Fan Fiction

Poviedka:
Pridaná: 28.6.2010, 16:25:59
Čítaná: 1706×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 12)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Každý porotca zadal jednu osobu a jej krátky príhovor. Úlohou autorov je vybrať si jednu z tém, rozvinúť ju podľa ľubovôle a napísať poviedku s rozumným rozsahom. 1. Moje meno je Sir Nicholas de Mimsy-Porpington, ale už nejaké to storočie ma všetci volajú Takmer Bezhlavý Nick. Vlastne, keď sa tak zamyslím, aj za života som často "strácal hlavu". Až kým som o ňu naozaj takmer neprišiel. (utajený špeciálny porotca) 2. Ja, Ronald Billius Weasley, na hodine tanca? Ak by som nechcel prekvapiť na svadbe Hermionu, tak ... že by tamto bola učiteľka? (Alyiz) 3. Som Gilderoy Lockhart. Podľa mňa som úplne úžasný, ale nie vždy som si to myslel. Prišiel som na to pred pár rokmi, keď som sa rozhodol opäť navštíviť... (Sedo) 4. Volám sa Albus Percival Wulfric Brian Dumbledore a zrejme ste už o mne niečo počuli. Vo svojom živote som neraz stretol nielen s uznaním ale aj s potupou a nedôverou. Napriek tomu som nestratil sklony dôverovať ľuďom a veriť, že v každom sa ukrýva niečo dobré a inak to nebolo ani v prípade Severusa Snapa... (micho) 5. Som Annie Davisová. Už niekoľko týždňov sa necítim dobre. Myslím si, že som tehotná. Ja toho Riddla zabijem! (Mei)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Nie je nič horšie ako stáť nad hrobom svojho dieťaťa. Nie je nič horšie, keď neviete nájsť útechu. Jeho meno je tam vryté navždy a vy chcete odísť spolu s ním.

Prvý krát som zažila podobný pocit, keď som pochovávala manžela. Pete tu nebol. Mal iné povinnosti. A ako vidím, nič nezameškal. Teraz leží tu vedľa svojho otca. Aj keď... Pri tej myšlienke som si jednoducho musela spomenúť prečo tu teraz vlastne leží. Prečo nesedíme spolu v kuchyni s jeho rodinou a mne nikto nepovie babka.

Mala som len sedemnásť. Hlúpe, nerozvážne dievča, ktorému sa nikdy nič nemôže stať. Záverečná skúška na Rokforte bola za nami a ja som bola predsa dospelá. S kamarátkou sme sa nenápadne vytratili do Rokvillu. Zažaté pouličné lampy nám pripomínali, že by sme tu nemali byť. Spomínam si len, že Patty hovorila niečo o tom, že by sme sa možno mali vrátiť. No ja som ju len schmatla za lakeť a smejúc sa ju vliekla do Kančej hlavy. Aj tak nás už nemohli vyhodiť. Moja spoločníčka bola síce miestami nervózna a stále si obzerala, samozrejme veľmi nenápadne - s vytreštenými očami, všetkých v bare, no po pár pohároch medoviny sme sa stále len smiali.

Ako som si odpíjala už z tretieho pohára, zachytila som pohľad muža asi tak okolo tridsiatky. Sedel s viacerými chlapmi v čiernych habitoch a vyzeralo to, že sa vôbec nezabávajú, ale skôr veľmi vážne diskutujú. Keď videl, že sa dívam, rozjasnila sa mu tvár a pripil mi do vzduchu pohárom plným hnedej tekutiny. Možno keby mi nestúpol alkohol do hlavy, tak sklopím zrak. Ja som sa však flirtovne usmiala a pripila mu späť. Patty sa obzrela a tak hnevlivo mi začala triasť rukou, až som musela medovinu odložiť. Viem, že vravela niečo ako: "Neblázni Annie! Vôbec netušíš kto to je a vidíš koľko ich je?" Ja som však nepočúvala. Dokonca som na ňu ani nehľadela. Vyhlásila som sama so sebou súťaž, že sa mu neprestanem dívať do očí. Boli možno chladné a prísne, ale ktorá žena odolá "zlému chlapcovi" ?

Ani už neviem ako prišiel ku mne a kto bola tá žena, ktorá dostala úlohu odprevadiť Patty do hradu. A ani to, prečo som vôbec súhlasila, že sa s ním pôjdem prejsť. V tomto momente som sa sústredila len na spomienku na tú noc. Aj keď musím priznať, že niečo také úžasné som už nezažila, nestálo to za to.

Bol mimoriadne teplý večer, na to, že bol koniec júna a my sme sa prechádzali ruka v ruke po Rokville. Len ja a Tom. Ani neviem ako mi nakoniec prezradil svoje meno. Možno preto, že som sa ho skúšala presvedčiť, že sa volám Mortiša, len aby sme k sebe ladili. Mala som pocit, že môj vtip zobral trošku vážne, ale úškrn na tvári prezrádzal, že sa rozhodol, že bude zhovievavý voči mladej slečne pobláznenou alkoholom.

Zrazu sme boli v nejakom dome. Jeho studené ruky ma hladili po rozpálenej pokožke a omamné lichôtky zneli v ušiach. Neviem či to bolo tou jeho neskutočnou mágiou alebo ma naozaj očaroval, ale neprekážali mi ľadové dotyky ani pod mojim tričkom, či na nahých stehnách.

Odprevadil ma až k bránam Rokfortu, keď sa už pomaly brieždilo. Žiadny bozk na rozlúčku, ani prisľub, že ma bude milovať dokonca života. Samú seba som presvedčila, že to bolo krásne dobrodružstvo, že mi vôbec nechýba, že mi je jedno kde je a čo robí a dokonca, že to vlastne ani nechcem vedieť.

Moje čarodejnícke vzdelanie sa skončilo, a tak nadišiel čas odísť domov. Vyžobrala som si od rodičov posledné prázdniny, kým skončím v nejakej kancelárii a švihať prútikom nad začarovaným baklažánom. Ešte som sa ani poriadne nevybalila a už som ochorela. Ach, keby to len vtedy bola choroba. Každé ráno som vracala a aj keď mi už potom bolo lepšie, zmáhala ma únava. Začala som rátať. Stále znova a znova. Nemohla som ísť za žiadnym čaromedikom a tak mi nezostávalo nič iné, len zájsť do muklovskej lekárne.

Dve čiarky! Dve! Nie jedna, ale dve! Pozerala som na návod, potom opäť na test, ako keby som chcela prinútiť text, aby sa zmenil. Mohla som samozrejme vytiahnuť prútik a urobiť tak, ale to by asi nepomohlo tomu niečomu, čo sa vo mne vyvíjalo. Myslela som len na to ako Toma Riddla nenávidím. Nevedela som čo robiť. Kam ísť. Komu to povedať. S tými dvoma čiarkami mnou žiaden materinský pud nenarástol, nech som sa snažila akokoľvek. Ešte som mala nádej, že ma rodičia zabijú alebo uväznia v nejakom muklovskom kláštore. No nič také sa nestalo. Na rodičov sa proste nedá spoľahnúť. Oni mi chceli ešte aj pomôcť! Jediné čo som počula od svojej mamy bolo: "Annie Davisová! Sklamala si nás, ale to nič nemení na veci, že si naša dcéra!"

Potrat som odmietla, a tak moji vplyvní rodičia hľadali pána Riddla. No pod týmto menom ho nenašli. Spomenula som si na "moju Mortišu" a povedala im meno, ktorým sa mi predstavil najprv. Lord Voldemort. Otec ma varoval, že je to človek s veľmi krutou povesťou. No mne to bolo jedno. Však nosím jeho dieťa pod srdcom! Nebola som nikdy ako tie hrdinky z románou, ktoré sa vzdajú všetkého kvôli svojmu dieťaťu, aby mu zabezpečili budúcnosť pred krutým otcom. Nebola som zďaleka odvážna a už vôbec nie dospelá. Za to malicherná, nadutá a tvrdohlavá určite. On si ho urobil, tak nech s tým niečo aj robí!

Tom ma neprijal zrovna s roztvoreným náručím, ale nevyhnal ma ani preč. Prisľúbil mi, že bude moje dieťa finančne podporovať, ak sa nikto nedozvie o jeho existencii. Možno spomenul niečo také, že ak nebudem súhlasiť, tak zomriem, ale to ako keby som ani nepočula.

Keď sa Pete narodil, bol neskutočne nádherné bábätko. Naši mi pomáhali ako vedeli a keby nebolo zlata, čo mi pribudlo pravidelne v trezore, ani by som si na Toma nespomenula. Dokonca som sa zaľúbila. Nebol to žiaden fešáčisko, ale bol na nás neskutočne dobrý. Malému sa venoval a nikdy odo mňa nežiadal, aby som mu hovorila o Peteho otcovi. Pre neho sme boli jednoducho rodina. Mark si ho osvojil a po svadbe sme mali obaja jeho meno.

Keď mal Pete jedenásť rokov Tom Riddle prišiel na nečakanú návštevu. Už nebol taký pekný a príťažlivý ako keď som ho spoznala, no niečo z neho stále sršalo. Manžel sa ma len opýtal, či je to v poriadku a keď som ho požiadala, odišiel preč. Pán Voldemort, to jeho lord jednoducho nemôžem vystáť, si prišiel obzrieť syna. Pete sedel a triasol sa od strachu, keď si ho jeho biologický otec prehliadal od hlavy po päty. Šomral len niečo o tom, že už horšie to dopadnúť nemohlo a niečo s jeho matkou. Priznávam, že Pete nebol v puberte najkrajší, skôr nenápadný, ale bol môj. Tom vtedy pokojne odišiel. Nechcela som synovi vysvetľovať kto to bol, ale nechcela som mu ani klamať. A tak sa vtedy prvý krát dozvedel pravdu. Dúfala som, samozrejme vtedy naivne, že už ho tak skoro neuvidíme. No on prišiel o pár rokov.

Môj syn síce nemal najlepšie známky v škole, ale mal priateľov a to skutočných. Všetko to zmenila ďalšia Tomova návšteva. Tento krát už Peteho nechcel len vidieť, ale chcel, aby s ním trávil aj nejaký čas. Nepáčilo sa mi to. Vtedy sme sa naozaj pohádali a aj prútiky zohrali svoju rolu. Dalo sa však predpokladať, že nemám najmenšiu šancu. Pete bol vždy dobrý chlapec a presvedčil ma, aby som si nerobila starosti. Keď som však videla aký zničený prichádza domov, nevedela som čo robiť. Jeho otec s ním jednal ako s handrou. Nikdy mu síce neublížil, to je pravda, ale obral ho o všetko. O chuť do života, i o priateľov. To som sa však dozvedela až neskôr.

Syna som už skoro nevídavala, keď nastúpila vláda Lorda Voldemorta. Netušila som čo robí. Tvrdil mi, že sa nemusím báť, že by nikdy nikomu neublížil. My sme boli pod ochranou samého Albusa Dumbledora. A to ani netušil, že nás chráni aj druhá strana. Nech bol Tom aký chcel, nech ho nenávidím do bezvedomia, aj tak nikdy nedovolil, aby mne alebo mojej rodine niekto ublížil. A priznám sa, že ani dnes netuším prečo.

Pár dní pred tým ako Voldemorta porazil nejaký Harry Potter, mi tvrdili, že Pete je mŕtvy, ale ja som tomu nikdy neverila. Aj Mark mi hovoril, aby som ho už viac nečakala, ale ja som sa nevzdala. Vrátil sa mi. Dotrhaný, špinavý a zanedbaný, ale bol tu. Doma. Postarala som sa o neho a žiadala ho, aby už viac nikam nechodil. No on trval len na tom, že nájde Toma. Že určite nie je mŕtvy. Plakala som, žadonila, vydierala. Nič nepomohlo. Ževraj to je stále jeho otec.

A teraz je mŕtvy. Neviem kde som urobila tú najväčšiu chybu, ale som vďačná za každý okamih so svojim synom. Odpočívaj v pokoji Peter Petigrew, môj milovaný chlapček. Snáď sa čoskoro opäť stretneme.

Jin: No, ehm, priznám sa, keď som videla meno "Peterka", čakala som o niečo viac. Záver bol síce zaujímavý, ale to, čo k nemu viedlo, ma až tak veľmi nezaujalo. Celé toto dielko bolo totiž príliš "myšlienkové". Hrdinka často "premýšľala", "nevedela" niečo, "netušila" a podobne. A potom premýšľa, nevie a netuší ani čitateľ. Tiež mi prekážali zvláštne vetné spojenia a pri slove "žadonila" som skoro spadla z postele. Peti? To kde si vyhrabala? Celkovo ti dávam 7 bodov. Ten koniec sa mi páčil a vedela by som si predstaviť, že to tak mohlo byť aj v deji HP. Až na to, že Petrova matka nevedela nič o Harrym Potterovi (to kde žila? Na Marse?)

Aliyz: Poviedka bola napísaná tak nemastno - neslano. Neber to tak, že bola napísaná zle. Ale zdá sa mi, že ti nesadol tento štýl. Od teba sme zvyknutý na lepšie dielka. Ak by nebolo zaujímavého vyvrcholenia príbehu asi by som dala ešte menej bodov.

micho: Obsahovo aj svojou formou veľmi kvalitné spracovanie. Či už ide o úvod in medias res, retrospektívne jadro a návrat do súčastnosti v závere, každá časť so sebou nesie silnú výpovednú hodnotu.

Sedo: Ty píšeš naozaj úžasne, to sa musí uznať. Tvoje postavy sú veľmi prirodzené a správajú sa reálne. Vieš si veľmi dobre vybrať tému, ktorá je tebe najbližšia. Tentokrát si nesklamala. Prepojenie tejto poviedky s knihami je priam obdivuhodné. Záver ma dosť zaskočil. Či je to vôbec reálne, to nebudeme riešiť, ide o to, že si naozaj tým prekvapila čitateľa. Nesedí mi len predstava Voldyho ako kráča ruka v ruke s dámou po ulici.

Mei: Ú, tu bolo aj prekvapenie. Annie ti celkom sadla... Asi aj preto, že si to vyžadovalo istú vyzretosť :) najprv podotýkam - žadonila nie je veľmi slovenské. A toto je častá chyba u mnohých, preto na to upozorňujem ("chvíľku" mi trvalo, kým som sa to ja naučila): svojim synom je s krátkym i ak ide o množné číslo, ak o jednotné, píšeme so svojím synom. A číslovky s "krát" sa píšu spolu (prvýkrát), hoci vraj častejšie sa v slovenčine používa "raz" (prvý raz). Krát je také trocha matematické. Toľko k jazykovému okienku. Teraz chvála - páči sa mi, ako si rozčlenila príbeh, páči sa mi aj to, že to bolo veľmi príjemné rozprávanie, v ktorom bol zakomponovaný aj dej. Získalo to potrebnú dynamiku a záver mi priniesol prekvapenie, za ktoré dostávaš 0.5 boda navyše. Cesta k tomu záveru bola ale taká trocha suchá... v minulej poviedke si väčšmi zapojila svoju fantáziu. A strašne rada by som uvítala aj nejakú tú hlbokú, úžasnú myšlienku!!! Ale to vlastne v každej poviedke a žiaľ, žiadna túto moju túžbu nesplnila. A ešte jedna súkromná vec - "Hlúpe, nerozvážne dievča, ktorému sa nikdy nič nemôže stať." och, to je také... klasické, také... ja veľmi nemám rada toto dehonestovanie mladosti. Jedna vec je nerozvážnosť, ale naozaj len naivní, nevybúrení sedemnásťroční ľudia o sebe vyhlásia: "Som dospelá a nič sa mi nemôže stať..." Ale do príbehu to sedelo, toto sa skôr týka našich "filozofických názorov", ktoré ja neviem ani rozumne sformulovať. Očividne.

1. Majster poviedkár - 3.kolo