Poviedka:
Pridaná: 3.4.2010, 15:38:57
Čítaná: 2049×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Úlohou bolo napísať kariktaúru istých postáv z HP:

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, paródia

Súťažná poviedka: 1 » 1. GinnyLove - Dobré ráno, Vernon! 2 » 2. Meddy - Výsluch 2 » 2. Peterka - Pán Dursley na aerobicu alebo... 3 » 3. Vianočná hviezdička Lussy - Moodyho vyr... 3 » 3. Saerte - Vždy ostražitý! 4 » 4. Draco Malfoy - Tekutá láska 5 » 5. Elizabeth - Minervina veľká láska 6 » 6. Nati Prvosienka Diggory-Fowl - Minervu...

Autor: Draco Malfoy

Vek: 14 rokov

Minulá poviedka a umiestnenie: Jasperov Scorpius, Scorpiusov Jasper - 6. miesto

Bodovanie:

Lukinčok – 9 bodov

Aliyz - 6 bodov

micho - 9 bodov

Sedo - 6 bodov

Mei – 6 bodov

Spolu: 36

Umiestnenie: 4.

Tekutá láska

„Tááák,“ natešene pobehoval na mieste mladý zavalitý muž v krémovo-ružovej pyžame. „Myslím, že by mal byť čochvíľa hotový,“ uškieral sa popod svoje mrožie fúzy. S od vzrušenia trasúcimi sa prstami oblapil najbližší flakón plný akejsi ostro-ružovej tekutiny a kvapku po kvapke ju lial do kotlíka, pred ktorým nedočkavo tancoval.

„Konečne zistím, ako chutíš... neviem sa ťa dočkať,“ jazykom prebiehal po hornej pere. „Čo tam po nejakom školskom poriadku? Nik mi ťa veru neodoprie... nedokázal to ani chudák starý profesor Booms – ani si len nevšimol, ako mu počas hodiny rovno pred očami miznú všetky ingrediencie. Nech mi odpustí...“ A elegantne vlial do kotlíka poslednú kvapku.

Elixír, plný rôznych prísad potrebných pre jeho prípravu, teraz bublajúc jemne pukal každučkú zlatistú bublinku. Už len pohľad naň prinášal úľavu, pokoj mysle, bezstarostnosť, radosť.

Horace sa na malý okamih zamyslel. Mysľou sa preniesol na nedávnu scénu, keď si ho profesor elixírov Booms nechal po hodine u seba v žalároch. Otcovsky ho potľapkal po ramene a rozplýval sa nad jeho schopnosťou pripraviť elixíry tak dokonalo, ako by to nezvládlo mnoho študentov z vyšších ročníkov. Šťastím takmer ronil slzy, keď mu rozprával, ako by mu zveril prípravu aj takého náročného elixíru ako je amortencia.

Precitol, veľavravne zavzdychal a čoraz väčšmi trasúcimi sa rukami odlial si za polievkovú lyžicu purpurovej tekutiny trblietajúcej sa v medenom kotlíku. S úsmevom od ucha k uchu sa nadeň naklonil, privoňal k svojmu dvojmesačnému výtvoru a vzrušene po milimetrových vzdialenostiach sa približoval špičkou jazyka k obsahu v striebornej čaši.

„Uvidíme, či sa nemýlite, pán profesor!“ zvolal zdvíhajúc čašu a rázom si upil veľký dúšok.

Preglgol. Cítil, ako elixír začína pomaly pôsobiť. Či už od toľkej netrpezlivosti, šťastia, že konečne nadišla tá chvíľa, alebo to bolo vďaka elixíru samému, pociťoval na celom tele teplo, o akom ani len nesníval. Teplota stúpala čoraz viac a viac, až to začalo byť trocha nepríjemné. Znepokojene si prešiel vreckovkou po spotenom čele a žaláre, v ktorých elixír tajne pripravoval, sa mu začali točiť pred očami. Už sa cítil ako na Sahare, keď tu zrazu sa teplo stratilo. Ostalo po ňom iba jemné šteklenie v bruchu. Horace sa usmial, spokojne sa okolo seba obzrel a vykročil.

No vtom aj hneď zastal. Všimol si, akou nohou vykročil a veruže mu to prišlo veľmi čudné, keď si obzeral pravú nohu, ktorú nechal za sebou. Chvíľu len tak stál, no potom prepukol do hurónskeho smiechu. „Ale no tak, Horace,“ vravel sám sebe, „hádam len nebudeš veriť takým hlúpym muklovským poverám! Predsa si si nenamiešal tekuté šťastie, ale amortenciu! Jej sila je desaťkrát toľká ako sila felixu! Nič ti už nezabráni v tom, aby si dobyl obrnené srdce profesorky McGonagallovej. Ej, veru ti tá dnes pobláznila hlavu, keď ju riaditeľ na slávnostnom otvorení školského roka predstavil ako celkom novú profesorku transfigurácie! A akáže je mladá...“ a kráčal ďalej.

Vtom však zastal znova. „Počkať, počkať... ten elixír... ten elixír, čo som práve vypil... veď ten mal byť pre ňu nie pre mňa!“ vravel zhrozene chytajúc sa za hlavu. „Panebože, čo si len teraz počnem! Snáď len som sa nezaľúbil sám do seba! Och, to určite nie... to je nemožné! Veď, aha!... stále som rovnaký, ba aj môj nos ovisnutým ostal... Nechám to ja tak, už nič lepšie nevyhútam. Nože si teda odlejem kúštiček elixíru aj pre moju pani...“ nadskakujúc sa načiahol za naberačkou.

„Tak a teraz... čo teraz? Ach, samozrejme, teraz sa musím ísť upraviť! Nemôžem jej predsa dvoriť takýto ufúľaný! To ani nápad... treba sa mi prezliecť, učesať... hí! Ba aj oholiť! Poberiem sa teda radšej ja už...“ a zabuchol dvere žalárov mieriac do slizolinskej klubovne.

„Aký som že fešný...“ obdivoval sa o pár minút v zrkadle mieriac k pracovni profesorky McGonagallovej. „Ó, veru, žiadna by mi nemohla odolať! Dozaista som práve ten najpôvabnejší chlapec z celej školy, áno, tak je... a jej srdce bude moje; akoby len mohla odolať toľkej kráse, múdrosti a elegancii, ktorú práve ja stelesňujem. Dnes dobyjem jej srdce!“ vravel nespúšťajúc oči od zrkadla.

Vtom sa však zarazil a len-len, že mu oči ostali v jamkách, keď na seba v zrkadle hodil znepokojenú tvár. „Nuž ale čo budem robiť... ako získať to, po čom prahnú mnohé chlapčenské srdcia v tomto hrade?! Isteže, nikto sa rovnať mne nemôže, Minerva si moje kvality všimne skôr, čo by som na ňu stihol prehovoriť, no čím ju ohúriť? Muž ako ja, vari by sa patrilo prísť s prázdnou náručou?“ zamyslene si hladil bradu. „Chcelo by to niečo, po čom ani len bunka jej tela nebude o mne pochybovať... vyznanie lásky... áno, to je jasné... listom?... Nie, otrepané... veľkým darom? Ešteže čo, by si o mne, nedajbože, pomyslela, že som boháč namyslený akýsi... to by chcelo niečo nezabudnuteľné, niečo ako... ako pieseň! Áno! Tak bude! Pôjdem jej dať zahrať serenádu, nech celý Rokfort počuje...“ zarazil sa. „Ale nie, to nemôžem! Kde predsa v takúto hodinu nájdem spevákov? Iba čoby som na duchov natrafil, no pochybujem, že by mi Zloduch či nebodaj Krvavý barón urobili tú láskavosť,“ posmutnel, no v tom sa šibalsky usmial a zvolal: „Nepotrebujem spevákov! Oj,“ ako sa len veľmi tešil, „zaspievam jej sám! O to viac jej bude pieseň cennejšia!“

Zastal priamo pred pracovňou profesorky McGonagallovej. Trocha sa ponatriasal, uhladil si oblečenie, prešiel si prstami vo vlasoch, poslednýkrát sa obzrel v zrkadle a spustil:

„Ó, láska, čo k tebe, drahá, cítim,

tá láska, čo spať mi nedá,

každý tvoj pohľad, čo pre seba si chytím,

nech miluje ma a či preklína, tvoja tvár bledá.

Duchovia, rytieri, svedkami mi buďte,

byly a zvery, aj vy stojte pri mne,

nech život skončí sa, zmizne či zhnije,

ak ona nechce ma, srdce levom hoďte moje!

Brány hradu otvárajte sa,

na slávu a či smútok,

nech každá slza preleje sa,

ak zastavíš môj na srdce tvoje útok.

V hodinu, keď tvoje pery prezradia mi,

či láskou, čo ku mne cítiš, nazýva sa,

v hodinu, keď sa mi celá zjavíš zasa,

už žiadna iná ruka neukradne ťa mi!

Tak vstaň a otvor mi,

nech toto všetko vravieť môžem ti stále,

nech pohladím, pobozkám, prenesiem ťa horami,

len nespi a nemlč, ale!

Ej, beda mi, ako čo čakám ťa tu,

kým ty v spánku...“

„... v spánku už asi ťažko!“ vyrútila sa z dverí nahnevaná, bledá prísna tvár profesorky McGonagallovej. „Môžete mi, prepánajána, vysvetliť, čo to tu stvárate, Slughorn? Nevraviac o tom, že v tejto chvíli máte byť v posteli!“

„Ja len... spievam o žene, čo srdce moje radosťou naplnila mi.“

„Tak spievajte ďalej... ale ocenila by som, ak by ste si o druhej ráno v noci vybrali na koncertovanie iné miesto.“

„Ale veď...“

„Nechápem, čo tu hľadáte. A ešte k tomu všetkému v ružovej pyžame...“

„Prepáčte, ale slečna ako ste vy by si mala ceniť, že taký pôvabný muž ako som ja o ňu javí záujem, a preto...“

„Sluch môj neopúšťaj ma! Čo ste to povedali?“

Slughorn sa zamračil. „To, čo ste počuli, drahá moja. Mali by ste kvitnúť radosťou, že som sa ja, ten najlepší z najlepších, do vás zahľadel, ale nemajte strach. Chápem vás...“

„Ó, tak vy ma chápete...“

„Áno, chápem. Viem, že šok taký veľký, v akom sa práve nachádzate s ľuďmi narobí svoje. Neuveríte mi, no aj taká silná nátura, ako som ja občas máva takéto problémy,“ milo sa na ňu usmieval.

„Ja... ja...“ profesorka McGonagallová sa tvárila ani čo by ju Horace práve lopatou tresol po tvári.

„Vidíte, nemáte slov,“ vravel Horace presvedčený o svojom. „Ale ako som už vravel, nič sa nedeje. A teraz... dovoľte mi, aby som sa vás spýtal, či pieseň, ktorú ste práve počuli vás spravila šťastnou. Nejedno ženské srdce by za ňu život dalo...“

„Slughorn, vy blúznite,“ elegantne sa zvrtla a chytila Horaca za čelo. „Máte teplotu...“

„Horím čistou láskou k vám.“

„Horíte čistou nedočkavosťou k paralenu!“

„Len jedno vyliečiť ma môže.“

„A čože to je, čože?“

„Nie je to snáď jasné, bože? Vy a úsmev váš životodarný, to chorobou mojou je i liekom.“

„ V tom prípade niet choroby ani lieku pre vás.“

„A či ja liek žiadam si? V chorobe tejto ostal by som najväčšmi.“

„Stačilo by. Úsmev môj rozdala som už všetok. Nemám vám dať viac aký dar.“

„Vy sama darom ste mi.“

„Nech skonám radšej než darom sa vám stať.“

„Nech skonám radšej než darom nemať vás.“

„Tak ale to by už, Slughorn, naozaj stačilo!“ pretrhne lietajúceho Horaca. „Chvíľku poézie by sme za sebou mali a teraz bežte do postele. Som ochotná na všetko toto v momente zabudnúť, ak pohnete kostrou a nikdy viac mi neprídete o,“ pozrela sa na červené hodinky na svojej ruke, „ pol druhej ráno strašiť pred pracovňu. Pochopil?“

„Vari sa vám pieseň nepáčila?“ posmutnel.

Profesorka McGonagallová mlčí, ani slovka zo seba nevydá.

„Dobre,“ vraví Horace iným tónom. „Smola. A čia je to smola? No predsa vaša! Ešte zajtra... vlastne dnes zaspievam túto pieseň inému dievčaťu a buďte si istá, že neprejde jediná chvíľa, kedy by ste si vo svojom živote svoj veľký omyl nevyčítali. Zbohom!“ a namrzene odkráčal s nosom hore, no skôr ako stihol zabočiť, potkol sa a spadol na kamennú dlážku. V kyslým výrazom sa zdvihol a rýchlym tempom odpochodoval preč.

Profesorka McGonagallová zostala obarená stáť na mieste, ani sa nepohla, dokým však nezbadala niečo trblietajúce sa v diaľke. Rozhliadla sa vôkol seba, kĺzavým pohybom podišla k tomu miestu, zohla sa a potom už v ruke stískala malinkú ampulku s purpurovou tekutinou. Začudovane ju skúmala a privoňala k nej. Vtom ju ovalil príjemný pocit opantávajúci všetky zmysly, šíriaci sa po celom tele, neustupujúce nutkanie napiť sa tekutiny v nádobke, nuž podľahla.

Odpila si za glg a čakala. Zmysly už mala v poriadku, nuž sa pripravovala na najhoršie. Nič však neprichádzalo... usmiala sa teda spokojná so svojím šťastím, ktoré opäť raz stálo pri nej.

„Keď si len pomyslím, čo sa len všetko mohlo stať... až ma tak striasa. Neviem ako som

mohla byť taká hlúpa... ten elixír ma...“ zarazila sa. Pocítila totiž čudné nutkanie.

„Spievaj!“

„Prečo?“

„Spievaj!“

„Kto si?“

„Spievaj!“

„O čom teda?“

„O láske.“

„O láske? A ku komu? Ja nemilujem...“

„Miluješ!“

„Koho?“

„Horaca Slughorna.“

„To teda nie.“

„Miluješ ho!“

„Len ho mám rada.“

„Miluješ ho!“

„Len sa mi páči.“

„Miluješ ho!“

„Len by som s ním rada pretancovala celú noc.“

„Miluješ ho!“

„Och, akože sa mi len páči!“

„Miluješ ho!“

„Milujem ho!“

„Milujem ho, ó, áno a ako veľmi ho ľúbim! Srdce mi puknúť ide od toľkej zlosti, čo ako som sa ku nemu práve správala. Veď on je zmysel môjho života, on slnkom dňa môjho je, on je hviezda jasná noci mojej, on je ja a ja bez neho nie som.“

„Tak bežím za ním, lásku svoju mu vyznať...“

______________________________________________

Lukinčok: V tomto minidielku som objavil zopár nedostatkov, ktoré sa mi nepodarilo prehliadnuť: Opakujúce sa slová, nie práve najlepší slovosled, rozprávanie v minulom čase sa niekde v strede prenieslo do prítomného času a potom zase vrátilo do minulosti. Inak to bolo celkom pekné, oceňujem hlavne Slugyho pieseň. :)

Aliyz: Milý autor, pri písaní tejto poviedky ti akoby slová v niektorých vetách hrali preskakovačku. V normálnej reči by si nikdy nepovedal:"S od vzrušenia trasúcimi sa prstami oblapil...." Ono sa to vyslovuje strašne ťažko a potom som sa musela trošku zamyslieť, aby som pochopila, čo tým myslíš. Rovnako sem tam v texte miatli aj dlhé súvetia. Rozčlenenie na kratšie vety by dodali textu oveľa lepšiu gradáciu. Príprava elixíru? Nuž tá bola tiež mätúca. Prechádzal si z jednej farby do druhej. Neviem či to bolo len varom, alebo aj pridaním nejakej prísady. Ako dalo by sa to vysvetliť, ale zas ma to zaskočilo. Chválim však vytvorenie básne - piesne. Teda dúfam, že je vytvorená autorom. Bol to prvok navyše a fakt sa podaril. Aj keď možno v karikatúre by sa viac hodilo, keby nebola taká dobrá, pretože Slugy nemusel byť dobrým básnikom a vnieslo by to trošku úsmevu :-) No záver, rozhovor profesorky a Slughorna bol až umelo zrýmovaný. Alebo sa mi to zdalo. Proste postava neoblomnej a prísnej profesorky by neodpovedala nejakému študentíkovi: "Úsmev môj rozdala som už všetok. Nemám vám dať viac aký dar.“ Hlavne nie ak celý príbeh nebol písaný v podobnom štýle. A čo ku koncu? Nuž mala to byť karikatúra Horaca. Akosi sa mi ten koniec tam nežiadal, Načo ešte riešiť McGonagallovú? Úplne by stačilo zakončenie ako Slughorn odišiel. Celkovo ako karikatúra sa mi to páčilo. Bolo to také jemné strápňovanie sa narcistického Slughorna. Aspoň ja som toto z toho vycítila. Ale čítalo sa mi to dosť ťažko, preto máš odo mňa 6 bodov.

micho: V podstate celkom zaujímavý príbeh, písaný trochu archaickým štýlom. Rozhodne mu však neublížil.

Sedo: Smiať sa, alebo plakať? :-D Oceňujem to, že si sa mordoval s rýmovaním (aj keď to nie úplne vždy vyšlo). Bolo to chvíľami úsmevné (to je niečo ako takmer vtipné) a bolo zaujímavé si predstaviť hlavné postavy v tej situácii. Ale nie je to úplne ono. Tento komentár píšem už asi 20 minút a stále neviem ako to sformulovať. Už viem ! (25 minút) Uzavriem to tak, že ma skôr pobavil ten šialený nápad ako samotná poviedka.

Mei: Aj keby som nevedela, že si to napísal ty, vyčítala by som to z poviedky :) Ani nie štýlom, ale témou. Prvé, čo ma zaujalo, bol názov - ako ťa poznám asi nie náhodou sa dal vyložiť všelijako. Druhé, čo ma zaujalo - vybral si si Horaca a jedinečné obdobie, do akého sa málokedy vkladá fanfiction. Len mi akosik niekedy nesedel tvoj štýl. Tie inverzie, prehodenie slovosledu, boli až moc časté - nielen v pasáži "poetického okienka", kde ešte boli znesiteľné, ale aj na iných miestach. Neviem, ako sa mám postaviť k používaniu slovka "vari" - zasadil si to do doby, v ktorej by to asi aj sedelo, preto to rešpektujem. Ale v ďalších kolách si to dobre premysli. Horace trpiaci samomluvou bol síce zábavný, ale trocha z tých myšlienok by som mu možno nechala len v hlave a využila kurzívu. No toto je skôr subjektívna námietka. K básničke ti nepoviem asi nič, lebo v poézii sa veľmi nevyznám - ale asi ani Horace :) no, účel splnila, pobavilo ma to. Aj u teba musím vyzdvihnúť skvelé, skvelé vystihnutie Minerviných reakcií - až kým sme sa nedostali k chvíli, keď začala rýmovať. Dovtedy bola presne taká, akú som si pamätala z kníh. Potom ti tak trochu chýbal nadhľad, aby si vedel povedať, KDE stačí a netreba to ťahať ďalej. Lebo ku podivu - aj karikatúra má svoje medze. Záver, v ktorom sa pomaly Minervička "zamilovávala" bol veľmi pekne zvládnutý a vymyslený. Veľmi dobrá bodka a asi aj tou si u mňa získal toľko bodov.

[ » na začiatok « ]