Kapitola:
Pridaná: 27.7.2010, 15:18:52
Čítaná: 3772×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Peter Writh

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Kapitola 1. 2 » Kapitola 2. 3 » Kapitola 3. 4 » Kapitola 4. 5 » Kapitola 5. 6 » Kapitola 6.

Túto kapitolu venujem Elizabeth, ktorá ma do napísania tejto kapitoly nakopla. A, drahá Anička, všetko najlepšie k Tvojim narodeninám (hoci oneskorene) a meninám! :)

Kapitola 5.

Pomaly som sa začal preberať. Cítil som studený, vlhký vzduch. Otvoril som oči. Bol som v nejakej temnici. Otupené zmysly sa mi začali prebúdzať. Videl som slabé obrysy stien a ošúchaných dverí. Povzdychol som si. Chytili sme sa s Lauren do pasce. Chcel som sa pohnúť, ale veľmi pevne ma držali laná, priviazané k nejakej kovovej konštrukcii. Vtedy sa s vrzgotom otvorili dvere a ozval sa škrekľavý hlas:

„Ále, ále, ty si sa už zobudil? Vezmem ťa k môjmu pánovi, tvoja kamarátka tam už bude tiež.“ Cítil som, ako sa niečo so mnou pohlo. Bol som priviazaný pravdepodobne k nejakému stolu na kolieskach.

„Kto ste?“

„Trpaslík. Jeden zo služobníkov nášho pána. Určite vieš, kto je najväčší pán trpaslíkov.“

„Nie, neviem. Ako sa volá?“

Trpaslík sa zhrozil: „Nevieš ako sa volá náš pán? Najmocnejší pán všetkých trpaslíkov planéty Pius? Hrozivý kráľ, ktorého sa niekedy aj ľudia desia? Jeden z najmúdrejších z ríše trpaslíkov?“

„Nie, naozaj neviem. Ja.,“ zasekol som sa. Mám mu povedať, že nie som odtiaľto? Nevyzeral veľmi prívetivo ani múdro na to, aby to pochopil. Temnica mi naháňala strach a hrozivo tváriaci sa bradatý trpaslík, so šabľou za opaskom to ešte zhoršoval. Vyzeral ako malý zbojník.

„Ach, aha, už si začínam spomínať,“ prehovoril som pomaly, „volá sa...ako sa to len volá?“

„Zeno, najväčší kráľ trpaslíkov,“ povedal trpaslík a premeriaval si ma zvláštnym pohľadom.

„A vy sa ako voláte?“

„Ja nemám meno. My trpaslíci mená nemáme, to len najväčší z nás si môžu dovoliť tú poctu,“ zamrmlal trpaslík a pohľad uprel do zeme.

Potom sa akoby pozbieral a začal tlačiť vozík, na ktorom som bol priviazaný smerom k dverám. Trpaslík ma viedol, neviem kam. Bolo jasné, že sa nachádzame v akejsi jaskyni, pravdepodobne nejaké kráľovstvo. Prechádzali sme popri ostrých skalách, zamrznutých kvapľoch vody, okolo mnohých krásnych útvaroch, ktoré vytvárali vyčnievajúce kvaple.

Zastavili sme pred akýmisi oceľovými dvermi. Trpaslík pristúpil k nim a priložil svoju malú ruku na miesto vyznačené červeným kolieskom. To sa po jeho dotyku rozsvietilo a dvere sa otvorili. Pred nami bola úzka chodba, ktorá sa rozvetvovala do ďalších iných chodieb a cestičiek. Šli sme dlho dlho priamo a opäť sa pred nami zjavili také isté dvere ako predtým. Trpaslík vykonal to isté a vtedy sa mi naskytol nečakaný pohľad.

Steny vykladané zlatom, vysoká sála, len bez okien, v ktorej však bolo príjemne teplo a na konci sály bola veľká pozlátená stolička, na ktorej sedel veľmi hrozivý trpaslík. Všimol som si zástup trpaslíkov, ktorí stáli v rade za sebou, akoby boli vojaci. Pri kráľovom tróne sedel veľmi starý trpaslík a pred trónom stál ešte jeden vozík s klietkou, v ktorej bola Lauren. Vtedy som si uvedomil, že to, k čomu sú pripútané moje ruky je takisto klietka. Priviedli ma k trónu, no Lauren sa na mňa ani nepozrela. Zúrivo hľadela na kráľa.

„Ale, ale, koho to tu máme?“ prehovoril predstieraným sladkým hlasom kráľ.

„Môj, pane, to sú..,“ jeden z trpaslíkov predstúpil pred kráľa no nedohovoril.

„Votrelci! Ja viem! Tak! Čo ste robili na mojom území? A hovorte pravdu, inak vás dám roztrhať mojim miláčikom.“ V ruke držal krivlačného zajaca, ktorý ma napadol, no bol očividne skrotený. Hovel si v kráľovych rukách a spal. Opäť som sa pozrel na Lauren. Tá sa teraz na mňa dívala pohľadom – neopováž sa im povedať niečo o sebe. Pochopil som.

„Prechádzali sme tadiaľto,“ odpovedala Lauren.

„Aha, takže prechádzali. A prečo práve tadiaľto? A kam vlastne idete?“

„Pretože tadiaľto je najkratšia cesta. Ideme do najbližšieho mesta.“

„Ale najbližšie mesto je ešte ďaleko,“ prehovoril starý trpaslík povedľa kráľovho boku. „Pane môj, dovoľ im odísť. Sú to dobrí ľudia, nechaj ich putovať na svojej ceste.“ usmial sa na Lauren, ktorá ešte viac privrela oči a zavrčala.

„Nie,“prehovoril panovačným hlasom kráľ.

„Zavrieť do temnice! A môžete ich dať spolu. Nech si užijú svoje posledné chvíľky spolu, kým ich neroztrhajú moji miláčikovia,“ škodoradostne sa usmial a pohladil zajaca po hlave.

Cesta do temnice bola taká istá. Zamkli nás len vo väčšej. Celou cestou sme neprehovorili ani slova.

„Príjemný pobyt,“ zaškeril sa trpaslík a zatresol dvermi až to zadunelo. Dlho bolo ticho, ani jeden z nás neprehovoril. Nakoniec som to nevydržal.

„Lauren? Čo budeme robiť?“

„Neviem. Musím niečo vymyslieť.“ To bolo hádam prvý krát, čo bola Lauren v rozpakoch. „Je to moja vina.“

Nevedel som čo povedať. Takú som ju ešte nezažil. „Nie, nie je. Chcela si nás len ochrániť a uniknúť im. Keby som vedel aspoň bojovať ako ty a nestál tam ako stĺp.“

„Nič iné si robiť ani nemohol. Ako pevno si uviazaný? Ja sa nemám ako vyslobodiť, šable mi zhabali. Aj dýku čo som mala za opaskom.“

„Trhol som rukou. Dosť pevne. Teda, myslím, nevidím. Ale pokúsim sa to roztrhnúť.“

„To neroztrhneš. Ani neprehryzieš.“

„Počkaj, myslím, že to mám.“ Prudko som trhol až sa celá klietka zakolísala. Cítil som, že to trochu povolilo. Obmotal som si povraz okolo ruky, napol svaly a trhol ako najviac dokázal. Povraz povolil.

„Mám to!“ povedal som s veľkým výdychom. „Ešte druhú ruku.“ Začal som šmátrať po klietke, či tam nie je niečo ostré. Bolo. Jedna tyčka sa vylamovala a mala ostrý koniec. Musel som ju poriadne ohnúť, aby dočiahla aspoň na zápästie a začal som rozrezávať. Povraz konečne povolil.

„Ako sa dostanem z klietky von?“

„Musí tu prísť nejaký trpaslík a priložiť ruku na ten červený kruh. Tak ako pri tých dverách.“

„Tak tu musíme nejakého prilákať.“ Začal som rozrezávať priviazné druhé konce povrazov. Ruky som si dal za chrbát a prehodil cez ne povraz, aby to vyzeralo, že som spútaný.

„Heeeeeej! Príďte sem niekto, prosíííím!“ začal som kričať.

„Si normálny?!“ zasyčala Lauren.

„Som. Nechaj to na mňa.“ Do temnice vtrhol jeden trplaslík, zrejme strážca, lebo držal v ruke kopiju.

„Čo je?“

„Treba mi na záchod.“

Trpaslík sa rozomial. Počul som, ako Lauren vzdychla. Určite si o mne myslí, že som padavka.

„Na záchod? Máš smolu, našich väzňov na záchody neodvádzame.“

„Pekne prosím. Naozaj už nedokážem vydržať.“

„A načo sedíš v tej klietke, ha?“ rozosmial sa trpaslík.

„Veď ste povedali, že si máme užiť posledné chvíle nášho života, tak mi aspoň to doprajte, prosím.“ Muselo to vyznieť strašne blbo, ale nič iné mi nenapadlo povedať. Zjavne som však trafil do čierneho.

„Áno, máš pravdu. Tvoja posledná hodina života.“ Pristúpil ku klietke, odložil kopiju a priložil ruku na červený kruh. Dvere sa otvorili. Okamžite som vyskočil a kopol trpaslíka do spánku. Nohy mi poriadne zmeraveli, no trpaslík sa napriek tomu dostal do bezvedomia. Vzal som ho a priložil jeho malú ruku na kruh Laureninej klietky. Potom som jej kopijou začal rozrezávať povrazy.

Potichu pískla: „Ty sa nezdáš, padavka. Najprv roztrhneš povraz, zmlátiš trpaslíka. Možno v tebe predsa niečo je.“

Keď som jej dal dole povrazy, Lauren vyšla z klietky a naťahovala si stuhnuté nohy a ruky. No len čo sme vykročili smerom k dverám, pribehol k nám zadychčaný trpaslík. Bol to ten starý trpaslík, ktorý nás chcel prepustiť.

Lauren mi vytrhla kopiju z ruky a zahnala sa, no trpaslík prehovoril: „Môžeš ma zabiť, ale až po tom, čo ti poviem,“ prehovoril chrapľavým hlasom. Lauren, očividne zmätená, kopiju odložila.

„Peter, Lauren, musíte utiecť. Zeno vás bude hľadať, ale vy ste oveľa dôležitejší. A zvlášť tvoja sestra, Peter. Musíš ju nájsť.“

Otvoril som ústa: „Ako to všetko viete?“

„Vieš, trpaslíci sú hlúpi, ale ja som jeden z mála, čo nie som. Som kráľov radca a všetko som sa dozvedel. Chcem vám pomôcť.“

„Ako vám máme veriť?“ozvala sa Lauren.

„Dievča, nesmieš byť taká podozrievavá. Chcela si ma zabiť a ja vám chcem pomôcť. Bezomňa sa von nedostanete.“

„Prepáčte,“ zamumlala Lauren.

„Peter, tvoja sestra žije a nachádza sa v jednej kolónií, ktorá je však veľmi ďaleko odtiaľto. Máš pred sebou dlhú a nebezpečnú cestu. Kolónia sa nachádza za mestom Titianus.“

Lauren sa strhla. „Veď tam je uväznený titán Kreios. Tam nemôžeme ísť.“

„Musíte. Iná možnosť vám neostáva. Kronos ho tam väzní, pretože ho chcel Kreios pripraviť o moc. Bude to veľmi ťažké a nebezpečné, ale zvládnete to, ak spojíte svoje sily.“ Lauren prikývla.

„Peter, dám ti tento náramok. V prípade najväčšej núdze sa môžeš ním so mnou spojiť. No naozaj len v núdzi,“ zdôraznil. „Cestou narazíte na mnoho radcov a veštcov. Tí ma budú poznať. Volám sa Blasius. Ak im poviete, že vás posielam ja, neublížia vám. Dobre, tak teda choďte,“ povedal, keď si som si vzal náramok a pripevnil ho na zápästie. Bol jasnomodrý a príjmne ma hrial. Blasius mal taký istý.

„My...ďakujeme,“ povedala Lauren.

„Choďte už. Lauren, na chodbe sú tvoje zbrane. Myslím, že sú všetky. Veľa šťastia.“

Keď sme vyšli na chodbu, Lauren si vzala svoje zbrane a vykročili sme smerom k najbližším dverám. Bezvedomého trpaslíka som vzal so sebou, aby sme mohli otvoriť dvere. No zrazu celú jaskyňu nečakane naplnil zvuk sirény.

„Vedia, že sme unikli,“ nervózne prehodila Lauren.

Dlho sme bežali chodbami, nevedeli sme, kam ideme, celá jaskyňa bola veľké bludisko. Zvláštne, že sme nikoho nestretli. Nakoniec sme prišli k najväčším dverám. Tam už bolo badateľne teplejšie.

„Musíme byť už tu,“ povedala Lauren a priložila trpaslíkovu ruku k dverám. Dvere sa otvorili. Ovial nás príjemný vánok. No čo bolo horšie, vonku nás čakalo asi desať ozbrojených trpaslíkov s vražednými pohľadmi a kopijami v rukách.

„Na nich!“ skríkol jeden z nich a všetci sa s výkrikom rozbehli k nám.

„Peter, vpravo!“skríkla Lauren. Obaja sme sa vrhli za veľkú skalu a kotúľali sa dolu kopcom. Trpaslíci skakáli za nami. Podarilo sa mi zastaviť a chytil som aj Lauren. Zastavili sme tesne pred koncom skalného výbežku. Pozrel som sa z neho dolu. Až mi skrútlo žalúdok. Pod nami bola čierno čierna voda. Lauren ležala na zemi. Krvácala z hlavy. Musela sa dolu kopcom buchnúť o nejakú skalu. Trpaslíci boli čoraz bližšie. Nevedel som, čo robiť. Zdvihol som Lauren.

„Lauren?“ Nereagovala. Nie, len toto nie, prosím.

Bol som zúfalý. Vreskot trpalískov som už počul tesne za chrbtom.

„Vzdajte sa!“ Kričal na mňa jeden z nich.

Trpaslíci sa postavili do radu, asi päť metrov odomňa. Pozrel som na kopec. Dolu sa kotúľalo asi ďalších päťdesiat trplískov s kopijami v rukách.

V rýchlosti som rozmýšľal, ako uniknúť. Je tu šesťdesiat trpaslíkov, prichádzajú ďalší. Cesta je úplne zahataná, jediná možnosť je skočiť z útesu. Nie som normálny. To nemám šancu prežiť.

Vzal som Lauren do náručia. Bola ľahká, len tie všetky zbrane ju ťažili.

„Takže ak sa nevzdávate podobrotky...pôjde to pozlotky!“ Zreval trpaslík a všetci sa rozbehli s kopijami v rukách ku mne.

Neváhal som. Otočil som sa, pevne si privinul Lauren k telu a skočil. Cítil som, ako padáme vzduchom, kopije mi svišťali okolo hlavy, no našťastie, ani jedna ma nezasiahla. No tmavá voda sa približovala. Priprav sa na smrť, Peter, pomyslel som si. Prudko som sa nadýchol, počul ešte nahnevaný rev trpalískov a potom som sa s Lauren v náručí so šplechotom ponoril do tmavej ľadovej vody.

[ » na začiatok « ]