Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania
do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich
fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil,
ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom
môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať
Sprievodcu Fan Fiction.
Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Hayley Greyová, Dean Blake
Stručný dej: Hayley sa stane hrozná autonehoda a musí bojovať o svoj život. Nedokončená poviedka.
Literárna forma: próza
Žáner: dráma
Áno!!! Oficiálne som vstala z mŕtvych a napísala pokračovanie! A to hneď dve kapitoly, waw! Prajem príjemné čítanie!:)
V. kapitola
,,No sem tam sme sa stretli.“ Nervózne som sa zasmial. ,,Kamarátka môjho kamaráta.“ Vyzeralo to tak, že som ho aspoň trochu svojimi vykonštruovanými a chabými lžami, presvedčil.
,,Chúďa dievča. Musím ju ísť ešte raz skontrolovať a potom môžeme ísť.“
V hrôze som vypleštil oči. ,,Nie, ja nechcem ísť znovu dovnútra!“ zúfalo som zašepkal.
,,Prosím? Čo si vravel. Nepočul som.“
,,Nič, nič...poďme, ...nech to mám čím skôr za sebou.“ Potichu som dodal. Znova sme vošli do vnútra. Jedna Hayley ležala v nezmenenej polohe na posteli a druhá sa na mňa víťazne usmiala z rohu izby. Odvrátil som od nej zrak. Asi som zbabelec, ale toto naozaj nemám žalúdok. Tak predsa. Naozaj ju vidím a počujem len ja. Čo to dočerta má znamenať? Otec podišiel k posteli, pozrel sa na kopu prístrojov za jej hlavou a niečo si pri tom nespokojne mrmlal.
,,Oci? Môžeš mi, prosím ťa, bližšie povedať, čo sa jej stalo?“ spýtal som sa opatrne.
,,Veď si vravel...no to je vlastne jedno. Škaredá autonehoda. Jej auto vrazilo v plnej rýchlosti do kamiónu.“ Hayley, ktorá stála pri okne sa postavila vedľa mňa a pozorne sa započúvala. Strata pamäti? ,,Keby nejazdila v najnovšom BMW pravdepodobne by zomrela na mieste. Tomu autu taktiež vďačí za to, ako vyzerá.“ Prvýkrát som sa dôkladnejšie zadíval do tváre ležiacej Hayley. Napriek drobným škrabancom, ktoré skoro neboli vidieť, bola stále krásna. ,,Takto, už dva týždne leží v kóme a nikto nevie povedať, či sa ešte niekedy preberie.“ Pokračoval otec. ,,S vedením nemocnice sme sa rozhodli, že Hayleyných rodičov začnem pripravovať na to najhoršie. Po čase im ponúkneme alternatívu odpojenia od prístrojov.“ Odmlčal sa a pozrel sa do mojej prekvapenej tváre. Oni ju chcú zabiť. Skoro som to nevydržal a zasmial sa. Technicky je mŕtva, o tej praktickej časti by sme diskutovať mohli. Hayley si pobúrene vzdychla.
,,Ja som živá! Nemôžu ma odpojiť od prístrojov!“ ticho zaprotestovala.
,,To, či žiješ je diskutabilné.“ Zašepkal som tak, aby ma otec nemal šancu počuť. Pohoršene si odfrkla.
,,Ja sa preberiem. Neviem ako, ale dokážem to.“ Vyhlásila pevným hlasom. Konečne niečo normálne!
,,Mala by si na tom začať pracovať už teraz. Príliš veľa času ti nezostáva.“
,,Nechcem zomrieť.“ Do hlasu sa jej vkrádala hystéria. Chcel som jej pomôcť, naozaj. Tak veľmi som si prial, aby som vedel ako.
,,Tak poď.“ Hlas otca ma vytrhol z pochmúrnych myšlienok. ,,Som už naozaj hladný.“ Hovoril a kráčal k dverám.
,,Vrátiš sa?“ naliehala Hayley.
,,Áno.“ Opatrne som súhlasil.
,,Sľúb mi to.“ Ak jej to teraz sľúbim, nepriamo priznám, že tomuto šialenstvu verím, teda tej blbine s astrálnym dvojčaťom.
,,Sľubujem.“
VI. kapitola
Obed sa neskutočne vliekol. Mohol som tam sedieť len niekoľko minút, ale zdalo sa mi, že uplynulo množstvo zbytočných hodín. Otec sa po chvíli úporného snaženia nadviazať duchaplný rozhovor, vzdal. Myšlienkami som bol úplne mimo. Tajomstvo okolo Hayley ma úplne pohltilo. Malo ma v moci. Ako je možné, že ju vidím. Prečo práve ja? Ani som si nevšimol, že sme na parkovisku.
,,Tak sa maj synček. Večer sa ozvem.“ Teraz v žiadnom prípade nemôžem odísť. Som blázon, viem to.
,,Hmm... oci. Rád by som išiel za Hayley, ak to nevadí.“ Dodal som.
Nervózne sa pozrel na hodinky. ,,Keď to tak chceš. Ale poponáhľaj sa. O tretej sa končia návštevné hodiny.“ Neprítomne som pokýval hlavou a pohol sa smerom k oddeleniu. Potichu som vkĺzol do izby a bezpečne za sebou zavrel dvere. Pripadám si ako v lacnom americkom filme. Ticho sa zakrádajúc za ... duchom...prízrakom. Nevedel som nájsť vhodný prívlastok, ktorý by túto skutočnosť vystihoval.
,,Bu!“ skríkla Hayley tesne vedľa mňa. V hrôze som nadskočil a takmer vykríkol. Už nikdy nebudem pozerať horor. Musel som vyzerať naozaj smiešne, pretože sa držala za brucho a smiech otriasal celým jej telom. V očiach jej horela úprimná radosť.
,,Prišiel si.“ Vykoktala zo seba, medzi neutíchajúcimi záchvatmi smiechu.
,,Sľúbim som ti to.“ Pripomenul som jej. ,,Takže, už si sa preniesla cez strach so smrti, keď takto žartuješ?“ teraz zo mňa hovorilo moje ego. Úsmev jej zmizol z tváre, oči vyhasli, zašepkala.
,,Au, to bolelo.“ Až teraz som si plne uvedomil význam slov, ktoré som vyslovil. Až keď som videl jej tvár skrivenú bolesťou. Pristúpil som k nej bližšie a chcel som ju objať. Roztvoril som náruč a objal iba vzduch. Zmätene som zažmurkal, keď moje ruky prechádzali skrz jej telo. Začal som rukami hýbať sem a tam, ale stále nič. Nedokázal som ju chytiť.
,,Môžeš s tým už konečne prestať?!“ nahnevane sa na mňa osopila. Skrížil som si ruky za chrbtom a na hodil výraz ,naozaj ma to veľmi mrzí´.
,,Stačilo by povedať prepáč, pán niesomzažiadnuzábavu.“
,,Prepáč.“ Poslušne som zopakoval. ,,Je mi naozaj ľúto, že som sa ťa dotkol.“ Povedal som úprimne.
,,Tak, to je už lepšie.“ Prikývla, keď zhodnotila úprimnosť mojich slov.
,,Teraz ťa už môžem zavaliť otázkami?“
,,Samozrejme.“
,,Takže prvá. Ako to, že ťa vidím?“ len pokrčila plecami.
,,Hej! Nehráš fér.“ Podotkol som.
,,Povedala som samozrejme, môžeš ma zavaliť otázkami. O odpovedi nikto nič nehovoril.“ Úspešne mi kontrovala. ,,Ale odpoviem to pravdivo. Na tvoju prvú otázku nepoznám odpoveď. Môžem teraz ja?“ placho sa spýtala. Prikývol som, hoci som nemal tušenie, čo sa ma chce opýtať.
,,Môžeš mi prezradiť niečo o sebe?“ nečakal som, že bude chcieť práve toto. Samozrejme, že počula ako sa volám. Možno chcela, aby to bolo oficiálne. Nevyznal som sa v nej. Blúdi po chodbách nemocnice ako prízrak, ale jediné čo odo mňa chce je, aby som jej o sebe niečo povedal. Ak jej to urobí radosť.
,,Moje meno je Dean Blake. Bývam v New Yorku, mám 19 rokov, doštudoval som strednú a práve mám ročnú pauzu. Ďalej by som rád študoval na Yale alebo Columbii. Stačí to takto?“ predstavil som sa s úsmevom. ,,Teraz ty.“ Uvedomil som si, že o nej nič neviem.
,,Volám sa Hayley Greyová, bývam v New Yorku, mám 18. Za štyri mesiace doštudujem strednú, prijali ma na Yale a v lete sa tam sťahujem. Teda, no...keď sa dožijem.“ Dopovedala smutne. Ticho sme na seba uprene hľadeli. Úporne som premýšľal, ako ju potešiť. Dvoma rýchlymi krokmi som sa presunul k nemocničnej posteli.
,,Smiem?“ obrátil som sa na Hayley. Nechápavo pokývala hlavou na znak súhlasu. Nežne som chytil ležiacu Hayley za ruku a jemne ju zovrel. Druhá Hayley vyhŕkla prekvapením.
,,Cítim to. Cítim to tak, akoby si stál vedľa mňa a držal ma za ruku.“ Zašepkala dojato. ,,Ďakujem, skutočne ti ďakujem.“
,,Niet začo. Som tu...“ moju vetu prerušilo prudké otvorenie dverí.
Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov. Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.
Dodnes smútite, že vám na 11. narodeniny sova nepriniesla vytúžený list do Rokfortu? Tak už nemusíte! Už čoskoro sa totižto vybrané slovenské centrá kultúry ako mávnutím prútika zmenia na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Mladí divadelníci Katarína Gurová, Kristóf Melecsky a Peter Pavlík, na čele s režisérom Pavlom Viechom, budú v jedinečnom predstavení žonglovať ikonickými postavami všetkých siedmich kníh, aby nám dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Aj keby sa možno mali.
Celú tl...