Kapitola:
Pridaná: 7.10.2009, 18:49:23
Čítaná: 2140×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Carole McJimmová
Stručný dej: Carole McJimmová bolo takmer obyčajné dievča. Mala osem rokov a rodičov čarodejníkov. S nimi napäto vyčkávala, kedy sa jej konečne začnú prejavovať schopnosti. Nedokončená poviedka.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » 1 2 » Konečne doma 3 » Tomova teória a sen 4 » Mágia, ktorá vybuchuje 5 » Dva talenty v jednom 6 » Legilimencia 7 » Počiatočné úmrtia 8 » Habitalio Texo 9 » Tajomná a ľúbostná budúcnosť 10 » Bez priateľov 11 » Začiatok budúcnosti 12 » Prvý bozk je najkrajší 13 » Skúšky 14 » Havária 15 » Kameň oživenia 16 » Viac o Remusovi 17 » Zase sama 18 » Deborah 19 » Animais 20 » Napadnutá 21 » Dementori

Animais ....

Naozaj, Caroline predstavy sa celkom naplnili. O päť minút sa ozval Deborahin výkrik a začala ako zmyslov zbavená vykrikovať:

"Pre Merlina! AAA!" Carole sa jej vlastne ani nečudovala, nepokúšala sa svoju tetu nejakým spôsobom upokojovať- bolo by to predsa celkom zbytočné. Ale i tak vyšla zo svojej novej izby a zvolala:

"Teta Deborah, neboj sa, je to v poriadku." Ona však sedela na sedačke a zo všetkých síl hádzala na svoju mŕtvu sestru vankúše. Tie cez ňu ako v prípade duchov) vôbec neprechádzali, čo Deborah ešte viac vystrašilo.

"Deborah...."- snažila sa Carole, ale tento krát vytiahla teta prútik a vykrikovala všetky možné zaklínadlá (počnúc od Aquamenti, až po Vingardium leviosa). To Emmu veľmi zarmútilo, ale Deborah ju nenechala prehovoriť.

"DEBORAH! UŽ STAČILO!"- vykríkla strašne hlasno Carole a Deborah sa prekvapene s otvorenými ústam i otočila.

"To, čo robíš nemá žiaden zmysel. Mama teraz nežije, ale privolala som ju pomocou jedného kameňa do sveta živých, aby ste si mohli všetko medzi sebou pekne vyjasniť." Carole sa to snažila povedať rozumne, lenže to si asi Deborah nemyslela. Namiesto porozumenia prejavovala ľútosť.

"Preboha, moja. Musíme ťa odviezť do Nemocnice svätého Munga. Vlastne, jedného liečiteľa doma máme."- chlácholivo ju pohladkala po pleci a zdesene pozrela na svoju sestru.

"To sa ti len zdá, iba halucinácie..."- nahovárala si zúfalo a kričala:

"MAAARTIIN! Poď ihneď sem."

Objavila sa vo dverách postava Tomovho otca a ten vykríkol ešte zdesenejšie, ako najprv Deborah:

"Čo toto má znamenať!? Kto ste, vy jedna ženská..."- no vtom začal mlčať- spoznal Carolinu mamu a vystrašene si obzeral tvár svojej priateľky - vystrašenú a smutnú, a potom Carolinu tvár - spokojnú, ale zároveň aj znepokojenú.

"Počujte, všetko vám vysvet-" v tom ju napadol šialený plán. Uvidela liečiteľov prútik položený na starobylej krásnej skrinke a nemohla odolať pokušeniu konečne si začarovať.

Rýchlo sa k nemu natiahla a zamierila aj na liečiteľa, aj na tetu Deborah.

"Petrificus totalus!" Kúzlo pôsobilo mimoriadne veľkou silou. Telá Deborah aj Martina Shinkeyho dopadli s nemožným rachotom na zem a Carole sa od nervozity začali triasť prsty.

Čo teraz, čo teraz....

Obávala sa toho, že príde do miestnosti Tom a vyhodí ju preč z ich domu, lenže ON je najlepší kamarát a to by nikdy neurobil. Ďalšia možnosť je taká, že by ho zavolala a s jeho pomocou sa snažila celú vec ututlať. Lenže to taktiež nešlo, Carole proste nechcela za nič na svete riskovať jeho úžasnú nekonečnú dôveru.

Ak o posledná možnosť bola jej vlastná mama. Tá si teraz namiesto Deborah sadla na sedačku a potichu vzlykala. Carole bola občas strašne citlivá, lenže mala pocit, ako by starla rýchlosťou svetla a teraz mala dosť vysoký vek na neustále vyplakávanie. Neprišla k mame s cieľom utešovať ju a vravieť, že všetko bude dobré (sama tušila, že všetko NEBUDE dobré), ale šla ju požiadať o pomoc.

"Mama. Čo mám teraz urobiť?!"- Emma McJimmová k dcére zdvihla hlavu a ukázala uslzené oči plné bolesti. Aj keď nepovedala ešte ani slovo, Carole pocítila, akoby jej niekto vrazil nôž do srdca. Proste znovu použila tú prekliatu legilimenciu.

Prečítala si s veľmi nepríjemným pocitom v maminej mysli len jednu vec, a to konkrétne: Ešte nie je čas na naše stretnutie. Preto sa stalo toto. Deborah a tomu Shinkeyovi treba upraviť poriadne pamäť, aby si na nič nespomínal, vyčistiť im myseľ a hlavne zabrániť Tomovi, aby sa čokoľvek z tejto scénky dozvedel.

Carole nečakala ani päť minút - opustila maminu myseľ, zbehla do svojej izby po Kameň Oživenia a pokrútila ho tri krát vo svojej ruke. Emma sa ako obláčik prachu rozplynula a zostal po nej len akýsi tieň na dlážke domu. Aj ten však po niekoľkých sekundách zmizol.

Roztrasene vzala prútik Martina Shinkeya do ruky a zvierala ho napäto v spotených rukách- netušila totiž, aké je zabúdacie zaklínadlo a preto iba zúfalo nadvihla hlavu, zhlboka koncentrovane sa nadýchla a ponorila svoju myseľ do mysle Martina Shinkeya.

Náhlivo hľadala všetky informácie... áno, kúzlo Obliviate by túto úlohu zvládlo mimoriadne dobre. Carole sledovala mladého Shinkeya, ako sa pokúšal kúzlom zasiahnuť spolužiačku. Musela to byť Tomova mŕtva matka.

Žena mala presne také isté zelené oči ako Tom. Jej nádherné dlhé vlasy povievali veľmi jemne a elegantne mladá dáma vykročila. Očividne sa nachádzala popri rokfortskom čiernom jazere, práve tam, kde Carolina prítomnosť vstúpila do Hlbiny Pravdy.

"Nebudeš-to -nikomu-vyzrádzať, jasné? Ináč ťa začarujem!"- vyhrážal sa jej s nepríjemným tónom v hlase ,aký už Carole raz počula.

"Ale nevrav. Len to skús!"- zasmiala sa panovačne a tým svojím elegantným krokom akoby priplávala k Shinkeyovi. Naklonila sa k nemu a svojimi perami sa dotkla tých jeho. Shinkey ju však odsotil a cekol:

"Ty! Ty si iba špinavá šľapka! A ja sa s tebou nebudem nijako zahrávať! Obliviate!"

Tomova matka sa zrazu mykla, akoby sa jej zahmlelo pred očami. Ihneď ich otvorila a opäť sa na Shinkeya jemne usmiala.

"Ešte ti nestačilo? OBLIVIATE! OBLIVIATE! OBLIVIATE!"

Tento krát ostala istý čas v bezvedomí. Keď sa prebudila, bola iná. Na Shinkeya sa vôbec neusmievala a iba mu mdlo zakývala a povedala: "Všetko najlepšie!"

Shinkey sa zlomyseľne zasmial a podal jej ruku. Ona si vôbec nespomínala na to, čo sa udialo a tak ju iba stisla a veľmi dlho držala.

Tu sa akoby spomienka končila a preto Carole opustila Shinkeyovu myseľ. Keď zvládol toľko krát začarovať to dievča, Carole to iste v pohode zvládne. Boli to však iba také zbytočné slová. Pravdepodobnosť, že sa jej to podarí bola naozaj veľmi malá.

Pošúchala si rukou hlavu a zodvihla pred seba prútik. Nemala potuchy, aká je teória, pretože na to nikdy Shinkey nemyslel, ale snáď bude stačiť len povedať to hlúpe zaklínadlo.

"Obliviate!" Nepodarilo sa to. Carole očakávala ten sprostý výraz, ale u Shinkeya sa nejako neobjavil. Mohla by ho vyskúšať prebudiť, no tým by riskovala, že by na nič nezabudol a všetko by si pamätal.

"DOPAROMA! OBLIVIATE!" Tento krát ovládala svoj prútik akoby mysľou. Zo všetkých síl chcela, aby Shinkey na spomienky proste zabudol, nič viac. Bolo to ako keď privolala tú knihu v knižnici.

Tváril sa nesústredene, presne ako Carole očakávala. Preto sa naklonila aj ku Deborah a postup zopakovala.

Aj tá očividne na všetko zabudla a tak Carole nesmierne odľahlo a vydýchla si. Naklonila prútik nad dve telá a zašepkala:

"Ennervate!" Okamžite, dokonca obaja naraz sa zmätene prebrali a obzerali sa okolo seba. Naozaj si na nič nespomínali.

"Bol tu nejaký žúr, alebo čo? Cítim sa, akoby som vypila sto litrov ohnivej whisky..."- zívla si Deborah a spýtavo hľadela na Carole.

"Áno, teta. Iba si vypila trošku viac whisky a zaspala si a j s pánom Shinkeyom. Tak som vás teda prebudila, aby ste tu neležali na zemi."- zaklamala automaticky. Bolo to pre ňu dosť ťažké - s Deborah sa spriatelila len teraz a už ju aj klame. Lenže Shinkey na ňu podozrievavo pozeral:

"Moja, my tu žiadnu ohnivú whisky nemáme! Zo zásady pijem akurát tak nejakú medovinu, ale whisky som v živote nepil!"Carole až stuhla krv v žilách a mozog jej pracoval na maximum.

"Čo teraz.... ako by som ti to vysvetlila.... ty si si ju proste šiel kúpiť, na počesť toho, že som sem k vám prišla dočasne bývať."- zareagovala pohotovo, ale cítila, ako veľmi musí mať červené líca.

"Aha." Shinkey to buď až príliš vydarene hral, alebo mu naozaj čosi prebehlo v hlave. "Zrejme som sa fakt opil. To sa mi ale často nestáva. A ty, Drahá, nevedel som, že si taká alkoholička."- zasmial sa unavene a pozrel na Deborah. Tá sa okamžite začervenela a preto Carole radšej odišla z izby preč - vrátila sa do tej svojej.

Tam ju prekvapil ihneď vo dverách Tom.

"Všetko som videl aj počul, nemusíš mi to vykladať."- privítal ju znechutene.

"Čo si to urobila? Upravovať myseľ... ako si mohla... to som si o tebe nemyslel..."- nahnevane zapišťal akoby cudzím hlasom a keď mu Carole pozrela rovno do očí, prestal s tým.

"Prepáč mi. naozaj sa veci vyvíjali trochu inak, ako som sama očakávala. Tým Kameňom som privolala predsa naschvál mamu, aby si s Deborah mohla všetko vyjasniť. Je mi ľúto, ak si to vysvetľuješ zle."

"Ale nie... je to v pohode. Naozaj."- povzbudzujúco sa usmial Tom na Carole a tá sa zapýrila.

"Sorry, že som vás na tej dovolenke tak prepadla. Ale tvoj otec naliehal, aby som ku vám šla, tak sa i stalo... Ale nemôžem zabudnúť na to, ako som sa vtedy s ním pohádala a k čomu ma nútil. No to bolo už dávno a my ideme do druhého ročníka.... bože, koľko sa toho zmenilo..."

"Áno, zmenilo sa toho veľmi veľa. V poslednej dobe i ty. Zvykla si byť dosť nečakane výbušná, občas som mal z teba strach, ale teraz sa nestáva často, že by si iba tak z ničoho nič zvreskla a začala sa hádať. Asi si sa upokojila."- nadšene zvolal a ešte stále mu z tváre nezmizol ten čarovný úsmev.

"Hej... no rada by som sa všetko hneď teraz dozvedela. I keď, v prvom ročníku na Rokforte som trávila celé hodiny v knižnici... A ešte stále ma čakajú skúšky... bude to už o nedlho a ja sa tak bojím, že prepadnem."- s obavami povedala.

"Ale nie! Neprepadneš! Budem ti pomáhať ba aj o polnoci, len aby si sa stihla do tých skúšok naučiť. A to nepreháňam. Snáď si nechceš opakovať tento nudný ročník."

"Nie..."- prekvapilo zavzlykala a Toma objala.

"Neviem si ani predstaviť, že by som nemala takého kamaráta, akým si ty."

Tom sa netváril veľmi nadšene, ale aj tak objatie opätoval.

***

Ráno bolo dosť rušno. Deborah sa stále tvárila ako opitá a na každého vyvreskovala. Keď jej chcel dať pán Shinkey pusu, naštvane sa odtiahla a povedala:

"Čo-ma-obchytkávaš?!" Pán Shinkey otváral ústa, chcel hovoriť, že on ju nechce obchytkávať, ale to už iba zasvišťalo a Deborah zmizla vo dverách so slovami:

"Idem do práce."

Hneď na to sa Carole opýtala Shinkeya: "A kde vlastne Deborah pracuje?"

"Ona je... ehm... ako by som ti to vysvetlil...čistí drakom aj bežne nevidené miesta, ktoré sú...."- usiloval sa, ale Carole ho prerušila:

"Ďalej hovoriť nemusíte, už som si domyslela."- zachichotala sa a premerala si liečiteľovu tvár. Znovu mala ten pocit, že buď všetko hrá, alebo je všetko v poriadku. Nie je však v poriadku ako v poriadku. Teraz bol akýsi prívetivý, milý, pripomínalo jej to liečiteľa z nemocnice. No už nikdy ho celkom takého brať nemôže.

"Pán Shinkey, môžete mi dať kakao?"- opýtala sa radšej, aby zakryla tie všetky svoje myšlienky.

"Ale samozrejme, že môžem. Inak, nad čím premýšľaš?"- zasmial sa, až Carole vyprskla svoje raňajky - chlieb s jahodovým džemom. Žeby Shinkey používal tak ako ona legilimenciu?

"Ale nemaj strach. Vidím ti to na tvári. Potom, čo všetko si zažila sa ti vôbec nečudujem. Niektoré veci však nevyzerajú tak zle, ako na začiatku. Možno to raz využiješ."

"Áno, Carole. On to myslí dobre."- usmieval sa Tom, "tak to nakoniec dopadne aj s tvojimi opravnými skúškami. Uvidíš, že ešte bude Hagrid vychvaľovať, aká si skvelá čarodejníčka."

"Dúfam, že máš pravdu."- vzdychla si a chytila šálku kakaa, ktorú jej podával pán Shinkey. Už trochu menej rozmýšľala nad svojimi hlúpymi problémami.

"A ináč problémy sú prospešné. Tak sa učíš, vieš? Nesmieš ich brať ako príťaž."- prekvapivo vyhlásil a odkašľal si.

"Pán Shinkey, mohli by ste mi vysvetliť..." chcela sa spýtať, no Shinkey už bol niekde preč, pravdepodobne v obývačke.

"ON ASI VIE POUŽÍVAŤ LEGILIMENCIU!"- vykríkla zmätene. Už ju nevedelo tak ľahko niečo prekvapiť, aj keď ropuchy animágovia boli naozaj veľmi desivé.

"Carole, neblázni, začínaš byť neskutočne paranoidná. Toto trochu preháňaš.... i keď je to teoreticky možné. Otec chodil na Vysokú čarodejnícku školu v Belfaste, odbor liečiteľstvo a čarodejníctvo. Tam sa učili rôzne zvláštne veci. Aj nejaké veci o čiernej mágii. Viem, čo si o tom asi myslíš, ale na liečiteľstvo potreboval vedieť aj čosi o čiernej mágii. Stretáva sa s ňou v nemocnici často, i keĎ už menej, ako keď pracoval na oddelení otráv."

"Aha. Ale i tak, legilimencia je pokročilá čierna mágia. Dočítala som sa o tom v rôznych knihách a potrebuješ navyše veľkú silu vôle, aby si neodpadol pri jej použití. Keď sa mi to stalo prvý raz, myslela som, že omdliem. Bolo to naozaj drastické."

"Hmm... ja už naozaj nemám náladu, z tohto všetkého mi asi praskne hlava. Ešte stále sa neozvala Trelawneyová, ani otec."- posledné slovo povedala mimoriadne smutne.

"Napíš mu sovu. Iste ti tento krát odpovie. Nemôže byť až tak strašne hnusný..."- s nádejov vravel Tom a Carole jeho slovám začala vážne veriť.

"Okej. Máš brko a atrament?"

***

Carole onedlho napísala svojmu otcovi Frankovi list, čo s ním je, prečo sa prestal ozývať , ako sa má a najmä, že má o neho veľmi veľký strach. Nevidela ho niekoľko mesiacov a preto stále vykúkala z okna, či sa už nevrátila náhodou Hortenzia.

Lenže ona sa vážne nevrátila. Namiesto toho sa v jeden slnečný sobotný večer objavila v obloku pekná jednofarebná čierna sova s krásnymi očami. Bol s ňou i list od Trelawneyovej .

Carole ihneď k nej ako zmyslov zbavená utekala a premýšľala, čo v liste bude. No jedno tušila a to že sú tam pozitívne správy.

Milá slečna,

nemám náladu sa tu s Vami handrkovať, preto Vám vyveštím čosi do budúcnosti, len ma už neotravujete. Večer som neodolala a musela som nazrieť do mojej kryštálovej gule. A uvidela som smrť.... práve tú, čo sa týka Vás. Je mi ľúto, že šírim zlé správy ale budúcnosť je jasná. Zomriete strašnou smrťou, budete neskutočne trpieť a pred tým zažijete veľmi veľké trápenie... Áno, aj také kruté sú predpovede. Pevne dúfam, že ani na sekundu ste nad týmto nezapochybovali, pretože niet skúsenejšieho a inteligentnejšieho veštca, ako som ja. Ak Vaši známi či blízki potrebujú môj talent a služby, prípadne výklad budúcnosti z kariet, či predpoveď pomocou čajových lístkov, som k dispozícii. Ďakujem vám, moja milá.

Sybila Trelawneyová

"Doparoma!"- nahlas zvreskla. Prečo jej to všetko musí tak komplikovať? Prečo nemohla napísať, že bude mať desať detí, skvelého manžela a najmä pokojný život bez neprestajných záchvatov???

Zúfalo sa rozplakala- už proste svoje emócie nevedela udržať. Bežala so zakrytou tvárou do svojej izby a ľahla si na posteľ. Hneď sa otvorili dvere a vošla teta Deborah.

"Ach... Carole. Čo sa deje?"- prehovorila potichu a zatvorila dvere. To Carole dodalo trošku viacej odvahy.

"Ale... to nestojí za reč, Debi..."

"Ale stojí."- vravela neoblomne. "Ja som predsa tvoja teta, i keď krátko, ale vždy som bola i budem. Chcem ti pomôcť... okrem tvojich kamarátov som jediná príbuzná nablízku. Ty niekoho takého potrebuješ."

Carole sa pozrela do jej očí a vravela: "Dobre. Ale...ale nenúť ma, aby som ti hovorila, aké mám problémy. Len sa chcem proste vyplakať."

"V poriadku." Deborah Carole objala presne, ako to zvykla robiť jej mama, keď mala nejaké problémy a trápila sa. No vo vnútri si nahovárala, že nie je správne zabúdať na svoju vlastnú matku. Pripomenul jej to aj medailón, ktorý jej visel na krku - práve vtedy sa zaleskol.

"Počuj Deborah, porozprávajme sa. O niečom, čo mi všetko pomôže zabudnúť... napríklad tá tvoja práca je zaujímavá rozptyľujúca téma."

"Isteže. Pracujem v Brazílii, každý deň sa tam premiestňujem. Vieš, ako keď muklovia majú zoologické záhrada, niekoľko takých čarodejníckych sa nachádza na dobre utajených miestach v Južnej Amerike. Chová sa tam všetko možné, od veľkých jašterov po červoplazov. "

"Fíha. A sú tam aj sovy?"- spýtala sa s otvorenými ústami.

"Ale samozrejme. Aj kúzelné mačky, ropuchy, všetko..."

"A nemohla by som tam niekedy ísť? Rada by som si prezrela všetky tie zvieratká. Ako sa volá to miesto?"

"Animais de estimação." - zasmiala sa Deborah - nevedela ten názov poriadne vysloviť. "Je to asi po portugalsky... no na mňa sa nič nenalepí."

"Nevadí. Nešli by sme tam niekedy? Spolu?"- s nádejou sa spýtala a usmiala sa na Deborah.

"Ale samozrejme, že by sme tam mohli ísť, keď chceš, aj zajtra. Ale najprv musíme ísť do Ústredia hop-šup siete, aby sme s a vedeli premiestniť. Ty si ešte primalá na prípojné premiestňovanie."

"Teším sa."

[ » na začiatok « ]