Kapitola:
Pridaná: 2.8.2010, 19:42:10
Čítaná: 2337×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Ann
Stručný dej: Ann, čaká s Philipom dieťa. Avšak čo z toho, keď sa s ňou Philip rozíde bez toho aby sa o tom dozvedel? Čo bude Ann robiť?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » 1.časť 2 » 2.časť 3 » Epilóg

Druhú časť som sa rozhodla napísať z pohľadu Philla aby ste vedeli ako sa cítil on. Opäť čakám vaše komentáre a sovky. Dúfam, že sa vám to bude páčiť.

Od chvíle ako An odišla z Alfréda som ju nevidel. Nepočul o nej. Nič. Akoby prestala existovať. S mamou som sa pohádal pretože mi nedala pokoj a stále sa vypytovala čo sa medzi nami stalo a ja som to rozhodne odmietal preberať s vlastnou matkou. Otec mi len povedal, že som hlupák, keď som opustil také skvelé dievča. Akoby som to aj sám nevedel. Stále mi chýbala. Myslel som na ňu dňom i nocou. Všade som ju videl. Usmiatu a prekypovať šťastím. Cítil som jej telo vo svojom objatí a vôňu jej vlasov na vankúši. Pochopil som, že takú jedinečnú ženu ako je ona už nestretnem. Ale už je neskoro plakať nad rozliatym liekom. Je neskoro prosiť o odpustenie a zabudnutie nad mojou chybou. Istotne už zabudla na to čo bolo a žije si svojím novým životom, v ktorom už pre mňa nebolo miesta. A nemôžem jej to vyčítať. Ja som bol ten hlupák, ktorí to pokazil. Ďalšou vecou čo ma odvtedy trápi je to čo mi chcela vtedy povedať. Najskôr som rozmýšľal, že jej zavolám, ale potom som tú myšlienku zavrhol. Veď keby to bolo dôležité povedala by mi to. Ale aj tak mi to neschádzalo z mysle. A ďalšou čudnou vecou bolo, že sa mi každú noc snívalo o hlase. Hlase bez tela, ktoré na mňa kričalo: „Oci, vráť sa k nám! Prosím!“ nechápal som to. Veď ja nemám dieťa. Ani sme s Anett dieťa neplánovali. Najhoršie na tom bolo, že keď som sa s ňou rozchádzal, myslel som si, že všetko sa zmení a život sa vráti do normálu. Ale zrazu sa cítim prázdny. Akoby tých šesť rokov čo som s ňou prežil sa niekde stratili a ja som ich nemohol nájsť. Obnoviť. Vrátiť sa k nim. Pokračovať v nich. Ale vlastne je to aj pravda. Nemôžem. Jediné čo mi zostáva je pohnúť sa vpred. Ale prečo to nejde? Prečo stále stojím na mieste a spomínam na to čo bolo. Veď to už sa nevráti! A ja to viem.

Po niečo vyše siedmich mesiacoch som sa strhol zo sna. Snívalo sa mi, že som kráčal k nejakému domu. Nikde naokolo nebolo nič, lúka a kvety a ten dom. Pred domom stála žena, jej tvár bola rozmazaná a ja som nevedel kto to je. Mala na sebe biele dlhé šaty. Nie svadobné. Len také jednoduché, letné ako stvorené do teplého dňa ktorí práve bol. A zrazu ku mne prebehlo malé asi štvorročné dievčatko. Malo a sebe obyčajné žlté tričko, kvietkovanú sukničku a bolo bosé. Pribehlo ku mne a začalo kričať smerom k tej žene: „Pozri mami! Ocko sa vrátil. Ocko prišiel za nami.“ v tom sa mi pozrelo do očí a ja som uvidel jej oči. Boli veľké, tmavé orámované dlhými mihalnicami a boli mi tak veľmi známe ... . Ale nevedel som odkiaľ ich poznám. Boli plné detskej radosti a nevinnosti. A v tom sa ma to dievčatko spýtalo: „Ocko prečo si neprišiel skôr? Kde si toľko bol? Mamička kvôli tebe plakala. Vraj si ju opustil. Navždy. Ale ja som jej neverila. Vždy keď bola smutná a plakala za tebou som jej povedala, že ty sa vrátiš. Ty by si predsa nenechal svoju dcérku samú. Ty by si ju neopustil. Však nie ocko?“ nenechala ma odpovedať a ďalej rozprávala. „Mamička ale vždy povedala, že nevieš, že máš dcéru, lebo ti to nikdy nepovedala. Ale ja som jej opäť neverila. Samozrejme, že si musel vedieť, že ma máš. Však ocko? A teraz sa mi potvrdilo, že som mala pravdu. Vrátil si sa ako som očakávala.“ usmiala sa na mňa. Jej pohľad sa mi opäť zabodol do tváre a ja som si zrazu uvedomil, že viem komu patria tie oči. Boli Anettine. Len ona má také oči. V tom som sa zobudil.

Zrazu mi všetko doplo. To ako sa An správala v posledných dňoch, pred tým než sme sa rozišli. Bola tak veľmi nervózna, bledá a bolo jej stále zle. A na ten úsmev, ktorí som na nej videl keď som vstúpil do Alfréda s úmyslom rozísť sa s ňou. Vyzerala tak šťastne ako už dávno nie. Vedela, že je tehotná no napriek tomu odo mňa odišla keď som povedal, že je koniec. Čo je teraz s ňou? A čo dieťa nechala si ho? Niečo mi hovorilo, že áno. Mal som chuť hneď skočiť do auta a uháňať za ňou. Ale kde teraz bude? Doma u rodičov? Alebo u Evellin? Rozhodol som sa, že počkám do rána a zavolám Ev aby som to zistil. Potom som ešte horko ťažko zaspal. Už sa mi nič nesnívalo. Ráno keď som sa zobudil na stole v kuchyni ležala pošta. Bol tam aj list adresovaný mne. Zo záujmom so ho otvoril keď z neho vypadla malá fotka. Fotka bola urobená zo sona a bolo na nej už celkom pekne vidieť maličké. To len potvrdilo moju teóriu zo sna. Bol posielaný pred troma dnami a písala ho Anett! Nemohol som tomu uveriť že práve ona sa mi rozhodla ozvať. S nadšením som sa pustil do čítania listu.

Drahý Phill 15. máj 2007

Na fotke priloženej k listu je odfotená naša dcéra. Áno už teraz viem, hoci sa ešte narodila, že to bude dievčatko, Veď vieš aká som vždy bývala netrpezlivá a jednoducho som musela vedieť či čakám tvoju dcéru alebo syna. To, že som tehotná som sa dozvedela v ten deň ako si ukončil náš vzťah a preto musíš pochopiť prečo som ti to neoznámila už vtedy. Jednoducho som nechcela aby si sa ku nám cítil nejako zaviazaný a zostal pri mne len kvôli maličkej. Nechcela som ti brániť v tvojich ďalších plánoch. Vedela som, že keby som ti to povedala skôr ako by som sa vyrovnala s tým, že som ťa navždy stratila a ty by si sa snažil zachovať hrdinsky nedokázala by som ti odolať a to by nebolo správne. Ale na druhej strane viem, že nie je ani správne tajiť ti, že máš byť otcom. O štyri dni mám termín takže ak chceš príď sa potom pozrieť na malú. Vedz, že ti nebudem brániť stretávať sa s ňou, a že isto dospejeme k nejakej vzájomnej dohode o tom kedy ju budeš navštevovať, prípadne neskôr keď vyrastie ona teba. Chcem tiež aby si vedel, že nezoberiem od teba nijaké peniaze pretože my dve sme nezávislé schopné postarať sa o seba. Pokojne jej môžeš kupovať dary, ale neželám si aby si ju obsypával drahými darmi a rozmaznával ju preto aby si upokojil svoju mužskú pýchu.

S láskou

An.

Zrazu mi zazvonil telefón. Volala mi Evellin.

„Haló?“

„Phillip? Našiel si už ten list on Anett?“

„Hej práve som ho dočítal. Ako sa má? Kde je? Okamžite idem za ňou.“

„Už v nemocnici. Pred pár hodinami porodila. Je vo Philadelphskej hlavnej nemocnici. Máte krásne dievčatko. Volá sa Susan.“

„A An? Ako sa má ona?“

„Ešte sa nezobudila. Pri pôrode stratila veľa krvi. Je mi to ľúto Phill.“

„Nie! Ale bude v poriadku však Ev? Povedz, že bude v poriadku!“

„Ja neviem. Nemôžem ti nič sľúbiť.“

„Preboha!“ zakvílil som.

„Ty ju stále miluješ však?“

„Viac ako si vieš predstaviť. Letím za vami.“

Asi o polhodinu som už parkoval pred nemocnicou. Evellin s Nickom stáli na chodbe a rozprávali sa s doktorom. „Ako sa má?“ spýtal som sa keď som k nim podišiel.

„A vy ste?“ spýtal sa ma so zdvihnutým obočím lekár.

„Otec malej. A priateľ An.“

„Bohužiaľ nemám pre vás dobré správy. Pri pôrode stratila veľa krvi. Už sa síce prebrala ale stále je veľmi slabá. Malá je však v poriadku. Je to silné dievčatko.“

„Môžem ich vidieť?“

„Poďte za mnou.“ odviedol ma do Anettinej izby. Vedľa postele bola postieľka a v nej ležala malá Suzie. Bola krásna. Male roztomilé dievčatko. Práve spala, takže som nevidel jej oči ale som si istý, že viem koho oči má.

„Tak si prišiel.“ zašepkala An.

„Áno. Vieš stále ťa milujem. Naozaj. Chcem aby sme sa k sebe vrátili a boli šťastní.“

„To nepôjde Phill.“ povedala smutne.

„An prosím odpusť mi. Viem, že som bol hlupák ale všetko napravím. Prosím ťa An milujem ťa viac ako svoj život. Doteraz som sa neozval, pretože som si myslel, že sa ti podarilo zabudnúť, že žiješ nový život, v ktorom už pre mňa nieto miesta.“

„Phill. Ja ti nemám čo odpúšťať. Spravil si to, čo si v danej chvíli považoval za najlepšie. Ale ja už ďalej nevládzem. Viem, že už dlho nevydržím bojovať. Doteraz ma držalo pri živote len to že som ťa chcela naposledy uvidieť pred tým než ...“

„An to nevrav!“ teraz som už kľačal pri jej posteli a držal ju za ruku. „Prosím An vydrž! Musíš bojovať. Pre mňa. Pre malú Siu. Pre seba. Pre nás!“

„Phill počúvaj ma prosím. Viem, že už mám málo času a preto ma prosím neprerušuj. Odkedy som od teba odišla som sa snažila zabudnúť ale pochopila som, že to nepôjde. Všetku pozornosť som upriamila na malú aby jej nikdy nič nechýbalo. Zlyhala som. Viem, že matka jej bude chýbať. Ale má otca. Prosím postaraj sa o ňu. Vychovaj ju ako najlepšie vieš. A ak raz nájdeš ženu, ktorá jej bude dobrou matkou neváhaj a buďte šťastní. Len nezabudni, že som ťa milovala. A povedz to aj Siu.“

„An...“

„Pobozkaj ma prosím ťa.“ nahol som sa k nej a dotkol sa jej pier nežných ako vždy a pobozkal ju so všetkou láskou akú som k nej cítil. ,,Milujem ťa.“ zašepkala ...

[ » na začiatok « ]