Kapitola:
Pridaná: 12.4.2007, 20:26:02
Čítaná: 5620×
Hodnotenie: (počet hlasov: 65)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Persefan Viertlová, Severus Snape, Sirius Black, James Potter, Remus Lupin, Lily Evansová
Stručný dej: Jedno neobyčajné dievča s ešte neobyčajnejšími schopnosťami. Ako si poradí v neznámom svete čarodejníkov? Pochopí svoj osud a miesto v ňom?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Persefan Viertlová 2 » Ťažké rozhodnutia 3 » Na nákupoch 4 » Prázdninové potulky Rokfortom 5 » Profesori 6 » Cica 7 » List 8 » V Slizoline 9 » V Chrabromile 10 » Kurz pre Námesačníka 11 » Nedôverčivosť 12 » Spackaný metlobal 13 » Odhalený 14 » Odhalená 15 » Rytier a Drak 16 » Doma 17 » Návrat k čarom 18 » Tvrdý oriešok 19 » Dobrý aj zlý pocit... 20 » Osamotený rytier... 21 » Smiech 22 » ...a HNEV 23 » Viem, že vieš, že viem 24 » Prvotiny budúcej novinárky 25 » Čo sa stalo v Rokville 26 » Strach 27 » Príprava ...a nielen na ples... 28 » Koniec začiatku 29 » Začiatok konca 30 » Pes a mačka 31 » (Ne)príjemnosti 32 » Remus Lupin 33 » Otázky, pochybnosti, rozhodnutia 34 » Následky 35 » Bolo to tak dávno 36 » Exsecro Inscienta 37 » Domček z karát 38 » Poverčivosť 39 » Utrhnuté zo... (I) 40 » Utrhnuté zo... (II)

Vo svojom dome som sa zdržala len niekoľko minút, presvedčená, že sa tam už nikdy viac nevrátim. Nedokázala by som tam zostať už ani chvíľu. Tam by som pokoj nenašla, bolo tam príliš nezodpovedaných otázok, príliš veľa pochybností a ja som najprv potrebovala uľaviť svojmu zúfalstvu. Obviňovala som každého koho som uvidela, kričala som na ženu, ktorá ma vychovávala a starala sa o mňa od malička, nevedela som nájsť žiadne útočisko, žiadnu istotu. Bola som opäť ako malé dieťa stratené v lese, neschopné pomôcť si. Čo som mohla robiť? V ruke som mala ťažký kufor, v očiach slzy a v mysli...no celkom úprimne... prázdno.

Odišla som teda tam, kam som napriek tomu všetkému patrila – do čarodejného sveta. Túžila som sa vrátiť na Rokfort, ale nedokázala som nájsť spôsob, ktorým by som Dumbledora kontaktovala a požiadala o pomoc. Nemala som peniaze, nemala som sovu, nemohla som čarovať, pretože sedemnásť som mala mať až o niečo viac ako mesiac. Ak vôbec nejaké východisko existovalo, bolo v Šikmej uličke.

Odišla som teda tam a rozmýšľala, čo budem ďalej robiť, čo ma čaká. Potrebovala som peniaze, ubytovanie, pomoc. A pritom mi bolo vlastne všetko jedno.

Neviem, dodnes neviem, prečo som sa vybrala práve do Kančej hlavy, či to bola intuícia alebo číra náhoda, neviem, čo ma tam priviedlo, ale nemohla som urobiť lepšie! Predpokladám, že som musela pôsobiť skutočne poľutovaniahodne, pretože tunajší barman na mňa chvíľu zamračene hľadel, potom na moje veľké prekvapenie mi vzal kufor z rúk a povedal: „Potrebuješ si oddýchnuť.“ Ja som netušila, čo sa deje. Nevedela som, či ma pozná, nevedela som, kto to je. Ale jeho tri slová boli ako balzam. Mal pravdu, potrebovala som oddych a vôbec som neprotestovala, keď ma zaviedol do akýchsi „nie príliš luxusných“ izieb. Bola som vyčerpaná a vlastne mi vtedy naozaj na ničom nezáležalo. Prijala som jeho prekvapivú pomoc bez otázok, bez námietok, bez slova ďakujem. Bola som neustále ticho.

Ľahla som si do postele a myslím, že som aj okamžite zaspala. V spánku som pravdaže pokoj nemohla nájsť. Bolo to pochopiteľné – ďalšia zmena v mojom živote, ďalšia zmena v mojich víziách. Bolo by zbytočné opisovať to, čo som videla, nemalo by to zmysel. Občas som sa strhla a zobudila sa do tmavej izby, spomenula si, čo som urobila a nevedela som, ktorá nočná mora bola horšia – tá v realite, alebo tá v snoch.

Netuším ako dlho som ležala v posteli, utrápená a zúfalá, ale pamätám si, čo ma prinútilo postaviť sa a spamätať sa z toho všetkého. Počula som tiché: „Persefan...“ a pootvorila som vyčerpané oči zlepené slzami. Bol to Dumbledore. Sadol si ku mne a tým svojím typickým súcitným a bystrým pohľadom na mňa hľadel. Nevydržala som to, pohľad do očí priateľa, niekoho komu na mne záleží a kto je dosť silný na to, aby som mu nikdy chtiac-nechtiac neublížila, pohľad do Dumbledorových múdrych očí ma rozplakal. A ja ako hlupaňa som plakala dlho, opierala som sa oňho ako o otca, ktorého som nikdy nemala. Dumbledore nič nevravel, nesnažil sa ma utíšiť, za čo som mu vďačná. Myslím, že vtedy som zo seba dostala všetku ľútosť, ktorú som cítila, všetko zúfalstvo a zlosť.... potom som už neplakala. Potom som už bola schopná postaviť sa opäť na nohy a ísť ďalej. Vyrozprávala som mu všetko, čo sa udialo, že Queer vyhral. Dumbledore mi prezradil, že profesor Queer sa rozhodol na jeden rok odísť z Rokfortu a ja som jeho dôvody ihneď pochopila. Vedel, že po tom, čo sa stalo, by ma už nič nezastavilo. Keby sa mi dostal pod ruky, prinútila by som ho spievať, povedať mi, prečo to urobil! Preto radšej prezieravo zmizol. Zbabelec .A pravdaže, Fornax odišiel zo školy s ním....

„Pán riaditeľ, nie je vám...nie je vám niekedy smutno, keď ste tak sám?“ opýtala som sa ho. Vedela som, že aj ja som sa odsúdila na rovnaký život, akým žil on.

„Takýto život som si zvolil sám a dobrovoľne,“ povedal. „Ale ty nie. Teba prinútili a preto s ním nikdy nebudeš spokojná. Ty potrebuješ mať po svojom boku niekoho, kto ti pomôže.“

Dumbledore nesúhlasil s tým, čo som urobila. Nečakala som práve od neho takú reakciu. Myslela som, že on ma dokáže pochopiť, veď žije tak dlhé roky sám... Nie, tvrdil, že som celkom zbytočne ublížia nám obom. Že som sa celkom zbytočne obávala o našu budúcnosť – veď obaja sme vraj priveľmi talentovaní na to, aby sme si nepomohli aj sami. S jeho pomocou, ak by to bolo nutné.

Ja som ale len krútila hlavou: „Nie, nie. Bolo by odo mňa sebecké nútiť Siriusa, aby so mnou zdieľal moje problémy, keď k nemu i tak nebudem môcť byť nikdy úprimná. On nebude mať problém nájsť si niekoho iného.“

Dumbledorove rady som nepočúvala, no požiadala som ho o možnosť zostať na Rokforte, nechcela som sa vrátiť domov. Súhlasil za podmienky, že mame napíšem aspoň list, kde sa jej ospravedlním a ubezpečím ju, že som v poriadku. To bolo to najmenej.

Vtedy za nami prišiel ten podivný barman a opýtal sa ma, ako sa cítim. Pozrela som sa naňho, potom na Dumbledora a zase naňho. Musela som vyzerať skutočne smiešne, pretože sa obaja od srdca rozosmiali. Takže som už pochopila, prečo sa tam z ničoho nič Dumbledore zjavil. Brat ho upozornil, že som v jeho bare.

„Nevedela som, že máte brata!“ zvolala som. „Ale vy ste ma spoznal?“ opýtala som sa Dumbledorovho brata. Aberforth (to je jeho meno) sa usmial a povedal: „Albus sa o tebe párkrát zmienil.“

Napadlo ma, že ani Dumbledore asi nie je tak opustený, ako som sa nazdávala. A v skutočnosti som ani ja nebola. Našla som pomoc, aj keď som ju nehľadala, našla som útechu, aj keď som o ňu neprosila. Bolo tom tak jednoduché! Občas možno nie je nutné hľadať priateľov, občas možno stačí všímať si tých, čo máme priame pod nosom. Niekedy ťa naozaj môže prekvapiť, kde všade ti dostane pomoci.

S návratom na Rokfort som dlho neotáľala, vrátila som sa hneď na druhý deň, no ešte pred odchodom som zažila ďalšie milé prekvapenie. Aberforth mi navrhol, aby som si u nich v bare privyrábala. Nemala by som to od Rokfortu ďaleko, peniaze som potrebovala, pracovala by som len poobede a nepotrebovala som na to čary. „Išlo by len o takú klasickú mukelskú prácu, brigádu...“

Dlho som nerozmýšľala, aj ja som už začínala uvažovať, z čoho si zaplatím knihy na ďalší rok, ktorý som, napriek všetkému, chcela dokončiť. Súhlasila som a srdečne sa poďakovala. Život je len tak zúfalý ako mu to sami dovolíme.

Dumbledorovi som priznala, aké problémy mi spôsobujú vízie a povedala som mu aj o Abolitivu. O tom zaklínadle veľa nepočul, ale keď si o ňom prečítal viac, uznal, že by mohlo byť riešením. Zdalo sa, že ho moje vízie začali skutočne znepokojovať. Pravdaže, problém bol v tom, že celý mesiac som ešte ako neplnoletá nemohla čarovať. „Nemôžeš však čarovať svojím prútikom,“ dodal. „Ale keby si mala iný prútik...Nebude ťa možno poslúchať tak ako vlastný, ale si dosť mocná, aby si ho ovládla...“

A tak mi umožnil pracovať na Abolitivu tak dlho a tak často, ako som len vládala. Nasledujúce dni, týždne sa niesli stále v tom istom duchu – vstávala som skoro, vízie mi beztak nedávali spávať, pracovala som na Abolitivu, poobede som odchádzala do Kančej hlavy, kde som bola až do večera a vracala som sa späť až v noci, na metle. Vedela som, že ostatní sa určite v tie slnečné dni zabávajú, užívajú si slnečné lúče a vôbec posledné prázdniny, ktoré trávili ešte ako študenti. Často som sa prichytila pri rozmýšľaní nad otázkou: Má už Sirius priateľku? Verila som, že áno. Dúfala som v to, aj keď ma to bolelo.

Pochopenie som nenašla ani u McGonagallovej, ktorá na Rokforte zostávala spolu so mnou a Dumbledorom. „Zachovala si sa ako hlupaňa!“ taká bola jej prvá reakcia. „Nemala si Siriusa opustiť!“ Vzhľadom na to, že som z jej úst nepočula vyletieť ešte ani jednu nadávku, prekvapila ma. Ale ja som len tvrdohlavo hovorila svoje. Vedela som, že som urobila dobre. Vedela som, že to bolo len otázkou času, že sa to raz aj tak malo stať Moje vízie predsa a pre nešťastie neklamú!

Abolitivo začínalo pomáhať asi tak po troch týždňoch. Bola som rada, aj mi to bolo ľúto. Je ťažké vysvetliť to. Vízie boli súčasťou môjho života od ôsmych rokov, takmer som si už ani nespomínala na tie časy, keď som ich nemala. Zrazu som sa začínala vzdávať niečoho, čo bolo so mnou tak neoddeliteľne spojené. Vždy som o sebe uvažovala ako o veštici, ale zrazu som ňou nemala byť. Odchodom z domu som sa vzdala mukelského sveta a teraz som sa mala vzdať aj toho, čo bolo akýmsi spojítkom medzi ním a tým čarodejným svetom. Veď moje vízie začali v mukelskom svete, napriek tomu, že boli skôr čarovné. Ale vzdala som sa ich. Život s nimi začínal byť neznesiteľný, strach z nich ma dusil... Po mesiaci, takmer na moje narodeniny som si uvedomila, že som sa ich zbavila. Vízie sa odvtedy už neukázali. Myslím, že viem, ako ich privolať späť, ale neurobím to. Zahodila som za seba mukelský svet, svoju minulosť a začala som uvažovať o svojej budúcnosti. Myslím, že cez tieto prázdniny som konečne dospela.

„Bol tu Sirius!“ oznámil mi Dumbeldore asi päť týždňov po našom rozchode. Prekvapilo ma to. „Keď si bola v Kančej hlave, prišiel a pýtal sa ma, kde si.“

„A čo ste odpovedal?“ opýtala som sa s obavami.

„Pravdu.“

„Aha,“ vydýchla som. Nebola som ešte pripravená na stretnutie...

„Povedal som mu, že viem, kde teraz bývaš, ale nemôžem mu to prezradiť, pretože sa nechcem miešať do vašich záležitostí. Je to len vaša záležitosť a ja vás nebudem ovplyvňovať. Môj názor už poznáš, moju radu si už počula, no viac do toho nebudem zasahovať. Profesorka McGonagallová s týmto postojom súhlasí.“

Poďakovala som sa. Dumbledore opäť raz stúpol v mojich očiach, aj keď som si už myslela, že viac to nepôjde. Myslím, že mu budem do konca života vďačná. A myslím, že má aj šťastie, že je tak starý...keby nie...kto vie? Náš vzťah by bol možno iný...(Táto myšlienka bola, myslím, prvým prejavom môjho zmyslu pre humoru za posledných päť týždňov...)

„Sirius sa nevzdal,“ dodal, „ten chlapec je rozhodnutý ešte bojovať.“

„Obaja vieme, že to je zbytočné...“

Nepotešila som ho tým, ale protesty už vzdal.

Tak ako ich vzdal aj Takmer bezhlavý Nick, niekoľko tuctov obrazov, vrátane Tučnej pani a niekoľko škriatkov. Jedine Zloduch a Raffy nemali žiadne námietky proti môjmu rozhodnutiu. U nich som našla „podporu“, ale žeby ma práve takéto pochopenie tešilo – od zákerného ducha a slabomyseľného škriatka...

Odvtedy ma každý týždeň Dumbledore aspoň raz privítal s tým istým: „Bol tu opäť.“ Niekedy dodal: „Prišiel aj s Jamesom, dúfal, že ma presvedčia.“ Alebo „Tentokrát im prišli na pomoc aj Lilly a Alice.“

Už som tušila, čo môžem čakať, keď sa začne školský rok. „Ako je možné, že nikto, naozaj nikto nedokáže oceniť, že som urobila tak ťažké rozhodnutie? Pre mňa to tiež nebolo jednoduché, prečo sa teda na mňa všetci pozerajú ako na potvoru?“ rozčuľovala som sa. „Uvedomte si, že aj tak neustúpim!“

Týždeň pred začiatkom školského roka na Rokfort opäť zavítala návšteva. „Dnes bol sám,“ referovala mi McGonagallová. „Ešte nikdy som ho nevidela tak smutného. Väčšinou z neho syčala pochabosť. Dnes z neho syčalo len zúfalstvo.“

„Na čo mi to hovoríte? Chcete vo mne vyvolať výčitky svedomia? Dobre, pokojne! Akoby som ich už nemala!“

„Dnes si sem len prišiel odložiť motorku, potom odišiel mimo Rokfort a premiestnil sa.“

Pravdaže, obaja sme už mali sedemnásť rokov. Ja som si však premiestňovacie skúšky neurobila, pretože som sa ešte nechcela stretnúť...

„Chce ísť do školy vlakom, myslí si, že tam budem,“ usúdila som.

Profesorka prikývla. „Málokto by mal takú vytrvalosť ako on.“

To nemusela dodávať, ja som si toho vedomá.

A práve preto píšem tento list. Sirius, ako už vieš, nebudem vo vlaku. Ako už vieš, moje rozhodnutie sa pokúsili nalomiť mnohí a predsa to nedokázali. Prosím ťa, veľmi ťa prosím pre nás oboch! Vzdaj to, netráp seba aj mňa. Nedúfaj v niečo, čo už aj tak nemá cenu. Poobzeraj sa okolo, som si istá, že teraz, keď si už voľný, počet tvojich fanyniek sa ešte zdvojnásobí! Sirius, prosím, zabudni na to všetko, pretože to nemá už žiaden význam. Zbytočne sa budeš trápiť. Je mi ľúto, že tou príčinou som ja, ale možno jedného dňa pochopíš, že to bolo tak lepšie.

Napísala som celý tento list, aby si vedel, že som v poriadku, že mi je už lepšie, vďaka tebe sa mi podarilo zbaviť sa vízií, za čo ti budem vždy vďačná. A nielen za to, ten čas, ktorý sme spolu strávili...bolo to nádherné a vždy na to budem spomínať s láskou. Prežila som a dokázala som si nájsť svoj vlastný zmysel života – chcem niečo dosiahnuť, chcem získať vážnosť mena aj napriek tomu, že som mukelka - to je pre mňa teraz najdôležitejšie. Tak som sa rozhodla a preto ťa prosím...rešpektuj to.

Persefan Viertlová

Sirius dočítal a nahnevane skrčil pergamen. Ten list už prečítal toľkokrát, že ho poznal naspamäť. Ale nedokázal sa s ním zmieriť! Nemohol! Nech si Persefan hovorí čo chce, musí sa o to aspoň pokúsiť! Ak je ona tvrdohlavá, on bude ešte viac! Rozhodol sa, že sa s ňou ešte raz porozpráva a veruže to aj urobí!

„Sirius, kašli na to, mal by si sa konečne vyspať, nemyslíš?“ dohováral mu ospalo James. „Zhasni konečne a poďme spať!“

Sirius ho takmer ani nevnímal. Hľadel na ten prekliaty list a rozmýšľal, čo podnikne zajtra. Persefan sa predsa nebude môcť vyhýbať ich stretnutiu donekonečna.

Správala sa ako mulica! Tvrdohlavá mulica! Vždy vedel, že je taká, veď aj pre to ju mal rád, ale teraz sa to obrátilo proti nemu a privádzalo ho to na pokraj šialenstva. Doslovne.

List sa k nemu dostal až tesne pred odchodom vlaku, ako usúdil, Persefan celkom zámerne vybrala tento čas. Nemohol už letieť za ňou do Rokfortu hoci aj na metle. Musel nastúpiť do vlaku a čítať. Celú cestu nerobil nič iné, len čítal list zas a zas. Sedel v jednom kupé s Jamesom a Peterom. Po čase sa k nim pridala aj Lilly a Alice. Všetci mu neustále dohovárali, nech sa už tak veľmi netrápi, nech Persefan poslúchne a zabudne.

Bolo pravdaže jednoduché povedať to. Ale Sirius tušil, alebo si to možno nahováral, že to ešte stratené nemusí byť. Niekedy mal dokonca pocit, že Dumbledore ho v tomto presvedčení podporuje. Aspoň pri jeho pravidelných návštevách nikdy nepovedal nič, čím by mu chcel zabrániť ďalšej návšteve. Nič, čím by mu naznačil, že to už nemá zmysel, nech sa vzdá.

Sirius bol aj napriek tomu listu rozhodnutý pokúsiť sa, poslednýkrát sa pokúsiť presvedčiť ju.

Hneď ako vstúpili do Rokfortu, utekal do trinástych komnát, pretože predpokladal, že Persefan sa bude skrývať práve tam. Nenašiel ju.

Ostatní už sedeli za stolmi a čakali na príchod prvákov, on behal po Rokforte a hľadal ju. Nebola ani v klubovni (Tučná pani bola tak milá, že ho pustila aj bez hesla...keď na ňu zareval, aby otvorila). Posledným riešením boli dievčenské spálne. Tam sa ale nemohol dostať, a tak utekal za Lilly do Veľkej siene. Veril, že ona mu pomôže.

Ale nebolo to nutné. Na jeho veľké prekvapenie tam uvidel Persefan obklopenú vyčítavými pohľadmi svojich priateliek a v neposlednom rade aj Jamesa, Petera a dokonca aj Remusa. Keď vstúpil, všetky oči sa zvedavo upierali len naňho, iba Persefan radšej hľadela pred seba.

„Meškáte, Black,“ upozornila ho McGonagallová. V jej hlase nebolo ani kúska výčitky.

Prváci už stáli v rade pred Triediacim klobúkom a nechápavo hľadeli naokolo. Nechápali, čo sa deje, prečo nepokračuje zatrieďovanie.

Sirius nedbal na všetky tie pohľady, nasmeroval si to priamo k Persefan.

„Myslím, že môžeme pokračovať,“ ozval sa Dumbledorov hlas a ďalší prvák si nasadil klobúk. Nik mu nevenoval pozornosť.

Sirius sa postavil pred Persefan, ale napriek tomu sa naňho nepozrela. „Potrebujem sa s tebou rozprávať,“ oznámil jej ticho. Naozaj netúžil po tom, aby bolo svedkami ich rozhovoru ďalších deväťsto ľudí.

„Dostal si môj list?“ opýtala sa chladne.

Naklonil sa k nej. „Áno, dostal som tvoj podarený list a vôbec ma nezaujíma, čo si v ňom napísala. Ja sa s tebou potrebujem porozprávať,“ vysvetlil jej dôrazne.

„Bystrohlav!“ vykríkol Klobúk.

Ozval sa tichý potlesk, úbohý chlapec nepochopil, prečo sa mu dostalo tak chabého privítania. A prečo mu vlastne nik nevenuje pozornosť.

„Pozerá na nás celý Rokfort,“ pokračoval Sirius. „Buď teda tak dobrá, vstaň a pôjdeme sa porozprávať.“

Videl ako sa zhlboka nadýchla. „Nebudem sa s tebou rozprávať, už som ti povedala a napísala všetko. Nič viac netreba dodať.“ S tým sa postavila a zasunula stoličku.

„Ty si možno povedala všetko, ale ja nie!“ nedokázal viac ovládať svoj hlas. Ale ešte nekričal.

Dumbledore ohlásil ďalšie dievča. „Elecia Greenwoodová.“

Persefan sa na Siriusa ľútostivo pozrela: „Mrzí ma to, ale zbytočne by sme to preťahovali. Nebudem sa s tebou rozprávať, pretože už nie je o čom.“ Otočila sa a kráčala popri dlhom stole von zo Siene.

„TO SI MYSLÍŠ LEN TY!“ pokračoval Sirius, kráčajúc zarovno s Persefan popri opačnej strane stola. Už kričal. „NAOZAJ SI MYSLÍŠ, ŽE MÔŽEŠ ZA NÁS LEN TAK ROZHODOVAŤ A MNE NEDÁŠ ANI PRÍLEŽITOSŤ NIEČO POVEDAŤ? CHCEŠ MI POVEDAŤ, ŽE SA S TÝM MÁM LEN TAK ZMIERIŤ? AKOBY SA MA TO ANI NETÝKALO?“

„Nechcem ti nič povedať,“ upozornila ho. „A neziap, prosím!“

„Chrabromil!“ vykríkol Klobúk.

Tentokrát už netlieskal nik. Zmätená Elecia si len mlčky sadla a urobila to, čo ostatní – hľadela na hadádajúcu sa dvojicu.

„Adnan Wallworth!“ zakričal Dumbledore, jeho hlas sa rozplynul po miestnosti bez povšimnutia.

Sirius nahnevane kričal: „BUDEM ZIAPAŤ, PRETOŽE MÁM NA TO PRÁVO! A BUDEM SA S TEBOU ROZPRÁVAŤ, PRETOŽE NA TO MÁM PRÁVO! BUDEŠ MA POČÚVAŤ, AJ KEBY TO MALI POČUŤ VŠETCI!“

Prišli na kraj stola. Persefan musela prejsť okolo Siriusa, aby sa dostala von, no on jej nemienil uvoľniť cestu.

„Tak to povedz týmto všetkým, ale ja ťa počúvať nechcem. Nesťažuj nám to obom,“ precedila pomedzi zuby. „Pusť ma von!“

„Nie, kým ma nebudeš počúvať!“ vyhlásil rozhodne.

Prižmúrila oči. „Nenúť ma použiť zaklínadlá!“

„Nevyhneš sa tomu, Persefan! Raz sa s tebou budem aj tak rozprávať! Poviem ti všetko, čo mám na srdci!“

Persefan vytiahla svoj prútik.

Dumbledore už zasiahol. „STAČILO! Sirius!“

„Nenúť ma!“ varovala ho Persefan pošepky.

„Rob si čo chceš, neustúpim!“

Ustúpil. Ale nie dobrovoľne. Dumbledorove zaklínadlo ho odtiahlo z Persefaninej cesty. Prešla okolo neho a utekala zo Siene. Sirius nebol schopný pohnúť sa, zaklínadlo ho znehybnilo, v opačnom prípade by sa k nej rozbehol.

McGonagallová ho pohotovo schytila za plece a zrušila čaro. „Keď sa tak veľmi chcete zhovárať, pán Black, pozhovárame sa my dvaja,“ povedala a ťahala ho zo Siene do najbližšej triedy – triedy aritmancie. Nezmohol sa na protesty. Celá Sieň za nimi či už s pobavením alebo len so záujmom hľadela.

„Takéto scény myslím nie sú nutné,“ začala nahnevane McGonagallová.

„Je mi to jedno...aj vy ste na Persefaninej strane, však?! No skvelé!“

„Toto nie je o tom, kto je na koho strane, pán Black!“ upozornila ho. „Ak to chcete počuť, ja aj Dumbledore sme na strane vás oboch. Chcete sa s ňou porozprávať, v poriadku, iste ste čakal dlho, a preto by vám už nemalo robiť problémy počkať, kým sa odbavia všetky formality! Uvedomujete si, že ste narušili celé zatrieďovanie?“

„Čakal som celé prázdniny! NESTAČÍ TO?“ vykríkol nahnevane.

„Verte mi, súcitím s vami, ale sú tu isté pravidlá, ktoré-“

„KAŠLEM NA NE!“

„SIRIUS BLACK! MY OBAJA VIEME, ŽE PO TOM ČO STE UROBIL, JE VAŠA BUDÚCNOSŤ MIMORIADNE NEISTÁ! AK BY STE NEDOKONČILI ŠKOLU, KAM BY STE SA DOSTALI?“ Počkala, kým sa upokojí, potom pokračovala už omnoho prívetivejším tónom: „Vidím, že pevnému rozhodnutiu nič nestojí v ceste...Ale dnes ju už do ničoho nenúť, zajtra rob, čo len chceš, uvoľním vás aj z vyučovania, ak je to potrebné. Ale snaž sa byť diskrétny a už hlavne žiadne podobné scény, rozumieš? Rešpektuj prosím pravidlá školy, do ktorej chodíš aspoň tak, ako si to robil posledných šesť rokov! Môžeš mi dať svoje slovo?“

So zaťatými zubami prikývol.

„Teraz môžete odísť do svojej izby, pán Black,“ povedala už opäť neosobným tónom.

Odišiel, Tučná pani opäť nemala problém otvoriť mu (keď na ňu zúrivo skríkol: „Otvor stará baba!“ poslúchla s pohoršeným brblaním o hroznej mládeži, ktorá je z roka na rok nevychovanejšia...). Zobral do rúk pergamen, ktorý mu Persefan napísala a vyvalil sa do postele. Už ho ani nenapadlo, aby šiel inam ako do spálne, kde býval odjakživa s ostatnými Záškodníkmi.

Ten list čítal až doteraz a chystal plán na zajtrajšok. Už ju nenechá ujsť! Aj keby ju mal začarovať! Porozprávajú sa! Aj keby to malo byť poslednýkrát!

Ráno vstal neskoro. Zaspal. Bolo to pochopiteľné, podarilo sa mu zaspať až neskoro v noci, bol unavený. A o to väčšia bola jeho zlosť! Persefan chcel zastaviť už pri odchode zo spální, teraz si už nemohol byť ani istý, či nie je dávno najedená a už neodišla do triedy!

„PREČO STE MA NEZOBUDILI???“ vyčítal všetkým v izbe.

„Pretože sme zaspali tak ako ty! Mal si v noci zhasnúť a nechať nás pokojne spať!“ odsekol Remus. K Siriusovi sa už nesprával tak nevraživo ako na konci šiesteho ročníka, ale ešte stále sa nedalo povedať, že je medzi nimi všetko v poriadku.

„Nesťažuj sa a rýchlo sa obliekaj!“ súril ho James, hľadajúc pod posteľou druhú ponožku.

Siriusovi to nemusel dvakrát opakovať. Obliekol sa rýchlejšie ako všetci ostatní a ihneď vybehol zo spálne.

„To nás ani nepočkáš?“ kričal za ním Peter urazene.

„Nechaj, aj tak sa už dva mesiace správa ako vygumovaný,“ upokojoval ho James. Ponožku ešte stále nenašiel.

Remus sa na chvíľu zadíval na dvere, ktorými Sirius tak rýchlo vybehol. Až vtedy ho napadlo, že možno jeho city k Persefan podcenil. Až vtedy ho napadlo, že už je aj tak neskoro. Už bolo príliš neskoro na ospravedlnenie, na to, aby si priznal, že Persefan a Sirius ho nezradili, len sa mali príliš radi. Pýcha mu nedovolila urobiť to skôr a teraz to už nemalo zmysel.

„Mám ju!“ vykríkol James víťazoslávne a vytiahol spod koberca špinavú ponožku.

Sirius vletel do Veľkej siene, dúfajúc, že tam Persefan ešte bude. Áno, sedela tam a aj ďalšia polovica Rokfortu. McGonagallka nechcela žiadne scény? Asi jej nevyhoviem... pomyslel si, úprimne povedané...bolo mu to jedno.

Persefan bola opustená, izolovaná od svojich priateliek. Prehrabávala sa v jedle a jeho príchod si nevšimla. To je dobre, to je dobre...aspoň neutečie.

Ona si ho nevšimla, ale ostatní k nemu pomaly otáčali hlavy a niekto z nich ju pravdaže musel varovať: „Persefan!“

Zdvihla zrak a rozhliadla sa po Sieni.

Siriusa si všimla, až keď bol takmer pri nej.

Nepovedal jej ani slovo. Jednoducho k nej priskočil, schytil jej ruky a vytiahol prútik z vrecka rifiel. Hodil ho kamsi za seba a nedbajúc na jej hlasné (a občas bolestivé) protesty zodvihol ju a nekompromisne prehodil cez plece.

„SIRIUS! TY IDIOT! PUSŤ MA!“

Bez slova s ňou kráčal von z miestnosti a zamieril k najbližšej triede. Bolo tam už niekoľko študentov, ktorí čakali na Vectorovú, profesorku aritmancie.

„Von, všetci!“ zareval na nich Sirius, musel prekričať Persefanin nahnevaný hlas. „Hodina sa prekladá!“

Všetci na nich nechápavo hľadeli. Persefan kričala ako o dušu a už nešlo len o slušné výrazy, Sirius sa tváril ako kat pred popravou.

„PUSŤ MA!“ zakričala Persefan zúrivo. „DOBRE! POROZPRÁVAM SA, ALE UŽ NEROB TAKÉTO KRAVINY!“

Položil ju na zem a potlačil zúfalú potrebu pošúchať si ruku od pálčivej bolesti. Ruky jej však zvieral, nechcel, aby sa mu vyšmykla, aj keď ju už poznal dosť dobre na to, aby vedel, že konečne rezignovala.

Študenti na nich stále len zmätene hľadeli.

„Pôjdeme do komnát? Dobre?“ precedila pomedzi zuby ticho.

Sirius prikývol a ťahal ju rýchlym krokom von z triedy.

Ostatní za nimi stále len hľadeli.

Výstup na vežu im netrval krátko, no ani jeden z nich neprehovoril jediného slova. Persefan bola nahnevaná, pretože sa musela vzdať, Sirius spokojný, pretože zatiaľ mu všetko vyšlo podľa plánu.

Vošli do vnútra, zavrel dvere a pozrel sa do jej nahnevanej tváre. V tej chvíli bol skutočne rád, že Persefan pri sebe nemá prútik. Cítil sa istejšie.

„Aj niečo povieš, alebo si náš rozhovor predstavuješ tak, že tu budeme obaja stáť a zízať na seba?“ vyštekla. „Nezabudni, že za chvíľu sa začína vyučovanie!“

„Sme uvoľnení, McGonagallová mi to sľúbila...“

„Skvelé!“ nahnevane rozhodila rukami. „Takže vy ste sa všetci proti mne spikli?“

Sirius sa musel pousmiať. Boli si takí podobní! „Persefan...“ začal. Zvláštne, konečne dosiahol to, čo chcel, boli sami a počúvala ho, ale zrazu nevedel ako začať.

„To som ja,“ prikývla namrzene. „Pozri Sirius, ja naozaj nechápem, prečo toto robíš, už som ti raz-“

„Pretože ja tiež mám právo do toho niečo povedať, Persefan. Pretože si mi vtedy nedala možnosť porozmýšľať nad tým všetkým! Využila si môj zmätok a prinútila si ma na teba kričať! Chcela si, aby som ťa nenávidel? Vtedy tomu tak naozaj aj bolo! Obaja sme boli príliš zmätení a prekvapení celou tou prekliatou situáciu! Nevedeli sme čo robíme, ja som sa nedokázal tak rýchlo zorientovať -“

„Ja som nebola až taká prekvapená,“ povedala ľahostajne. „Queer ma už predtým varoval, že ak ťa neopustím, podstúpi kroky proti nám. A to, že ťa jedného dňa budem musieť opustiť som akosi cítila už predtým...to som ti už povedala, vedela som to už vtedy, keď som ti prezradila veštbu, jediný problém bol v tom, že som si to nedokázala priznať! To je všetko...“

„Ešte v ten deň som odišiel z domu!“ oznámil jej.

Výraz tváre sa jej na malú chvíľu zmenil na prekvapený, potom opäť nasadila nevyspytateľnú masku.

„Odišiel som, nakričal som na všetkých a povedal, že od nich v živote už nič nechcem! A nech mi pokojne strpčujú život koľko len chcú...“

Zamračila sa. „Ale veď si nemal žiadne peniaze...“

„Nemal, z domu som odišiel ako šestnásťročný. Prišiel som k Potterovcom a zostal som tam niečo vyše mesiaca. Tie peniaze, ktoré som dostal na sedemnástku...no minul som ich na náš domov, niečo z toho som vrátil Potterovcom, že boli ochotní postarať sa o mňa...a veľa z nich už nezostalo, vlastne nič. “

Nadvihla obočie. „Náš domov?“

„Pravdaže, nie je to ktoviečo, ale hľadal som niečo dosť veľké, čo by sa ti to páčilo a mohli by sme tam žiť...no dlho.“

„Zbláznil si sa!“ zvolala a bezmocne si sadla do kresla.

„Nezbláznil som sa ja! Ale ty, Persefan.“

Zaborila si hlavu do rúk a už radšej nič nepovedala.

„Persefan si jedna z najtvrdohlavejších osôb, aké poznám. A jedna z najsilnejších, aj keď si myslíš opak. Preto...ja nechápem, ja naozaj nerozumiem, prečo si sa tak ľahko vzdala! Bez rozmýšľania, celkom automaticky! Nehľadala si žiadne ďalšie riešenia, nezamýšľala si nad ďalšími alternatívami, ty si jednoducho len povedala: „Maj sa Sirius...bolo to fayn.“ Ja...ja verím, že si to neurobila preto, že by si ma neľúbila, ale potom naozaj neviem prečo, došľaka! To ťa nenapadlo, že Dumbledore by nám pomohol v tom najhoršom prípade? On by sa predsa nezľakol ani Blackovcov, ani Queerovcov ani nikoho iného! Nenapadlo ťa, že máme priateľov, ktorí by nám pomohli? Nenapadlo ťa, že ťa mám až príliš rád na to, aby mi záležalo na tom, či budem bohatý a budem mať podporu svojej nepodarenej rodiny? Mne je to totiž totálne jedno! Chápeš to? Keď budeme spolu, niečo vymyslíme, budeme mať dosť síl pokračovať ďalej, ale keď sme oddelení...vidíš to sama! Myslíš si, že sa to zlepší? Spolu to zvládneme, stačí len keď sa tak rozhodneme.“

„To nie je tak jednoduché Sirius! Mal by si vyrásť z rozprávok...“

„Persefan, ja viem len napočítať do desať! A viem, že budúcnosť nebude jednoduchá! Ty sama hovoríš, že nás čakajú ťažké časy. Dumbledore hovorí, že niekde mocnie zlo, ktoré bude ohrozovať celú našu budúcnosť! Ja vám verím! A myslíš si, že v takýchto časoch bude niekomu záležať na tom, čo si prajú moji rodičia? Pána, Persefan! Bez všetkej skromnosti, sme najtalentovanejší čarodejníci na tejto škole! Naše schopnosti budú musieť predsa oceniť viac ako nejaké rodinné a mimochodom primitívne spory! Existuje toľko možností Persefan! Len ich musíš hľadať!“

„Sirius, prestaň s tým! Už som ti-“

„Už si mi narozprávala dosť veľa hlúpostí, ja viem. Správaš sa ako zbabelec! Ale ty nie si zbabelec, však?“

„So mnou by ťa nečakal normálny život, ja...stále neviem kto som, čo som...ja ani neviem, či sa to niekedy dozviem! Stále je okolo mňa toľko otázok! Nechcem ti komplikovať život mojimi problémami, rozumieš? V budúcnosti sa nemusí objaviť len Queer...so mnou nikdy nebudeš vedieť, čo ťa čaká!“

„A pri kom by som to vedel? Ja neviem predpovedať budúcnosť a ani ty už nie! Nikdy nevieš, čo ťa v živote stretne...o tom je život, v tom je to, čo ho robí plnohodnotným! A ak ti s tým budem môcť pomôcť, zdieľať s tebou-“

„Stále to nechápeš! Ja som vedela, že ťa opustím! Ja som to vedela!“

Zamračil sa. „Persefan...“

„Bolo to v tej vízii...“ ľútostivo pokrútila hlavou, „malo sa to stať, je mi to ľúto...Ale moje vízie...tie nikdy neklamú! Tak už s tým prestaňme...“

Zasmial sa. Jej vízie nikdy neklamú? Posadil sa oproti nej, chvíľu na jej zmätenú tvár len mlčky hľadel a potom sa rozosmial na plné hrdlo.

„Prepána, Sirius!“ vykríkla. Očividne nevedela, čo má robiť. Očividne ho považovala za blázna. Ale on už konečne pochopil, on už vedel odkiaľ vietor zafúkal.

Postavila sa a nechápavo naňho hľadela.

„Persefan!“ smial sa. Nedokázal ten smiech zastaviť. Zúfalý, unavený smiech. . „Ty si sa tak rozhodla, pretože si to videla v tej vízii!“

„Už ti-“

„Ľúbiš ma?“ opýtal sa už vážne. „Ale úprimne!“

„Si blázon!“

„Odpovedz...“

Zahryzla si do pery. „Neviem prečo-“

„Odpovedz!“

„Načo by-“

„Tak odpovedz!“

Nahnevane rozhodila rukami. „Áno, ale snažím sa prestať a nič to nemení-“

„A v tom to je! Persefan, keby nebolo tej vízie, kebyže to už nevieš vopred, myslíš, že by si sa rozhodla rovnako? Si tak tvrdohlavá, že by si si od Queera ani mojich rodičov jednoducho nenechala rozkazovať! Nie, ty by si sa tak nerozhodla!“

Zamračila sa. „Neviem...“ zaváhala. „Ale veď to je jedno, ja som to cítila už vopred a-“

„Práveže to jedno nie je! Persefan ty to nevidíš? Vieš, čo si urobila? Ty si sa nepodriadila mojej rodine, ale svojim víziám! Ty si sa rozhodla podľa nich! Keby toho nebolo, nevycúvaš! Viem to, pretože ťa asi poznám lepšie ako ty sama! Viem, že si príliš silná na to, aby si sa vzdala! To sa na teba predsa nepodobá...“

„Neidealizuj si ma...Situácia bola taká, aká bola a vízie tam-“

„Si poverčivá ako stará baba! Nielenže si uverila svojim víziám, ty si ich nadradila nad svoj rozum!! Ony ti diktovali život namiesto toho, aby ti pomáhali, ty si si podľa nich formovala budúcnosť! A preto sa ti možno aj vždy splnili! Pretože si im verila až tak, že si konala podľa nich a nie podľa svojho slobodného rozhodnutia! Ty si sa rozhodla podľa nich, pretože si im verila, ale ony ti neukazujú, čo máš urobiť, Persefan! To, že im veríš ešte neznamená, že sa proti nim nemôžeš postaviť! Ak im Dumbledore spočiatku neveril, možno aj mal pravdu – ony sa nevypĺňali pretože si neomylná veštica, ale pretože si im verila až tak, že si sa podľa nich riadila!

Ale nevidíš, aké to je hlúpe? Tak hlúpe, ako keď nejaká stará babka nosí na rukách tridsať amuletov proti všakovakým chorobám, keď sa v piatok trinásteho ľudia trasú, pretože to je vraj nešťastný deň, keď ti prebehne čierna mačka cez cestu a ty už rozmýšľaš, čo zlé ťa postretne! Nevidíš, aké to je naivné? A keď sa ti náhodou niečo v piatok trinásteho stane, hneď to zvalíš na nešťastný deň, hoci rovnaké nešťastie sa ti stalo už predtým v sobotu prvého! Len takto prežívajú povery! Z našej nevedomosti, z naivity, hlúposti!

Ty si urobila to isté! Persefan, ja v tvoje vízie verím tak, ako verím tebe, ale nemôžeš im dovoliť, aby ti diktovali život, nemôžeš sa im podriaďovať! Ony ti majú ukázať budúcnosť, ale nie ti ju diktovať! Nemôžu ti obmedzovať vlastnú slobodu! Musíš sa predsa rozhodovať nezávisle od nich, až vtedy budeš slobodná! Ak sa majú vyplniť, vyplnia sa, aj keď to možno nebude teraz a rozhodneš sa naopak, ale slobodne!“

„Tie vízie...“

„Nedovoľ im diktovať ti život! Pers, možno ma raz naozaj opustíš, to je pravda...ale možno to len znamená, že zomrieš skôr ako ja! No a? Všetci zomrieme! Ty budeš mať dvesto rokov a ja dvestojeden! To by znamenalo, že máme ešte kopu rokov pred sebou, ktoré strávime spolu a šťastní! MNE TO ZA TO STOJÍ! Tá vízia nemusela znamenať, že pri prvom zaváhaní, pri prvom probléme ma musíš opustiť a bodka! Tá vízia sa nemusí ani nikdy vyplniť! Stačí sa jej len postaviť! Urobila si to niekedy? Postavila si sa niekedy tomu, čo si videla?“

Privrela oči.

„Neurobila si to, však?“

Pokrútila hlavou. „Nie, ale...“

„Tak ja k tomu teraz prinútim! Pretože, ak by si to nemala urobiť pre mňa, pre koho iného by si to urobila? A to nie som namyslený, len sa na vec pozerám realisticky. Persefan, v živote, a to sa stavím o čokoľvek, si nemala nikoho radšej ako mňa...ja som sa rozhodol, že do toho chcem ísť, pre ten istý dôvod! Nikdy som nemal nikoho radšej ako teba!

Urob to aj ty, poď do toho so mnou! Ukážeme všetkým, že sa ich nebojíme, a keď uvidia, že sme spolu aj po toľkých peripetiách...stačí len chcieť! Vieš, čo mi povedala McGonagallová? Pevnému rozhodnutiu nič nestojí v ceste! Ja jej verím, my dvaja to zvládneme, len sa musíš rozhodnúť! Vykašli sa na víziu, predstav si, že si nič také nevidela, a teraz mi povedz, ako by si sa rozhodla!“

„Ja...to nie je...“

„Len povedz – áno alebo nie. Áno, budem s tebou, Sirius alebo Nie. A to už nebude znamenať, že sa si sa nechala zmanipulovať vlastnými schopnosťami, čo sú už akokoľvek výnimočné, bude to znamenať, že si zbabelá a že ja hlupák som miloval niekoho úplne iného! Povedz len ÁNO, alebo NIE?!“

„Tie vízie...“ krútila hlavou. Bola zmätená.

„Nad tým nepotrebuješ rozmýšľať, nepotrebuješ dlhé úvahy, to jednoducho musíš vedieť a cítiť tak, ako si cítila tú víziu. ÁNO, alebo NIE?!“

Mlčala, hľadela naňho. Všimol si, že sa jej ruky trasú.

„Je mi to tak ľúto...“

„ÁNO, NIE?“

„Sirius...“

„Obaja vieme, čo odpovieš, tak to už povedz!“

„Je mi ľúto, že som ti spôsobila toľko-“

„ÁNO, NIE!!“

Pristúpila k nemu a roztrasene sa dotkla jeho rúk.

„Urobil som všetko, čo som mohol. Nevzdal som sa a nevzdám sa ani v budúcnosti, nech nás už čaká čokoľvek! Mňa chrániť nemusíš, dievčatko! Zvládnem viac, ako si myslíš! Ale myslím, že TY toho zvládneš menej, ako sa nazdávaš... Potrebuješ ma, priznaj si to. Zabudni na tú svoju slávnu víziu a povedz mi, či sa vzdáš aj po tom! Keď vieš, že ja som sa tak už rozhodol...nechcem, aby som to urobil zbytočne! Tak povedz: ÁNO, NIE?“

Sirius si ju pritiahol k sebe a prinútil ju hľadieť do jeho očí. Nebránila sa. Takmer sa dotýkali nosmi, keď zašepkal: „Aterra...povedz mi teda, či teraz chceš, aby som ťa teraz a hneď pobozkal, aby sme zabudli na všetko a začali znova...od začiatku a spolu! Ale nech to je už definitívne!“

Zavrela oči. Keď ich opäť otvorila, v tmavomodrých očiach sa jej zračila vina. „Áno,“ zašepkala chrapľavo, „ÁNO! ÁNO!“

Zodvihol ju do náruče a pobozkal. Opäť a konečne ju mohol pobozkať, cítiť jej vôňu, vedieť, že je opäť jeho, a že jeho aj zostane! Cítil niekedy v živote vôbec takú úľavu ako teraz?

„Áno...“

Srdce mu bilo ako splašené. Bola ešte zraniteľnejšia, ako si myslel. A mal ju ešte radšej, ako sa vôbec odvažoval pomyslieť.

Dotýkala sa celej jeho tváre akoby si ho navždy chcela uchovať v pamäti, akoby sa chcela presvedčiť, že to je skutočné, že pred ňou stojí a bozkáva ju, že je jej... Po tom všetkom, čo museli spolu prežiť sa už predsa nerozídu!

Pevne ju objal, dúfal, že tak sa im podarí zastaviť čas. Čas, v ktorom im nehrozilo žiadne nebezpečenstvo, v ktorom boli len oni dvaja a nik iný. Čas, ktorý patril len im!

„Poverčivá baba!“ zašepkal rozrušene a oprel si čelo o jej.

Sťažka dýchala. „Tvrdohlavec!“

„Bez mojej tvrdohlavosti by sme tu teraz neboli...“ pripomenul jej s úsmevom.

Jemne ho pohladkala po líci. „Kde si sa vôbec naučil takto rečniť? Hm?“

Zamyslel sa. „No....kedysi som chodil s jednou milou babou...bola skvelá rečníčka...“

Rozosmiala sa a buchla ho do pleca. „Šašo!“

Sirius nedokázal potlačiť ston. „Zlatko, na tom pleci som ťa niesol cez celú Sieň...Vieš, ja nie som Herkules, nemôžeš ma takto mrzačiť!“

Usmiala sa. „Neopováž sa plakať, Sirius Black!“ varovala ho, keď videla jeho sčervenané oči. Tvárila sa tak previnilo a šťastne zároveň, no neplakala...asi mala pravdu, všetky slzy už vyplakala, keď sa rozišli. „Prepáč mi to všetko, prosím prepáč! Tak veľmi ma to mrzí...“ Nadýchla sa, no cítil, že jej stále srdce rýchlo bije. „Myslím, že si mal pravdu – nik tým víziám neveril...vôbec nik len ja... Vieš, bola to vždy moja istota, vždy som sa na ne spoliehala, aj keď som nemala priateľov, na ktorých by som sa spoľahla...aj keď nebolo nikoho, o koho by som sa oprela, komu by som verila.“ Oprela sa o Siriusovu hruď a chvíľu počúvala jeho zrýchlený dych. Vedel, že ho potrebuje, stisol ju ešte tuhšie a počkal, kým bude schopná pokračovať. Mali predsa toľko času! „Mala som svoje vízie, ktorých som sa držala ako kliešť, aj keď im nik iný nedôveroval...no ja som im dôverovala až príliš, dovolila som im, aby mnou manipulovali a tak veľmi som ti ublížila...ale...prosím...“ S obavami sa naňho pozrela. „Si si istý, že...že to nikdy nebudeš ľutovať? Ja nechcem, aby si ma jedného dňa nenávidel za to-“

„Persefan, ja som sa rozhodol celkom dobrovoľne, slobodne, nik a nič ma nenútilo! Preto teba nikdy nebudem môcť obviňovať, rozumieš? A navyše...“ tuho ju stisol, v očiach mu preskakovali iskričky, „ak som sa tým práve odsúdil na to, že sa každé ráno budem zobúdzať vedľa tejto krásky, prečo by som to vôbec mal niekedy oľutovať?“

Pobozkala ho. Vrúcnejšie ako kedykoľvek predtým. Nežnejšie a láskavejšie ako kedykoľvek predtým. Vášnivo, potom hravo, nedočkavo, ale aj jemne. Ľúbim ťa Sirius Black...Len nech nerobíme chybu...

Sirius ale vedel, vtedy si bol istý, že presne takto to malo byť, že majú byť spolu! Prečo? Pre nejakú víziu? Pre nejaký hlúpy pocit? Pretože im to niekto prikázal?

NIE! Pretože my sme tak ROZHODLI!

Pevnému rozhodnutiu nič nestojí v ceste...

PS: Nu, už len jedna kapitol chýba do konca prvej časti :) ...ja sa ospravedlňujem, že som sem toto „rozchádzanie a schádzanie“ hodila opäť...ale malo to viac dôvodov –

1. podľa HP kníh Sirius odišiel z domu v 16-stke, a tak som mu musela dať dôvod...a keď už, tak aspoň nech je poriadny...

2. chcela som vás tak trochu oklamať a vyskúšať, či sa mi to podarí (áno, áno, som sviňucha...)

3. nuž...väčšina z nás (drvivá väčšina) je poverčivá...blíži sa piatok trinásteho(keď toto čítate, asi že už aj je...), a aj keď si z toho väčšina z nás už vopred robila žartíky...predsa len, ak by sa niečo zlé udialo, nehodili by sme to na tú „osvedčenú“ poveru? Pokúsme sa preto neurobiť to! Pokúsme sa oslobodiť od povier, ktoré prežívali len z ľudskej nevedomosti... viete vôbec prečo je práve piatok trinásteho nešťastný deň? (zaujímali ste sa vôbec niekedy na pôvod tejto povery???) No, môžeme za to ďakovať Filipovi IV Peknému, ktorý práve 13. v piatok dal rozpustiť a tak trochu aj vyhladiť celý rád templárskych rytierov.. skutočne tragické...ale má táto udalosť predurčovať magickú silu trinástky? Vykašlime sa teda aspoň v tento deň na povery a možno sa budeme cítiť slobodnejší a kúsok múdrejší...ale napokon mi aj tak všetci poviete, že na to neveríte a toto celé píšem zbytočne...no, OK, OK...tak ja už končím...prajem pekný týždeň a ďakujem, ďakujem vám všetkýýým :), ktorí zostávate verní...

Neima@azet.sk alebo sovky sú furt k dispozícii :)

Vaša MEI

[ » na začiatok « ]