Kapitola:
Pridaná: 29.12.2009, 17:49:55
Čítaná: 2092×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Stacy, Jason a i.
Stručný dej: Stacyn život pokračuje ďalej.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » V nemocnici 2 » Ako to bolo a bude... 3 » Pokračovateľ rodu 4 » Prišla skôr 5 » Či sa ti to páči alebo nie! 6 » Problém...? 7 » Ťažká noc 8 » Pomsta Epilóg

Na moje šťastie mesiac zahaľovalo zopár mrakov. V noci som sa neustále menila. Z vlkolaka na človeka a naopak ako sa mesiacu zachcelo vyliezať spoza mrakov. Nebolo to nič príjemné ale rozhodne lepšie akoby som mala zbesilo pobehovať po lese alebo bohviekde a napádať nevinné, nič netušiace obete.

Keď konečne mesiac úplne zašiel a ja som sa premenila späť na človeka, bola som síce vyčerpaná a trochu doškriabaná ale nebolo nutné aby som utekala za Snapeom po pomoc. Tak som sa vrátila späť do postele a chvíľku si oddýchla.

Zobudila so sa až o niekoľko hodín aj keď s presnosťou neviem povedať kedy. Vstala som z postele a vzala si jednu zo starých kníh, ktoré boli na polici. Otvorila som ju ale v tom ma napadlo, že Tomas mal dnes doniesť Sarah do školy.

Hodila som knižku na periny a utekala čo najrýchlejšie za Snapeom. Nemusela som však bežať ďaleko lebo som naňho narazila (a to doslovne) pár krokov od tajného priechodu.

„Kam sa tak ponáhľate Pryceová?“ zavrčal nahnevane. „Neviete dávať pozor?“

„Ja...“ dychčala som „... Tomas mal dnes...“

„Áno priniesol vašu dcéru ale vysvetlil som mu, že máte cyklus.“ Vyprskol povýšenecky „A teraz ak nemáte nič iné, tak sa pakujte naspäť.“ Zvrtol sa na päte a už som len videla ako jeho plášť mizne za rohom.

Striaslo ma. Takéhoto nepríjemného som ho ešte nezažila. Samozrejme , že sa ku mne nikdy nechoval ako ku svojej milej kamarátke ale vždy som vedela, že ak mám nejaký vlkolačí problém tak sa na neho môžem obrátiť. Teraz ma ten pocit opúšťal. Tón akým so mnou rozprával teraz, po tom čo som sa vrátila a ten pohŕdavý pohľad ktorým po mne pozeral mi dával jasne najavo, že odsudzuje to čo som porobila. Dieťa, útek a návrat k Tomasovi...

Stále som mala pocit, že mne jedinej niečo uniká. Niečo čo ostatný dobre vedia a prizerajú sa ako to dopadne... ale čo? Čo je to o čom ja jediná zasa neviem?

Radšej som sa otočila a vrátila sa do svojej kutice skôr ako by ma tu mal objaviť Snape.

Zvalila som sa na posteľ a opäť otvorila tú knihu...

13.25

Už opäť ten prekliaty spln. Prečo musím vždy skončiť na ošetrovni? Už ma to nebaví... neustále si vymýšľať nové a nové spôsoby akými môžem prísť k úrazu tak aby to bolo uveriteľné alebo príčiny pre ktoré tak často miznem. Ako dlho si môžem takto vymýšľať? Dokým niekomu neublížim?

“Takže denník nie kniha. Pochybujem, že tu bolo viac vlkolakov ako dvaja. Jediný kto to mohol písať bol Jason. Škoda, že tu nie je aj dátum aspoň by som si to mohla overiť...“ jednoducho som bola zvedavá čo bude nasledovať a tak som čítala ďalej.

23.50

Ako by nestačilo, že som na ošetrovni zas a znova skončil ja, musela u Munga skončiť tá štvrtáčka Pryceová. Mňa snáď niekto preklial. Keby mi aspoň povedali ako na tom je ale oni nie. Vraj „Nestaraj sa Barrie. Už si narobil dosť škody. Radšej sa jej vyhýbaj lebo keby zistila kto si tak by to nemuselo dobre dopadnúť.“

Ale mne je teraz jedno či by ma potom zabila. Skôr ma trápi či ešte vôbec žije, alebo či prežije svoju prvú premenu alebo druhú, tretiu... jednoducho je to ešte dievčatko... a ja nechcem mať na svedomí vraždu.

Prečo sa do riti vôbec motala v škriekajúcej búde? A prečo ma nezabila? Ja by som sa zabil byť na jej mieste.

Namiesto toho aby vyslovila nejaké prekliate zaklínadlo, vyplašene na mňa zízala a čakala, že...

„Aaaaaa.“

Hnev. Zúrivosť. Nenávisť. Krvilačnosť. Bolesť.

Toto všetko sa vo vlkolačom tele začalo búriť.

Pozeralo na ten veľký žiarivý mesiac, no nie dlho. O chvíľu už utekalo do lesa.

Jej vlkolačie ja malo som sto chutí roztrhať Jasona tak aby z neho nič nezostalo. Chcelo aby zaplatil za to čo jej spravil. Za to ako musí každý spln trpieť ako on. Za to, že je z nej nebezpečná obluda ako z neho... a za to, že ňou prúdi taká ohromná nenávisť ktorá sa v tejto podobe derie na povrch.

Čokoľvek živé by jej v tejto chvíli prišlo do cesty, bol by to jeho koniec. Nedokázala sa ani na okamžik ovládnuť. Spln ju úplne pohltil. Ako šialená trielila už nie obyčajným ale Zakázaným lesom a hľadala niečo na čom by sa mohla vyzúriť.

„Ale pozrime sa. Máme tu malého rozčerteného vlkolaka.“ Prehovoril akýsi zvláštny pomalý hlas.

Vlkolak prestal bežať a ňuchal na čo to narazil. Ten pach nepoznal a ani tú vec od ktorej hlas prichádzal, nevidel. Zavíjal ako šialený a šiel pomaly za pachom. Než však k nemu došiel, objavila sa pred ním Acromantula. Bola obrovská to však vlkolaka nezaujímalo.

Skočil smerom k nej no Acromantula ho bez námahy jedinou nohou odhodila na zem. To vlkolaka ešte viac naštvalo a tak začal útočiť.

Škriabal, hrýzol a vrčal ale acromantula bola silnejšia. Vlkolak každú chvíľu ležal na zemi a znova a znova sa dvíhal a útočil.

V podstate to bol úplne zbytočný boj. Tých pár zranení ktoré jej spôsobil sa jej za niekoľko dní zahoja a ani svojej zúrivosti vlkolak neuľavil. Ba, pociťoval ju ešte väčšiu už len preto, že nemôžem poraziť jedného poondiateho pavúka.

Dychčal zvalený na zemi už úplne vyčerpaný keď pavúčik opäť prehovoril.

„So mnou si si nemal začínať psíček. Mňa neporazíš ale ja aspoň budem mať večeru.“ Zasmiala sa.

Vlkolak pochopil, že toto nevyhrá a, že sa musí zdekovať.

Pozbieral svoje posledné sily, z plného hrdla zavil a trielil preč.

Všetko ho bolelo. Bol úplne dotlčený od toľkých nárazov na zem no napriek tomu jej utiekol. Možno bola silnejšia ale nie rýchlejšia ako vlkolak.

Dobehnúť do búdy sa mu však nepodarilo. Keď si uvedomil, že už mu nič nehrozí, jeho vlkolačie telo ho zradilo a zosypalo sa. Ležal v lese (už nie Zakázanom) na vlhkej zemine a nevládal sa viac pohnúť.

Všetko to v ňom vrelo. Ešte aj znechutenie zo samého seba aký je slabý vlkolak.

„Preberte sa! Už ste spala dosť dlho.“

„Spala?“ zívla som si a otvorila oči.

„V podstate spala. Vraj ste asi bola niekoľko dní v bezvedomí a potom keď vás profesor doniesol, dala som vám ešte elixír na spánok a niečo na vyliečenie tých modrín aby ste sa dali úplne dokopy. Keď vás doniesol bola ste celá dotlčená. Kde ste sa to pre Merlina stratila?“ Pomfeyová stála nado mnou a napravovala mi vankúš.

„Ja... ne-nepamätám si.“ Vykoktala som sa. Napriek tomu som veľmi dobre vedela čo sa stalo a kde som bola. Tá acromantula mi dala dobre zabrať.

„Ako dlho tu musím ostať? Už som vymeškala dosť.“ Nervózne som sa zamrvila.

„Nebojte sa. Zajtra ráno môžete odísť. Pospala ste si tu dva dni. Teraz ešte vypite toto.“ Podala mi pohár s nejakým elixírom.

„To na tie vaše modriny. Ešte to nie je najlepšie ale už vyzeráte lepšie.“ S tým sa otočila a odchádzala.

„Počkajte.“ Zvolala som za ňou. „Nebol tu náhodou môj priateľ s dcérkou?“

Pomfreyka zastala a otočila sa.

„Ale iste. Včera sa boli na vás pozrieť. Máte krásnu dcérku.“ Usmiala sa. „A aby som nezabudla. Zajtra o druhej máte byť vo vstupnej hale. Tomas vám ju donesie.“ Otočila sa späť a zavrela vo svojej izbe.

Stiahla som si z nôh prikrývku a zdesene vypleštila oči na tie modriny. Hrali všetkými farbami a ako som sa tak postupne kontrolovala, zisťovala som, že mi pokrývajú takmer celé telo. A vraj je to už lepšie. Ako som musela vyzerať predtým. Radšej som sa opäť zakryla a snažila sa čo najmenej hýbať aby som si nespôsobovala bolesť.

Ako som tak ležala a uvažovala čo ma zajtra čaká, počula som ako sa otvorili dvere.

„Stacyyyyyyy.“ Zakričal niekto a hodil sa mi okolo krku.

„Auuu...“

„Prepáč.“

Bola to Jane. Stála pri mojej posteli. Na tvári mala úsmev od ucha k uchu a od radosti poskakovala na mieste.

„Tak ako sa máš?“ spustila.

„Ahoj. No vieš...“

„Áno áno. Hlúpa otázka keď ťa všetko bolí. Tak radšej niečo iné. Všetko. Chcem vedieť všetko čo si robila keď si mi utiekla.“ Od nedočkavosti sa celá triasla a neprestajne poskakovala.

„Najprv sa upokoj. Posaď sa na posteľ a...“ mám stým začať? „... a najprv sa ti chcem ospravedlniť, že som ťa obvinila, že si mala niečo s Jasonom.“ Pozrela som na ňu a ospravedlňujúco som sa usmiala.

„Ale prosím ťa. Lomcovali s tebou hormóny. Ako by sa to ani nestalo.“ Tiež sa usmiala. „A teraz už chcem konečne všetky podrobnosti. Stretla som sa tu síce s Tomasom ale okrem toho, že mi predstavil Sarah, mimochodom veľmi vydarená dcérka, mi nič iné nechcel povedať. Máš mi to povedať ty sama.“ Vysypala na mňa, sadla si na posteľ vedľa tej mojej a nedočkavo na mňa pozerala.

„Tak kde začať...“

[ » na začiatok « ]