Kapitola:
Pridaná: 28.1.2010, 21:29:45
Čítaná: 1885×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Amyona Windsterová, Lilly Evans, James Potter, Sirius Black,...
Stručný dej: Na Rokforte sa skončil školský rok, ako sa bude vyvíjať osud hlavných postáv zo série Neprestať dúfať?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Neistá budúcnosť 2 » Nečakané prekvapenie 3 » Taká milá krvilačná rodinka 4 » Dračica 5 » Blonďavé prekvapenie 6 » Exkurzia žaláre 7 » Mrazivý vánok 8 » Začiatok konca?

no...takmer som sa nepomestila do mesiaca...ale už sa pomalyyyyy postávame k jadru poviedky :D

tri kapitolky a začnem priakčňovať :D

možno bude onedlho aj voldinkooo , no zas dobre ako sa to onedlho vezme :D

prišla som k názoru že siedmy ročník ma zbytočne brzdí, tak nečakajte Amyne vysvedšenie, mloky nebudú...a ak budú, tak kašľať na Rowlu, budú v šiestom :D

dúfam, že mi to nevýde zas tak, že cez leto budem písať vianočnú kapitolu, ale dobrú správa je, že už mám obraz o čom píšem..pred nejakým mesiacom bola skrat -ani obraz ani zvuk XD už je dobreee a tak vám pripravujem ďalšie Amyne dobrodrzžstvá ;)

VENOVANé VšETKýM KTO MOJU TVORBU ČÍTAJÚ ;)

6.kapitola

Cesta vo voze nám ubehla veľmi rýchlo, keďže sme sa dobre zabávali.

Keď som vystupovala, silný nárazový vietor ma tak prekvapil, že som skončila prilepená na stene koča.

„Do kotlíka to čo má byť?!“ ozvala sa Lilly, keď sa jej aj napriek veškerej snahe dostať sa do hradu zdalo, že stále stojí na jednom mieste.

„Tak fučí až sa čudujem prečo necúvam,“ zasmiala som sa, ale nakoniec sme sa šťastne ocitli na chodbe so všetkými umorenými a však šťastnými študentmi, ktorým sa podarilo dostať sa až do hradu.

Zrazu sa ozvalo zaburácanie, akoby sa nám obloha roztvorila priamo nad hradom a všetkých osvetlili svetlá desiatok bleskov.

A to už bežalo oproti Rokfortské komando v zložení McGonagalová, Efferus a Filch s prútikmi vytiahnutými pred hradnú bránu k ľahším študentom, ktorí zostávali buď v kočoch, alebo pricapení na nich.

Pravdaže vzhľadom na Filchov stav si sám nemohol vziať prútik a tak zo zálohy vytiahol jeho najlepšiu zbraň – mop.

„To by som rada vedela, čo s tým mopom chce Filch robiť... poumývať za McGonagalovou?“ zasmiala sa Mad.

„Čo ty vieš, možno pozná nejaký tanec búrky, po ktorom zaručene rozoženie oblaky,“ uškrnul sa Remus, ktorého som si doteraz vôbec nevšimla.

Nakoniec sme sa dajako úspešne všetci nahrnuli do Veľkej siene a na moje prekvapenie za riaditeľským stolom nesedel Dumbledore, ale niekto oveľa starší a nesympatickejší.

Usadili sme sa a keď sa dvere Veľkej siene zavreli, Lilly zrazu začudovane zdvihla obočie.

„Niečo mi tu chýba.“

„Žeby jedlo?“ Mad vyhladovane pozrela do svojho prázdneho taniera.

„Kde je môj chumajko?“ spýtala sa a ja som sa začala rehotať spolu s ostatnými.

„Ten keby ťa počul, tak od radosti asi nezaspí,“ skonštatoval s úsmevom Remus.

„Hej! Nie že by mi chýbal...je len, že tu nesedí,“ pokrútila razom hlavou Lilly a trocha sa začervenala.

„Dobrý deň, študenti! Som riaditeľ Dippet a tento rok striedam na vrchnej stoličke profesora Dumbledora...“

„Koho to trápi?“ zívla si Mad a aj napriek pohoršenému výrazu Lilly som prikývla a pozrela na oblohu, ktorá sa z obvyklej atramentovomodrej zmenila na šedú s tisíckami strieborných kvapiek.

Nejako som zaspávala a nebola som ani schopná počúvať nového riaditeľa, no veľmi som sa potešila, keď som zacítila vôňu jedla. Otvorila som oči a potom si viete predstaviť tú radosť po celodennom hladovaní.

Keď som sa do sýtosti najedla a čakala som na ostatných moju pozornosť upútal čísi pohľad.

Pozrela som sa na druhú stranu chrabromilského stola a uvedomila som si, že tá osoba vôbec nehľadí na mňa, ale na Lilly a uškrnula som sa.

Oproti nemu sedel Sirius obkolesený asi piatimi dievčatami a úplne na kraji sa Peter napchával, akoby po prvý krát v živote jedol.

„Čudujem sa, že Lilly ešte nezabehlo, keď sa na ňu tak James pozerá,“ šepla som Mad a tá sa pozrela tým smerom a uškrnula sa.

„To vieš...prvé dva roky jej aj zabehávalo, ale teraz si už tuším zvykla,“ povedala mi a štuchla Lilly, „chumajko prišiel.“

„Všimla som si...aj so spoločnosťou,“ zahundrala a keď som prižmúrila oči, zbadala som, že na Jamesa sa lepí nízka blondínka.

„To má byť žiarlivosť, veď sa na ňu ani nepozrel,“ Mad zdvihla obočie.

„Mne je to jedno. Poďme do izby, som unavená. Zajtra rozdávajú rozvrhy...“

„Pravdaže...James sa najlepšie zahovára knihami,“ zaškerila sa Mad a postavila sa od stola.

„Ospravedlňte ma... ja prídem trocha neskôr. Ešte idem s Ryanom...“

„V pohode Mad, šak ja ju už nejako zvládnem,“ zasmiala som sa a chytila som Lilly za ruku.

„Tak ideme, bojovníčka, ale stav sa, že ak sa na neho do konca roka ani len nepozrieš, asi sa zblázni.“

„Horšie to predsa byť nemôže!“ zasmiala sa Lilly a tak sme nechali Remusa samého pri stole.

Však on sa už vynájde.

O pár dní neskôr ma zobudilo...kikiríkanie.

„Pre Merlinovu bradu, okuliare, ponožky, gate a trenky, čo to Mad vyvádzaš?“ počula som Lillyn rozospatý hlad.

„Čo také?“ zasmiala sa a stiahla zo mňa plachtu.

„Prečo kikirí-úa-kaš?“ zívla som si a nejakým záhadným spôsobom som sa dostala na nohy.

Prvé školské dni boli strašné, lebo som zistila, že z piateho ročníka som takmer všetko zabudla plus nás zavalili tonami učiva, písomiek a domácich úloh.

„Máš niečo proti môjmu kikiríkaniu?“ Mad si dala ruky v bok a nahnevane na mňa pozrela.

„Nie! Veď kikiríkaš ukážkovo!“ rozhodila som ruky a vytiahla som si zo skrine veci.

„Však zato,“ uškŕňala sa Mad.

„Že si pila kávu...“ skonštatovala Lilly a zamierila do kúpeľne.

„Možno troška...“

„Ha, že troška! Však tu lietaš, ako opitý sktomostrážca!“ prefackala som sa, aby som sa prebudila, no zjavne to nejako nevychádzalo.

„Však to dnes aj budem potrebovať...máme Elixíry,“

„Tento rok vidím ťažko,“ vzdychla si Mad a znechutene sa pozrela na zoznam povinnej literatúry a usilovne hypnotizovala kamienok položený na stole.

„Ak chceš niečo dosiahnuť, musíš sa učiť,“ pokojne povedala Lilly a zamávala prútikom nad svojím kamienkom, ktorý sa zmenil na malinkú korytnačku.

„Ale ja sa nechcem stále iba učiť. Je to nuda...“ zahundrala Mad a zamávala nad svojím kamienkom ktorý sa zatriasol.

„A čo by si chcela robiť?“ Lilly zdvihla obočie.

„Zabávať sa! Leňošiť...“ s poloúsmevom si vzdychla Mad.

„Čo si myslíš ty?“ pozrela sa Lilly na mňa a tuším aj viem čo chcela počuť.

„Ja? No...hm...cestovať! To je najzábavnejšie,“ zasmiala som sa a s Mad sme si ťapli.

„Ach, vy dve...“ rezignovala Lilly a tak sme sa len ďalej uškŕňali.

S očakávaním som zamávala prútikom nad kamienkom aj ja a ten...sa začal triasť a naberať na veľkosti a tuším podľa pukania lavice aj váhe.

„Hoplá! Tuším som to trocha prešvihla...“ pre istotu som ustúpila do zadu.

„Slečna Windsterová?“ spýtala sa McGonagalová, keď môj kamienok nabral veľkosť vykŕmeného trola a celá trieda sa na neho s pootvorenými ústami pozerala.

„Áno?“ pípla som.

„Všetci von!“ rozkázala profesorka, keď zistila, kto to spôsobil a študentom to nebolo treba dva krát hovoriť.

Na nešťastie sa stala menšia nehoda, skôr ako bolo naplánované a kamienok momentálne vyšší ako obrovský strop transfiguračnej učebne praskol.

Potom sa celou triedou ozvali výkriky, keď sa na nich vylialo niekoľko hektolitrov pravej studenej vody.

„Teda Windsterová, tomu sa hovorí vymačgať z kameňa vodu,“ skonštatoval Sirius, ktorý stál asi meter predo mnou po kolená vo vode a žmýkajúc si ofinu.

„Čo už...jednoducho mám talent,“ prehrabla som si mokré vlasy a vysušila som si ich.

Sirius otváral ústa, že niečo povie, ale profesorka ho predbehla.

„Myslím, že by ste si mali zopakovať toto učivo,“ prísne sa na mňa pozrela ponad okuliare.

„Pokým nie ročník,“ usmiala som sa, „ďakujem, dovidenia!“

Pre istotu som rýchlo vybehla z triedy, lebo akurát zazvonilo.

„Kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie,“ uškrnula sa Lilly, keď sme sa stretli na chodbe v už suchom stave a vykračovali sme dole k žalárom.

„Si trafila, mám zlý pocit, že dnes to bude Efferus,“ Madyson zaškrípala zubami.

„Ale, ale. Kto ma to tu spomína?“ ozval sa za nami hlas.

„A to je zakázané?“ s otázkou som sa otočila.

„Pozor na slová, nikdy nemôžete vedieť, čo sa ešte smie. Len aby ste sa nepopálili,“ zasmial sa a vykročil do tých zatuchnutých priestorov, ktoré vedeli kvalitne zdeptať človeka.

„Možno by som ho aj mala rada, keby si z nás furt nerobil srandu...“

„A nebalil furt slizolinčanky,“ prerušila ma Mad s úškrnom, „ani by ma neprekvapilo, keby ho mala Mulciberová vylepeného nad posteľou.“

„Hej, založme mu fanklub Effík,“ ozvala sa potichučky Lilly, až nám to vyrazilo dych.

Keď opadol prvý šok, zas sme sa z chuti rozosmiali.

„Prečo mám pocit, že sme zle zabočili?“ spýtala sa po chvíli ticha Lilly.

„Žeby preto, že tu nikto nie je a sme v žalároch?“ tipla si Mad.

„Vrátime sa?“ otočila som sa na odchod, ale skôr ako som stihla urobiť dva korky som narazila do steny.

„Au...“ zamrmlala som zatiaľ čo ma Lilly dvíhala.

„Tuším cesta späť nie je...“

„A to si zistila podľa toho rozbitého nosa?“ zdvihla obočie a namierila mi na tvár prútik.

„Nie, Lills. Tomu sa hovorí inštinkt,“ zasmiala som sa a ohlamatala som si tvár, na ktorej nebol ani škrabanec.

„Jediná cesta je vpred. Hádam sa niekam dostaneme...“ zažmúrila Mad oči, ale namiesto toho, aby vykročila, postavila sa za mňa.

„Hej! No...ďakujem za dôveru Mad.“

„Aspoň, že dnes už máme Transfiguráciu za sebou...teda okrem napísania tých dvoch slohoviek...“ zahundrala som.

„Tuším si zabudla, že ideme na Elixíry,“ pripomenula mi Mad a zatvárila sa kyslo.

„Ak sa tam dostaneme...“

„Vy dve sa len sťažujete...nemyslite na to učivo, ale na ten pocit, keď dostanete s písomky dobrú známku,“ Lilly zasvietili oči a s Mad sme si vymenili zdesené pohľady.

„A rozhodla som sa, že v tomto ročníku vás budem drviť, aby ste sa niekam dostali. Tento ročník je totiž veľmi dôležitý,“ pridala Lilly a myslím, že som počula, ako Mad nasucho preglgla.

„Hm, no dobre...nabudúce si predsa len rozmyslím, či budem meniť tému...“ zasmiala som sa a opatrne som vykročila vpred.

Fakle na stenách sa rozsvecovali samé, ale až keď sme boli na ich úrovni, takže sme nemali žiadny prehľad, čo sa pred nami nachádza.

„Hej, počkajte...cítim vzduch,“ zastavila sa po pár minútach Lilly, „z tej chodby na pravo!“

„Aj? Mne to pripadá skôr ako páchnuce mäso... poďme z tadeto!“ súrila nás Mad s roztraseným hlasom.

„Ah! Vážny smrad...Lumos maxima!“

„Amy nieee!“ chcela ma zadržať Lilly, ale bolo neskoro.

Svetlo sa mi odtrhlo od prútika a putovalo chodbou do predu, kde osvietilo miesto, kde sa chodba menila na kanalizáciu v ktorej ležalo niečo obrovské a priesvitné.

Ak som predtým nemala zimomriavky na chrbte, tak teraz mi rozhodne naskočili a ako na povel sme všetky vyštartovali druhou chodbou.

„Čo to bolo!? Čo to bolo!?“ triasla sa Mad.

„Ja...koľko krát sme odbočili?“ spýtala som sa dezorientovane snažiac nabrať dych.

„Neviem, ale boli sme niekde v centre hradu, teda skaly, na ktorej je postavený, ktorá sa prepája s kanalizáciou, ktorá potom putuje...“

„Lilly, ja vážne nepotrebujem vedieť, čo sa stane, keď spláchnem záchod a kde to skončí, ale to, čo to tam ležalo!“

„Vyzeralo to byť mŕtve...“ zamyslene som povedala.

„Na to, že to vyzeralo, tak mŕtvo ste pekne šprintovali,“ sarkasticky povedala Mad.

„Bolo to priesvitné, akoby duté...na pohľad, keď zvážime na vlhkosť tunajších priestorov aj suché a pravidelne vrúbkované s divnými...“

„Lills, ušetri nás...“ hlesla som a sadla som si na zem pri Mad, nech sa vydýcham.

„Podľa mňa niekam mieri...že?“ v šere prižmúrila Mad oči.

„Prisahala by som, že to vyzeralo ako koža z hada...ako malá som milovala zoo a chodila som tam veľmi často...bolo tam obrovské terárium plné takých vecí...aj keď rozhodne oveľa menších...“ pokývala hlavou.

„Nebudem sa tváriť, že som ti rozumela...ale koža z hada?“ pokrútila som hlavou nad tak nereálnou predstavou.

„A had?“ pípla do ticha Mad.

„Ten už musí byť dávno mŕtvy vzhľadom na farbu tej kože a ...em... drsnosť jednotlivých šupín,“ presvedčivo som jej povedala a pomohla som jej vstať.

„Vážne?“ neveriacky sa pozrela na Lilly, no tá predtým zachytila môj výraz tváre a horlivo prikyvovala.

„Ah! Ešteže! Inak by som tu od strachu asi zošalela,“ povzdychla si a vykročila prvá vpred.

„Pohni me si...v živote som videla len jedného hada a aj to bol len nakreslený v knihe,“ pošepla som Lilly.

„Myslela som si,“ zúfalo na mňa pozrela a postrčila Mad, nech sa viac ponáhľa.

Nakoniec sme dorazili k schodom, ktoré sa strmo krútilo smerom nahor.

„Toľko krát sme odbočili až sa cítim naozaj zúfalo...“ vzdychla si Lilly a pozrela na schody.

„No...niekam to už musí viesť,“ zaťala som zuby a pustila som sa do strmého stúpania po úzkych schodíkoch.

„Nie! Kruci aj z celou rokfortskou infraštruktúrov!“ vyhŕkla rozladene Mad, ktorá stúpala za mnou a keď som zastavila, zaklopala som na kamennú stenu v ktorej končili schody.

„Nechápem, ale dúfam, že si nadávala....dokelu, musí tu byť nejaký východ! Schody predsa nemôžu viesť nikam,“ rozčuľovala som sa a tak som hmatkala všade okolo rukami po stenách.

„Ustúpte, ja to vyriešim!“ podujala sa Mad a vytiahla prútik.

„Nie!“ naraz sme po nej skočili.

„Zbláznila si sa? A čo ak sa prebúraš do Veľkej siene, alebo do nejakej učebne? Netreba hneď všetko ničiť,“ vypúlila na ňu Lilly oči.

„Tak bude prebúraná...no čo, však ja som ju chcela len malinko posunúť na bok,“ zahundrala Mad a schovala prútik.

„Musí tu byť nejaký východ,“ zahundrala som po ďalšej tichej chvíli čumenia na stenu.

„A veru aj je!“ ozvala sa zo zadu Lilly.

So zdvihnutým obočím som sa na ňu pozrela a ona natešene ukazovala na nízky strop na ktorom sa ledva dali rozpoznať padacie dvere.

„Vau...niekedy až žasnem, kde na to ideš,“ skonštatovala Mad.

„No ja by som sa až tak netešila...nikdy neviete, kde to môže vyjsť,“ schladila som ich.

„Nejakí dobrovoľníci? No dobre, idem ja,“ hlesla som a keďže som bola najvyššia, natiahla som sa za dverami a prudko som nimi trhla.

„Lilly?“ otočila som sa na ňu, keď sa len zatriasli.

„Jaj ty šiestačka! Však Alhomora!“ zamierila na drevo prútikom a dvere sa otvorili.

„Nesklamala si,“ uťahovala si z Lilly Mad, „no čo, čo tam je?“

„Koberec,“ odpovedala som jej, keď som dlaňou prešla po drsnom povrchu. Trochu som sa zaprela a odtiahla som ho nabok.

So zaťatými zubami som sa odrazila a vyliezla som do tmy.

„Amy?“ zapišťala Lilly.

Nič...

„Amy?“ ešte raz.

„Kde si?“ pridala sa Mad a napätie sa stupňovalo.

„Pre Merlina, nešepkajte tak! Viete ako som sa zľakla, že so mnou je hore ešte niekto? Takmer na mňa priskočilo!“ vyhrešila som ich a podala som Mad ruku a nakoniec sme hore dostali aj Lilly.

„Ale...kde sme?“ spýtala sa napokon Lilly.

„V nejakej divne tmavej izbe. Pravdaže bez okien, ale našla som dvere. Sú zavreté,, tak som chcela počkať na vás. Viete, ak ma to má zožrať, tak nechcem byť v tom žalúdku sama,“ zavtipkovala som.

„Za inakšej situácie by som sa možno aj smiala...“ sarkasticky poznamenala Lilly a opatrne sa vybrala k dverám.

„Ten vkus...čierne obliečky. Šak by som nezaspala,“ pokrútila hlavou Mad, keď si posvietila na posteľ. Pravdaže by nezaspala, keď doteraz si pernamentne menila farbu obliečok len na žltú a oranžovú.

„Mám taký divný pocit, že by sme tu nemali byť...“ prehovorila po chvíli Lilly, ktorá otvorila dvere za ktorými sa nachádzala menšia knižnica s na prvý pohľad pohodlným kreslom pri krbe. Na pravo od kresla stál stôl zahádzaný pergamenmi a na policiach zas plno skúmaviek.

„Ale, ale... Mŕtve duše v plameňoch, Sivý stromostrážca...samá čierna mágia. Z tých kníh to až sála,“ striasla som sa.

„Zavrela som dvere a zakryla som ich kobercom...pre prípad...“ povedala Mad a zavrela tmavé dvere.

„A do Merlina...samé elixíry,“ chytila som si rukou ústa.

„A čo s tým?“

„Koľko ľudí v tomto hrade má police plné čiernej mágie a elixírov?“

„Malfoy?“ tipla si Lilly.

„No jasné, ty idealistka. Ten je šťastný, že vie vôbec čítať... Efferus,“ šepla som a v tej istej chvíli ako som vyslovila jeho meno zapraskala zámka na dverách, ktoré som si predtým kvôli tlmenému svetlu nevšimla.

Aj by som zahrešila, ale zostala som v takom šoku, že mi to ani nenapadlo. Vlastne mi nenapadlo ani sa pohnúť.

„A...ako si sa sem dostala?“ vyletel na mňa napoly šokovane, napoly nahnevane.

Hoplá...

„No, to je dlhý príbeh,“ mávla som rukou a rozhliadla som sa okolo seba.

„Ja mám ale času dosť,“ povedal skutočne trpezlivým hlasom a nahnevane sa mi zadíval do očí.

Necítila som sa pri tom najpríjemnejšie a tak som sa obzerala.

Skoro mi vyliezli oči, keď som si za kreslom všimla Lilly.

No nie celkom Lilly, len jej zadok, ktorý si zabudla schovať.

Pri pohľade na ňu som mala chuť vybuchnúť smiechom, ale nejako som to zakryla previnilým výrazom v tvári.

„Neuškŕňaj sa a vysyp to!“ očividne som predsa len náznaky premáhania smiechu nedokázala celkom zakryť.

„Ale, prosím vás. Nechajte ma ísť. Každý má predsa nejaké tajomstvá,“ zákerne som sa na neho usmiala a od prekvapenia nad mojou odpoveďou len zažmurkal.

Myslím, že sám nevedel ako sa má tváriť. Zato ja som zistila, že improvizovanie za pochodu mi celkom ide.

„Tak tajomstvá,“ vzdychol si, „to je síce pekné, ale stále sa vykrúcate. Čo tu robíte?“

Mad využila chvíľku nepozornosti a potichu prebehla k dverám, ktoré na nešťastie zaškrípali.

Efferus sa otáčal a tak mi nenapadlo nič iné, ako chytiť jeho tvár do dlaní a otočiť ju na mňa.

Bolo to dosť trápne, keďže som zostala ticho asi päť centimetrov od jeho tváre s mozgom pracujúcim na stodvadsať percent.

„Čo tu naozaj robíte?“ spýtal sa zmätene, ale už nie nahnevane.

„Pozerám sa vám do oči, pán profesor,“ odpovedala som mu na počudovanie úplne úprimne.

„To som nemyslel,“ zašepkal, chytil ma za zápästia a jemne mi ich stiahol z svojej tváre.

Ešteže je to chlap...toto by som profesorke nemohla spraviť.

A ešteže je pekný...no počkať, vážne som povedala ešteže? Našťastie som si to len pomyslela... ale aj tak... vážne som už mimo...

Kútikom oka som zahliadla ako Lillyne červené vlasy pred pootvorenými dverami.

Hneď vzápätí zmizla a mne padol kameň zo srdca.

„Viete, prezerala som si literatúru,“ kývla som hlavou k polici, „a nechápem načo to tu máte vycapené hneď vpredu.“

„Mal by som sa niečoho báť?“ s úsmevom zažmurkal.

„Možno,“ pohľadom som prešla po polici, „a možno ste to práve vy, ktorého by sa mali ostatní báť.“

„Lichotí mi to a pravdaže ako profesor potrebujem rešpekt, ale až taký...?“ zasmietili mu oči.

„Vy ste asi taký profesor ako Filch čarodejník. A som si sakra rozhodne istá, že som vás už niekde videla...dokonca mám pocit, že ste mi zachránili život....“

„Ľudský mozog je záhadný. Čo vieš? Možno som neni ten dobrý,“ vážne sa na mňa pozrel.

„Našťastie,“ s úsmevom som si zahryzla do spodnej pery.

Jonasove kryštálové oči sa ku mne približovali a ja som sa nebola schopná pohnúť.

Mozog mi vravel jedno a srdce druhé.

„Mala by som ísť,“ dostala som zo seba a v okamihu keď sa ku mne dostal nebezpečne blízko som sa uhla a rozbehla som sa k dverám.

„Nepovieš mi prečo si tu, že?“ spýtal sa ma pred tým ako som stihla chytiť kľučku a tak som sa zastavila a otočila som sa tvárou k nemu.

Mala som divný pocit, že nemyslel len na dnešok.

„Nie,“ povedala som bezvýrazne a rozbehla som sa chodbou preč.

Zastavila som sa až na treťom poschodí, ktoré bolo sakra ďaleko od žalárov a veľmi som sa čudovala, že som tam vôbec trafila.

Do kotlíka, čo sa to tento rok so všetkými deje?

Najprv milý Tom, potom drzí Lucius s toľkými dvojzmyselnými narážkami, že by sa dala o nich napísať kniha a teraz nepochopiteľný Jonas, ktorého som si pripútala k sebe bližšie ako bolo potrebné...dúfam, že nikto ďalší sa najbližšie neobjaví. Už z tohto mám dobrú migrénu.

„A kohože to tu dneska máme! V taký krásny deň sa takto flákať za školou, že sa nehambíš... ale vedel by som ako sa dá takýto deň využiť aj plnohodnotnejšie,“ začula som známy hlas a automaticky som prevrátila oči.

Pravdaže som zabudla spomenúť Siriusa, ale to je predsa len samostatná kapitola...neho raz asi chytím tik.

„Brý deň. Ou, ty kde máš fan klub?“ zarazila som sa hneď ako som si ho všimla.

„Neprikazujem ti, aby si mala hneď z rána dobrú náladu, ale trocha sarkazmu si šetri aj na inokedy. Mimochodom, teraz mám voľno. Užívam si chvíle slobody. Vraj je to zdravé,“ pozdvíhal obočie a postavil sa pri parapetu na ktorej som sedela.

„Tebe tak na zdraví záleží,“ zasmiala som sa a poklepkala som prútikom po tmavých kruhoch pod očami zo včerajšej chrabromilskej zábavy po ktorej bolo v klubovni toľko dymu, že keď ste cez ňu chceli prejsť museli ste si zobrať kyslíkový prístroj a nejaký radar na snímanie fľašiek ležiacich na zemi. Je to síce divné, ale jemu sa hodili aj tie kruhy pod očami.

„Ako sa to vezme,“ zazubil sa na mňa a ja som len s úsmevom pokrútila hlavou.

Zrazu prešiel okolo nejaký chlapec s tmavými dlhšími vlasmi a pozrel sa na mňa.

„Ahoj, Amy,“ pozdravil ma a kráčal ďalej.

„Čau,“ zarazene som ho odzdravila. Sa poznáme?

„To kto bol?“ zamračil sa Sirius.

„Môj milenec, aby si vedel,“ vyplazila som mu jazyk a zdvihla som sa z parapety.

„Neverím,“ povedal nepresvedčivo, „kde vlastne ideš?“

„Na runy...“ vzdychla som si. Ten predmet vie hádam iba Lilly, aj to denne drví aj dve hodiny.

„No zbohom,“ skonštatoval a chytil ma za ruku.

„Ale, myslím, že jedna hodina bez rún by ťa rozhodne nezabila,“ pritiahol si ma k sebe a uškrnul sa.

„Aj ja si myslím, že nezabila,“ pomaly som sa k nemu naklonila.

„Máš pravdu, sú aj dôležitejšie veci ako baby,“ zákerne som sa uškrnula, „takže sa idem do knihovne doučiť Čarovanie.“

„Ale ja som to myslel metlobal!“ skúsil ma chytiť za brucho, ale to som už bola ďalej od neho.

„Jeden myslel a vymyslel kameň mudrcov. A čo sme z toho mali? Nič, lebo ho stratil!“ zasmiala som sa a rezko som vykročila ku knižnici.

++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++

arrivederci :D

[ » na začiatok « ]