Kapitola:
Pridaná: 1.5.2010, 17:11:02
Čítaná: 1422×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Ataira Malousová, Dumbledore, Severus Snape
Stručný dej: Profesor Dumbledore znova zháňa učiteľa OPČM. Nik lepši ako Ataira Malousová mu nenapadne. Vyštudovala strednú školu a vo Fínsku sa na vysokej škole OPČM. Ako to Ataira príjme. Kto z učiteľského zboru ju zaujme a ako sa jej bude dariť s učením?

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Ataira 2 » 2.kapitola 3 » 3.kapitola 4 » Severus 5 » 5.kapitola 6 » 6.kapitola 7 » 7.kapitola 8 » 8.kapitola 9 » 9.kapitola 10 » 10.kapitola 11 » 11.kapitola 12 » 12.kapitola 13 » 13.kapitola 14 » 14. kapitola - KONIEC

Moje hľadanie trvalo dlhšie ako som si myslela. Prešla som zatiaľ asi polovicu ulíc a nič. Žiadny náznak toho, že by sa tu nachádzal. Nato, že som tu dva týždne, postupujem dosť biedne.

Asi po 2 a pol týždňoch som zacítila to známe pálenie na ruke. Premiestnila som sa pred Voldemortove sídlo a vykročila. Vošla som dnu a uklonila sa mu. Rozhliadla som sa po miestnosti a vyhľadala oči, ktoré mi najviac chýbali.

,Ataira,´ ozvalo sa mi v hlave.

,Rada ťa počujem zlato.´ Jeho hlas je ako liek. Po toľkých dňoch beznádeje opäť počujem Severusa.

Voldemort mal dosť nudný príhovor o tom, ako sa mu nedarí nájsť to zaklínadlo. Mučil pár smrťožrútov a pustil nás. Naše privítanie so Severusom muselo počkať. Voldemort nevie o tom, že som bola preč a nesmie sa to dozvedieť.

„Poď so mnou,“ pošepla som mu a nadstavila ruku. Po chvíli váhania mi ju podal a ja som nás premiestnila do môjho starého bytu.

„Vitaj v mojom byte.“

Niako nereagoval, ale vrhol sa na moje pery. Úžasný pocit byť opäť v blízkosti milovaného človeka. Postupne sme sa povyzliekali a zamierili do spálni. Neviem čím to bolo, ale naše milovanie bolo...také iné. Naliehavé a pritom nežné. Ako keby sa Severus obával, že sa niečo stane. Neviem. Možno si to iba nahováram.

Ráno sme sa zobudili, rozlúčili a ja som opäť odišla do Turku. Mám pocit, že teraz moje hľadanie bude úspešnejšie. Som povzbudená dávkou lásky. Cítim, že tentoraz budem mať šťastie.

Ďalší týždeň strávený v Turku priniesol ovocie. Našla som Medana v jednej zašitej a tmavej uličke. Či skôr našla som jeho dom. Zaklopala som mu na dvere a čakala. Po krátkej chvíli sa dvere odchýlili a stál v nich starý, šedivejúci muž.

„Áno?“ spýtal sa ma.

„Vy ste Medan?“

„Áno.“

„Prišla som za vami...“

„Viem, prečo si tu Ataira,“ prerušil ma.

„Ako viete?“

Normálne ma šokoval.

„Poď ďalej a porozprávame sa.“

Otvoril dvere úplne a vošla som dnu. Dom bol cítiť potuchlinou a prachom. Zariadenie bolo veľmi staré, skoro ako v 19. storočí. Síce čo sa čudujem. Veď vtedy sa narodil.

Uviedol sa do obývačky – aspoň tak to vyzeralo – a sadli sme si na veľký gauč.

„Budeš prekvapená, ale ja viem všetko Ataira. Čo hľadáš, prečo to hľadáš,“ začal rovno rozprávať.

„A?“

„Pomôžete mi?“ dodala som keď nič nehovoril.

„Pomôžem. Ale nie len tak nezištne. Niečo za to budem chcieť.“

Samozrejme. To sa dalo čakať.

„Chcete peniaze?“

„Tie sú pre mňa bezcenné. Mám ich tak veľa, že by som si mohol kúpiť aj celú Európu. Ale k mojej odmene sa vrátime potom. Najprv ma zaujíma, čo chceš s tým zaklínadlom urobiť.“

Uprel na mňa pohľad a čakal čo odpoviem. Chvíľu som sa mu pozerala do očí a mala pritom pocit, akoby mi videl až do vnútra. Sklopila som zrak a odpovedala mu: „Chcem ho zničiť. Nemám záujem ho použiť. Mojím cieľom je zabrániť, aby sa dostalo do rúk Vodemortovi.“

„Jediná možnosť je použiť ho. Lebo len tak sa dá zničiť. Je to len jednorázové zaklínadlo.“

Čo s tým teraz? Musím nájsť niekoho, čo to kúzlo použije.

„To by nebol dobrý nápad,“ prerušil moje myšlienky.

Musí sa mi trepať do hlavy?

Hodila som po ňom zamračený pohľad ale nijak nekomentovala.

„Ten, čo by dobrovoľne použil to zaklínadlo, hoci aj z čisto nesebeckých dôvodov, časom by mu podľahol. Jediná možnosť je, aby ho použil ten, čo ho odmieta.“

„Ak vezmem túto vašu teóriu do úvahy, tak dajme tomu, žeby niekto to zaklínadlo odmietal, ale nakoniec by sa podvolil a použil ho, neskončili by sme opäť pri tom, že ho použije dobrovoľne?“

„Šikovná,“ povedal mi s úsmevom.

„Nič viac mi k tomu nepoviete?“

„Rozmýšľaj trochu.“

Žiarivo sa usmial a opäť na mňa pozeral tým svojim pohľadom.

Juj či mi začína liezť na nervy.

Vstala som a začala sa prechádzať.

„Niekto musí to zaklínadlo použiť nedobrovoľne. Nie je to choré?“

„Ak vezmeš do úvahy, že to bude na niekoho rozkaz tak nie.“

Asi mu došla trpezlivosť.

Zastala som a pozrela na neho.

Že ma to skôr nenapadlo.

„Musíme ísť za Dumbledorom. Teda ak mi chcete pomôcť.“

„A tým prichádzame k mojej podmienke.“

„Tak čo je to?“

„Poďme najprv za Dumbledorom a tam moju požiadavku

predložím a podľa toho sa uvidí, čo bude ďalej.“

Nadstavila som mu ruku, aby sa ma chytil a premiestnili sa pred Rokfort.

„Bože. Nepremiestňoval som sa skoro 90 rokov.“

Iba som sa zasmiala a vykročila s Medanom za pätami do hradu.

Severus

******

Išiel som hradom a zrazu začul kroky. Žiaci. Prebehlo mi mysľou. Bolo už dávno po večierke a trochu som sa potešil, že strhnem nejaké body. Ale z poza rohu vyšla Ataira s nejakým starcom za chrbtom.

„Severus,“ povzdychla si šťastne.

„Ataira. Už si naspäť?“ Pristúpil som k nej a objal ju. Nežne ma pobozkala na pery a odtiahla sa.

„Som. Už tam nemusím ísť. Toto je Medan.“

Nadstavil mi ruku a ja som ju prijal.

„Teší ma, Severus Snape.“

„Ideme akurát za Dumbledorom, tak sa porozprávame neskôr.

Prepáč, je to dôležité.“

Povedala mi a opäť ma pobozkala. V tom momente som zacítil pálenie na ruke. Videl som, že Atairu ani nemyklo.

,Volá ma Voldemort. Teba nie?´

,Nie. Čo môže chcieť?´ ozvala sa prekvapene.

,Neviem. Musím ísť. Lebo sa naštve. Vidíme sa večer.´

,Ahoj.´ a odišiel som pred bránu, z kade som sa odmiestnil rovno k Voldemortovi.

„Vitaj Severus,“ počul som za sebou slizký hlas.

„Môj pane.“

Ataira

*****

Zaklopala som na dvere a po tichom vstúpte sme vošli do kruhovej pracovni. Dumledore sedel za stolom, a keď ma zbadal vstal a radostne vykríkol: „Ataira. Som rád, že ťa vidím.“

„Aj ja Albus. Toto je Medan.“ Otočila som sa a ukázala na neho.

„Albus Dumbledore. Prosím posaďte sa.“

Podal si ruku s Medanom a usadili sme sa.

„Tak čo si zistila?“

Začala som Dumbledorovi rozprávať o mojom pobyte v Turku a o hľadaní Medana.

„A zaklínadlo?“ pýtal sa nedočkavo Dumbledore.

„Jediná možnosť, ako ho zničiť je, že ho niekto použije. Ale musí to byť nedobrovoľné, čiže na niekoho príkaz, aby ten dotyčný tomu zaklínadlu nepodľahol.

„Medan. Vy nám pomôžete?“ otočil sa Dumbledore na Medana.

„Pomôžem. Ale niečo za to chcem,“ odpovedal nezaujato.

„A čo to bude?“

„Zatiaľ sa vy dohodnite, lebo až potom predložím svoju požiadavku.“

„Je to jednoduché.“ Otočil sa Dumbledore na mňa. Ten pohľad sa mi nepáči.

„Ataira, prikazujem ti, aby si to zaklínadlo našla a použila.“

„To hádam nemyslíte vážne Albus?“

Toto ma prekvapilo. V podstate ma napadlo, že to bude chcieť dať mne, ale stále som dúfala, že si nájde niekoho iného.

„Ale Ataira. Ty si tá najvhodnejšia. Sama si našla Medana. Sama si dokonca zistila, že ho treba nájsť. Čiže ma nezaujíma čo na to hovoríš, prikazujem ti to. Ako riaditeľ, tvoj nadriadený a ako vodca Fénixovho rádu.“

„Keďže ste sa dohodli,“ začal Medan, ale ja som mu skočila do reči: „Nedohodli sme sa.“ Ale on ako by to ani nepostrehol pokračoval ďalej: „Dostávame sa k mojej odmene. Ataira,“ otočil sa na mňa, „keď použiješ zaklínadlo chcem, aby si ma zabila. Som tu príliš dlho a nebaví ma to tu. A ak budem úprimný, mám takú moc, že ma len tak hocikto nedokáže zabiť. Ani Voldemort to nedokázal. Ale ty s tým zaklínadlom to dokážeš.“

„Vy ste sa tu všetci zbláznili? Vy ma nútite použiť zaklínadlo a vy ma žiadate aby som vás zabila. To čo chcem ja, vás nezaujíma?“

Nenávidím, keď si ľudia myslia, že môžu všetko.

„Ataira, „ začal Dumbledore. Zase ma ide poučovať. „Chceš zničiť to zaklínadlo?“

Nie, ide na mňa psychológiou. Uf zabijem ťa Albus.

„Chcem.“

„Takže ho budeš musieť použiť. A o tomto sa s tebou už nebavím. JE to rozkaz. Ale aby si ho našla potrebuješ Medanovu pomoc. A ten nám pomôže iba ak splníme jeho požiadavku.“

Dobre má pravdu.

Zase raz.

Vstala som a pozrela na nich.

„Dobre. Urobím to. S vami,“ ukázala som na Medana, „ sa porozprávam zajtra. Pustíme sa do hľadania a pôjdeme ho rovno aj zničiť. A s vami,“ presunula som prst na Dumbledora, „sa porozprávam, keď bude po tom. A teraz ak dovolíte, idem za svojim manželom.“

Otočila som sa a odišla do Severusovho (teraz už v podstate aj môjho) kabinetu. Mám mu to povedať? Bože ja neviem. O Medanovi mu poviem. Ale o jeho požiadavke nie. Nepáčilo by sa mu, že mám niekoho zabiť. Ani o tom použití zaklínadla. Ani to by sa mu nepáčilo. Tak nerada mu klamem. Ale musím.

Otvorila som dvere kabinetu a našla Severusa sediaceho v kresle.

„Ahoj.“

„Ahoj.“ Vstal, podišiel ku mne a pobozkal ma. Chytil ma a preniesol do spálni, kde ma položil na posteľ a priľahol svojim telom.

Ráno som sa zobudila a otočila, že sa pozriem či Severus spí, ale posteľ bola prázdna. Vstala som obliekla sa a vyšla von. Severus sedel v kresle a hľadel do ohňa. Pri zvuku dverí sa otočil a pozrel v krátkosti na mňa.

„Ako dlho si hore?“ spýtala som sa ho.

Moju otázku ignoroval a iba tvrdo poznamenal: „Musíme sa porozprávať.“ Niečo v jeho hlase ma zarazilo. Bol taký chladný.

„Dobre.“ Prišla som ku krbu a sadla si oproti nemu.

„Ataira, ja...musím ťa požiadať, aby si sa presťahovala naspäť do svojho kabinetu.“

Jeho veta ma zasiahla ako dýka. Hľadela som mu do očí a čakala čo povie.

„Už nie...nie...“

Vyzeral nerozhodne. V jednej chvíľu mu z očí hľadel smútok a v druhej ľadová krutosť. Nechápem čo sa mu robí.

„Prečo? Je problém s miestom?“

„Nie. Miesta je dosť. Ide tu o teba. Dvaja ľudia bývajú spolu ak sa ľúbia.“

Nechápem, či skôr nechcem si priznať význam týchto slov.

„A my sa vari neľúbime? Ja ťa ľúbim a ty...“

„Veď to,“ skočil mi do reči, „že ty ma ľúbiš, ale ja teba už nie.“

Týmto mi vyrazil dych. Nie. Vytrhol mi srdce a pre mojimi očami po ňom poskákal.

Naklonil sa ku mne a ja som si na stotinu sekundy pomyslela, že ma ide pobozkať. Že vykríkne prvý apríl a všetko bude dobré. Lenže on ma chytil za plecia, zatriasol mnou a povedal mi:

„Chápeš to Ataira? NEMILUJEM ŤA!“

Teraz, keď viem, že je to pravda, mi po líci začala tiecť slza. Nemienim ho tu prosiť na kolenách, aby svoje slová zvážil. Nie som ten typ.

Severus ma pustil, zahľadel sa mi na chvíľu do očí , ale potom sa pozrel na svoje ruky a stiahol si obrúčku. Zdvihol mi ju pred oči so slovami: „Toto patrí tebe.“

Položil ju na stôl, zodvihol sa a odišiel. Už som to nemohla vydržať. Slzy sa mi pustili prúdom a ja som si len bezradne položila hlavu do dlaní.

Počula som, že otvoril dvere, ale zavrieť som ich nepočula. Zodvihla som oči, a on tam stál a pozeral na mňa. Myslela som si, že chce prísť ku mne a začať ma utešovať, ale on len po mne švihol ľadovým pohľadom, a rovnakým hlasom povedal: „Do obeda nech si preč.“ A odišiel. Nielen z kabinetu, ale aj z môjho života. Navždy.

Zošuchla som sa z kresla na zem a tam ako malé dieťa schúlila do klbka a zúfalo nariekala.

Život sa mi rúca rovno pred očami. Už len čakám kedy zomriem.

Zomriem naozaj. Lebo teraz zomrela len časť. Časť, verná môjmu manželovi.

[ » na začiatok « ]