Kapitola:
Pridaná: 6.8.2009, 16:48:35
Čítaná: 6463×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: mačiatko
Stručný dej: Nečítajte to, ak nemáte lásku k mačkám a zvieratám, lebo nepochopíte, čo som prežívala... Moc som dej toho, čo som urobila, nezmenila. Toto sa naozaj stalo. Nedokončená tvorba.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » 1 2 » 2

Na druhý deň, i po upozornení maminy, som sa rozhodla mačiatko zachraňovať iným spôsobom. Zavolala som kamarátke Simone, nech sa naňho príde pozrieť.

„Ahoj Simi, je tu nejaké mačiatko, nechcela by si práve?“- opýtala som sa napäto. „Prídem, Naty, ale práve sa narodili Cirmi dve mačiatka. Otec by mi to nedovolil.“- smutne odvetila.

„Tak sa aspoň poď pozrieť.“- sklamane som jej povedala. „Dobre, o pol hodinu som u teba.“

Hneď, ako Simona prišla, bolo na ulici to čierno-biele neposlušné mača. „Tam je!“- povedala mi Simi. Hneď, ako sa naňho vrhla, sa skrylo do kríkov. „No pekne... Skúsim zobrať salámu.“- navrhla som. O chvíľku som sa s ňou vrátila, a podala som ju Simone. „Vďaka.“ Simi jej ju dávala pod nos, položila jej ju na trávu, no mačka uchmatla jedlo, odišla vzad a pochutnávala si.

„Myslím, že teraz ju nechytíme. Nechajme ju odpočinúť. Poď sa za vtedy pozrieť na moje dve mačence!“- povedala Simona. Súhlasila som a nasadla na bicykel.

Dve hodiny som bola u kamarátky a užívala som si čas s mačiatkami, ktoré boli večne neposedné a hravé. Spoločne sme ich okúpali a oni boli čistučké a voňavé.

„Poďme k nám.“- povedala som.

Vrátili sme sa pred krík a mačiatko znovu vykúkalo. „Poď, cici, cici, cici!“- volala Simi. V jednej chvíli sme ho mali, v inej zase nie.

Prišli na pomoc aj môj brat a dvaja kamaráti. Aspoň už neboli taký sebecký, ako minule. „Vy choďte z druhej strany, a Simona naňho dá lopatu!“- zvolala som. Simi držala v rukách ťažký nástroj a čakala na signál.

„Teraz!“- zrevali sme všetci. Simona vyvalila lopatu do kríkov, ale mačiatko akosi prekĺzlo popod neho a boli sme na tom tak ako pred tým.

„Skúsme to s vedrom.“ No čím ďalej, tým to bolo horšie. Mačka bola taká plachá, že na každý jeden tichý zvuk sa strhla.

„No Naty, ja už idem. Príď sa večer korčuľovať, keď chceš.“- povedala Simona a ja som vedela, že nádeje sú preč, tak ako včera. „Dobre, tak ahoj!“

O štvrtej prišla domov mama z práce. „No ahoj.“- vtisla mi na líce pusu. „Bola tu Simona?“ – spýtala sa . Zavolala mi totiž ešte pred tým, než prišla Sims ku mne, a ja som jej povedala, že mača ideme chytať. „Áno. Ale nevedeli sme ju ulapiť. Stále nám ušla.“

„Ja ju chytím, len sa prezlečiem.“- oznámila mamina, ako keby to bola samozrejmosť. „Nechytíš ju. Je rýchla.“ – namietala som. „Ale chytím.“

Keď sa mama prezliekla, vybrala sa pred krík. Traja kamaráti, vrátane brata ju napäto sledovali. Ja som sa pozerala cez okno.

Bohužiaľ, bolo to márne. Mamina mi vo vnútri povedala, že je príliš vystrašená a nebude ju vedieť chytiť. „Ó nie...“ Ale aj zajtra je deň , ubezpečovala som sa v duchu. Simona mi povedala, že príde. Čas však máme len do pondelka, potom idem na týždeň k babke.

Šancu ale stále máme.

Aj toto bolo samozrejme skutočné. Stalo sa to dnes. Ak ešte niečo podnikneme, pridám ďalšiu kapču. Zrejme zajtra. Majte sa, ďakujem za prečítanie.

[ » na začiatok « ]