Kapitola:
Pridaná: 17.3.2010, 14:22:46
Čítaná: 3279×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Ja, Rozprávkar
Stručný dej: Robím špinavú prácu. Vo väzení. Počula som tisíce príbehov, nikdy som im neverila. To jediné mi pomohlo prežiť. No a toto je jeden z nich.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, tragédia

Kapitola: 1 » 1 2 » 2

Prosím!

Toto je moja úplne prvá poviedka, tak na to prosím berte ohľad. :) Snažila som sa to trochu upraviť, nieje to dokonalé ale učím sa. Ďakujem za ohľaduplnosť. :)

Rozprávkar

Viedla som ho tmavou chodbou. Tú som už veľmi dobre poznala, dokonca som si už aj zvykla na silný pach krvi a zvratkov.

Na tomto mužovi bolo ale niečo zvláštne. Žiadne zvratky. Žiadna krv. Bol takým zvláštnym spôsobom pokojný. Nebola to rezignácia, nebola to spokojnosť. V jeho výraze nebol ani náznak nostalgie. Bol to asi prvý väzeň, ktorý vo mne vzbudil pocit neistoty, možno strachu. Z tváre sa mu nedalo nič vyčítať.

Teraz sa mi v hlave vynorila otázka: je naozaj vinný? V hlave sa mi začali tvoriť nekonečné prúdy otázok. Mala som odvahu opýtať sa len jedinú.

,,Máte rodinu?” opýtala som sa po dlhom vnútornom boji.

,,Mal som.” Odvetil chladne. Mal príjemný zastretý hlas.

Až vtedy som v jeho očiach videla náznak emócie. Bol to smútok. Nie...bol to hnev. Ten muž sa na seba za niečo hneval. Zabil vari svoju rodinu? Spôsobil ich smrť, a či jej len prosto nezabránil?

,,Mal?” opýtala som sa jednoducho dúfajúc, že dostanem vysvetlenie na nevypovedané otázky.

Bolo ťažké predstierať, že sa otázkami len prosto snažím vyplniť to deprimujúce ticho, prerušované len našimi krokmi a vzdialeným kvapkaním vody. Ešte vždy ale neboli počuť šialené výkriky väzňov z ,,ciel smrti”. Do týchto ciel sa nechodilo čakať na prepustenie, tam sa chodilo čakať na smrť. Keďže boli tieto cely hlboko v podzemí, väzni nemali možnosť vidieť iné svetlo, než to vyžarujúce z horiacich faklí. Po istom čase to začne každému väzňovi doliehať na mozog. Pre týchto väzňov už aj svetielko nádeje dávno zhaslo.

,,Tí ľudia už nie sú moja rodina.” ozval sa napokon. Túto odpoveď som nečakala. V hlave sa mi zrodilo mnoho nových otázok.

Napadla ma jediná, ktorá mi mohla dať odpovede na viaceré z nich.

,,Poviete mi o nich viac?” opýtala som sa nesmelo. Posmešne sa na mňa pozrel.

,,Prečo by som mal? O tomto nevie nikto a ja by som o tom mal rozprávať dievčaťu, ktoré ma vedie do cely smrti?” Zamyslela som sa nad tým. Vlastne mal pravdu.

Prečo by mal? Pre moju chorobnú zvrátenú zvedavosť... Nedala som sa odbiť.

,,Možno by ste mi o tom mali povedať. Nemal by aspoň niekto poznať vašu pravdu? Som asi posledná, kto vám dáva možnosť obhájiť sa. A či si chcete to tajomstvo vziať do hrobu?”

Kyslo sa zasmial.

,,Si strašne neodbytná!”

Pozrela som mu do očí. V tom akoby sa mu rozjasnilo. Ak by mal nad hlavou žiarovku, práve teraz by sa rozsvietila.

,, Vlastne dobre. Sama si si vybrala. Poviem ti môj príbeh a ty mi pomôžeš.” Povedal a pozrel na mňa.

Z jeho pohľadu som vycítila, že po mne bude chcieť niečo, za čo ma môžu odsúdiť prinajmenšom za vlastizradu. Súhlasiť s jeho ponukou by bolo ako upísať sa diablovi. Moja zvedavosť ale bola pekelná. A ten adrenalín. Preto som milovala túto prácu.

,,Hovorte!” povedala som odmerane, hľadela som priamo pred seba a zrýchlila som krok. On ale zastal, čo spôsobilo, že reťaz na ktorej som ho viedla sa napla a ja som skoro spadla.

Vedela som o čo mu ide. Ani som sa naňho neotočila a povedala som: ,,Prisahám, a ty sa hýb!”

Keď už som sa mu zaprisahala, nebudem sa obťažovať vykať mu.

Konečne sa pohol. ,,Fajn, tak už mi aj tykáš. Teda dobre, dostaneš čo si chcela. Nezabúdaj ale čo si sľúbila.” povedal.

Chvíľu bol ticho. Zazdalo sa mi, akoby premýšľal, čo má povedať.

Potom znova začal. ,,Bol som mladý a celkom obyčajný človek. Potom som stretol ju. Bola krásna. Mala svetlú pleť, nádherné modré oči, čierne vlasy a plné pery. Ako z rozprávky o Snehulienke a siedmych trpaslíkoch.” Povedal a usmial sa. ,,Od nevinného rozhovoru sme sa dostali k prechádzkam pri rieke. Úplne ma pohltila. Nedokázal som myslieť na nič iné. Vzali sme sa. Už po roku sa nám narodila dcéra. Už sú to dva roky. Boli sme takí šťastní. Až zrazu, v jednu slnečnú nedeľu k nám do domu vtrhli nejakí cudzí ľudia. Ja som sa vtedy hral s dcérkou, ona varila. Tvrdili, že majú príkaz prehľadať dom. Vrak skrývame čarodejnicu. Tvrdil som im, že to je určite nejaký omyl. No v tom ona vyšla z kuchyne a začala prosiť, nech si ju vezmú, no nás nech nechajú na pokoji. Dvaja chlapi ju začali zväzovať, tretí s vrhol k nám. Nemohol som mu dovoliť aby ublížil môjmu malému dievčatku. Zbehol som po schodoch dole do pivnice. Musel som ju ukryť. Časy sú ťažké, teda ako väčšina, aj my sme mali v dome niečo ako izbu istoty. Mala spevnené steny a boli v nej deky a nejaké jedlo. Nemal som veľa času. Zamkol som ju tam. Pred tie dvere som zasunul starú skriňu. Kľúč som prehltol. Rýchlo som sa stihol porezať, zakrvavil som nejaký vankúš a hodil som ho do vreca. Potom som sa im vzdal. Krvavé vrece im stačilo ako dôkaz toho, že dieťa je mŕtve. Teda nás so ženou odviedli. Ju upálili a ja som tu. Vraj za krytie čarodejníctva. Teraz je mi zle už len pri pomyslení na ňu. Ako som sa mohol nechať tak odporne oklamať? Teraz kôli nej prežijem zvyšok života vo väzení.”

Ak nazačiatku nemal na tvári žiadne emócie, teraz nastal úplný zvrat. Do očí sa mu tlačili slzy a tvár mu obaril hnev.

Niečo mi na tom ale nesedelo.

,,Celý čas mi klamala... ale dcéru som obetovať nemohol. Ja som teraz tu a moja malá kvetinka je už týždeň tam. Úplne sama.” Povedal a rozvzlykal sa.

Mne to začalo pomaly všetko dochádzať.

Po chvíli sa vzchopil a povedal: ,,Po tebe chcem, aby si mi v cele vyrezala kľúč z brucha, zašla do nášho domu a zachránila mi dcéru. Urob to pre mňa.” Povedal a zúfalo sa na mňa zahľadel. Dostal ale len krátku chladnú odpoveď:,,Čo som sľúbila, to dodržím.” Prikývol. ,,Vďaka.” To bolo posledné čo povedal.

Po chvíli sme už začuli zavýjanie väzňov. Keď sme prechádzali okolo ciel, zúfalo sa naťahovali za kľúčmi v mojej ruke, šialene volali o pomoc.

Odomkla som jeho celu. Nekládol odpor, pokojne vošiel. V tom momente som za ním zatresla dvere a zamkla som.

Zúrivo sa hodil na mreže cely a zdrapol ma za rukáv. ,,Hej ty zradkyňa! Na niečom sme sa predsa dohodli nie?” povedal zúrivo.

Vytrhla som si rukáv z jeho zovretia a ustúpila som, aby na mňa nedočiahol. ,,Sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú.” Odvetila som s úsmevom.

On len nechápavo pozeral.

,,Ty si naozaj blázon ak si si myslel, že uverím tvojej rozprávke o úbohom oklamanom chudákovi a jeho malej dcére. Túto prácu nerobím prvý deň. Takýchto rozprávok som sa už napočúvala...”

Usmiala som sa a už som bola na odchode keď sa ozval.

,, Ale ona tam naozaj je! Ty vážne máš to srdce nechať dvojročné dieťa zahynúť zamknuté v izbe?” prosebne na mňa pozrel.

Otočila som sa a pozrela som mu do očí. Videla som v nich prehru. ,, Nesmúť. Čoskoro sa aj tak všetci traja stretnete v pekle.”

Povedala som to dôrazne, potichu a s úsmevom. Potom som sa zvrtla na päte a odišla som. Nadávky ktoré za mnou kričal som ignorovala.

Robím síce špinavú prácu ale naučila ma ako prežiť. Hlavné pravidlá sú: nikomu never a na nikoho sa nespoliehaj...a nikdy nemaj výčitky.

[ » na začiatok « ]