prečo by som to nevyužil, však? zasmial sa mrazivým smiechom, akoby niekto lámal sklo.

Čo odo mňa chcete? opýtala som sa zúfalo a očami lietala po čistinke. Nevedela som, kam mám hľadieť, kde sa to stelesnené zlo nachádza.

Informácie, užitočné informácie, ktorých úryvky som zahliadol v tvojej mysli, Berta, zašepkal a hlavou sa mi začali mihať rôzne spomienky a udalostí, na ktoré som si celé tie dlhé týždne nevedela spomenúť.

Papiere, ktoré musí pán Crouch podpísať; Winky a Crouch mladší v izbe; pobyt v nemocnici sv. Munga; Svetový pohár v metlobale, ktorý sa bude konať v Anglicku a dôležité prípravy okolo neho; Trojčarodejnícky turnaj po mnohých rokoch prestávky opäť na Rokforte...

Voldemort sa mi prehrabával spomienkami a najviac sa zastavoval pri mladom Crouchovi a Trojčarodejníckom turnaji. Všetko, hoci len malý náznak o týchto dvoch témach následne hneď preskúmal do podrobností.

Keď mi Ten-Čo-Ho-Netreba-Menovať po dlhej dobre konečne vyšiel z mysle, pocítila som strašnú únavu. Na nohách ma držali opäť len zaklínadlá, ktoré som nemohla odvrátiť.

„Zabi ju!“ zasyčal po chvíli ticha mrazivým hlasom. „Zistil som všetko, čo sa dalo. Aj tak jej moje prehľadávanie mysle načisto pomiatlo rozum. Už nám nebude k ničomu a okrem toho je príliš slabá, aby som sa do nej vtelil.“

„Ale pane...“ začal Pettigrew, no Ten-Čo-Ho-Netreba-Menovať ho náhle prerušil slovami: „Proste ju zabi! K tomu nie sú potrebné ďalšie reči.“

„Áno, môj pane,“ zašepkal Pettigrew v úklone a pomaly kráčal späť ku mne. Celý ten čas stál na rovnakom mieste v strede čistinky a nepohol sa ani o milimeter. Keď prišiel ku mne, začal ma strkať hlbšie do lesa.

Prečo by som sa mala brániť? Veď ma predsa berie späť do hostinca, aby som zajtra mohla navštíviť tetu Elizabeth, pomyslela som si pokojne, no keď som videla ako zmučene sa tvári, začala som pochybovať. Mala som pocit, že ideme opačným smerom a od hostinca sa vzďaľujeme.

„Kde ma to berieš?“ Zastala som na mieste a prudko sa k nemu otočila. Peter sa rýchlo rozhliadol, no potom len prikývol.

„Máš pravdu, už sme dosť ďaleko,“ prikývol nervózne. „Berta, ja to nechcem. Prepáč, ja...“

„Ty ma chceš zabiť?“ zašepkala som a hlas sa mi zlomil.

„Musím, Berta...“ Tá skutočnosť na mňa doľahla až teraz.

„Nie! Ty nie si ako oni. Nie si vrah. Prosím ťa, nerob to,“ začala som zúfalo prosiť. Peter odo mňa odvrátil tvár a zahľadel sa do lesa.

„Už nie som ten istý človek, ako na Rokforte. Už dávno nie som ten dobrý,“ odfrkol a smutne sa zasmial.

„Ale bol si taký! Bol si dobrý, v škole si mal priateľov.“

„Aj ja si ťa pamätám zo školy. Ako si na mňa donášala profesorom, Berta. Ako si mi strpčovala život a uťahovala si zo mňa.“ V mysli sa mi sa mi jasne objavila spomienka na šiesty ročník, keď som ho našla za skleníkom s Florence a ja som si ho doberala. Mal pravdu.

„Čo tomu nerozumieš?“ zvolal po chvíli a ja som až nadskočila. „Ako môže existovať dobro, keď moji priatelia a rodina sú mŕtvi alebo ma nenávidia? Myslel som, že keď sa pridám k Temnému pánovi, ochráni moju rodinu. Oni ich aj tak zabili!“ zvolal a zo stromov odleteli vystrašené vtáky. „Musím to spraviť. Inak zabije aj mňa. Musím.“

Otočil sa opäť ku mne a v tvári sa mu zračilo utrpenie. Zelený lúč osvetlil celý les a oslobodil ma. Oslobodil ma od bolesti, smútku a nešťastia, ktoré som stretávala posledné mesiace od toho hrozného zistenia, že Barty Crouch mladší je na slobode.

Slovný komentár:

Kiwwi Elliard: Autor tejto poviedky si zvolil priamu formu rozprávača a príbeh nám prerozprával ako

svoju vlastnú skúsenosť. Oceňujem úlohu aj výber rozprávača, ktorý nás sprevádza dejom svojimi vlastnými pocitmi a myšlienkami a celkovo pôsobí hlavná postava veľmi skutočne, rozoberá reálne problémy a ktorýkoľvek čitateľ, či vlastne čitateľka by sa mohla do jej roly prevteliť.

Poviedka pôsobí veľmi zrelo a hoci neviem, kto je autorom ktorej poviedky, myslím, že túto poviedku písal zo všetkých zúčastnených najstarší a pravdepodobne aj

„najvypísanejší“ autor. Avšak aj v tomto diele sa nachádza niekoľko podstatných vecí, ktoré mi prekážajú. Vzhľadom k tomu, že autor pôsobí veľmi profesionálne, mal by si dávať väčší

pozor na pravopis. Nikto nie je dokonalý a chyby sa nájdu všade, avšak ak mi na prvé prečítanie udrú do očí slová ako: „sú mŕtvy“, či „neidete“, myslím, že autor by mal svoju

poviedku po sebe prečítať ešte niekoľkokrát.

Viac mi však prekážali iné veci a to napríklad to, že poviedka by mala stvárňovať jednotlivú udalosť zo života človeka. V tejto poviedke bolo tých udalosti niekoľko a hoci sa

snažili na seba nadväzovať, moje subjektívne predstavy to celkom nespĺňa a táto poviedka je

podľa mňa skôr úryvkom z nejakého väčšieho slohového žánru než poviedkou.

Omnoho viac mi však vadí akási logická chyba, keď rozprávač a hlavná postava

v jednom, stráca pamäť a nepamätá si dôležité udalosti svojho života, či členov svojej rodiny,

avšak spomienky na Petra Pettigrewa sú vždy veľmi jasné a ako autorka uvádza „je iný ako si

ho pamätá zo školy“ alebo človek, ktorého Pettigrew oslavuje „Temný Pán“ sa v jej mysli

uvádza ako „ten-koho-netreba-menovať“.

Za najväčšiu chybu však považujem záver poviedky, nakoľko nemám pocit, že by

hlavný hrdina vstal z mŕtvych. Preto by hlavná postava nemala písať o svojej smrti alebo si

autor poviedky mal zvoliť inú ako „ja-formu“ rozprávača. Toto by sa dalo vyriešiť vo svete HP

napríklad dopísaním pár riadkov, v ktorých by vysvitlo, že príbeh rozpráva napríklad postava

z obrazu. V závere mi chýba aj pointa. Na začiatku príbehu bola naznačená zápletka týkajúca

sa mladého Croucha, ďalej v príbehu je však táto postava spomenutá len okrajovo a dej sa

ďalej uberá celkom iným smerom, čo ma ako zvedavého čitateľa veľmi neuspokojuje a samotný záver sa mi zdá akýsi zmätočný.

Z kladov však chcem vyzdvihnúť úvod poviedky, kde nás autor netrápil zbytočne

dlhými opismi, ale vhupli sme priamo do deja a mňa osobne aspoň úvod veľmi zaujal. Čo sa

týka zvoleného citátu, myslím, že autorovi sa podarilo vystihnúť jeho zmysel.

Aliyz: Príbeh Berty sa mi páčil. Avšak nenadchol ma tak, že by som ho čítala so záujmom od začiatku do konca. Preto dnes len 8 bodov.

micho: Toto je typický príklad perfektnej poviedky. Na pozadí faktov z kníh je vykreslený príbeh, ktorý dopĺňa jednu z častí, o ktorých sa v knihách podrobne nepíše. Hoci dopredu vieme, ako príbeh skončí, jeho dej nenudí, práve naopak vťahuje nás stále viac do seba. Príbeh je zároveň výstižnou reflexiou citátu, ktorý ilustruje charakter Červochvosta. Opäť kladne hodnotím použité literárne obrazy a prostriedky, páči sa mi uprednostnenie opisu pred priamym pomenovaním veci. Lussy sa navyše vždy drží témy a pozitívne prekvapí nápadom celkového spracovania. Poviedka vo mne zanechala dobrý dojem, pocit kvalitného diela.

Sedo: V prvom rade máš moje uznanie za úžasné prepojenie poviedky s knihami. Všetko krásne nadväzovalo. Vidno, že si sa dobre na to pripravila. Píšeš veľmi dobre a už pár kôl si ťa všímam ako veľmi dobrú autorku. Výhrady mám iba dve: 1. Poviedka bola chvíľami nudná 2. Zaujímavé, že Berta si ku koncu spomenula na Petra, dokonca si pomyslela, citujem " Vôbec sa nepodobal, na toho Petra, ktorého som si pamätala zo školy." Ešte aj vedela, že už má byť mŕtvy. Keďže stratila pamäť, tak bolo od teba dosť nepozorné, že si toto napísala. Na toto si dávaj pozor.

Mei: Tieto body dostávaš nielen za samotnú poviedku. Ja som si totiž zo zvedavosti otvorila tvoju prvú poviedku, tú z nominovacieho kola, a porovnávala. A to ti teda bol rozdiel. Vtedy si postúpila s totálne odretými ušami a to len preto, že si si zvolila príbeh a celkom dobre si ho vymyslela. Spracovanie a dialógy - to bol už troška problém. Ale táto poviedka! Pravda, bola extrémne dlhá, preto dúfam, že sa to ľuďom bude chcieť čítať. No napriek tomu, že som poznala koniec, nenudila som sa. Sedelo to s obsahom kníh - naozaj pravá fanfiction. Štylisticky to bolo už úplne o niečom inom ako v tvojich začiatkoch. Oceňujem aj zaujímavé a nevtieravé opisy (nábytok z ebenového dreva a pod.), ktoré poviedkam často chýbajú. Záver bol krásne vygradovaný a mne nezostáva nič iné len povedať: Klobúk dolu!

[ » na začiatok « ]