Kapitola:
Pridaná: 4.8.2010, 11:21:24
Čítaná: 5105×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Peter Writh

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Kapitola 1. 2 » Kapitola 2. 3 » Kapitola 3. 4 » Kapitola 4. 5 » Kapitola 5. 6 » Kapitola 6.

Túto kapitolu venujem môjmu najdrahšiemu miláčikovi - Eli Thortonovej. Láska, všetko najlepšie k Tvojim krásnym meninám <3

Kapitola 6.

Voda bola ľadová a Lauren tak ťažili zbrane, až sme sa potopili. Musel som zúrivo kopať nohami, aby som nás dostal na povrch. Prudko som sa nadýchol. Z tej vody ma mrazilo. Stŕpli mi končatiny. Nevládal som. Mal som chuť hodiť sa do tej vody a utopiť sa. Pozrel som sa na Lauren. Hlava jej odkvicla na bok. Tak veľmi mi pripomínala Ann; tú by som tu nenechal. Ja môžem zomrieť, ale ju tu nenechám.

Bol som veľmi vyčerpaný z väzenia trpaslíkov, ale nabral som posledné sily. Zistil som, že to nejde až tak ťažko, keď ide Lauren o život. Plával som z čiernej vody čoraz bližšie k brehu. Ostávalo už len zopár metrov. No vtedy predomnou zabublala voda. Mal som zlé tušenie a ucítil som vedľa seba aj nejaký pohyb. Pohyb niečoho veľkého. Predomnou sa vynoril obrovský čierny krokodíl. Otvoril ústa. Až ma zamrazilo, keď som videl tie tesáky ostré ako ihly. Ovanul ma zapáchajúci dych z jeho úst. Začal som sa ponárať pod hladinu. Od toho šoku som prestal kopať. Musím ho zabiť, skrsla mi v hlave jediná myšlienka.

Vytiahol som Lauren spoza opasku jej mačetu. Bola prekvapivo ľahká. Vynoril som sa, krokodíl bol už celkom pri mne. Zahliadol som jeho čierne neľútostné oči, bažiace po svojej obeti. Vtedy sa na mňa prudko vrhol s papuľou roztvorenou dokorán. Prenikla mnou ostrá bolesť. Neskoro. Mám slabý reflex. Zahryzol sa mi do pleca. Tá bolesť bola neznesiteľná, kričal som. Cítil som, ako mi začína odtrhovať rameno od tela. Neváhal som. Buď teraz alebo nikdy. Zavrel som oči a zahnal sa mačetou na miesto, kde mala byť jeho hlava. Krokodíl zaryčal. Otvoril som oči. Obluda sa zmetala, no opäť sa začala ku mne približovať. Sekol som druhý raz smerom k jeho hlave. Tentokrát som ju odsekol úplne. Počul som hrozný rev až sa obluda potopila.

Čo ak ich tu je viac? Pozbieral som tentokrát už naozaj posledné zvyšky síl a pár metrov, ktorých nás delilo od skalnatého brehu som doplával, síce s veľkými ťažkosťami. Vyliezol som na skaly a Lauren ťahal so sebou. Pozrel som sa hore – armáda trpaslíkov tam už nebola. Zjavne si mysleli, že vo vode neprežijeme.

Začínal som cítiť, ako sa mi rameno hojí. Žeby som mal nejakú liečivú moc? Lauren stále krvácala z hlavy a bola v bezvedomí. Položil som jej svoje ruky na miesto, kde krvácala. Bolo to zvláštne. Cítil som, ako teplo z mojich rúk prechádza do Lauren. A cítil som aj, že ma to vyčerpáva. Po chvíľke Lauren prestala krvácať, ale neprebrala sa. Našťastie však dýchala. Celý som sa triasol. Nevedel som či od zimy, alebo vyčerpania. Sedel som na ostrej skale a premýšľal. Musím Lauren niekde vziať. Jej batoh aj zbrane máme, budem nás musieť nejako ubrániť. Ale ona si musí odpočinúť.

Vzal som batoh na plecia, mačetu som si zastrkol cez rifle a vzal Lauren na ruky. Chcel som nájsť nejaké miesto, nejakú lúku alebo čistinu, kde by sme sa mohli usadiť pokým sa Lauren nepolepší. Onedlho som také miesto našiel. Bola to lúka a uprostred nej menší rybník. Zložil som Lauren, aj všetky veci na zem. Otvoril som jej ruksak. Dosť ma prekvapil jeho obsah, ale čo iné sa pri Lauren dalo čakať. Vytiahol som stan, no narazil som popri tom aj na dynamit, niekoľko dýk, luk, šípy, dokonca nejakú strelnú zbraň (veľmi mi pripomínala pištoľ), zopár náhradných vecí, mapu a zvláštne fľaštičky malých tvarov. Mal som silné podozrenie, že je v nich niečo ako jed. No mohli to byť aj nejaké liečivé mastičky.

Postavil som stan a dovnútra na rad vankúšov som uložil Lauren. Zaškvŕkalo mi v bruchu. Ani som si neuvedomil za celý ten čas, aký som hladný. Zašiel som k rybníku, nabral vodu do fľašiek (ostávalo mi len dúfať, že je čistá) a podarilo sa mi uloviť zopár rýb. Myslím, že to boli pstruhy, veľmi sa na ne podobali. Založil som oheň a ryby upiekol v pahrebe. Začínalo sa stmievať. Bol som veľmi unavený, no spánok som si nemohol dovoliť. Musím strážiť. Mačetu som si položil vedľa seba a sadol si k ohňu. Potom vo mne vzkrsla myšlienka. Čo ak by som skúšal trénovať boj? Postavil som sa a začal som sa zaháňať mačetou na najbližšie konáre stromu. Skúšal som sa krútiť, zvŕtať, skákať. Musel pri tom vyzerať smiešne. No nasekal som peknú hŕbku konárov. Aspoň som nimi proložil do ohňa.

Vošiel som do stanu skontrolovať Lauren. Bola celá spotená, triasla sa a čosi hovorila. Preľakol som sa. Blúzni? Čo sa deje?

„Nie...nie....prosím...ja to nechcem...nie...nechcem byť..prosím, nie..“ zmätala sa Lauren. Priložil som ruky na jej čelo. Bolo horúce a rozpálené, no pod mojim dotykom začala jeho teplota klesať. Prestala blúzniť. Nevedel som si to vysvetliť. Lauren dosiaľ nikdy nevravela o sebe. Ktovie, čo skrýva. Zadíval som sa na ňu. Asi začnem veriť teórií, že každý má na svete svojho dvojníka. Kým som takto rozmýšľal, začul som vonku nejaký šuchot. Vybehol som zo stanu. Zarazil som sa. Jednu z rýb, ktoré ostali jedol pes. Vytiahol som dýku, prvé, čo bolo po ruke. Pes prestal jesť a pozrel sa smerom ku mne. Bol tak trochu vychrstnutý. Zakňučal. Čosi sa vo mne zlomilo. Nemal som chuť ho zabiť. Pomaly som sa k nemu priblížil s natiahnutou rukou. Pes znehybnel no naďalej hľadel na mňa. Bol som už veľmi blízko. Pohladkal som ho po hlave. Pes prižmúril oči. Bol roztomilý. Poškrabkal som ho za ušami a on mi olízal ruku. Nemohol som sa ubrániť úsmevu. Vyzeral byť celkom neškodný.

„Mám si ťa nechať?“ spýtal som sa ho. Pes zabrechal a zavrtel chvostom.

„Dobre...tak teda, treba ti vymyslieť nejaké meno...čo takto Danny?“ Psík mi opäť olízol ruku. „Beriem to ako súhlas,“ žmurkol som naňho.

Ani neviem ako, ale po čase som zaspal. Zobudil som sa ráno na nejaký šuchot. Otočil som sa a mačetu pevne zovrel do ruky. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som videl, ako zo stanu s menšou námahou vychádza Lauren.

„Lauren, čo tu robíš? Mala by si ležať a oddychovať.“

Lauren sa vystrela: „A nechať ťa tu samého? Veď si zaspal na stráži,“ povedala.

„To bola náhoda! Naozaj som celú noc nezažmúril oka.“

Lauren si ma premerala. Potom jej padol pohľad na psa, ktorý spal vedľa mňa. „A toto tu čo robí?“

„Á, to je Danny, zoznámte sa,“ povedal som s úsmevom. Podľa jej kyslého výrazu som usúdil, že si o mne myslí, že som blázon.

„Ešteže psy sú neškodné. Asi si idem zohnať jedlo.“

„Nemusíš. Ešte zo včera tu ostala jedna ryba, čo som piekol.“

„Piekol si ryby? Preboha a aké?“

„Nooo, pstruhy. Teda, vyzerajú tak. Pozri sa,“ ukázal som na rybu, ktorá ostala. „Chceš povedať, že sú nejak jedovaté alebo čo?“

„Neviem, ryby na tejto planéte sú všelijaké. Tak, ale ak sa ti nič nestalo, tak by mali byť v poriadku. Čo sa vlastne stalo? Spomínam si len, že sme utekali pred trpaslíkmi.“

Vyrozprával som Lauren celý príbeh. Ako som skočil do vody, bojoval s krokodílom, že mám pravdepodobne nejakú liečivú moc a že blúznila. Lauren vtedy stuhla.

„Blúznila som? A čo som vravela?“

„Čosi, že niečo nechceš a niečím nechceš byť,“ spýtavo som sa na ňu pozrel, „čím si nechcela byť?“

„To nech ťa nezaujíma. Nerada hovorím o svojej minulosti. Nebola ružová. Ale prekvapuješ ma – zabiješ krokodíla, čo všetko môžem ešte od teba očakávať? Inak, rozhodla som sa, že ti odpoviem na tvoje otázky, na to, čomu nerozumieš, keďže nemáme veľa času. Ale nič, čo sa týka mňa.“

„...No, dobre teda. Už dlho rozmýšľam nad tým, že spomínaš akýchsi bohov a obety a tak. Čo to znamená?“

Lauren si povzdychla: „Ach, to vážne nič nevieš? No dobre. Neviem čo učili vás na vašej plánete, ale v skutočnosti je to takto: To, čo nám vládne, sú dávne, pradávne a veľmi mocné sily – prabohovia. Je ich jedenásť. Každý symbolizuje niečo iné, každý vládne niečomu inému, každý má vlastný svet a v ňom vlastné planéty vlastné bytosti, ktorým riadia život. Tejto planéte – planéte Pius, vládne praboh a titán času – Chronos. Hovorí sa mu aj Kronos. Planéta Pius je najstaršia planéta a na nej Chronos ako prvý praboh stvoril život. Podľa nej sa začali napodobňovať aj iné planéty. Aj tvoja planéta – Zem je v podstate taká istá. Žila tam podobná zver, bola tam rovnaká technika. To preto, lebo títo ľudia to všetko na vašu planétu priniesli. To isté je aj s jazykom. Hovoríme rovnakou rečou. Najstarším jazykom – piuštinou. U vás to malo asi iný názov. Tým, že Chronos nad nami vládne a dal nám život sa mu odvďačujeme obetami – najčastejšie to býva jedlo. To, že tvoja planéta zanikla, bolo rozhodnutie Gaie – prabohyne vašej planéty. Pravdepodobne ju nik neuctieval, zaniklo to, tak sa rozhodla ukončiť život tej planéty. Ale to, že ty a tvoja sestra ste prežili – to je niečo iné. Musí to niečím byť. Máš nadprirodzené schopnosti Si výnimočný. Možno sám Chronos ti daroval život, no budeš sa mu za to musieť odvďačiť.“

„Odvďačiť? A ako? Čím?“

„Neviem. Možno ti dá nejakú prácu alebo misiu.“

„Tak teda aspoň trochu chápem. A – viem, že si vravela, že o tebe nič,“ Lauren zvraštila obočie, „ale keď som sem „prišiel“, tak si povedala, že asi nebudeš sama. Čo si tým mala na mysli?“

Lauren sa na chvíľu odmlčala. „Nie som odtiaľto. Mám tu istú...misiu.“ Z jej tónu som pochopil, že sa o tom nechce baviť.

„A akí sú ostatní prabohovia?“ zmenil som tému.

„Aither predstavuje večné svetlo, Hemera je jasný deň, Tartaros, vraví sa, že je jeden z najkrutejších, je to obrovská tmavá priepasť. Pontos predstavuje more, Chaos je beztvará prahmota – jeden z prvých, ktorí stvorili svet, ďalej Erebos znamená večnú temnotu, Gaia je matka zeme, Eros je praboh lásky, Nyx znamená tmavú noc a Uranos nebo. Z týchto prabohov je stvorený svet,“ odmlčala sa.

„Pripomína mi to grécku mytológiu. Akurát, že tam boli bohovia ako Zeus, Hádes a tak.“

„Aj tí jestvujú. Mytológia? No vy ste pekne zanevreli na Gaiu. Zeus, Hádes a Poseidón – veľká trojka sú synmi Chrona. Aj tí majú vlastné svety....Myslím, že bolo dosť rozprávania. Mali by sme ísť.“

„Ísť? Kam chceš ísť? Veď len dnes si sa prebrala.“

„Nájsť tvoju sestru predsa.“ Vytiahla mapu z ruksaku: „Mám cestu tým istým smerom, takže sa ti asi nevyhnem,“ povedala uštipačne a rezko sa postavila.

„Ja ťa nechápem, Lauren,“ povedal som.

„Neobávaj sa, zvykla som si,“ odpovedala ľahostajne.

Zaklonil som hlavu. Tá baba ma tuším raz zabije, pomyslel som si ironicky. Vtedy som na jednom zo stromov zbadal nejaké plody.

„Lauren, to sú hrušky?“

Otočila sa a pozrela hore: „Pravdepodobne. Hádam nechceš jesť, veď si jedol...“ No ani nedopovedala, čo som sa rozbehol k stromu s výkrikom: „Jedlooooo!“ Bol som rád, že je to končne niečo z môjho sveta.

„Danny, poď so mnou,“ povedal som psíkovi, ktorý začal po zavolaní jeho nového mena za mnou hneď cupkať.

Začal som sa štverať na strom. Z konáru na konár. Išlo mi to celkom dobre. Až som sa začínal trochu cítiť ako opica. Ale hrušky na vrchole boli dôležitejšie. Bolo ich tam asi päť. S nadšením som ich poodtrhoval a vzal do náruče. Zísť dole však bolo o niečo ťažšie. Ale našťastie som nedopadol tak, ako prvý krát pri mojom lezení na strom. Lauren medzitým zbalila stan a čakala ma s pripraveným batohom opretá o strom.

„Spokojný?“ Spýtala sa ma, keď som s chuťou do jednej zahryzol.

Prikývol som: „Dáš si?“

„Nie, ja som jedla a mne to vystačí minimálne na celý deň,“ povedala, ako by som bol dieťa, ktoré treba stále kŕmiť.

„Tak ideme už? Rada by som dobehla ten včerajšok. Nemáme toľko času.“

„To ideme hneď teraz? Ja som sa chcel ešte okúpať.“

Lauren nadvihla obočie: „A kde? V tom rybníku?“

„A prečo nie?“ Pristúpil som k rybníku a začal si sťahovať nohavice. „Ehm, otočíš sa?“ Začervenal som sa.

Lauren prevrátila očami: „Ó, bohovia, čo ste mi to tu za metrosexuála priviedli,“ povedala a otočila sa s úškrnom na perách.

To be continued...

[ » na začiatok « ]