Kapitola:
Pridaná: 18.9.2009, 14:48:43
Čítaná: 2319×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Janka, Nataša, Simona
Stručný dej: Ahojte, som Simona Kailová. Mám sedemnásť rokov a dve sestry Janku a Natašu. Sme trojičky, ale nie jednovaječné, takže ani jedna sa na seba nepodobáme. Nemáme ani jednu rovnakú črtu alebo vlastnosť. Sme úplne odlišné, ja som najvyššia, druhá v poradí je Janka a tretia je Nataša. Keď sa postavíme vedľa seba, tak vytvárame somárske schody, ako mama vravieva. Aj farbu vlasou máme odlišnú, ja mám bledohnedé vlasy, Janka má špinavý blond a Nataša má čisto čokoládové vlasy. Veľmi jej závidím, ale mamina mi vždy povie: ,,Takú farbu vlasou ako máš ty, takú nikto iný na svete nemá.“ To ma vždy povzbudí. A asi si kladiete otázku, prečo som ani raz nespomenula otca. S maminou sa rozišiel pred siedmimi rokmi. Vedel plynulo po anglicky tak sa odsťahoval do malého mestečka neďaleko Seatlu. Je to Forks. Mama nás tam na nejakú dobu posiela, tak uvidíme aké to tam bude.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Odchod 2 » Privítanie 3 » Stres 4 » Zoznamovanie 5 » Odpovede 6 » Skok

4.ZOZNAMOVANIE

Vyšli sme z budovy a obzreli sme sa dookola. Vonku už nikoho nebolo a keď hej, tak sa ponáhľal na hodinu. My sme mali prvú hodinu matematiku, ktorá sa mala konať v druhej budove školy.

Pomaly sme prešli na druhú stranu trávnika a kráčali sme smerom k budove. Janka otvorila dvere a ja s Natašou sme vošli dnu. Vnútri bolo veľa dverí a skriniek do ktorých si študenti dávali učebnice a iné veci. Ako to, že nám tá pani v riaditeľni nedala kľúčiky od takýchto skriniek? Možno na to zabudla a dá nám ich

na konci dňa ako jej pôjdeme odovzdať papier s podpismi.

,,Mám to.“ Vykríkla Nataša a ukázala na jedny dvere na ktorých bolo napísané, hodina matematiky.

Zaklopali sme a vošli sme dnu.

Ja som sa pozrela na papier kde bolo napísané meno profesora.

,,Dobrý deň,“ pozdravili sme.

,,Vy ste Pán profesor Krowl?“ spýtala som sa ho.

,,Áno som a vy musíte byť sestry Kailové, že je to tak?“ opýtal sa a my sme len prikývli.

Podišla som bližšie k nemu a podala som mu papier na ktorý sa podpísal a podal mi ho naspäť.

,,Ďakujem,“ poďakovala som sa mu a čakala som čo poviem.

Obzerala som sa po triede a snažila som sa nevenovať pozornosť všetkým tým pohľadom.

,,Nech sa páči, tú sú vaše učebnice a nájdite si nejaké voľné miesta.“ Podal nám každej úplne novú učebnicu matematiky a ukázal a triedu aby sme si našli voľné miesta.

Ako som tak pozerala a rátala som všetky voľné miesta v triede , tak som narátala len tri. Takže keď sa usadíme mi tak bude plná celá trieda. A nerozmýšľala som len nad týmto, ale snažila som sa nájsť toho pekného chalana, ktorý do mňa ráno vrazil ale asi nemal prvú hodinu matematiku. No nič. Sklonila som hlavu a išla som k prvému voľnému miestu, ktoré som si všimla.

Sadla som si vedľa vyškereného chalana, ktorý sa neustále otáčal za babou, ktorá sedela za nami. Vedľa nej bolo prázdne miesto, ktoré po chvíli obsadila Janka. Nataša sedela na druhej strane triedy vedľa maličkej ryšavo vlásky, ktorá vyzerala dosť milo.

,,Ahoj, som Peter Metch. A ty si?“ predstavil sa mi môj spolu sediaci. Otočila som sa naňho a snažila som sa vydať nejaké anglické slovo, no potom sa mi vrátila reč a ja som mohla zasa rozprávať. Určite som vyzerala ako dilino, keď som naňho pozerala s otvorenou hubou.

,,Ja som Simona Kailová.“ Povedala som a snažila som sa vnímať to čo rozpráva profesor. Ako som to tak chvíľu počúvala, tak rozprával o tom čo nás čaká tento rok. Radšej som sa otočila k Petrovi a čakala som na ďalšiu jeho otázku.

,,A skadiaľ si?“ Zamyslel sa.

,,Som z malého štátu. Som zo Slovenska a žijem v hlavnom meste a tým je Bratislava.“ Tvárila som sa vážne.

,,Ako to, že žijem, veď si teraz aj zo sestrami tu. Nechápem tomu.“

„No, naši sa rozviedli a otec sa preťahoval sem a my sme teraz tu. Tak to je.“ Usmiala som sa.

,,Ahá, už chápem. Keby si mi to nevysvetlila, tak ani neviem.“ Zasmial, tak nahlas, že ho počula celá trieda.

,,Pán Metch, prosím skľudnili by ste sa trošku? Chcel by som vám dorozprávať všetko čo vás čaká tento rok.“ Napomenul ho učiteľ.

Všetci upierali zrak len naňho. Peter sa začervenal, ospravedlnil sa a profesor ďalej pokračoval v rozprávaní.

„Nabudúce sa musím zasmiať trochu tichšie.“ Povedal a usmial sa na mňa.

,,No. To hej.“

,,Si super, páčiš sa mi a takých zábavných ľudí ako ty sem veľa nechodí. Keď pôjdete na obed, budem vás čakať pred jedálňou a zoznámim vás s ostatnými. Dobre?“

Prikývla som.

Tuho ma objal okolo ramien a potriasol so mnou.

Po piatich minútach zazvonilo a ja som sa postavila a bežala som von s triedy. Oprela som sa o jednu skrinku a čakala som na Janku a Natašu.

S triedy vychádzali všetci študenti a medzi poslednými bol Peter, Janka, Nataša a tá baba, ktorá sedela vedľa Janky. Všetci sa rozprávali a smerovali ku mne.

Peter s tou babou odbočili kúsok predo mnou iným smerom.

Tá baba mala tmavo hnedé vlasy a zelené oči. Oblečené mala ružové tričko a bledo modré rifle.

Vyzerala dobre.

,,Ahoj, no čo ako sa sedelo vedľa Peťa?“ spýtala sa ma Janka.

,,Super, je zábavný. A ako sa volá tá baba, za ktorou sa otáčal?“ Spýtala som sa.

,,To je Alex Seilová. Je hrozne zlatá.“ Povedala s úsmevom Janka.

,,No poď, ideme na telesnú, uvidíme čo nás tam čaká.“ povedala ironicky Nataša a vybrali sme smerom k telocvičniam.

,,Tu by to malo byť.“ povedala som a ukázala som na budovu oproti nám.

Pomaly sme vošli dnu a vliezli sme do šatní.

Nikto tam nebol, lebo hodina sa už začala a my sme meškali.

Rýchlo sme sa prezliekli a vbehli sme do telocvične.

Baby hrali futbal a profesorka sa z rohu na ne pozerala.

,,Dobrý deň, pani profesorka Krixová.“ pozdravila som ju a podávala som jej kartičku.

,,Dobrý deň. Ako neviete hodina sa už dávno začala. Toto sa už nesmie opakovať.“ pozdravila nás a hneď nás aj upozornila na to, že sme prišli neskoro čo sme dávno vedeli.

Baby sa držali ďalej, ale ja som musela počkať dokým mi vráti kartičku z podpisom.

Po chvíli mi ju podala a zapískala na píšťalku.

Skorom som ohluchla. Vôbec jej nevadilo, že som hneď pri nej a píska mi rovno do ucha. Hneď som vedela, že túto profesorku. nebudem mať rada.

,,Dosť to by stačilo. Päť kolečiek!“ zakričala a všetky začali behať okolo.

,,A vy čo tu stojíte? Desať kolečiek za neskorí príchod a k tomu ďalších päť.“ hovorila nám a ja som sa jej troška aj bála, tak som radšej začala behať.

Čo, keby to niekto nespravil, čo by urobila sním? Asi by ho pretrhla.

Rozmýšľala som čo by sa stalo keby niekto porušil Krixovej rozkaz.

Ale po chvíli som na to radšej prestala myslieť, lebo som sa bála ešte viac.

,,Je koniec, do šatne!“ zakričala Krixová a všetci vybehli von z telocvične, len ja som tam zostala a snažila som sa chytiť dych po tom behu. Po chvíli sa mi to podarilo a dotrepala som sa pomaly do šatne, kde boli už len štyri baby.

Rýchlo som sa prezliekla a s babami sme bežali na našu tretiu hodinu a ňou bola biológia.

Dobehli sme k učebni biológie a práve zazvonilo.

Okolo nás prešiel profesor a vošiel do učebne.

,,To musel byť profesor Qein,“ povedala som a vošla som za ním.

Ako na každej hodine sme ho pozdravili a ja som mu podala kartičku. Každej z nás podal knihu a povedal, že si môžeme sami vybrať miesto kde si sadneme. Začala som sa obzerať a zbadala som tam toho nádherného chalana, ktorý ma ráno zrazil na zem.

Vedľa neho bolo voľné miesto, tak som sa vybrala tým smerom.

Prišla som tam a spýtala som sa ho:,,Ahoj, je tu voľné?“

Usmiala som sa.

Zdvihol hlavu a pozrel sa na mňa.

,,Jé, ahoj, jasné je tu voľné, sadni si.“ Bol úplne prekvapený s toho, že ma vidí.

Sadla som si a vybrala som si peračník.

,,Nečakal som, že ťa ešte dnes stretnem.“

,,Prečo?“ začudovane som sa spýtala.

,, Myslel som, že sa mi budeš vyhýbať alebo druhá možnosť bola, že by si ma hľadala aby si mi mohla vynadať.“ Usmial sa.

,,Nie, vôbec. Ja by som nikoho nehľadala len preto aby som mu mohla vynadať a určite by som sa nikomu nevyhýbala.“ Pokrútila som neveriacky hlavou.

,,To som rád.“

,,A nepovedal si mi ako sa voláš, len si odbehol a nič.“ pripomenula som mu.

,,Ahá, prepáč. Ja som Edwar.“

,,Simona, Simona Kailová lepšie povedané.“

Podali sme si ruky. Ani jeden z nás nevnímal priebeh hodiny.

Stále sme sa rozprávali a bolo nám úplne jedno čo pán profesor Qeil hovorí.

Zazvonilo a mne bolo ľúto, že sa musíme rozlúčiť, síce som vedela, že sa na obede alebo zajtra v škole uvidíme. No, lenže mne to pripadalo ako keby sme sa lúčili na večnosť.

Neviem prečo ale po prvý krát v živote mám pocit, že mi bude niekto koho poznám len hodinu chýbať.

Edward sa postavil a zastavil sa pri mojom kraji lavice.

Pozerala som naňho a čakala som čo spraví

,,Ideš na obed?“ Spýtal sa a ja som mu len nemo prikývla.

,,Poď pozývam ťa.“ Usmial sa.

Ja som stuhla a neverila som vlastným ušiam. Pokúsila som sa nahodiť úsmev ale nejako mi to nešlo. Iba som sa bezducho postavila a zasunula som stoličku.

,,Môžem sa ťa niečo opýtať?“ Opatrne sa ma opýtal.

,,Áno.“ Začala som si baliť učebnice.

Jemne ma chytil okolo pása a usmial sa na mňa.

Vôbec som takú to vec nečakala a bála som sa čo sa opýta.

Trieda sa stále vyprázdňovala a ja som Nataše a Janke ukázala nech idú von.

Edward nič nehovor a len sa pozeral von oknom.

,,Edward, čo si sa ma chcel opýtať?“ Vytiahla som ho zo zamyslenia.

,,N-Nič.“ pokrútil hlavou, ale stále ma držal okolo pása.

Bolo to príjemné, lebo mal horúce ruky.

Pomaly sme tak vyšli z triedy a smerovali sme na zemepis. To bola moja štvrtá hodina.

[ » na začiatok « ]