Kapitola:
Pridaná: 30.10.2009, 18:29:07
Čítaná: 2421×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Carole McJimmová
Stručný dej: Carole McJimmová bolo takmer obyčajné dievča. Mala osem rokov a rodičov čarodejníkov. S nimi napäto vyčkávala, kedy sa jej konečne začnú prejavovať schopnosti. Nedokončená poviedka.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » 1 2 » Konečne doma 3 » Tomova teória a sen 4 » Mágia, ktorá vybuchuje 5 » Dva talenty v jednom 6 » Legilimencia 7 » Počiatočné úmrtia 8 » Habitalio Texo 9 » Tajomná a ľúbostná budúcnosť 10 » Bez priateľov 11 » Začiatok budúcnosti 12 » Prvý bozk je najkrajší 13 » Skúšky 14 » Havária 15 » Kameň oživenia 16 » Viac o Remusovi 17 » Zase sama 18 » Deborah 19 » Animais 20 » Napadnutá 21 » Dementori

NAPADNUTÁ

Ospravedlňujem sa za tú menšiu prestávku, ale ďalšia kapitola je zasa tu. Venujem ju všetkým, ktorým sa bude páčiť. A jednohviezdičkári, nechajte si to vaše hodnotenie radšej len v hlave...

Príjemné čítanie!

Táto noc bola asi najdlhšia zo všetkých, ktoré zažila. Tak veľmi sa tešila na zajtrajší výlet, že by bolo až hriechom zaspať a poriadne si oddýchnuť v mäkučkej posteli.

Carole zaregistrovala počas svojho pobytu v malebnej izbe, ako sa otvorili pomaličky dvere a vošla Deborah. Krúžila okolo jej postele, sledovala, ako „spí“ a potom odišla. Carole mala zvláštny pocit, že je to jej skutočná matka, čo ju privádzalo do rozpakov.

Hneď, ako začali lúče slnka dopadať a presvetľovať Carolinu izbu otvorila pomaličky oči a obzrela sa naokolo. Keď nič zaujímavé neuvidela schytila svoje červené letné šaty s mašľou ,ktoré v podstate nemala na sebe ešte ani raz a obliekla si ich. Prezrela sa v zrkadle (Vyzerám fakt dobre! – pomyslela si.) a išla pomaly do kuchyne.

Tam sedeli pri jedálenskom stole z čierneho dreva Tom, Deborah a pán Shinkey. Všetci vyzerali veľmi otrávene a nevyspato, mali kruhy pod očami a ledva zborovo povedali:

„Dobré ráno...“

„Niečo mi uniklo?“- podráždene sa opýtala, pretože už zo zvyku nenávidela tajnosti. Shinkeyovci sa len pozreli naraz na seba a potom sa ozvala Deborah:

„V noci... uaaa... bola strašná búrka a samé blesky... skoro sme sa ani nevyspali, ale tvoju izbu som kúzlom zabezpečila ihneď proti hluku, aby ťa to nevyrušovalo. No potom mi v tme kdesi vypadol prútik a naše izby ostali nezabezpečené.“- zívla si ustato a trochu sa zahniezdila na stoličke.

„Och, tak to ma mrzí!“- povedala Carole prívetivejšie, „ale vôbec ste moju izbu zabezpečovať nemuseli. Bola som taká zamyslená, že som nič skoro nevnímala. Inak, v Brazílii je dúfam že dobré počasie, lebo som si obliekla šaty.“- lišiacky sa usmiala a predviedla ich.

Shinkey aj Deborah začali prikyvovať, akoby hovorili, že tie šaty sa im neskutočne páčia a Tomovi až spadla sánka.

„Zavri si ústa, Tom, aby ti do nich nenaleteli muchy.“- zasmiala sa nahlas a s ňou aj Martin s tetou.

„No koniec žartov, Carole, rýchlo sa najedz, aby sme sa čo najskôr dostali do Ústredia hop-šup siete, bývajú tam strašne dlhé rady a čakali by sme tam na kozub minimálne do večera... pripravila som hrianky...“ – ospalo hovorila Deborah.

Carole do seba natlačila svoju porciu jedla, ktorú zapila mätovým čajom, pretrela si ústa a čakala, kedy všetci vstanú od stola. Potom Tom potichu povedal:

„Carole, môžeš na slovíčko, vedľa do izby?“

„Áno.“- pokývla hlavou. Spolu vstali a odkráčali do obývačky. Tam Tom začal hovoriť:

„Prišiel ti už list od otca alebo od Trelawneyovej?“ Carole si všimla jeho ustarostený tón v hlase, aj ten smutný pohľad v očiach.

„Mám zlé správy. Od otca mi sova vôbec neprišla a od Trelawneyovej som dostala dosť drsnú správu.“ Rýchlo odbehla do svojej izby, schytila pokrčený list a ihneď ho ukázala Tomovi.

„Milá slečna,

nemám náladu sa tu s Vami handrkovať, preto Vám vyveštím čosi do budúcnosti, len ma už neotravujete. Večer som neodolala a musela som nazrieť do mojej kryštálovej gule. A uvidela som smrť.... práve tú, čo sa týka Vás. Je mi ľúto, že šírim zlé správy ale budúcnosť je jasná. Zomriete strašnou smrťou, budete neskutočne trpieť a pred tým zažijete veľmi veľké trápenie... Áno, aj také kruté sú predpovede. Pevne dúfam, že ani na sekundu ste nad týmto nezapochybovali, pretože niet skúsenejšieho a inteligentnejšieho veštca, ako som ja. Ak Vaši známi či blízki potrebujú môj talent a služby, prípadne výklad budúcnosti z kariet, či predpoveď pomocou čajových lístkov, som k dispozícii. Ďakujem vám, moja milá.

Sybila Trelawneyová“

– nahlas prečítal a odkašľal si:

„Tá protivná stará ježibaba, striga sprostá! Chcela ťa len vydesiť, nič si z toho nerob, klame! Určite je to iba namyslená stará ženská, ktorá sa nudila. Snáď tomu neveríš?!“

„A-ale... verím. Prosím, už o tom nehovor...“- so slzami v očiach prehovorila a sadla si na semišovú sedačku.

„Keby že poznám aj nejakú inú verziu pravdy, isteže jej verím! Lenže ja už neviem, čomu mám veriť... proste neviem, som úplne zmätená, všade vidím len nejaké znamenia, ale často je to iba zlomok z toho, čo mi pomôže... nemá to význam.“

„No tak, upokoj sa.“ Tom si sadol vedľa nej a vravel: „Nemôžeš to hovoriť. Nemysli nad pravdou a ži prítomnosťou. Možno tú pravdu nikdy nespoznáš, ale dôležité je že budeš šťastná! Celé je to divné, ja viem, ešte stále rozmýšľam nad tým že máme byť manželia, je to proste šibnuté...“

„No tak dosť, Tom. Ja nikdy nedopustím, aby som sa stala tvojou manželkou. Je to, ako si povedal, šibnuté! A nie som predsa taká šialená, a ani ty nie si.“

„Ale no, ty si nemôžeš len tak povedať, že ovplyvníš budúcnosť, to nejde.“- s nádejou v hlase povedal Tom a Carole uštipačne vyhlásila:

„Aha. Takže si sa naozaj načisto zbláznil. Myslela som, že pokiaľ si tu, je tu aspoň jeden normálny človek, ale to bola hlúposť... Nechajme to však tak, pretože sa rozzúrim ako zvyčajne a ja-sa-chcem-ovládať! Ale občas mi to už nejde.“- vyskočila tak, až jej začali viať šaty a utiekala rýchlo do kuchyne.

„No tak, Carole, počkaj, sorry... trochu som sa nechal uniesť.“- priznal celý červený a chytil kamarátku rýchlo za plece, aby neušla.

„No, že trochu! Okej... tak teda zasa kamaráti, ale už si to u mňa nepokaz, jasné? Som si stopercentne istá, že vieš, aká bývam výbušná tak sa ku mne aj tak správaj.“- otrávene prehlásila a Tom iba s úsmevom súhlasil.

***

Cesta do Ústredia hop-šup siete nebola vôbec dlhá i keď Carole bola znovu prchká a odmietala prehodiť čoby len slovko s Tomom. Všetci štyria cestovali muklovským taxíkom (Taxikár sa neustále pozeral udivene na Odšťastňovač).

„A teraz ma akože skúšaš, ako dlho to vydržím, Carole? Lebo ja to už asi nevydržím. Prečo zasa mlčíš? Urobil som ti snáď niečo?“- vypytoval sa rýchlo. Po týchto náhlivých poznámkach Carole otočila k Tomovi hlavu a povedala konečne:

„Áno, uhádol si. Spokojný?“ –vypúlila naňho hrozivo oči.

„Počuj, nie som. Neskúšaj ma už konečne. Ja dobre viem, že si občas odporná tak potom čo tu riešiš? Predsa som ti nič nespravil, ani vlások na hlave neskrivil!“

„Aha, tak odporná. A ty si taký, že by sa oplatilo vyhodiť ťa von na cestu z tohto taxíka!“ Taxikár sa vážne začal smiať a teta Deborah sa zamračila:

„Preboha, hádate sa ako starí manželia! Už prestaňte s tými hádkami!“

Tom sa začal dusiť smiechom a Carole sa len zahniezdila na nepohodlnej sedačke toho taxíka.

„Prisahám, môj život je horší než sci-fi...“

***

Konečne stáli pred Ústredím hop-šup siete v centre Londýna. Vchádzalo sa tam tak, že ste „nechtiac“ potlačili na maličký gombík pri svetelnej signalizácii (na ktorom bolo označené Nefunkčné) a za vaším chrbtom sa otvorila zrazu stena. Fígeľ bol v tom, že hlavná cesta bola preplnená nič netušiacimi muklami a tí si všímali každý váš krok.

Carole veľmi presvedčivo zahrala mukelku, ktorá si prezerala výklad vo vedľajšom obchode s anglickou módou a potom rýchlo prebehla za múr, kde skočila za stenu. Tom ju nasledoval a podobne to urobili aj Deborah so Shinkeyom.

Ústredie bolo takmer celé zaplnené tisíckami hláv. Bola to totižto jedna veľmi veľká miestnosť, ktorú po bokoch obklopovalo množstvo kozubov. Stena lemovali drevené obklady, ktorá sa leskli v svetle sviečok. Nebolo badateľné, že pár metrov od vás sa hrnie plno áut a nachádza sa tam centrum Londýna.

„To toľko ľudí nemá ani len krb?“- s otvorenými ústami pri pohľade na tú kopu čarodejníkov sa opýtala Carole.

„Áno, kozuby už vyšli z módy a ľudia sa radšej premiestňujú. Veď už aj premiestňováky sa robia od trinástich a kedysi to bolo až od šestnástich... Všetci sa nejako pohli dopredu, ale pred sebou vidíš ľudí, čo uprednostňujú pohodlnú cestu hop-šup sieťou.“- zareagoval ihneď Shinkey a odkašľal si – šeptom Deborah povedal:

„Už sa toľko neobzerajme, lebo do večera sa do Brazílie nedostaneme... Mali sme ísť predsa premiestňovaním.“- otrávene sa pozrel na všetku tú masu ľudí. Deborah však prevrátila oči a taktiež zašepkala:

„Deti by sa asi dovracali. Vrcholne nesúhlasím s tým, že premiestňováky sa budú robiť už v treťom ročníku, ja osobne tam Toma asi nepustím! To je hotové ohrozovanie.“

„A ja ho tam dotlačím. Nech sa len učí, aj tak má hlavu na sprostosti. Ako malý chodil ešte so mnou do nemocnice, čakal som, že to bude hotový liečiteľ, ale akosi sa zlajdáčil.“

„Prosím ťa, Martin, toto nie je vhodné miesto na rodinnú hádku a ako si vravel, budeme tu čakať do večera, tak je tu plno.“ – šepkala a potom zakričala:

„Tom, Carole, chyťte sa ma za ruky, ľahko sa tu dá stratiť.“ Tom sa ihneď chytil Deborahinej ruky a druhej sa chopil zasa Shinkey, takže Carole zostala naprázdno a musela sa uspokojiť s mastnou a spotenou rukou doktora Shinkeya .

„Nestraťte sa!“- ustavične vykrikovala Deborah a zároveň vykúkala, kde sa uvoľní miesto pri krbe. Všade sa rozsypával hop-šup prášok (novej generácie – oranžovej farby pre pokojné premiestnenie) a Carole sa na ňom najmenej desať krát skoro šmykla. Ráno si obula sandále na dosť vysokom podpätku a to ju čoraz viacej znervózňovalo.

„Tamto, decká!“- vyhlásil Shinkey a ukázal na úplne voľný kozub. Nikto pri ňom nestál, ani jeden jediný čarodejník.

„To je čudné, prečo tu nikto nie je...“- povedala viac-menej Carole pre seba, pretože všade bolo počuť šum rozhovorov iných osôb.

„Pôjdeš prvá.“- zahlásil zlomyseľne Shinkey. Carole bola ihneď červená od zlosti, pretože mala pocit, že ten kozub je nejaký pokazený a Shinkey ho chce cez Carole otestovať.

„Ja? A prečo by som mala ísť prvá ja? To hádam nemyslíte vážne, choďte vy!“- nazlostene povedala a otočila sa Shinkeyovi chrbtom. Ten odfrkol a strčil jej dokonca do rúk prášok.

„No tak Carole, poslúchaj. Nechceme ti ublížiť, ale bolo by to ešte horšie, keby si mala ísť posledná. Rýchlo, prichádzajú sem už nejaký ľudia...“- chlácholivo povedala Deborah a mierne ju postrčila ku kozubu.

„No tak... dobre.“- povedala napokon, vošla do krbu, nadýchla sa a vravela rázne:

„Brazílska zoologicko-magická záhrada!“ Sama si nebola istá, či to sformulovala dobre, veď predsa nevedela rozprávať po portugalsky a už vôbec si nepamätala na ten názov. No iste sa jej podarilo opustiť Londýn, pretože uvidela dlhý tunel, ktorý jej cez oči prebehol strašne rýchlo a ona stihla vnímať iba podmorské kozuby, ktoré asi nikdy nemali možnosť horieť, kozuby vychádzajúce do obyčajných čarodejníckych obydlí, až sa zjavila náhle v nejakej malej miestnosti s bielymi stenami a hnedým neprehľadným ošúchaným oknom.

Za rovnako ošúchaným stolom sedel muž v zeleno hnedej uniforme, zaiste správca celej zoologickej záhrady. Keď Carole uvidel, zamračil sa, odhrnul si z očí sivé vlasy a prehovoril milým tónom po portugalsky:

„Bom dia! Quem é voce, por favor? Sou Nick Wetherby.“ Carole sa celá zapýrila a uvažovala, čo mu má povedať:

„Ehm... rozprávate anglicky?“- spýtala sa trochu nervózne. Všimla si, že Brazílčanov výraz bol ešte viacej prívetivejší a znovu prehovoril:

„Mas é claro! Teda... pardon, samozrejme že hovorím po anglicky. S týmto mám najväčší problema, keď vir nikto z Anglicka, neviem sa vykoktať. Tak vám to poviem... ešte raz. Volám sa Nick Wetherby a som tu sprievodca. Pochádzam z Európy, ale na tie ich jazyky som už aj zabudol... A to ste prišla sama, slečna?“

„Ehm... nie. Mali by onedlho prísť môj kamarát a jeho rodičia, ale neviem kde sú. Asi je pokazený krb v Ústredí hop-šup sieti... Nebude vám vadiť, ak si tu počkám?“

„Ale samozrejme že nie! Návštevníci sú vítaní!“- usmieval sa starší chlap a Carole si vydýchla. Mala veľmi rada príjemných ľudí, čo bolo vlastne päťdesiat percent z jej okolia, ale tých známych si nevedela vážiť.

Veď aj na Toma stále iba nadáva, napomína ho, akoby jej niečo stále urobil a zvyčajne sa jej snaží len pomôcť. Ale v nesprávnej chvíli.

Vtom sa ozvalo mierne puknutie a v kozube sa zjavil najprv Tom, potom Deborah a Shinkey. Vyzerali dosť otrávene a namrzene.

„Za-bi-la-by-som-to-ho-idio-ta!“ –vykrikovala zrazu Deborah. „STOJÍ TAM AKO STĹP! A nepomôže... ach, to je fakt inteligencia...“

„Čo sa stalo, teta Deborah?“- opýtala sa s úsmevom Carole, ktorej bolo divné, že aj človek prívetivý ako Deborah môže takto nahnevane vybuchnúť.

„Keď si odišla, zatvoril sa krb a nevedeli sme ho otvoriť. Mali sme pocit, že si možno uviazla v hop-šup priestore. Našťastie tam stál strážnik. Tak sme mu povedali, nech nám pomôže a vieš čo? On sa nás opýtal, že čo ho otravujeme! A nie je tam náhodou na to, aby nám pomohol?“- rozhorčovala sa.

„Ach... ahoj Nick. Nejako si sa dohovoril?“- usmiala sa na toho sprievodcu.

„Ale salmozlejme.“- zasmial sa a žmurkol na Carole. „Máte peknú dcéru. Nevraveli ste mi o nej.“ – trošku sa zamračil a spýtavo na Deborah hľadel.

„Ále, ona nie je moja mama. Zle ste si to vysvetlili, veď ja som vám...“- začala Carole, ale potom do konverzácie zasiahol pán Shinkey:

„No dobre, mali by sme už ísť, tak dlho sme sa zdržali v Londýne, že teraz by sme si mali švihnúť.“ Carole sa ešte chcela aspoň päť minút rozprávať s Nickom, chcela vedieť, čo ju v tejto zoo čaká, ale zdalo sa jej rozumnejšie proti Shinkeyovi druhý krát neprotestovať .

„Mali by sme sa rozdeliť. Zoo je veľká a nestihneme to tu obehnúť celé. Ja pôjdem s tebou, Tom a Carole, ty pôjdeš s Martinom, dobre?“

Zrazu obaja (Tom aj Carole) naraz zvolali: „NIE!“ Deborah sa uškrnula a unavene hovorila:

„Nemôžete ísť sami dvaja. Ste príliš malí na to, aby ste sa tu túlali. Takže to bude tak, ako som už raz povedala.“

„Ale no tak, Deborah, nerob si starosti. Ja na decká pokojne dohliadnem a vieš, že na mňa sa môžeš spoľahnúť.“- usmieval sa Nick a Carole až poskočilo srdce od radosti. Je šanca, že nebude trčať niekde pri nudných zveroch s ešte väčším zverom Shinkeyom?

„No...ja neviem.“- prehovorila šeptom Deborah, ale keď uvidela Tomovu a Carolinu rozžiarenú tvár, napokon vyhlásila:

„Dobre teda. Ale budete si dávať pozor, nebude chodiť pri draky a ušobijné netopiere, dobre? Ešte to tam nie je vyčistené a smrdí to tam.“ – posledné vety povedala viac menej pre Nicka.

„Neboj sa, Debi, všetko dopadne dobre. mám s touto prácou skúsenosti. Deti, poďme.“

***

Carole zažila práve asi najšťastnejší deň svojho života. To všetko, čo uvidela bolo proste nádherné. Krásne zvieratá ako hipogrify, testraly a pestrofarebné exotické vtáky sa na ňu pozerali z blízkosti piatich metrov. Jediné, po čom snáď Carole túžila bolo nahliadnuť do výbehu drakov.

Totiž si všimla, že do odbočky k drakom smerovali všetci ľudia a nikto si nevšímal oproti stojacich bielych jednorožcov. Muselo to tam byť úžasné.

„No, ták, prosím, zaveďte nás za drakmi!“- prosíkala Nicka, ale ten stále krútil hlavou.

„Nestačilo ti? Toto je jediná zoologicko-magická záhrada, kde nájdeš jednorožcov! Nikde na svete sa nenachádza toľkoto magických i nemagických zvierat ako tu. Draky sú už len čerešňa na torte, ktorá vám teda chýbať nebude.“

„Ale prečo? Zadlávia nás tam či čo? Veď to musí byť predsa bezpečné!“- smutne vravel Tom.

„No tak to nie je, Tom. Je tam stále predstavenie Dračia šou. Postavený je tam akoby amfiteáter a pred tebou naživo stoja a revú draky. Nie je to nič pre deti vášho veku.“- napomínal ich Nick, ale so svojimi rečičkami teda veľký úspech nemal.

Carole a Tom vedeli, že on je starý človek a ľahko mu ujdú. A tak presne aj urobili. S ťažkým srdcom sa rozbehli spred rukami zalamujúceho Nicka, ktorý nevedel už nič urobiť a bežať nevedel tak rýchlo ako oni dvaja.

Keď boli tak veľmi vpredu, že pána Wetherbyho za sebou neuvideli, Tom si vydýchol a prehovoril:

„No, Carole, ja z toho nemám dobrý pocit. Nick si to pokazí u Debi a my dvaja s tým už asi nič nebudeme vedieť spraviť.“

„Ale no tak, Tom, pozri, sú tam draky!“- nadšene prehovorila, ale stihla sa ovládať, aby náhodou nebola až príliš šťastná.

Nasledujúce sekundy však boli pre ňu hotovou hrôzou. Uvidela všetko rozmazane a zbadala iba obrovského netopiera, za ktorým utekalo mnoho čarodejníkov. Zaútočil. Ten čierny tvor mal obrovské nebezpečné zuby a nech sa Carole bránila ako chcela, zahryzol sa do jej ruky. Pocítila ohromnú bolesť, spadla na zem, päť minút sa ešte zvíjala a potom zavrela oči a uvidela iba veľkú čiernu tmu.

[ » na začiatok « ]