Kapitola:
Pridaná: 9.3.2010, 19:07:23
Čítaná: 3119×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Merilin
Stručný dej: Merilin je 12 ročné dievča. V jeden deň sa vyberie s dedkom do múzea. Chce jej tam niečo ukázať. Predtým ale Merlin vyhrá v tombole na každoročnej párty záhadný zájazd.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » ZRADA 4 » VEĽKE PREKVAPENIA 5 » VIAC A VIAC NEJASNOSTÍ 6 » VŠETKO SA VRACIA

Stálo tam niekoľko drakov veľkých rozmerov. Nevyzerali ako tie na pohľad dobré, ležiace draky pri čistine. Všetky boli čierne a chrlili oheň. Nemala som veľa času na premýšľanie, lebo vypľuli oheň na miesto, kde stáli víly a ja.

,,Utekaj !!" kričali na mňa víly a rozbehli sa preč.

Schmatla som sestru Marie a bežala som za nimi.

Bola dosť ťažká, ale musela som to vydržať. Dala som si ju na plecia a išla som ďalej.

Zrazu sa odkiaľsi sprava objavilo zviera. Pomaly som rozoznávala obrysy Exemelna.

,,Vyskoč !!" zadychčaný zvolal.

Najprv som vytiahla hore sestru. Bol to namáhavý boj, no predsa som ju tam vysadila. Teraz som bola na rade ja.

/Ako to urobím ??!!/ pýtala som sa v duchu.

Exemeln sa zmenšoval aj zo sestrou obrovským tempom. Zastal asi pri sedemdesiatich centimetroch.

Pochopila som - chcel aby som si mohla lepšie vysadnúť. (Asi by sa mi inak vysadnúť nedalo, iba ak by som zastala, a na to som nemohla ani pomyslieť.)

Nasadla som a Exemeln sa zväčšil do pôvodnej veľkosti.

Utekal ako rýchlik, ale nikde som nevidela víly.

,,Kde.. ?" nestihla som ani dopovedať.

,,Vedia lietať," odpovedal, akoby dokázal čítať myšlienky.

Všetko mi bolo jasné, len nie to, kam utečieme.

,,Pôjdeme na hrad Ciurus Vende. Ale tam musíme odletieť, inak nedôjdeme. Krídla nám vzniknú pomocou "Fialového ovocia".

Zastal.

Papuľou ukázal na malé fialové bobule a naznačil, aby som jemu aj mne odtrhla.

Urobila som, jeden som zjedla a druhý som podala Exemelnovi. Chutilo to tak sladko, ako výborný cukrík. Nebolo tam nič – žiadna kôstka alebo jadierka.

Na rukách mi nečakane vyrastalo niečo biele. Boli to krídla...

Exemelnovi zasa narástli na kopytách - vyzeralo to smiešne.

Vyletel tak rýchlo, že som sa nestihla spamätať. Vyskočila som za ním a zistila som, že letím, aj keď som necítila pohyb krídel ani ničoho iného..

Leteli sme asi päť minút, no pripadalo mi to ako večnosť, bola mi strašná zima.

V diaľke som videla nádherné veľké obrysy hradu - zrejme Ciurus Vende.

Doleteli sme. Myslela som, že dopad bude tvrdý, ale bol mäkký ako na vankúš. Prišla som k mohutnej bráne s erbom jednorožca a samy sa otvorili, na moje prekvapenie.

Bolo tam nádherne ako v sne. Nedokázala som tomu uveriť.

,,Vitajte," pristúpil k nám akýsi polodrak - poločlovek.

,,Exemeln, prišiel si na poslanie od kráľa ?" obrátil sa na jednorožca.

,,Och, samozrejme," odpovedal.

,,Tak poďte za mnou," viedol nás nádhernou a priestrannou sálou. Prešli sme asi troje dverí a ocitli sa pri malom kruhu naplnenom vodou. Sotva by sa doň zmestili dvaja ľudia.

,,Skočíš tam len ty," povedal so sklonenou hlavou jednorožec, ,,dáme ti luk a šípy a ešte pár vecí na cestu."

,,Ehm, na cestu ??" akosi mi nedochádzalo.

Až vtedy som si uvedomila podstatnú vec.

,,Marie !!!!!!!!!!!!!!!!!!" kričala som na všetky strany.

,,Pssst !!" Okríkol ma polodrak – poločlovek, ,,Pôjdeš na cestu do Kráľovstva Vody. „Ukázal na akýsi kruh vody. „A čo sa týka Marie, neboj sa o ňu, to ti bude časom jasné.“

Nechcela som namietať, už som bola úplne mimo.

Potom mi dali luk a tulec zo šípmi. Trochu som sa najedla - majú výborné jedlo - a poslali ma na cestu.

,,A tie šípy, luk a tulec sa mi nezamočia ?" to som mala akési nejasné.

,,Nie," s pokojom mi odvetili.

Kľakla som si pred kruh, nastal čas pravdy.

/Ak sa utopím tak čo ?/ bála som sa.

Dala som nohy do vody, bola príjemne teplá. Nohy som mala ponorené, no nechcela som skočiť. Ale musela som.

Ako rýchlo sa len dalo, čo najskôr som skočila do vody.

[ » na začiatok « ]