Kapitola:
Pridaná: 13.7.2009, 17:24:40
Čítaná: 3379×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Hayley Greyová, Dean Blake
Stručný dej: Hayley sa stane hrozná autonehoda a musí bojovať o svoj život. Nedokončená poviedka.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Kapitola: Prológ 1 » I. 2 » II. a III. 3 » IV. 4 » V. a VI.

Veľmi sa ospravedlňujem za také dlhé čakanie, ale trvalo mi dosť dlho kým som sa spamätala z príchodu z chaty, a kedže ešte dnes odchádzam na dovolenku najbližšia kapitolka je v nedohľadne, čo ma dosť mrzí, pretože túto poviedku mám zvlášť rada. Prajem príjemné čítanie!

IV. kapitola (o dva týždne neskôr)

,,Práve parkujem. O päť minút som vnútri.“

,,Príď za mnou do ordinácie.“

,,Áno oci. Pripomínaš mi to každý druhý večer.“

,,Dean...prepáč. Neuvedomil som si to.“ Dopovedal a zložil.

Na skoro prázdnom parkovisku som poľahky našiel voľné miesto a zaparkoval. Musel som sa sám pre seba usmiať. Toto bolo trápne. Rodičia si ma pohadzovali ako horúci zemiak. Jeden deň obed s mamou, druhý s otcom. Sú rozvedení už päť rokov a ja mám to nešťastie, že som mladší syn, ktorý musí poslúchať. Budem si s nimi musieť pohovoriť o zrušení týchto obedových stretnutí.

Otvoril som dvere, ktoré viedli na oddelenie, kde pracoval otec. Okoloidúcej sestričke som kývol hlavou na znak pozdravu a pridal do kroku. Už som meškal dve minúty a môj otec nepatrí zrovna k tým najtrpezlivejším. Moje úvahy zrazu rozptýlilo niečo zaujímavejšie. Bolo to dievča ležiace osamotene na gauči. Bola schúlená do klbka a telom jej otriasali vzlyky. Bola krásna. Podišiel som k nej, kľakol som si, aby som jej videl do tváre.

,,Si v poriadku?“ nežne som sa jej prihovoril. Vyzerala, akoby ju zasiahol elektrický prúd. V jednej sekunde sa posadila a pritlačila k rohu pohovky. Modré oči na mňa v hrôze vyvaľovala. Som až taký škaredý? Nemyslím si.

,,Ššš...ja ti nechcem ublížiť. Chcem len vedieť, či si v poriadku.“ Pomaly a zreteľne som vyslovoval každú slabiku. Žiadna zmena, proste na mňa bez prestania upierala veľké oči plné hrôzy. Bol som zmätený. V tom vykríkla. Myslím, že ju počul každý človek v okruhu piatich kilometrov.

,,Ty ma vidíš?“ zvolala jasným hlasom. Keď som mal doteraz akékoľvek pochybnosti o jej duševnom zdraví, teraz všetky zmizli. Tá baba je šibnutá. Ty ma vidíš? Čo je to pre pánajána za otázku? Hoci nemám príliš skúsenosti s nadväzovaním vzťahov k opačnému pohlaviu, som si absolútne istý, že otázka ,Ty ma vidíš?´ nie je v zozname otázok, ako nadviazať konverzáciu príliš vysoko.

,,No, vieš...áno, vidím ťa.“ Rozhodol som sa, že budem hrať jej hru. Pravdepodobne o chvíľu spoza dverí vybehnú moji rozrehotaní kamaráti a budú vykrikovať niečo v zmysle ,Naletel si! Ha, ha!. Uprene som sa jej zahľadel do očí. Rozhoreli sa jej v nich malé ohníčky šťastia a ústa sa jej roztiahli do oslňujúceho úsmevu. Roztvorila náruč a chvíľu to vyzeralo, že sa mi hodí okolo krku. V poslednom okamihu sa zarazila a zvraštila obočie tak, že sa jej na tvári objavila malá vráska. Bola rozkošná.

,,Ty...“ začali sme obaja naraz.

,,Pokračuj...“ znova naraz, ale teraz mi to prišlo neskutočne smiešne a vybuchol som do smiechu. Hneď sa pridala. Pripadalo mi to také prirodzené.

,,Dámy majú prednosť.“ Predniesol som galantne, stále sa usmievajúc som si prisadol k nej. Necítil som nič. Neviem, čo som očakával, ale necítil som žiadne teplo, ktoré by mala ako človek vyžarovať. Pozrel som sa na miesto kde sedela, ale nevidel som žiadnu priehlbinu, ktorá by sa mala vytvoriť pod jej váhou. Naše pohľady sa stretli. Teraz na mňa pozerala s neskutočným smútkom, ktorý sa jej zračil v tvári.

,,Prečo neutečieš?“ tichučko zašepkala.

,,Mal by som?“ odpovedal som otázkou. Opatrne sa rozhliadla okolo nás. Chodby bola úplne prázdna. Vyzeralo, že sa jej uľavilo.

,,Čo si myslela tým, že či ťa vidím?“ rozhodol som sa spýtať priamo. Maximálne ma môže poslať kadeľahšie. Zahanbene si schovala tvár v dlaniach.

,,Je to nemožné. Nikto ma nevidí. Všetci ma prehliadajú. Dívajú sa cezo mňa.“ Do hlasu sa jej vkrádalo zúfalstvo, ktoré bolo cítiť z každého jej slova.

,,Prepáč, ale vôbec ti nerozumiem.“ Pokrútil som hlavou. Prirodzeným a rýchlim pohybom vstala a uprene sa na mňa zadívala.

,,Ak máš dosť odvahy, poď so mnou. Je to ľahšie ukázať, ako povedať.“ Ticho som vstal a nasledoval ju. V prázdnej chodbe sa ozýval iba jeden pár topánok a ja som si bol istý, že sú moje. Ona, akoby sa vznášala, nepočul som jej kroky. Šibe mi. Vážne mi z tejto situácii začína pomaly, ale isto preskakovať. Podišla k jedným z dverí a dych sa jej zrýchlil.

,,Môžeš ich prosím otvoriť?“ stlačil som kľučku a podržal jej ich otvorené. Vkĺzla dnu a ja hneď za ňou. Chcel som sa pozrieť na posteľ, ale postavila sa predo mňa a bránila mi vo výhľade.

,,Pristupuj k tomu s otvorenou mysľou, prosím.“ A odstúpila. Prekonal som vzdialenosť, ktorá ma delila od osoby ležiacej na posteli. Pohľad mi okamžite spočinul na tvári dievčaťa. Hlasno som vydýchol. Nie. Nemožné. Pozrel som sa na dievča stojace pri nohách postele a znova na dievča na posteli. Hlava mi kmitala tak ako kresleným postavičkám, tam a späť, tam a späť. Niekto si zo mňa vážne strieľa. A naozaj sa mi to prestáva páčiť. Vydýchol som prekvapením.

,,Máš dvojča?“ prišlo mi to ako jediné racionálne vysvetlenie. Smutne sa usmiala a pokrútila hlavou. Rukou ukázala na dievča na posteli a prehovorila.

,,To som ja.“ Tak fajn. Stačilo. Zdrhám.

,,Prepáč, ale ja...proste už musím ísť.“ S týmito slovami som sa vyrútil z izby. Posledné, čo som videl bolo ako sa jej v očiach zaleskli slzy.

,,Chlapče! Dávaj pozor!“

,,Oci?“

,,Dean? Čo tu robíš?“

,,Idem predsa za tebou.“

,,To som nemyslel. Čo si robil v tej izbe?“ prísne si ma premeral. Toto mi musel byť čert dlžen. Zraziť sa na chodbe s otcom.

,,Je to moja kamarátka. Chcel som sa pozrieť ako sa jej darí.“ Vymýšľal som rýchlo klamstvá. Nikdy som v tom nebol dobrý.

,,Odkiaľ ty poznáš Hayley Greyovú?“ oh, panebože! Prečo? Prečo ma tresceš? Prečo musí byť to dievča dcérou jedného z najbohatších a najmocnejších mužov sveta? Ha? Prečo?

[ » na začiatok « ]